Publikované

SB – I – 1.nedeľa po Zjavení – 12.1.2025

Text: Efezským 2, 14 – 18

14 Lebo On je náš pokoj, On, ktorý oboch spojil v jedno a zboril priehradný múr, nepriateľstvo, 15 keď na svojom tele pozbavil platnosti zákon s jeho nariadeniami, aby tak z dvoch stvoril v sebe jedného, nového človeka, nastolil pokoj 16 a oboch v jednom tele zmieril s Bohom skrze kríž, na ktorom zahladil to nepriateľstvo. 17 A tak prišiel zvestovať pokoj vám ďalekým a pokoj aj blízkym, 18 lebo skrze Neho obaja máme prístup k Otcovi v jednom Duchu.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., dnešná nedeľa okrem toho, že je 1. po Zjavení Krista Pána mudrcom, je aj nedeľou misie. Celkom to aj dáva zmysel a logickú následnosť. V pondelok sme mali sviatok Zjavenia a pripomenuli sme si mudrcov, ktorí putovali za zvláštnou hviezdou z ďalekých východných krajín, aby našli kráľa, ktorého symbolizovala. Dali do toho všetko a boli úspešní. My sme hovorili najmä o tom, čo urobili a aké dary Ježišovi priniesli. Na základe evanjelia vieme, že potom sa vrátili inou cestou domov, do svojej krajiny. A čo bolo tam, to nevieme. Predpokladáme, že ich putovanie, návšteva Ježiša, poklonenie sa Mu a Jeho uctievanie nezostalo len ako príbeh, ktorý má v kresťanskej cirkvi svoju dlhoročnú tradíciu. Veríme, a možno si vieme aj predstaviť, že posolstvo o narodenom Kráľovi a Spasiteľovi sa skrze nich dostalo aj tam, do pohanského sveta. A tak sa určitým spôsobom začala misia.

Misia je určité poslanie, úloha, ktorou je niekto poverený. Môže ju vykonávať jednotlivec alebo aj skupina ľudí s rovnakým poslaním. Keď hovoríme o misii v cirkvi, tak tá sa týka duchovnej starostlivosti a obnove spoločnosti.

Dnes sme počuli časť, zopár veršov z listu apoštola Pavla do Efezu, kde bola potrebná dvojaká misia. Presne tak to bolo aj v iných mestách či dedinách. Misia pre tých, ktorí ešte nikdy nepočuli o Bohu, o Ježišovi a misia pre tých, ktorí patrili do spoločenstva cirkvi, ale ich život o tom nesvedčil.

Efez patril medzi významné mestá vtedajšej doby v Rímskej ríši. Mesto ležalo na území dnešného Turecka, v najzápadnejšom cípe Malej Ázie a bolo najdôležitejším prístavom v Egejskom mori. Aj tu robil Pavol misiu, tak ako aj inde, kde zakladal cirkevné zbory.

V meste sa nachádzal kresťanský zbor, ale aj židovská obec. Samozrejme žili tam aj pohania, ktorí uctievali rôznych bohov, najmä Dianu Efezskú. Vieme si predstaviť, že v tomto meste sa miešali rôzni ľudia, tak ako to býva v podobných mestách, ktoré sú centrami obchodu, kde kotvili lode a prichádzali ľudia odvšadiaľ. No aj to, že tu boli minimálne tri náboženské skupiny, ľudí určitým spôsobom rozdeľovalo. Pohania boli presvedčení, že uctievajú pravého boha, ktorý sa im zjavil v prírode. Židia boli hrdí na to, že patria k vyvolenému národu a dali to patrične pociťovať ostatným. No a kresťania, tí boli v menšine, ale tiež neraz pocítili svoju odlišnosť od ostatných. Cirkev pozostávala aj z pohanov aj zo Židov, čo tiež prinášalo vytváranie bariér.

Milí b. a s., my sme pomerne malá dedina, žijeme tu vedľa seba, mnohí sa poznáme. Od 50. rokov tu máme časť Kolónia, kde sa prisťahovalo veľa ľudí, rôznych ľudí a dnes už aj v hornej často obce. Máme tu ľudí, ktorých skoro ani nepoznáme. A aj nám sa stáva, že máme medzi sebou určité bariéry. Nielen medzi neznámymi, ale aj medzi svojimi. Určite to poznáme aj zo života, že na to, aby sa vytvoril akýsi neviditeľný, ale citeľný múr medzi nami, netreba veľa. Vnímam, že je to niekedy už len vek, starší – mladší. Za posledné roky bariéry vytvárajú rozdielne názory ľudí na dôležité veci v našej spoločnosti, ktoré sa udiali a dejú. A každý má pocit, že to práve on má pravdu. Niekedy sú to aj teologické názory. Podobne to bolo v efezskom zbore, kde práve tie teologické názory vytvárali problém medzi ľuďmi.

Pavol videl, že to nie je dobré, a keďže bol v tom čase v domácom väzení v Ríme a teda nemohol navštíviť toto spoločenstvo, napísal do Efezu list, ktorý sa nám zachoval. Ten list nehovorí len do ich situácie, ale je určený pre celú cirkev, lebo tematika listu sa týka celého kresťanstva a týka sa ho aj dnes. Preto sa môžeme aj my dať poučiť, môžeme premýšľať nad tým, čo bolo tak dávno povedané a predsa sa nás to dotýka. Môžeme  sa dať meniť a naplniť naše srdcia, naše vnútro, myšlienky Tým, ktorý nám pomôže zboriť všetky múry, bariéry a prekážky v našich životoch, Pánom Ježišom Kristom.

Ak Židia mali pocit, že oni sú tí dokonalí a odsudzovali pohanov, tak Pavol im pripomína, že Kristus je Ten, ktorý zboril múr nepriateľstva medzi Bohom a človekom tým, že sa vydal na smrť kríža. Nie zákon ako taký zachránil, nie príslušnosť k vyvolenému národu vykúpila ľudí spod zlorečenstva a záhuby. Tí, ktorí sa cítili byť tak blízko Boha, boli neraz veľmi vzdialení svojim srdcom a každodenným životom. Keď je vzdialené srdce, vzďaľuje sa aj celý človek.

Naopak pohania, ktorí sa cítili veľmi vzdialení od Boha, stali sa Mu blízkymi svojou poslušnosťou a oddanosťou.

Pre obe tieto skupiny Pavol píše, že pokoj je ba v Kristovi. Pokoj najmä vtedy, keď vidíme ako rastú medzi nami nepriehľadné múry. Aj my si uvedomujeme, že všetci potrebujeme misiu. Všetci potrebujeme duchovnú starostlivosť, aby sme mohli rásť vo viere a nezatvárať si dvere záchrany.

Pavol prináša obom skupinám to isté- pokoj v Kristovi. Čo to je za pokoj? Určite to nie je ten náš ľudský pokoj, kedy povieme, že sa nič nedeje, a že máme relatívne kľud. Boží a Kristov pokoj je pokoj uprostred búrky života. Je to vedomie, že som v Božích rukách nech sa deje čokoľvek.

Milí b. a s., život nám každý deň prináša niečo, čo rozvíri jeho hladinu a my sledujeme, ako sa ďalej a ďalej šíria kruhy, ktoré nám pripomínajú, že niečo vhuplo do našich dní. Niekedy sú to len maličkosti, ktoré až tak nenarušia priebeh našich dní, ale niekedy príde poriadna búrka a všetko okolo nás sa hýbe až máme pocit, že nás to prevalcuje. Môžu to byť rôzne udalosti a navštívenia v našich rodinách, alebo to môžu byť naše nenaplnené túžby či predstavy.

Pokoj, ktorý prináša vo svojej zvesti Pavol, je Kristov pokoj, ktorý dokáže naplniť srdcia ľudí a pomôže obstáť v zlej chvíli. Pokoj v každej búrke života, ktorá môže byť hrôzostrašná, ale mne nemôže ublížiť, pretože mám nad sebou a pri sebe svojho Záchrancu a Spasiteľa, ktorý nedovolí, aby sa mi stalo čokoľvek, čo nie je v Jeho vôli. Je to istota Božej prítomnosti a ochota i vedomé rozhodnutie byť v Božích rukách.

Pavol tento pokoj zvestoval kresťanom oboch skupín. Pokoj vyplývajúci z Kristovej obeti na kríži. Obom skupinám pripomenul, že má v nich povstávať nový človek, ktorý nebude pozerať na seba a svoje zásluhy, či svoju príslušnosť k vyvolenému národu, ale bude novým vďaka Kristovej obeti a to mu prinesie skutočný pokoj.

Kristov pokoj nám prináša pokoj s Bohom, keď si uvedomíme, že sú zahladené všetky naše hriechy, že nemusíme byť otrokmi nikoho a ničoho ani seba samého. Tak už nemusíme žiť v strachu, ani v pochybnostiach a môžeme žiť v slobode od všetkého. Skrze Krista máme priamy prístup k Bohu.

Milí b. a s., vykročme do nového týždňa s týmito myšlienkami a s vedomím, že tak ako Kristus zboril všetky múry medzi nami a Bohom, chce odstrániť aj nepriateľstvá medzi nami a chce nám dať svoj pokoj aj vo vzťahoch navzájom, aby sme žili medzi sebou mierne, láskavo, v pokoji, tak ako sa to od kresťanov očakáva. Nech nás premieňa Kristova láska a pokoj.

Amen.

Publikované

Zjavenie Krista Pána mudrcom – 6.1.2025

Text: Matúš 2,11

I vošli do domu, uvideli dieťatko s matkou Máriou, padli na tvár a klaňali sa Mu. Potom otvorili svoje klenotnice a obetovali Mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.

KÁZEŇ.

Asi druhý najznámejší obraz v spojitosti s Vianocami sa vynára v našich mysliach obraz troch kráľov ako idú za hviezdou do neznámeho sveta alebo obraz troch kráľov ako sa klaňajú Ježišovi a dávajú Mu dary. Starocirkevný výklad v 5.storočí vyvodil, že keďže boli tri dary, tak to boli traja králi. V 8.storočí už máme aj mená: Gašpar, Melichár a Baltazár. Neskôr sa zase uvažovalo, že traja mudrci symbolizujú tri zoskupenia národov: Sem, Chám a Jáfet, Noemových synov. Keď sa však pozrieme do Biblie, na dnešný text, nič z tohto tam nie je. Dokonca ani to, že to boli traja ľudia. A to je to, čo si musíme dnes pripomenúť, že to ani nie je podstatné. Je úplne jedno, koľkí boli a je jedno, či boli králi alebo mudrci. Podstatné je to, čo urobili.

Títo muži videli hviezdu, a keďže boli znalí vtedajšieho umenia pozorovania a skúmania vesmíru a hviezd, vedeli, že tá hviezda niečo znamená, že to nie je len tak, že sa odrazu objaví na nebi zvláštna hviezda. Neviem, neskúmala som, ani nehľadala vysvetlenie, ako to je z hľadiska putovania hviezd, ale vieme, že išli za ňou. Ich poznanie ich nútilo ísť a skúmať, hľadať Kráľa, ktorého hviezda symbolizovala a vzdať Mu hold, úctu. Podľa orientálneho zvyku bolo vzdávanie úcty spojené aj s obdarovaním. Zlato a kadidlo sa spomínajú aj u Izaiáša, ktorý žil 700 rokov pred tým.

Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, hviezda mudrcov doviedla až do Jeruzalema. Keďže podľa svojich očakávaní tam novonarodeného kráľa nenašli, pokračovali ďalej. Betlehem bol neďaleko a hviezda im bola stálym sprievodcom, až ich doviedla priamo k malému Ježišovi. A tu už máme časť, ktorá je základom nášho dnešného uvažovania. Časť príbehu, ktorý je taký známy aj neveriacim z vianočných pohľadníc alebo aj scénok detí, či zvyku koledovania, ktoré myslím bolo pred niekoľkými desiatkami rokov zaužívané najmä na dedinách.

Mudrci vošli do domu, kde našli dieťatko aj s matkou Máriou. Nevieme, koľko mal vtedy Ježiš, ale predpokladá sa, že už nebol uložený v jasličkách, keďže bývali v dome. Teraz mohli mudrci uskutočniť svoj zámer – vzdať Mu hold a obdarovať Ho. Prežiť v Jeho blízkosti niekoľko chvíľ, nevieme či hodín a dať Mu to, čo symbolizovalo Jeho život. Keď si predstavíme túto situáciu, určite obdivujeme neznámych mužov a pýtame sa, či im to stálo za to merať toľkú cestu, riskovať všetky nástrahy vtedajšieho sveta a ísť za hviezdou bez akýchkoľvek konkrétnejších informácií. Teda, aspoň nespomínajú sa v Biblii.

Niekedy aj my robíme podobné veci, keď ideme niekam alebo za niekým na chvíľu, z nejakého dôvodu, ktorý je ale pre nás veľmi dôležitý. A sme ochotní obetovať na to prostriedky, čas, energiu, proste všetko. Keď máme niečo v živote na prvom mieste, tak tomu venujeme veľkú pozornosť. Čo je pre nás dôležité, to je na prvom mieste. A tak sa dnes, milí b. a s., chceme pýtať: Čo to je? Čo je dnes pre teba i mňa dôležité? Čomu venujeme najviac pozornosti a pre čo sme ochotní riskovať, namáhať sa, obetovať sa? Alebo pre koho?

Mudrci mali na zozname jedno dieťa, o ktorom dokopy nič nevedeli, iba to, že bude kráľom. A predsa im to stálo za to. Lebo videli v Ňom viac. Vieme to podľa darov, ktoré Mu priniesli. Zlato je darom pre kráľa, kadidlo darom pre Boha a myrha, vonné korenie sa používalo v Izraeli na pomazávanie mŕtvych, akoby tým predpovedali, že Ježiš bude raz trpieť.

Úctu mudrci prejavil aj tým, že padli pred Ním na tvár a klaňali sa Mu. Takto sa uctieva Boh. V Starej Zmluve máme viacero príkladov ľudí, ktorí pred Bohom padali na tvár. Z úcty, zo strachu pred Božou svätosťou a z prejavu, že uznávajú Jeho autoritu a božstvo.

Milí b. a s., dnešný sviatok nám kladie otázku: Ako predstupujeme pred Boha my dnes? A či sme ochotní vôbec pred Neho predstupovať? Čo všetko nám je neraz prednejšie ako ísť vzdať hold nášmu Bohu! Možno sme mali obdobia, kedy nám na tom až tak nezáležalo, nevideli sme v tom nič dôležité. Možno práve toto obdobie, teraz, si nevieme predstaviť, že by sme nešli vzdať úctu Bohu a to nielen raz, počas sviatkov, ale celý rok. Aj my sa meníme, prehodnocujeme priority, vyberáme si a určitým spôsobom dozrievame.

Druhá otázka je: Čo Bohu prinášame? Mudrci dali to, čo bolo Ježiša hodné a to, čo bolo vzácne. Vyjadrili Mu tým úctu a ukázali, že aj oni sú pod Ním a Jeho vládou.

K Bohu prichádzame rôznym spôsobom. Priamo na bohoslužbách, kedy sa zhromažďujeme ako veriaci ľudia a tvoríme spoločenstvo, cirkev. K Bohu prichádzame aj pri modlitbe, kedy pred Ním pomyselne kľakáme a tiež sa oddávame do Jeho rúk. A čo v živote, tom každodennom? Uznávame, že On je Boh, a že pre nás vykonal dielo záchrany? Toto všetko má súvis s tým, čo Mu prinášame, ako sa Mu dávame do služby, čo sme ochotní pre Neho obetovať.

Zlato patrí medzi najvzácnejšie kovy. Našim zlatom je náš čas a naše srdce. Lebo čas máme obmedzený a my rozhodujeme o tom, komu z neho dáme a ako ho minieme. Srdce, naša duša je všetko, čo máme. Tiež záleží na nás, komu bude patriť. K čomu priľne naše srdce. A od toho sa potom bude odvíjať všetko ostatné. Náš každodenný život. Naša práca, snaženie, naše ciele.

Kadidlom je pre nás modlitba, naše myšlienky, predstavy, túžby. Tak ako dym z kadidla zaplní celú miestnosť, tak aj to, čo uctievame, čo je pre nás predmetom záujmu, to vyplní našu myseľ. Alebo naopak, na čo myslíme, to aj určitým spôsobom uctievame. To sa nám stane bohom.

Myrha by mohla byť naša snaha, práca, námaha, niekedy až po vyčerpanosť, doslova po utrpenie. Je to náš údel. Môže to byť utrpenie pre vieru v Krista. Námaha pri budovaní Božieho kráľovstva, ktorá nie je pochopená druhými a zdá sa im ako nezmysel. Možno je to láska, ktorá z nás robí bláznov a naivných ľudí, obetavá láska, akú sme videli u Krista a chceme ju šíriť ďalej.

Milí b. a s., vždy keď prichádzame k Bohu – akokoľvek – mali by sme premýšľať nad tým, čo Mu nesieme. Či sú to tie najvzácnejšie dary nášho života, alebo len niečo povrchné, aby sme si splnili svoju náboženskú povinnosť. Dnešný sviatok nás k tomu nabáda a upomína, upozorňuje nás na to, aby sme prehodnocovali svoje postoje, myslenie. My, ktorí sme veriaci v Krista a pre ktorých sú príkladom pohanskí mudrci vedení hviezdou k Ježišovi a vzdávajúci Mu hold a úctu.

Amen.

Publikované

I. nedeľa po Novom roku – 5.1.2025

Text: Jeremiáš 31, 10 – 12

10 Národy, čujte slovo Hospodinovo; zvestujte na ďalekých ostrovoch a vravte: Ten, ktorý rozptýlil Izrael, zhromaždí ho, bude ho strážiť ako pastier svoje stádo. 11 Pretože Hospodin vykúpil Jákoba a vymenil ho z ruky silnejšieho, než je on. 12 Prídu a jasať budú na výšine Siona, pohrnú sa k dobrodeniu Hospodinovmu: k obiliu a muštu i oleju, k mláďatám oviec a dobytka. Ich duša bude ako zavlažená záhrada a nebudú viacej chradnúť.

KÁZEŇ.

Každý nový rok je rokom veľkých prísľubov a nádeje. Aspoň tak do neho vstupujeme, lebo máme pocit, že by to mohlo byť lepšie. Najmä ak sme prežili ťažší rok, náročnejší na naše sily, múdrosť, či vieru.

Nádej zaznieva aj zo slov dnešného textu, ktorý máme od proroka Jeremiáša. A mohli by sme to považovať za paradox, pretože Jeremiáš väčšinou hovoril ľudu samé zlé správy. Nie preto, že by ich chcel strašiť alebo žeby bol na nich nahnevaný, ale tlmočil Božiu vôľu a nemohol hovoriť iné, než to, čo mu bolo dané hovoriť.

Jeremiáš bol prorokom od mladosti. Pochádzal z kňazskej rodiny a do tejto úlohy bol pozvaný, hoci sa vôbec na to necítil. V jeho dobe sa vyvolený národ vo veľkej miere odkláňal od Hospodina a nekráčal Jeho cestami. Úlohou Jeremiáša bolo privádzať ich späť k Bohu, aby učinili pokánie, priznali si svoje poblúdenia a vyznali svoje hriechy. Počas panovania kráľov, ktorí boli nazvaní nehodnými, sa udomácnili v krajine viaceré pohanské kulty, kedy ľudia, ktorí mali vyznávať jediného Boha, obracali sa k pohanským modlám, uctievali Aštartu, stavali jej stĺpy na výšinách a Molochovi prinášali obete, ktoré neboli len zvieracie, ale aj ľudské, keď hádzali pred ním do ohňa svoje deti. Najhoršie na tom bolo, že toto všetko sa dialo pod záštitou kráľa a náboženských predstaviteľov. V blude utvrdzovali ľudí aj falošní proroci, ktorí zvestovali len pokoj a kľud. A tak sa ľud ešte viacej ponáral do vlastnej samospravodlivosti a nevidel, ako blúdi, ako padá čím ďalej, tým viacej na úplné dno. Chýbala mu pokora, uvedomenie si hriešnosti a odpadnutia od Boha. Tým pádom aj šanca na nápravu a zmenu.

Milí b. a s., Jeremiáš to myslel veľmi dobre. Miloval svoj ľud a záležalo mu na ňom. Nechcel, aby sa naplnili všetky tie slová o hrozbách, ktoré predpovedal alebo aj názorne ukázal, keď trebárs rozbil džbán, ktorý sa rozletel na veľa kusov, čím chcel povedať, že budú takto odvlečení do zajatia. Alebo keď si dal na seba najprv drevené jarmo, ktoré mu však vzali a rozbili, a potom železné, aby im demonštroval, že budú pod jarmom nepriateľa a nebudú sa vedieť spod neho vymaniť, lebo neposlúchali Hospodina a nešli Jeho cestou. Jeremiáš bol neraz v ohrození života pre zvesť od Boha. Zažil mnoho nenávisti a odmietania, urážania a bolesti pre svoj ľud, ale pomedzi to všetko sa snažil priniesť aj nádej. Nádej spočívala v tom, že stačí zmeniť smer života, stačí opustiť doterajší spôsob a príde dobré.

V jednom čase sa táto nádej zmenila na ochotu a začali sa diať veľké veci. V živote kráľa aj národa. A vtedajší kráľ bol presvedčený, že sú na dobrej ceste. No po čase Jeremiáš pochopil, že tie zmeny nastali len navonok. Nie vo vnútri, v srdciach ľudí, preto musel naďalej hovoriť proti ľudu a zvestovať zlú a náročnú i bolestnú budúcnosť. Jeremiáš bol často sám, pútnik, ktorý sa pýtal, či toto má byť jeho život. A potom vzápätí uznal, že v jeho srdci horí Boží oheň, ktorý sa nedá uhasiť a premáha ho, takže ani nemôže pred ním utiecť, ani sa nemá kde ukryť. Zápasil aj za druhých, aj za seba. Lebo bolo nutné tlmočiť Božiu vôľu a privádzať ľudí späť k Záchrancovi, jedinému Bohu.

O Božej nesmiernej, ale aj prísnej láske mali počuť všetci. Mali pochopiť, že Boh je ako pastier, ktorý chráni svoje stádočko, svoj ľud. Vedie ho na dobré pastviny, ale stáva sa, že niektoré ovečky si hľadajú svoje pasienky a utekajú od Neho. Toto mal pochopiť aj samotný vyvolený národ, ktorý si sám bol na vine, že bol rozptýlený, keď nerešpektoval Božiu vôľu a nekonal bohoslužbu srdcom, ale len navonok. Lebo bohoslužba nespočívala len v prinášaní obetí, ale aj v sociálnej spravodlivosti, láske k tým, ktorí boli biedni a úbohí, pomoci sirotám a vdovám a čistote srdca, čo vyžadovalo vzdať sa pohanskej modloslužby. Problém bol v myslení ľudí. Aj po mnohých konkrétnych udalostiach, kde mohli vidieť Božiu láskavú aj trestajúcu ruku, stále opakovali dookola, že ich chránilo uctievanie pohanských božstiev.

Milí b. a s., toto všetko nám pripomína aj náš život. Aj pri nás záleží od toho, aké je naše myslenie. Ako sme nastavení, ako vnímame to, čo prežívame? Ako sa pozeráme na Pána Boha a na Jeho skutky v našich životoch? Lebo je to aj o našom pohľade a od toho sa odvíja všetko ostatné. Tak ako sme sa aj v starom roku pozerali na všetky tie udalosti, ktoré sme prežili a ako chceme hľadieť do budúcnosti, do tých nových vecí, ktoré nás čakajú. To je tak ako keď si vezmeme pohár a naplníme ho do polovice. Čo o ňom povieme? Je poloprázdny alebo poloplný?

Jeremiáš sa snažil priniesť ľuďom dobré správy a chcel ich povzbudzovať a motivovať k tomu, aby žili svoj každodenný život v Božom mene, s Božou múdrosťou a posilou, pod Božím vedením. Pripomínal im, aby sa nespoliehali na okolité štáty, najmä Egypt a nespolčovali sa s ním, lebo im to viac uškodí ako pomôže.

Blahozvesť znela aj v tom, že Boh ich zhromaždí ako svoj ľud a oni sa vrátia na Sion, kde budú jasať a prijímať Božie dobrodenie. V tej dobe to znamenalo jednotnú bohoslužbu, ktorá sa vykonávala v Jeruzaleme, na Sione a nielen zhromažďovala ľudí a zjednocovala, ale Boh chcel požehnávať svoj ľud všetkými dobrodeniami, telesnými i duchovnými. To je vyjadrené vymenovaním telesných pôžitkov jedla a je tu aj zmienka o duši, ktorá nebude chradnúť.

Milí b. a s., keď si teraz my toto všetko prenesieme do svojho života, či aj nás nepozýva Jeremiáš k tomu, aby sme aj my prichádzali a tešili sa z Božích dobrodení? Veď Boh nás zaopatruje všetkým, čo nám treba k životu. On sa o nás stará po každej strane. A dal nám aj nasýtenie duši. Na Sione. Veď odtiaľ prichádza pre nás potešenie, keď vieme, že tam za nás umieral náš Záchranca a Spasiteľ, Kristus Pán. Či nám nedal s Ním Boh všetko? Určite áno. Náš život – tak ako aj Jeremiášov – môže byť aj v ťažkostiach krásny, keď ho budeme žiť v spojení s naším Pánom. Veď to je to vzácne, že Boh nás nenecháva samých, ale prichádza do nášho sveta, aby s nami zdieľal náš život. Ako človek, narodený z Márie nám dokonale rozumie, chápe naše zápasy a pomáha nám v našich životných bojoch vyhrať. Nie iba navonok, ale hlavne v našom srdci, lebo vonkajšie víťazstvo ešte nemusí znamenať vnútorný pokoj.

Pán Boh nám chce dať všetko tak, aby sme ostali Jeho milovaným ľudom, pre nás Jeho telom – cirkvou. To však vyžaduje zostať na ceste za Ním a s Ním. Znamená to aj nahliadnutie do svojho najtajnejšieho vnútra. Vyžaduje to pokoru, uvedomenie si hriechov a zlyhaní, ale aj sľubu na nápravu. Presne to hovoril aj Jeremiáš vo svojej dobe a očakával, že to pochopia. Žil v nádeji, že veci sa zmenia, lebo sa zmenia ľudia vo svojom srdci. Veľmi pekný je jeho výrok: V posledných dňoch to pochopíte, hoci znamená aj ich trest, ak neurobia nápravu. Potom, keď prídu pohromy na ich rodiny, deti a budú vidieť skazu svojej krajiny, Jeruzalema, potom pochopia, že sa mali kajať. To je podobné výroku apoštola Pavla, ktorý napísal do Filipis, že raz pokľakne každé koleno pred Bohom a každý jazyk vyzná, že Ježiš Kristus je Pán.

Milí b. a s., pred nami sa otvára každým ďalším dňom nový rok. Rok, ktorý môže byť pre nás plným nádejí, ale aj naplnených skutočností, rokom požehnania. Rok, v ktorom sme nanovo pozvaní pozrieť sa na svoj život,       možno zmeniť svoj smer, dať sa zachrániť. Prijmime toto pozvanie a pochopme už teraz, že Hospodin nás vykúpil a chce byť našim dobrým Pastierom.

Amen.