Text: Lukáš 2, 34 – 38
34 Simeon ich požehnal a povedal Márii, Jeho matke: Ajhľa, Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, 35 – ale aj tebe prenikne dušu meč, – aby sa zjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc. 36 A žila vtedy aj prorokyňa Anna, dcéra Fanuelova, z kmeňa Ašer. Bola pokročilá vekom a žila s mužom sedem rokov od svojho panenstva; 37 bola to vdova osemdesiatštyriročná, ktorá nevychádzala z chrámu, pôstom a modlitbami slúžiac Bohu vo dne v noci. 38 Aj ona pristúpila k nim v tú istú hodinu, chválila Boha a rozprávala o Ňom všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzalema.
KÁZEŇ.
V dnešnú nedeľu sa spájajú 2 témy – 4.nedele po Zjavení a sviatku Hromníc. V dnešný deň sa katolíckej cirkvi posväcujú sviečky hromničky a všetci si pripomíname predstavenie Pána Ježiša v chráme. Podľa vtedajšieho zvyku podľa Mojžišovho zákona po dňoch očisťovania, teda po 40 dňoch priniesli rodičia prvorodené dieťa Ježiša do chrámu, aby bol zasvätený Bohu a priniesli obeť – dvoch holubov. Jozef s Máriou tak urobili, aby splnili svoju povinnosť.
Evanjelista Lukáš ako jediný zaznamenal túto udalosť, ktorá nám dopĺňa Ježišov životopis a poukazuje nám na dôležité skutočnosti, ktoré sa týkajú aj nášho života. Tie nám pripomína Simeon, staručký kňaz, ktorý bol v tom čase vedený Duchom Božím do chrámu, aby videl Ježiša. Simeon očakával naplnenie Božích zasľúbení, a teda aj príchod Mesiáša. Boh mu dovolil, aby Ho uvidel na vlastné oči v dieťati Ježišovi. Jeho slová boli naplnené radosťou, ale i žalosťou. Radostné bolo posolstvo, že Ježiš bude Svetlom pre tento svet a v Ňom bude jediná záchrana. A to bolo zároveň aj žalosťou, že tým pádom prinesie aj meč, rozdelenie, dve cesty, z ktorých iba jedna bude správna; cesta za Ježišom, lebo prinesie spasenie.
Vo vzťahu k Ježišovi nebude žiadna neutrálna pôda, ale každý sa bude musieť osobne rozhodnúť, či patrí alebo nepatrí k Nemu, či v Neho verí alebo neverí.
Simeonove slová a proroctvo sa začalo napĺňať hneď. Už Herodes, keď prišli mudrci, vyjadril veľmi viditeľne, na ktorej strane stojí, keď dal povraždiť všetky deti v Betleheme od dvojročných nadol, aby sa uistil, že sa bavil možného nástupcu na trón, novonarodeného kráľa, ktorého hľadali mudrci od východu. Keby sme prešli Ježišov životopis – dostupné informácie – vždy by sme našli tých, ktorí sa postavili za Neho a tých, čo boli proti a neprijali Ho. To sa tiahlo až do Jeho smrti na kríži. A dá sa povedať, že sa to nesie dodnes v našich postojoch k Nemu. Kým svet bude trvať, vždy budeme vzťahom k Ježišovi Kristovi, postojom k Nemu rozdelení na dve skupiny. Buď sme za Neho, alebo sme proti Nemu. Tu žiaľ neexistuje stredná cesta, kde by sme mohli ostať v postoji 0, tu nemôžeme byť nestranní. A keď sa nám aj možno zdá, že počas života to nejako vieme uhrať – ako sa hovorí, potom po smrti už sa to nebude dať. Ježiš sám povedal svojim učeníkom: kto nie je proti nám, je za nás. Ale to zase vyžaduje aj kráčať po Jeho ceste, životom svedčiť, že sme za Neho.
V dnešnej dobe je ľudstvo rozdelené rôznym spôsobom. Momentálne sa najviac rieši postoj k politikom a štátnikom v súvislosti s Ukrajinou. Mnohí sa tým zaoberajú, živia v sebe nenávisť voči jedným či druhým. Vraj máme mať v týchto veciach jasno a navonok to vyjadriť. Nuž môj názor je, že toto tu bolo vždy. Naše mysle boli zamestnávané tým, čo sa deje, hoci do zákulisia z nás nevidel nikto a ani netušíme, akým spôsobom sme neraz klamaní a kto vlastne poťahuje všetky nitky na scéne sveta. A preto je to zlé a zavádzajúce, lebo svoj vzácny čas, ktorý sme dostali od Boha, máme použiť múdro a neživiť v sebe ani v druhých zlo. Podstatné je totiž, aby sme vedeli, na ktorej strane stojíme vo vzťahu k Bohu. Ak toto budeme vedieť a ak budeme stáť na tej správnej strane, potom budeme aj robiť správne veci.
Keďže náš život je krehký a my vieme, akí sme pominuteľní, že nevieme, či dožijeme zajtrajšieho dňa, v prvom rade máme mať vyriešenú otázku vo vzťahu k Bohu, pretože od nej bude záležať, čo sa bude diať s nami potom, po prechode do večnosti.
Simeonovi bolo dopriate dožiť sa krásneho veku, bol starec, niektoré pramene tvrdia, že sa dožil 100 rokov pri relatívne dobrom zdraví. A je tu spomenutá aj Anna, dcéra Fanuelova, zbožná žena, ktorú tak otec vychoval a ona ešte ako 84 ročná slúžila v chráme. Milí b. a s., keď sa pozrieme na štatistiky, koľkí majú dopriate dožiť sa tak dlhého veku a byť pri dobrom rozume, aby všetky tie Božie veci ešte vnímali a chápali tak ako majú. Rozumeli im, nezabudli a očakávali naplnenie Božích sľubov. Sú aj takí, ale ich je veľmi málo. Zrejme aj Simeon a Anna boli takou výnimkou v Jeruzaleme a zároveň aj svedkami Božími, keďže ich oboch Lukáš spomína. Svedkami pre ostatných, že sa oplatí očakávať na Boha, lebo On plní svoje sľuby. Svedkami pre tých, ktorí očakávali vykúpenie Izraela a hľadeli sa naň nielen svojimi ľudskými očami, ale aj očami proroctiev. Takto mohli byť Simeonom a Annou povzbudení, rozradostení, ale aj napomenutí. Oni totiž všetkým naokolo rozprávali, že videli Mesiáša. Duch Boží ich priviedol k Nemu, dal im Ho rozpoznať a tak vlastne uvidieť spasenie. Boli medzi prvými, ktorí Ježiša ako Mesiáša potvrdili.
Keď sa pozrieme na svoj život, aké sú naše očakávania? Zmenili sa počas života, počas rokov, kedy sme sa aj my zmenili minimálne fyzicky? Alebo sme na tom istom bode ako na začiatku svojej cesty? Prirodzené je, že človek sa mení aj vo svojom srdci, v duši, prehodnocuje rebríček svojich očakávaní a túžob, mení zmysel života a hľadá to, čo mu prináša pokoj do duše. To sa deje aj prirodzeným spôsobom, že vidíme dočasnosť všetkého, čo je okolo nás, aj nás samých. Vtedy si uvedomíme, že potrebujeme stavať na inom, na niečom, čo presahuje našu časnosť, na tom, čo ostáva, keď sa všetko stratí. Môže to byť aj zistenie, že napriek tomu, že naplníme všetky svoje základné sny a túžby, akoby nám stále niečo chýbalo a nevedelo dať vnútorný pokoj, pohodu. Akoby sme ešte stále po niečom túžili…
Anna bola vdova vyše 50 rokov, nemala deti a predsa našla pokoj v Bohu a v službe v chráme. Prijala svoju úlohu a poslanie, hoci to nemala v živote ľahké, najmä ako žena a ešte aj vdova. Keď ju Lukáš takto presne opisuje, kto bola, čo robila, koľko mala rokov, považuje ju za prvú misionárku, ktorá naplnila svoju úlohu, keď hovorila o Ježišovi ako Mesiášovi. Na jej živote vidíme, že sa poddala Bohu a On ju povýšil, aby mohla byť aspoň chvíľu svetielkom pre ostatných, aby im ukázala na Ježiša ako Spasiteľa.
Milí b. a s., Simeonovo proroctvo aj nás stavia do pozície, kedy máme vedieť, na akej sme strane ohľadne Pána Ježiša. Toto je to, čo môžeme a máme ovplyvniť, lebo od toho záleží, akú budúcnosť vo večnosti sme si vybrali.
Ak sa pridávame k Simeonovi, Anne a všetkým, ktorí očakávali vykúpenie a záchranu, tak aj my buďme aktívni, nebojme sa a rozprávajme o Ježišovi druhým. Možno aj nám dušu prenikne meč, ako Márii, možno budeme sklamaní z toho, že ľuďom záleží viacej na iných veciach, ale nevzdávajme sa a bojujme dobrý boj viery za seba aj za druhých. Ktovie, kto sa obráti k Bohu aj vďaka nášmu svedectvu a komu prinesieme svetlo na cestu jeho života alebo aspoň zablikáme, aby sa mohol zorientovať a nájsť správny smer. Nech nám v tomto pomáha náš milujúci Boh.
Amen.