Publikované

Nedeľa po Deviatniku – Požehnanie manželských párov

Text: Rímskym 13, 8 – 10

8 Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. 9 Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. 10 Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska.   

KÁZEŇ.

Prednedávnom sme mali sviatok Valentína, ktorý je už niekoľko rokov tradičným aj na Slovensku a mnohí sa počas neho snažili vo svojich vzťahoch navzájom si nejakým spôsobom prejaviť lásku, aby sa zviditeľnila. Či už kvetmi, valentínkami, dezertmi, spoločnou večerou a pod. Na IT boli samozrejme motivačné, ale aj úsmevné videá, ktoré nám pripomenuli realitu, že niekedy to, čo očakávame, nemáme naplnené, ale život ide ďalej. Od 10.2. do 16.2. bol Národný týždeň manželstva, počas ktorého sa manželské páry mohli v mestách zapojiť do rôznych aktivít, ktoré by pomohli možno obnoviť ich vzťah, reštartovať, či udržať tempo a pripomenúť si, aké krásne môže byť spolužitie v manželstve.  Téma bola: Beh na dlhú trať.

Milí b. a s., v našom cirkevnom zbore chceme dnes pristúpiť k požehnaniu manželských párov, tak nám to vyšlo a stráviť spolu niekoľko hodín, aby sme si pripomenuli, že sme v našich manželstvách jeden pre druhého darom, hoci to tak nemusíme vždy vnímať.

Či už stoja dvaja na začiatku svojho manželstva alebo putujú niekoľko desiatok rokov bok po boku, verím, že si uvedomujú, že sa zapojili do behu na dlhú trať, lebo manželstvo by malo byť vnímané ako maratón. Ten športový maratón má oficiálnu dĺžku 42,195km, ktorú by mal zvládnuť každý bežec, samozrejme v tom svojom časovom limite. Pri športe ide hlavne o víťazstvo a prvenstvo. V manželstve je tento beh na dlhú trať o inom. Nejde o to, kto v ňom vyhrá, ale o to, aby sme spoločne dobehli do cieľa.

Pri športe beží každý sám za seba, ale v manželskom maratóne bežia vždy vedľa seba dvaja, ktorí tvoria celok. A to si vyžaduje určitú toleranciu, empatiu a samozrejme lásku. Toleranciu preto, lebo každý z nás je iný. Na svete neexistujú dvaja rovnakí ľudia, a keby sa nám aj zdalo, že sme so svojim manželským partnerom rovnakí, nie je to pravda. Beh vo dvojici si vyžaduje empatiu, aby sme sa dokázali vžiť do toho druhého a pochopiť, prečo robí vec tak alebo onak a nie tak ako my. Empatia je dôležitá aj v myslení, veď už len to, že sme muž a žena, ukazuje všetky tie rozdiely nášho vnímania, chápania a myslenia, ktoré máme úplne rozdielne a s tým sú tu aj rôzne očakávania. Základom pre manželstvo je láska. Láska je to, čo dáva dvoch ľudí dokopy, prečo sa chcú vziať, prečo chcú bežať spolu svoj osobný manželský maratón a láska by sa teda nikdy nemala vytratiť zo vzťahu, lebo vtedy je koniec.

Ten, kto je v manželstve viac ako tri roky, už vie, že nie každý deň je len o radosti a kráse, nie všetko prebieha ľahko a bez námahy. Určité úseky života nám dajú naozaj veľmi zabrať. Psychológovia hovoria o manželských krízach, kedy je potrebné prejsť tieto roky ako prekážky, a keď sa to podarí, že manželstvo sa nerozpadne, o to silnejší by mal byť zväzok. V dnešnej dobe vnímame, že v manželstvách chýba trpezlivosť, vytrvalosť, ochota prekonávať spolu prekážky a nevzdať sa spoločného behu.

Manželský maratón nemá presne určenú dĺžku, pretože nikto z nás nevie, koľko nám bude dopriate žiť spolu. Niekedy žiaľ prichádza neúprosná smrť príliš zavčasu a berie nám spolubežca uprostred rokov. Aj preto by sme mali byť vďační za každý deň, mesiac či rok života s tým, ktorého sme si dobrovoľne vyvolili a komu sme sa rozhodli odovzdať svoj život – teda zvyšok života až do konca. Nebýva to jednoduché, pretože na našej spoločnej trati sú jednoducho miesta, kedy nevládzeme. Stúpanie je príliš strmé, tempo rýchle a my máme málo síl. Ale tak ako hovorí jedno anglické príslovie: Po daždi vychádza slnko, tak aj my v našich manželstvách žijeme v nádeji, že po ťažkom úseku sa bude bežať ľahšie, voľnejšie, že si to spolu užijeme v radosti a pokoji. A práve v tých ťažkých úsekoch je potrebné uvedomiť si, že sa musíme jeden druhému prispôsobiť a mať v sebe dostatok vôle podporiť toho druhého, potiahnuť ho, dodať mu odvahy. Niekedy je potrebné spomaliť a dať si oddych, aby bolo možné tomu druhému vôbec pokračovať.

Na beh na dlhé trate sa treba pripraviť a trénovať. Tréningom v manželskom behu je komunikácia, práca na sebe a svojom charaktere, starostlivosť o seba a svojho partnera a samozrejme je to vzájomné spoznávanie sa a učenie o tom, čo je láska a čo znamená bežať spolu. Hoci apoštol Pavol nebol ženatý, predsa mu dal Boh múdrosť, aby vedel hovoriť o láske a usmerňoval veriacich aj v tejto oblasti.

Dnešný konkrétny text nie je určený vyslovene pre manželov, ale pre všetky vzťahy, ktoré majú kresťania budovať a strážiť si. Lásku k druhým tu nazýva dlhom. Hovorí, aby sme si navzájom nič neboli dlžní, len lásku. A keď nazrieme trochu do gréčtiny, tak treba povedať, že tu hovorí o láske Božej, teda o milovaní druhých touto Božou láskou.

Milí b. a s., keď premýšľame nad tým, čo pre nás Pán Ježiš Kristus vykonal, keď za nás zomrel na Golgote, tak si musíme uvedomiť, že sme Mu za Jeho lásku dlžní. A zostaneme takí do konca života, pretože nemáme ako vyrovnať tento dlh. Veľkosť Kristovej lásky sa nedá vyplniť našim celoživotným milovaním, lebo aj tak by ešte zostala medzera v tej našej láske. Pavol si toto veľmi uvedomoval, a preto často hovoril o tom, že máme my milovať druhých, aby sme tým splácali dlh voči Kristovi, hoci sa to nikdy neskončí. Milovať máme Božou láskou, ktorá je kvalitatívne úplne iná ako tá naša. Božia láska je obetavá, neobmedzená, bez predsudkov, nezištná, dokonalá. Hovorili sme o nej minulý týždeň na konvente.

Keď sa však pozrieme na svoje vzťahy s ľuďmi, na svoje manželstvá, tak vidíme sami, že nedokážeme vždy milovať takouto láskou. Prejavuje sa to vtedy, keď prichádzajú krízy, keď nedokážeme bežať spoločne rovnakým tempom, keď sa nám zdá, že by sa nám bežalo lepšie samým, alebo s niekým iným. Keď máme pocit, že sme nastúpili do nesprávneho vlaku a už máme všetkého plné zuby. Práve vtedy je dobre pripomenúť si, že je tu ešte láska, ktorá nás spojila, a ktorá dáva všetkému zmysel. Možno je už v úplne inej podobe, ale je tu aspoň ako malý plamienok, ktorý len treba rozdúchať, aby sa rozhorel. Lebo lásky nikdy nie je dosť a sme si jej navzájom dlžní. Pavol napísal, že ten, kto druhého miluje, naplnil zákon. Čo iné by chcel Boh od nás. Boh, ktorý je láska, nemôže chcieť od svojho stvorenia nič iné, len milovať, mať v srdci lásku a dávať ju ďalej. Aj preto dal prikázania, aby nás chránil, aby nám pomohol vymedziť si hranice, ktoré by boli bezpečnou stopkou, aby sme si navzájom neubližovali. Až 7 prikázaní je určených pre naše vzťahy s ľuďmi. Sedem, číslo dokonalosti, úplnosti, aby taká bola ja naša láska. A tieto prikázania, ktoré poznáme, vlastne znamenajú, že ich máme napĺňať tak, ako by sme to chceli aj my od druhých voči nám. Miluj blížneho ako seba samého.

Milí b. a s., či je to už v manželstve alebo vzťahoch všeobecných medzi nami ľuďmi, malo by platiť, že v prvom rade musíme mať dobrý vzťah k sebe, aby sme mali dobré vzťahy aj k druhým. A to vyžaduje aktivitu. Osobnú zaangažovanosť v tom, aby odo mňa vychádzali podnety k láske k druhým. Keby každý z nás myslel denne na dlh, ktorý má voči Kristovi, hľadali by sme príležitosti, ako prejaviť lásku, ako pomôcť druhým, ako konať dobro a snažiť sa robiť tak, aby sa menil svet okolo nás. Pavol to pekne zhrnul vo vete: Láska druhému zle nerobí. Ak teda druhého milujem, nebudem robiť to, čo mu ubližuje. Keď dvaja bežia manželský maratón, po čase sa veľmi dobre spoznajú. Niekedy netreba ani slová, a už pohľad prezradí, čo si ten druhý myslí. Ak sa máme radi, nerobíme to, čo vieme, že partnerovi vadí, čo nemá rád, čo vyvolá hádku, čo prehĺbi priepasť, čo nás oddiali od seba. Máme byť aktívni v nerobení zlého. Máme to všetko zastaviť už v našej hlave, v srdci, lebo raz sa budeme aj z toho všetkého zodpovedať.

Manželstvo môže byť ako dlhodobý zväzok krásne a môžeme v ňom nájsť mnoho dobrého pre svoj život, jeden druhého vnímať ako dar, lebo nám pomáha rásť, vydolovať zo seba to dobré, ukázať sa v podobe, kde je základom láska. Spoločný beh môže byť radosťou a môže priniesť do života krásne výhľady a nezabudnuteľné chvíle, ale záleží od oboch, či sú ochotní pre to urobiť maximum. Pán Boh nám dal manželstvo, ukázal nám, čo je láska, ale k tomu musíme aj my povedať slovo a zaujať postoj.

Milí b. a s., manželia, dnes máte príležitosť ďakovať za to, že vám Pán Boh doposiaľ zachoval vaše zväzky, pomáhal vytrvať v behu na dlhú trať, ukázal aj vaše osobné víťazstvá, či už boli veľké alebo malé. Ďakujte za to, že ste spolu a tešte sa z toho, čo vás ešte čaká. A kdekoľvek sa vo vzťahu nachádzate, konajte tak, aby ste naplnili zákon. Plnosťou zákona je láska.

Amen.

Publikované

Deviatnik – Výročný účtovný konvent – 16.2.2025

Text: Ján 13, 1 + 4 – 5 + 12 – 16

1 Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku. 

 4 vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. 5 Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. 

 12 Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? 13 Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. 14 Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; 15 dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. 16 Veru, veru, hovorím vám: Nie je sluha väčší ako pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal.

KÁZEŇ.

Dnes by som chcela spolu s vami, milí b. a s., premýšľať nad dvomi otázkami. 1. Aká je dokonalá láska? 2. Prečo som v cirkvi?

Keď som premýšľala nad textom a celkovo nad témou dnešnej nedele, kedy chceme zhodnotiť život v našom cirkevnom zbore, v našom spoločenstve za rok 2024, prvé, čo mi prišlo na um, bola Ježišova láska a služba. A v tomto súvise aj text, ktorý je asi jeden z najprimeranejších, kedy Pán Ježiš umýval učeníkom nohy.

Keď sa pozrieme na rok, ktorý je za nami, vidíme dosť bohatý život cirkevného zboru. Podľa najnovších kritérií by som náš zbor zaradila medzi živé zbory, hoci si uvedomujem, že by sa dalo robiť omnoho viacej, keby bol väčší záujem a možno nové podnety zo strany členov zboru. Uvedomujem si aj to, že nepoznám očakávania a predstavy, ktoré má najmä stredná a mladá generácia od cirkvi. Veľmi rada by som im poskytla priestor na to, aby nás voviedli do svojho prežívania vzťahu k Bohu a navrhli, čo by bolo pre nich primerané, aby prišli, aby sa tu cítili dobre, a aby boli aktívnymi členmi.

Za všetko, čo sme však mohli prežiť a vykonať, chcem ďakovať Pánu Bohu, za Jeho milosť a lásku, a potom aj všetkým, ktorí ste sa zapájali do budovania cirkvi. Božia ruka bola s nami aj nad nami v mnohých momentoch. A s tým prichádzalo aj požehnanie. Myslím si, že tí, ktorí boli ochotní dať svoj čas, podporu aj peniaze pre cirkevný zbor, v mnohom aj prijali a do srdca im vstúpila radosť. Aspoň ja to tak vnímam, keď sme spolu na službách Božích, či keď máme tábor alebo rôzne stretnutia, alebo keď len niečo pripravujeme, napr. výzdobu. Teší ma to naozaj. Spoločná práca, ktorá prinesie pekný a dobrý výsledok. A to aj vtedy, keď to možno všetci nevidia alebo keď je nás menej.

V tomto súvise sa teda chcem opýtať, prečo sme v cirkvi. Chcem sa to pýtať nielen vás, ktorí chodíte pravidelne do kostola, prinášate milodary, zapájate sa do aktivít a ste ochotní pomôcť kedykoľvek. Chcem sa to pýtať aj tých ostatných, ktorí tu nie sú, ktorých občas stretávam, alebo s ktorými sa žiaľ ani veľmi nepoznám, lebo nejavia záujem o život v cirkevnom zbore a pre viacerých z nich je problémom zaplatiť si aj cirkevný príspevok. Prečo sme v cirkvi? Prečo sme členmi nejakého spoločenstva?

Nuž odpovede by mohli byť rôzne. Lebo ma dali rodičia pokrstiť a kým žijú, tak to neriešim. Lebo babka za nás platí, ale my už nebudeme. Tak to bolo vždy a neviem si predstaviť, že by to bolo inak, veď to je taká tradícia. Aby ma mal kto pochovať.

Ale možno by niekto povedal: Stojí mi to za to. Cítim sa tam dobre. Mám tam priateľov. Baví ma to, je tam zábava. Neviem si predstaviť svoj život bez Boha, a preto som v cirkvi. Som veriaci človek a príde mi prirodzené byť v cirkvi. Poznám Ježiša. Chcem žiť vo svetle, nie v temnote. Chcem byť zachránený a žiť požehnaný život.

Stojí nám teda cirkev za to, aby sme do nej patrili? Čo je to vlastne cirkev? Je to spoločenstvo veriacich v Ježiša Krista. Spoločenstvo ľudí, ktorí sú rozdielni, majú rôzne záľuby, túžby, koníčky, schopnosti, obdarovania, povahu, rodinné pozadie a pod. A predsa chcú byť spolu každý týždeň, niekedy aj viac krát. Spája ich neviditeľná páska a my hovoríme, že vtedy pôsobí Duch Svätý, ktorý ich zhromažďuje, pomáha veriť, dáva túžbu do srdca byť spolu pri Božom slove a dáva aj radosť z toho všetkého. Cirkev je Božie dielo, ku ktorému nás On povoláva a chce, aby sme sa podieľali na jeho budovaní. A je to zároveň aj výsada patriť k tým, ktorí vedia, že majú svojho Záchrancu a Spasiteľa a môžu vnímať svoj život aj z iného hľadiska.

Učeníci, ktorých si Pán Ježiš vyvolil, boli tiež rôzni. Ani jeden nebol ako druhý, a predsa boli v jednom spoločenstve. Ich spojivom bol Kristus. On si ich vyvolil, On ich vyučoval, On ich napomínal a kresal do tej podoby ako ich chcel mať, On ich miloval a dával im neustále príklad dokonalej lásky.

Keď som si prečítala prvý verš, zarazilo ma to slovo dokonalá láska. Nikdy som si to až tak neuvedomila. Aj preto chcem, aby sme teda hovorili o tom, aká je dokonalá láska.

My ľudia dokážeme milovať veľmi intenzívne. Láska k druhému človeku nás môže pohltiť. Ale väčšinou milujeme podmienene, za istých okolností, splnených podmienok. Aj teraz máme za sebou sviatok Valentína, kedy si ľudia vyjadrujú lásku, snažia sa možno napraviť to, čo sa pokazilo, získať späť toho druhého.

Dokonalá láska je tá, ktorú nám ukázal Pán Ježiš svojim príkladom. Je to láska Pána Boha, ktorý bol ochotný skloniť sa úplne k hriešnemu človeku, stať sa jedným z ľudí a ísť vo svojej láske až na kríž. Aby to učeníci pochopili, Ježiš im dal ešte predposlednú lekciu pri poslednej večeri. Zložil si rúcho, opásal sa zásterou a každému začal umývať nohy. Túto prácu bol povinný vykonať sluha, keď do domu jeho pána prišli hostia. Väčšinou to robil ten najposlednejší otrok. Otrok bol považovaný za majetok svojho pána a nemal slobodu. Každý ním pohŕdal a povyšoval sa nad neho. Ak sa Ježiš, ktorý je Bohom, sklonil k tejto práci, ako sa máme správať my? Pán Ježiš dal týmto skutkom príklad nielen pre učeníkov, ale pre všetkých kresťanov až do konca, kým bude trvať svet. Tak ako sa nemení Jeho postoj k nám, Jeho láska k nám a túžba zachrániť nás všetkých, tak sa nemení ani to, akí máme byť my. Tu nemôžeme hovoriť o tom, aká je dnes doba. Nemáme uvažovať nad tým, že my sme niečo viac ako druhí, a že pre nás by bolo niečo, čo máme v cirkvi urobiť, podradné. Naše spoločenstvo nemá mať zásady delenia sa na tých, ktorí sú vyššie a tých, ktorí sú nižšie. Všetci si máme uvedomiť, že sme bratia a sestry v Pánovi Ježišovi. Všetci sme milovaní dokonalou láskou Božou. A všetci máme rovnakú povinnosť – nasledovať Ježiša resp. napodobňovať Ho. Dal nám príklad dokonalej lásky, ktorá je ochotná skloniť sa až k zemi a vykonať tú najšpinavšiu prácu otroka. Aj my máme tak robiť. Máme sa zdokonaľovať v láske.

Ja verím, že aj v minulom roku sme mali veľa príležitostí, aby sme prejavili tú Kristovu lásku v našom spoločenstve. Či to už bolo pri brigádach, prípravách stretnutí, upratovaní, ale aj pri tom, keď sme dali svoj čas k dispozícii v cirkvi. Láska bola aj v tom, že sme sa navzájom prijímali, odpúšťali si, zbúrali medzi sebou hradby a vytvorili mosty, hoci to možno nebolo až také viditeľné.

Kristova láska je aj preto dokonalá, lebo nevidí prekážky. Nevidí problém milovať človeka takého, aký je. Nie je podmienená, nedožaduje sa pochvaly. Kristova láska je nám príkladom, ako máme žiť, aby aj druhí spoznali, že je skvelé patriť do cirkvi a byť v spoločenstve s druhými. Milí b. a s., na našej vzájomnej láske môžu druhí vidieť, že to myslíme s vierou naozaj vážne. Nesmieme byť prekážkou nikomu, aby zanevrel na cirkev alebo nebodaj na Pána Boha.

Ak sa budeme mať aj naďalej radi, tak ani my nebudeme vidieť prekážky, ale uvidíme spôsoby a možnosti ako ešte lepšie rozvinúť prácu v našom zbore a možno nájdeme aj riešenia pre prácu s tými, ktorých by sme mali radi medzi sebou.

A láska je spojená so službou. Čiže náš život má byť služba v láske, tej Kristovej dokonalej. Nech nám v tom pomáha Ten, ktorý je DOKONALÁ LÁSKA.

Amen.

Publikované

5.nedeľa po Zjavení – 9.2.2025

Text: Lukáš 5, 1 – 11

1 Raz, keď sa zástup valil na Neho, aby počúval slovo Božie, stál vedľa Genezaretského jazera. 2 A uzrel dve lode pri jazere; rybári už vystúpili z nich a prali siete. 3 Vstúpil teda na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a prosil ho, aby máličko odrazil od brehu. I posadil sa a z lode učil zástupy. 4 Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: Odraz na hlbinu, spusťte siete a lovte! 5 Odpovedajúc Mu, Šimon povedal: Majstre, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili; ale na Tvoje slovo spustím siete. 6 Len čo to urobili, zahrnuli veľké množstvo rýb, takže sa im siete trhali. 7 I dali znamenie pomocníkom na druhej lodi, aby prišli a pomohli im. A oni prišli a naplnili obe lode, takže sa ponárali. 8 Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: Odíď odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek. 9 Hrôza sa ho totiž zmocnila, i všetkých, ktorí boli s ním, nad lovom rýb, ktoré ulovili; 10 podobne aj Jakuba a Jána, synov Zebedeových, spoločníkov Šimonových. I povedal Ježiš Šimonovi: Neboj sa, odteraz ľudí budeš loviť. 11 Potom priraziac ku brehu, všetko zanechali a nasledovali Ho.

KÁZEŇ.

Čo myslíte, milí b. a s., zaujíma sa Pán Ježiš o náš každodenný život? Alebo Mu ide „len“ o našu spásu pre večnosť?

Keď hovoríme o Ježišovi, tak sa väčšinou snažíme poukázať na to, čo bude s nami vo večnosti, pretože to je to najdôležitejšie ako človek skončí a kam sa dostane na poslednej ceste. Večnosť je určite na prvom mieste, lebo tam končí čas a tam končia aj všetky možnosti na zmenu. Tam to už bude definitívne. Lenže my ako tí, ktorí tu žijeme niekoľko desiatok rokov si určite nesadneme na stoličku alebo neľahneme do postele, aby sme takto čakali na večnosť. Chceme žiť svoj každodenný život, starať sa o svoju rodinu, pracovať, hoci nie vždy to musí byť naša záľuba a občas sa aj zabaviť či stretnúť s priateľmi, ísť na dovolenku alebo robiť to, čo nás baví. Myslím si, že ani my kresťania nepatríme k tým, čo sa zavrú do svojej bubliny – hoci niekedy to tak môže vyzerať – a žijú vo svojom svete. No a práve preto sa niekedy stáva, že ľudia majú skreslené predstavy. Majú pocit, že ten každodenný život nepatrí pod Božiu kompetenciu, a že ani Ježiša nezaujíma to, čo sa nám deje, čím prechádzame, ako sme na tom s peniazmi alebo aké sú naše vzťahy.

Myslím, že aj samotní učeníci mohli mať sprvu taký pocit. Niektorí z učeníkov najprv chodili počúvať Jána Krstiteľa, ale časom začali nasledovať Ježiša. Ján Krstiteľ ich volal k pokániu a oni si uvedomovali, že žijú hriešnym spôsobom života a potrebujú očistenie od svojich previnení, zlyhaní, pádov. Ich duša túžila po inom živote. Ale potom, keď na scénu vystúpil Pán Ježiš, odrazu ich tam ťahalo aj  niečo iné. Jeho slová boli také zvláštne, aké nikdy predtým nepočuli. A Jeho činy dosvedčovali slová, keď ich potvrdzoval rozličnými zázrakmi, aké nikto z ľudí nedokázal urobiť. Aj toto priťahovalo za Ježišom množstvo ľudí. Prinášal im niečo, čo im doposiaľ nikto nedal. Pri Ňom mali istotu a nádej, cítili pokoj a Božiu lásku. A Ježiš vedel, že im musí ďalej rozprávať o Bohu, priniesť im pravdu vo svojom slove a podoprieť ich vieru malými či väčšími zázrakmi.

Dnes máme pred sebou celkom známy príbeh o bohatom lovení rýb. Aj tu je pripomenuté, že zástup, veľa ľudí sa valilo na Ježiša, lebo chceli počúvať Božie slovo. A keďže boli pri jazere, Ježiš použil jednu loď, aby mohol každý človek na brehu počuť, čo hovorí. No nielen na to. Chcel demonštrovať aj niečo iné. Boží záujem o každodenný život človeka.

Tu konkrétne išlo o Šimona Petra a synov Zebedeových, ktorí už Ježiša predtým počúvali, ale zatiaľ stále pracovali ako rybári, aby zabezpečili svojich najbližších či rozvíjali rodinný podnik. Teda žili ten svoj každodenný život. Aj teraz bol za nimi čas noci, kedy spustili siete a snažili sa nachytať ryby, aby ich potom predali na trhu a získali nejaké peniaze na obživu. Ale tá noc im nepriala. Nedarilo sa im, hoci to nerobili prvý krát a vedeli, kde a ako chytať ryby. Unavení a sklamaní čistili na brehu svoje siete. A vtedy prišiel Ježiš s návrhom, aby znovu vyšli na more, znovu hodili siete do mora, dokonca na takom mieste, kde to bolo neobvyklé a pred zrakmi prítomného zástupu. Keďže Šimon oslovil Ježiša Majstre, nepovažoval Ho len za nejakého potulného učiteľa, ale za niekoho viac. Z úcty k Nemu teda urobil všetko tak, ako mu Ježiš povedal. Ktovie, či premýšľal nad tým, že Ježišovo slovo má moc alebo nie. Hoci povedal, že celú noc lovili a nič neulovili, ale počuli sme, že povedal: „…na Tvoje slovo spustím siete.“ Aké prekvapenie a zdesenie zažili, keď sa odrazu siete hemžili rybami a oni potrebovali pomoc druhej lode, aby to vládali všetko vytiahnuť, a aby sa nepotopili.

Na Šimona Petra v tej chvíli padla bázeň, posvätný strach pred Bohom a uvedomenie si svojej nehodnosti a malosti, ničotnosti. Uvedomenie si svojej hriešnosti oproti svätému Bohu. Možno si hneď Šimon pomyslel, ako pred chvíľou iba z úcty k Ježišovi vyšiel opäť na more, ale vôbec nedúfal, že by to malo zmysel, a že by z toho mohol byť úžitok. Veď Ježiš mal dôležitejšie veci, hlásal slovo Božie a prečo by Ho malo zaujímať to, že oni celú noc lovili a nemali úspech?

Milí b. a s., či to nebýva podobné aj v našich životoch? Do ktorých konkrétnych oblastí svojho života pozývame Ježiša a v čom sa s Ním radíme? Pri stavbe domu? Pri hľadaní lepšej práce? Pri problémoch vo vzťahoch? Pri výbere školy či dovolenky? Je tak veľa oblastí nášho života, tých každodenných vecí, rutiny, o ktorých si myslíme, že patria iba do našej osobnej kompetencie. Že s týmto Boh určite nič nemá ani nechce mať. Presne ako Šimon Peter. Ale niekedy z úcty k Bohu povieme v modlitbe pár slov o tom, čo nás trápi a vložíme to do Jeho rúk, ale nečakáme veľké veci. Myslím, že sme mali takúto skúsenosť.

Tu však na dnešnom príbehu vidíme, že je to škoda, vytesniť Ježiša zo svojich všedných dní. Veď On túži po našej spáse a záchrane, ale chce byť s nami každý deň. Chce sa zapojiť do toho chaosu, ktorý prežívame, aby nám v ňom dal svoj pokoj a nastolil poriadok. Chce sa podieľať na našich rozhodnutiach ohľadne veľkých vecí, ale aj maličkostí, lebo On najlepšie vie, čo je pre nás dobré a prospešné z pohľadu budúcich dní. Veď niekedy stačí jedno rozhodnutie a to ovplyvní náš život, životy našich blízkych a aj širší okruh ľudí. Pán Ježiš chce, aby sme sa s Ním radili, keď si sami nevieme rady, lebo On dá múdrosť pre všetko, čo potrebujeme. Pán Ježiš chce byť našim každodenným spolupútnikom, aby nám ukázal Božiu lásku, a aby v našich životoch mohol vykonať mnoho zázrakov.

Ja verím, že sme aj toto už zažili vo svojich životoch. Keď sme vpustili Ježiša do svojho osobného života, keď sme Ho v modlitbe poprosili, aby nám pomohol, zastal sa nás, vytiahol nás z hlbín, v ktorých sme sa umárali a priniesol riešenie do našej osobnej situácie. A verím aj tomu, že sme zažili Božie zázraky.

Dnešný príbeh nám pripomína, že bez Boha sú naše snaženia márne, hoci môžeme mať k vykonaniu konkrétnych vecí naozaj všetko, schopnosti, múdrosť, dostatok sily a chuti – to mali aj rybári, a predsa nie vždy sme úspešní. A tiež si máme uvedomiť, že naša ľudská podstata je hriešna. Bez Boha sme stratení a nedokážeme sa zachrániť, tak ako to pochopil aj Šimon Peter, keď povedal: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek.“

Milí b. a s., tak ako Ježiš povzbudil Petra a ostatných slovami: Neboj sa!, tak povzbudzuje aj nás dnes. Tieto slová nám majú pomôcť, aby sme dokázali zanechať svoju minulosť a spoliehanie sa na seba a chce nám dať dostatok síl, aby sme sa obrátili k Ježišovi a kráčali životom s Ním. Nie pre divotvornú Ježišovu moc, lebo to by bolo zneužívanie Jeho dobroty a lásky. Máme byť poslušní vo viere a dôverovať slovu, ktoré počúvame, ktoré máme od Boha. Ono sa vždy naplní v tej miere a veľkosti, ako chce Boh.

Ktovie, či aj my nemáme nastúpiť na novú cestu života, opustiť staré cesty a spôsoby a ísť za Ježišom v novom štýle. Veď aj my môžeme byť tými, skrze ktorých Boh privedie k sebe ďalších, ktorí potrebujú záchranu – pre časnosť i večnosť. Toto „lovenie“, ku ktorému Pán Ježiš povolal Petra aj ďalších učeníkov, je získavanie ľudí pre Krista, vychovávanie ich pre nový zmysel života.

Pre Petra a synov Zebedeových bol neúspešný nočný lov premenený na úspech s Ježišom po boku, čo ich viedlo k trvalému rozhodnutiu všetko staré zanechať a odovzdane kráčať v novote života s Kristom. Kiež by sme aj my pri podobných okamihoch, kedy sa nás Božie slovo mocne dotýka a Boh nám konkrétne prejavuje svoju lásku a dobrotu, dokázali všetko zanechať a ísť za Ním. Nie na chvíľu, kým máme v sebe istý entuziazmus a nadšenie, ale po celý zvyšok života.

A odpoveď na prvé dve otázky je teda jasná: Ježiš sa zaujíma nielen o našu večnosť, ale aj o to, čo každý deň prežívame a chce do toho vstúpiť, aby nám pomáhal, bol našim sprievodcom na cestách života, radil nám a viedol nás tak, aby to všetko, čo budeme žiť v časnosti, bolo smerovníkom do večnosti s Ním. Nezabúdajme na to!

Amen.