Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Lukáš 2, 34 – 38

 ³⁴ Simeon ich požehnal a povedal Márii, Jeho matke: Ajhľa, Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, ³⁵ – ale aj tebe prenikne dušu meč, – aby sa zjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc. ³⁶ A žila vtedy aj prorokyňa Anna, dcéra Fanuelova, z kmeňa Ašer. Bola pokročilá vekom a žila s mužom sedem rokov od svojho panenstva; ³⁷ bola to vdova osemdesiatštyriročná, ktorá nevychádzala z chrámu, pôstom a modlitbami slúžiac Bohu vo dne v noci. ³⁸ Aj ona pristúpila k nim v tú istú hodinu, chválila Boha a rozprávala o Ňom všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzalema.

KÁZEŇ.

V dnešnú nedeľu sa spájajú 2 témy – 4.nedele po Zjavení a sviatku Hromníc. V dnešný deň sa katolíckej cirkvi posväcujú sviečky hromničky a všetci si pripomíname predstavenie Pána Ježiša v chráme. Podľa vtedajšieho zvyku podľa Mojžišovho zákona po dňoch očisťovania, teda po 40 dňoch priniesli rodičia prvorodené dieťa Ježiša do chrámu, aby bol zasvätený Bohu a priniesli obeť – dvoch holubov. Jozef s Máriou tak urobili, aby splnili svoju povinnosť.

Evanjelista Lukáš ako jediný zaznamenal túto udalosť, ktorá nám dopĺňa Ježišov životopis a poukazuje nám na dôležité skutočnosti, ktoré sa týkajú aj nášho života. Tie nám pripomína Simeon, staručký kňaz, ktorý bol v tom čase vedený Duchom Božím do chrámu, aby videl Ježiša. Simeon očakával naplnenie Božích zasľúbení, a teda aj príchod Mesiáša. Boh mu dovolil, aby Ho uvidel na vlastné oči v dieťati Ježišovi. Jeho slová boli naplnené radosťou, ale i žalosťou. Radostné bolo posolstvo, že Ježiš bude Svetlom pre tento svet a v Ňom bude jediná záchrana. A to bolo zároveň aj žalosťou, že tým pádom prinesie aj meč, rozdelenie, dve cesty, z ktorých iba jedna bude správna; cesta za Ježišom, lebo prinesie spasenie.

Vo vzťahu k Ježišovi nebude žiadna neutrálna pôda, ale každý sa bude musieť osobne rozhodnúť, či patrí alebo nepatrí k Nemu, či v Neho verí alebo neverí.

Simeonove slová a proroctvo sa začalo napĺňať hneď. Už Herodes, keď prišli mudrci, vyjadril veľmi viditeľne, na ktorej strane stojí, keď dal povraždiť všetky deti v Betleheme od dvojročných nadol, aby sa uistil, že sa bavil možného nástupcu na trón, novonarodeného kráľa, ktorého hľadali mudrci od východu. Keby sme prešli Ježišov životopis – dostupné informácie – vždy by sme našli tých, ktorí sa postavili za Neho a tých, čo boli proti a neprijali Ho. To sa tiahlo až do Jeho smrti na kríži. A dá sa povedať, že sa to nesie dodnes v našich postojoch k Nemu. Kým svet bude trvať, vždy budeme vzťahom k Ježišovi Kristovi, postojom k Nemu rozdelení na dve skupiny. Buď sme za Neho, alebo sme proti Nemu. Tu žiaľ neexistuje stredná cesta, kde by sme mohli ostať v postoji 0, tu nemôžeme byť nestranní. A keď sa nám aj možno zdá, že počas života to nejako vieme uhrať – ako sa hovorí, potom po smrti už sa to nebude dať. Ježiš sám povedal svojim učeníkom: kto nie je proti nám, je za nás. Ale to zase vyžaduje aj kráčať po Jeho ceste, životom svedčiť, že sme za Neho.

V dnešnej dobe je ľudstvo rozdelené rôznym spôsobom. Momentálne sa najviac rieši postoj k politikom a štátnikom v súvislosti s Ukrajinou. Mnohí sa tým zaoberajú, živia v sebe nenávisť voči jedným či druhým. Vraj máme mať v týchto veciach jasno a navonok to vyjadriť. Nuž môj názor je, že toto tu bolo vždy. Naše mysle boli zamestnávané tým, čo sa deje, hoci do zákulisia z nás nevidel nikto a ani netušíme, akým spôsobom sme neraz klamaní a kto vlastne poťahuje všetky nitky na scéne sveta. A preto je to zlé a zavádzajúce, lebo svoj vzácny čas, ktorý sme dostali od Boha, máme použiť múdro a neživiť v sebe ani v druhých zlo. Podstatné je totiž, aby sme vedeli, na ktorej strane stojíme vo vzťahu k Bohu. Ak toto budeme vedieť a ak budeme stáť na tej správnej strane, potom budeme aj robiť správne veci.

Keďže náš život je krehký a my vieme, akí sme pominuteľní, že nevieme, či dožijeme zajtrajšieho dňa, v prvom rade máme mať vyriešenú otázku vo vzťahu k Bohu, pretože od nej bude záležať, čo sa bude diať s nami potom, po prechode do večnosti.

Simeonovi bolo dopriate dožiť sa krásneho veku, bol starec, niektoré pramene tvrdia, že sa dožil 100 rokov pri relatívne dobrom zdraví. A je tu spomenutá aj Anna, dcéra Fanuelova, zbožná žena, ktorú tak otec vychoval a ona ešte ako 84 ročná slúžila v chráme. Milí b. a s., keď sa pozrieme na štatistiky, koľkí majú dopriate dožiť sa tak dlhého veku a byť pri dobrom rozume, aby všetky tie Božie veci ešte vnímali a chápali tak ako majú. Rozumeli im, nezabudli a očakávali naplnenie Božích sľubov. Sú aj takí, ale ich je veľmi málo. Zrejme aj Simeon a Anna boli takou výnimkou v Jeruzaleme a zároveň aj svedkami Božími, keďže ich oboch Lukáš spomína. Svedkami pre ostatných, že sa oplatí očakávať na Boha, lebo On plní svoje sľuby. Svedkami pre tých, ktorí očakávali vykúpenie Izraela a hľadeli sa naň nielen svojimi ľudskými očami, ale aj očami proroctiev. Takto mohli byť Simeonom a Annou povzbudení, rozradostení, ale aj napomenutí. Oni totiž všetkým naokolo rozprávali, že videli Mesiáša. Duch Boží ich priviedol k Nemu, dal im Ho rozpoznať a tak vlastne uvidieť spasenie. Boli medzi prvými, ktorí Ježiša ako Mesiáša potvrdili.

Keď sa pozrieme na svoj život, aké sú naše očakávania? Zmenili sa počas života, počas rokov, kedy sme sa aj my zmenili minimálne fyzicky? Alebo sme na tom istom bode ako na začiatku svojej cesty? Prirodzené je, že človek sa mení aj vo svojom srdci, v duši, prehodnocuje rebríček svojich očakávaní a túžob, mení zmysel života a hľadá to, čo mu prináša pokoj do duše. To sa deje aj prirodzeným spôsobom, že vidíme dočasnosť všetkého, čo je okolo nás, aj nás samých. Vtedy si uvedomíme, že potrebujeme stavať na inom, na niečom, čo presahuje našu časnosť, na tom, čo ostáva, keď sa všetko stratí. Môže to byť aj zistenie, že napriek tomu, že naplníme všetky svoje základné sny a túžby, akoby nám stále niečo chýbalo a nevedelo dať vnútorný pokoj, pohodu. Akoby sme ešte stále po niečom túžili…

Anna bola vdova vyše 50 rokov, nemala deti a predsa našla pokoj v Bohu a v službe v chráme. Prijala svoju úlohu a poslanie, hoci to nemala v živote ľahké, najmä ako žena a ešte aj vdova. Keď ju Lukáš takto presne opisuje, kto bola, čo robila, koľko mala rokov, považuje ju za prvú misionárku, ktorá naplnila svoju úlohu, keď hovorila o Ježišovi ako Mesiášovi. Na jej živote vidíme, že sa poddala Bohu a On ju povýšil, aby mohla byť aspoň chvíľu svetielkom pre ostatných, aby im ukázala na Ježiša ako Spasiteľa.

Milí b. a s., Simeonovo proroctvo aj nás stavia do pozície, kedy máme vedieť, na akej sme strane ohľadne Pána Ježiša. Toto je to, čo môžeme a máme ovplyvniť, lebo od toho záleží, akú budúcnosť vo večnosti sme si vybrali.

Ak sa pridávame k Simeonovi, Anne a všetkým, ktorí očakávali vykúpenie a záchranu, tak aj my buďme aktívni, nebojme sa a rozprávajme o Ježišovi druhým. Možno aj nám dušu prenikne meč, ako Márii, možno budeme sklamaní z toho, že ľuďom záleží viacej na iných veciach, ale nevzdávajme sa a bojujme dobrý boj viery za seba aj za druhých. Ktovie, kto sa obráti k Bohu aj vďaka nášmu svedectvu a komu prinesieme svetlo na cestu jeho života alebo aspoň zablikáme, aby sa mohol zorientovať a nájsť správny smer. Nech nám v tomto pomáha náš milujúci Boh.

Amen.

Text: Žalm 19, 8 – 15

⁸ Zákon Hospodinov je dokonalý, občerstvuje dušu, svedectvo Hospodinovo je hodnoverné, múdrym robí prostého. ⁹ Hospodinove nariadenia sú pravdou, potešujú srdce, Hospodinov príkaz je jasný, osvecuje oči. ¹⁰ Hospodinova bázeň je čistá, zostáva naveky; Hospodinove práva sú pravdou, napospol sú spravodlivé; ¹¹ vzácnejšie sú ako zlato, ako mnoho rýdzeho zlata; sú sladšie ako med, ako med z plástov. ¹² Aj sluha Tvoj sa dáva nimi napomínať; kto ich zachováva, má hojnú odmenu. ¹³ Kto si uvedomí poblúdenia? Z nevedomých vín ma ospravedlň! ¹⁴ Aj od spupných ochráň svojho sluhu, aby nevládli nado mnou; tak budem bezúhonný a čistý od mnohých previnení. ¹⁵ Nech sú Ti po vôli reči mojich úst a rozjímania môjho srdca pred Tebou, ó Hospodine, moja skala a môj Vykupiteľ!

KÁZEŇ.

Kto z nás by nechcel žiť v lepšom svete?! V takom, kde nebudeme stretávať nahnevaných ľudí, ale usmiatych a žiariacich láskou. V takom svete, kde nikto nebude nikomu nič závidieť, ale dopraje mu všetko a bude sa tešiť z jeho úspechov. V takom svete, kde nebudeme počuť o vojnách a nepokojoch, ani o chorobách a nezmyselnom utrpení, ale budeme sa tešiť zo zdravia a mieru. V takom svete, kde sa nebudeme musieť báť nikoho a ničoho, lebo budeme žiť v pravde a všetci si budeme navzájom rozumieť. Určite by sme chceli žiť v takomto svete. Realita je však opačná. Vidíme to aj na tom, ako sa aj za posledných dní udialo viacero zlých udalostí, ktoré nás predesili a donútilo nás to hlbšie sa zamýšľať nad svetom, v ktorom žijeme.

Milí b. a s., my vieme, že ideálny svet na tejto zemi nikdy nebude. O to sa pokúšali už mnohí a mysleli si, že ho vytvoria spoločenským zriadením, vonkajšími zmenami či lepšími a prísnejšími zákonmi. Výsledkom však nebolo to, čo čakali.

Dnes sa chceme zamýšľať nad tým, ako naplniť naše túžby po lepšom svete. Téma dnešnej nedele, ktorá nám dáva aj odpoveď, je: Dobrým premáhaj zlé!

Prvé, čo si musíme uvedomiť je to, že nikto na svete nie je dobrý, hoci by si to o sebe myslel. Práve preto ani nemôžeme seba postaviť ako normu dobra, lebo by to bolo vždy egoistické a zamerané len na nás. My by sme si boli meradlom dobra a nebrali by sme ohľad na druhých. príklad: pre zlodeja je dobré kradnúť, lebo si tým napĺňa svoje potreby a nezamýšľa sa nad tým, že tým vlastne škodí druhým. Pre neho je krádež dobrom a je nahnevaný, keď ho chytia a odsúdia.

Možno by sme vedeli nájsť ďalšie príklady a pomohli by nám hlbšie si uvedomiť, že my sami sa nesmieme stať normou dobra. Preto aj naša snaha dobrom premáhať zlé musí byť opretá a zakorenená v Božom zákone, ktorý je nad nami, a ktorý máme od Pána Boha, ktorého normy sú iné ako naše ľudské.

O týchto veciach premýšľali ľudia už pred nami a Biblia nám potvrdzuje, že pochopili, aké dobré je, že máme Božie zákony. 19.Žalm nám to pripomína. Napísal ho pravdepodobne kráľ Dávid. Tento Žalm sa začína premýšľaním, meditáciou nad stvorením, a potom pokračuje vyzdvihovaním Božieho slova, ktoré je pre človeka nesmierne dôležité. To je už náš prečítaný text.

Božie slovo je pomenované rôznymi výrazmi: zákon Hospodinov, svedectvo Hospodinovo, Hospodinove nariadenia, práva, bázeň, príkaz. Celé by sme to mohli zhrnúť do slova Boží zákon.

Keď ľudia počujú o Božom zákone, tak môžu mať pocit, že je to niečo, čo má človeka obmedziť. To je tak ako keď deti v škole majú školský poriadok a sťažujú sa, že ich to zväzuje. V podstate podobne to môžeme cítiť pri všetkých pravidlách kdekoľvek a týkajúcich sa čohokoľvek. V cestnej premávke, kde to vidíme ich každodenným porušovaním, alebo aj inde, na pracovisku, v obchodoch a pod. Všetky pravidlá – či už sú ľudské alebo Božie – nám majú slúžiť na ochranu a majú nám pomáhať vytvárať lepší život.

Hospodinov zákon aj Dávid vnímal ako niečo dobré a potrebné, užitočné a dokonca príjemné. Preto o ňom hovorí, že Boží zákon je dokonalý, občerstvuje dušu, prináša pravdu, potešuje srdce, dáva múdrosť, osvecuje oči, dáva spravodlivosť a je vzácnejší než zlato a sladší ako med.

Milí b. a s., pozerali ste sa niekedy na Boží zákon takto ako Dávid? Alebo sme mali iné pocity?

Keby sme sa opýtali ľudí, ktorí nepatria ku kresťanom ako vnímajú oni to, čo my žijeme, trebárs keď chodíme do kostola a počúvame tu Božie slovo, väčšinou by odpovedali, že máme veľmi prísne pravidlá a že vo svete sa nedá podľa nich žiť. Že je to nuda, že je to príliš vážne, že nie je zábava.

Určitým spôsobom by mali pravdu, že je to prísne, veď ide o život. Ale to, čo nám vo svojom slove Pán Boh dáva, je pre naše dobro. Keď nám dal svoje zákony, trebárs Desatoro, pomáha nám tým žiť správne, aby sme neubližovali ani sebe ani druhým. Keď vidíme, že až v siedmych prikázaniach myslí na naše medziľudské vzťahy, tak nám ukazuje, aké je dôležité mať dobré vzťahy, aby sme mohli žiť dobrý život. To nás musí tešiť, že sa to týka každodenného života s ľuďmi, našimi najbližšími i tými ostatnými. A my si nemusíme vymýšľať nejaké pravidlá, lebo Boh nám dal také, ktoré sú dokonalé, premyslené, „ušité“ priamo pre nás. Ak sa podľa nich riadime, tak nám to prináša spokojnosť, vzájomnú úctu, lásku a my jasne chápeme, čo je pre nás dobré a čo zlé, vieme, čo je pravda.

V dnešnej dobe psychológovia upozorňujú na to, že pre deti je napríklad veľmi zlé, keď nemajú hranice a nepoznajú pravidlá. Majú z toho stres a necítia sa bezpečne.

Dávid si Božie zákony cení viacej ako zlato a dáva sa nimi viesť, lebo vie, že vtedy bude jeho cesta správna a život požehnaný. To je jeho odmena.

Dávid bol miláčikom Hospodinovým, hoci prestúpil Božie prikázania a na jeho rukách bolo veľa krvi. Bol bojovníkom. Predsa však mal v sebe citlivé svedomie a pýtal sa aj sám seba, či to, čo koná je správne.

Tak ako Dávid, aj my sa neraz ocitneme v situácii, kedy si uvedomíme, že niektoré viny si neuvedomujeme a niekedy robíme to, čo druhým ubližuje, hoci my sme boli presvedčení o tom, že konáme len to najlepšie. Napríklad keď z cesty našich detí odkladáme všetky prekážky a potom vidíme, ako im to uškodilo, keď nie sú samostatné a pripravené do života. Sú aj také viny, o ktorých by sme nikdy nepovedali, že sú hriechom. To sú tie nevedomé viny, ktoré si neuvedomujeme, napr. keď niekoho posudzujeme alebo nadmieru kritizujeme či inak hodnotíme. Dávid spomína aj spupné viny a prosí Boha, aby ho pred nimi ochránil. Spupnosť je nadutosť, pýcha, povýšenosť. Je to hrdosť na seba a svoje výkony, čo tiež prináša do života rôzne nepríjemné situácie, keď sa niekto takto správa a tým automaticky podceňuje druhých. Naše ego nemá nad nami vládnuť, ak chceme vytvoriť lepší svet.

Nech sú Ti po vôli reči mojich úst a rozjímania môjho srdca pred Tebou, ó Hospodine, moja skala a môj Vykupiteľ!

V závere 19.Žalmu Dávid žiada, aby Boh prijal jeho rozjímanie a slová, ktoré vyriekol, lebo tak robí hlboko v srdci a tým, že to zapisuje, chce aby aj druhí zmýšľali podobne a vnímali Božiu veľkosť. Veľmi zaujímavé je označenie Boha ako skaly a Vykupiteľa. To nás odkazuje k Pánovi Ježišovi Kristovi, hoci Dávid Ho nepoznal.

O Ňom je Nová Zmluva, kresťanstvo, cirkev. Pre nás je práve Ježišovo slovo to dôležité, čo má formovať náš život a byť ako značka či svetlo na ceste nášho života. Pán Ježiš ľuďom rozprával veľmi veľa rôznych príbehov, podobenstiev, príkladov, aby boli múdri pre život vo viere. A jedno, čo povedal, to dôležité, na čo chceme myslieť dnes je: Neprišiel som zrušiť zákon, ale ho naplniť.

A tak aj dnešnú výzvu: Dobrým premáhaj zlé! môžeme zvládnuť, ale iba v Ježišovi Kristovi. Kiež nám pomáha vnímať zákon vo svetle svojej lásky.

Amen. 

Text: 1.Korintským 12, 1 – 11

¹ Ani o duchovných daroch, bratia, nechcem, aby ste nevedeli. ² Viete, že keď ste boli pohania, k nemým modlám ste chodievali, ako ste sa dali viesť. ³ Preto dávam vám na vedomie, že nikto, hovoriaci v Duchu Božom, nepovie: Prekliaty Ježiš! A nikto nemôže povedať: Pán Ježiš! ak len nie v Duchu Svätom. ⁴ Lebo rozdelené sú dary milosti, ale ten istý je Duch; ⁵ a podelené sú prisluhovania, ale ten istý je Pán; ⁶ a podelená je pôsobnosť, ale ten istý je Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých. ⁷ A každému je daný prejav Ducha na (všeobecný) úžitok; ⁸ lebo jednému sa dostáva od Ducha reč múdrosti, inému slovo známosti od toho istého Ducha, ⁹ inému viera v tom istom Duchu, inému zas dar uzdravovať v jednom a tom istom Duchu, ¹⁰ inému opäť schopnosti činiť divy, a zas inému prorokovať, opäť inému rozlišovať duchov, inému druhy jazykov a inému vykladať jazyky. ¹¹ Ale všetko toto pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému osve, ako chce.

KÁZEŇ.

Keď Pán Ježiš odišiel k Otcovi, zasľúbil učeníkom, že im pošle Ducha Svätého. Ján vo svojom evanjeliu zaznamenal, že tento Duch bude ich Radcom, ktorý bude s nimi naveky. Bude to Duch pravdy, ktorý ich uvedie do všetkej pravdy, ale svet Ho ani nevidí ani nepozná.

Základom pre cirkev je určite zostať v Božej pravde a dať sa viesť Duchom Božím. Ale Duch Svätý dáva cirkvi oveľa viac. V Novej Zmluve máme viaceré miesta, kde sa hovorí o daroch Ducha Svätého. Sú to viac menej nehmotné dary, ktoré sú ale pre cirkev potrebné, aby mohla fungovať a majú prinášať všeobecný úžitok pre celok. Všetky duchovné dary majú slúžiť na budovanie cirkvi.

Tak ako v časoch prvej cirkvi sa do spoločenstva veriacich v Ježiša dostávali falošní učitelia, tak je tomu aj dnes. Už Pavol poukazoval na to, že treba rozlišovať a dobre počúvať, čo títo ľudia hovoria a najmä ako hovoria o Ježišovi, kde Ho zaraďujú, či Ho považujú za svojho Pána, alebo je len jedným z ďalších učiteľov. To je základným meradlom toho, či človek, ktorý prináša nejaké učenie je v súlade s tým, čo učí cirkev skrze apoštolov.

Je pravdepodobné, že už vtedy sa cirkev nejakým spôsobom trieštila a rozdeľovala. Inak by Pavol nebol upozorňoval, že duchovné dary nemajú byť dôvodom rozdelenia, ale spojivom.

V dnešnej dobe máme uznaných 15 cirkví na Slovensku. Základné určite poznáme – ECAV, Rímsko-katolícka, Grécko-katolícka a potom tie menšie – Apoštolská, Bratská, Baptisti, Adventisti 7.dňa a ostatné. A určite sa pýtame, čo ich rozdeľuje. Prečo je toľko cirkví, keď máme v podstate iba jednu, ktorej hlavou je Kristus?

Jedným z dôvodov sú dogmy, učenie a ďalšou bazírovanie na určitých veciach a dôraz, ktorý každá cirkev kladie na niečo iné. A do toho spadajú aj duchovné dary. Napríklad v Apoštolskej cirkvi sa kladie dôraz na hovorenie jazykmi. Ten, kto takýto dar nemá, nie je považovaný za skutočného veriaceho.

Milí b. a s., dary Ducha Svätého sa v žiadnom prípade nemôžu stať  symbolom duchovnej moci a dôvodom rozdelenia. Nemôžu vyvolávať vzájomnú rivalitu a členenie veriacich podľa takýchto meradiel na duchovných a neduchovných. Na to upozorňoval apoštol Pavol veriacich v Korinte a to ostalo ako memento aj pre nás dnes. Tak ako je každý z nás obdarený nejakými schopnosťami a darmi, vlohami a talentom, tak veľmi podobné je to aj s darmi Ducha Svätého. Len preto, že niekto vie krajšie kresliť, alebo má talent hrať na hudobné nástroje, či je niekto typom organizátora nie je o nič viac ako tí druhí. Práve naopak, o to viac by mal tým ostatným slúžiť, lebo má k tomu dané schopnosti.

Duch Svätý obdaril jednotlivcom podľa svojej vôle takými darmi, aké uznal pre nich za vhodné. Dary Ducha sa môžu aj meniť, On môže pridávať komu chce v rôznom čase.

Pavol tu menuje rôzne dary Ducha: reč múdrosti, slovo známosti, viera, dar uzdravovať, schopnosti činiť divy, prorokovať, rozlišovať duchov, druhy jazykov a vykladať jazyky. To sú len niektoré z tých darov, ktoré dáva ten istý Duch Svätý ľuďom, aby nimi slúžili. Niektorým ľuďom sa dostalo viacej duchovných darov, iným menej. Je to vždy tak ako cirkev potrebuje. Z týchto darov nemôžeme vyberať svojvoľne, ktoré sú dôležitejšie, a ktoré sú menej dôležité. Pre určité spoločenstvo môžu byť práve tie dary, ktoré my ľudia nepovažujeme za podstatné, práve veľmi potrebné, lebo cez ne si Boh buduje cirkev.

Duch Svätý je ako vietor, ktorý veje, kam chce. My sme sa učili na konfirmačnej príprave, že nemôžeme Duchom Svätým manipulovať a rozkazovať Mu. Je to hriech. Tak isto ale nemáme Duchom Svätým pohŕdať. A preto aj dnešná pripomienka toho, že cirkev nie je ponechaná na seba samú, ale je tu Duch, ktorý ju zaopatruje, pre nás dvojitým napomenutím.

1. Máme mať otvorené oči, aby sme videli, že každé naše spoločenstvo, každý cirkevný zbor má ľudí, ktorí sú obdarení Duchom Svätým a sú pomocou, aby cirkevný zbor prosperoval. To znamená, že sa nemáme porovnávať a byť smutní z toho, že niekto je viac obdarený a iný menej a závidieť mu. Ten konkrétny človek si má ale uvedomiť, že keďže dostal dar Ducha, má ním slúžiť tak, aby to bolo užitočné pre celé spoločenstvo. V žiadnom prípade sa nemá povyšovať, ale pokorne slúžiť Bohu aj ľuďom, lebo Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.
2. Máme mať otvorené oči, aby sme chceli aj v sebe hľadať duchovné dary, ktoré môžu byť skryté. Nemáme byť leniví alebo ľahostajní, lebo Duch môže človeku dary aj odňať. A to nás zároveň vystríha pred tým, aby sme sa nevyhýbali určitej zodpovednosti, ktorú máme všetci pred Bohom – budovať spoločenstvo cirkvi.

Zodpovednosť za cirkev, cirkevné zbory nenesú len predstavení ako biskupi, seniori či farári, ale každý člen spoločenstva. Každý z nás môže prispieť k budovaniu cirkvi, ale aj spôsobiť jej rozdelenie či rozklad. A v súvise s týmto chcem pripomenúť, že lepší je nepriateľ, ktorý doráža na cirkev zvonka, lebo ho vieme identifikovať, vieme povedať a posúdiť, že toto je to, čo nás triešti alebo ohrozuje. Ale nepriateľ, ktorý je vo vnútri a tam robí zle, ten je oveľa horší, lebo triešti celok vo vnútri. A to je už omnoho ťažšie rozlíšiť a aj s tým niečo urobiť. Pretože väčšinou to býva tak, že takýto človek alebo skupinky ľudí dokážu strhnúť aj ostatných, a potom to ide všetko úplne zlým smerom.

Takže milí b. a s., prosme o múdrosť a poznanie pravdy, ktorá nás vyslobodzuje zo všetkého, čo nie je dobré pre cirkev. Múdrosť, aby sme vedeli správne posudzovať najprv seba a svoje zmýšľanie, ale potom aj druhých a videli, čo je potrebné k budovaniu Božieho kráľovstva skrze cirkev. Prosme aj o to, aby sme vedeli u seba a aj u druhých rozpoznať dary Ducha Svätého, prijímať ich a správne s nimi nakladať, aby to bolo k úžitku pre nás všetkých. Nech nám v tom pomáha náš Pán!

Amen.