Kategória: Kázne

Text: Marek 8, 1 – 9

¹V tých dňoch, keď s ním bol opäť veľký zástup a nemali čo jesť, zavolal si učeníkov a povedal im: ²„Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť. ³Ak ich pošlem domov hladných, poomdlievajú na ceste, lebo niektorí z nich prišli zďaleka.“ ⁴Učeníci mu odpovedali: „Kto a ako by mohol tu na pustatine obstarať chlieb, aby toľkých nasýtil?“ ⁵Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov?“ Odpovedali: „Sedem.“ ⁶Nato ľuďom prikázal, aby si posadali na zem. Ježiš vzal tých sedem chlebov, vzdal vďaku, lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdeľovali. Oni ich rozdali zástupu. ⁷Mali aj niekoľko rybičiek. Aj tie požehnal a kázal ich rozdať. ⁸Jedli a nasýtili sa, ba pozbierali sedem košov nalámaných zvyškov. ⁹Ľudí bolo asi štyritisíc. 

KÁZEŇ

V evanjeliách nachádzame dve správy o nasýtení zástupov. Jedna hovorí o 5000-coch a druhá, ktorú sme počuli dnes, o 4 000–vom zástupe ľudí, ktorých Pán Ježiš zázračne nasýtil. V tom prvom prípade po nasýtení pozbierali odrobinky a naplnili 12 košíkov. 12 je symbolické číslo pre Izrael, a keď ju používa Pán Ježiš, chce ňou vyjadriť plnosť Izraela. Pri nasýtení 5000 ľudí išlo naozaj o Židov, ktorí tam boli zhromaždení. 

V dnešnom príbehu o zázračnom nasýtení sa stretávame s iným zoskupením tejto veľkej masy ľudí, ktorí chceli počuť Ježiša. Išlo viacej o pohanov. A preto tu evanjelista Marek uvádza iné číslo, číslo 7, ktoré je číslom plnosti  a posvätenia sa pohanov v novom duchovnom Izraeli skrze Pána Ježiša. 

V tej dobe svet fungoval trochu inak ako je to dnes. Ale jedno je spoločné, že ľudia sa vždy radi spolu stretávali. Tento týždeň bol v Žiline futbalový zápas a na štadióne bolo 7 800 fanúšikov, ktorých spája záujem o tento šport a v podstate sú to cudzí ľudia od nás a aj zo zahraničia. Vieme, že sú rôzne aktivity, na ktorých sa zhromažďuje veľa ľudí a dokážu tam stráviť dosť veľa času a samozrejme aj investovať pre tú danú vec. 

V dobe Pána Ježiša bolo bežné, že ľudia sa stretávali, aby počúvali niekoho z rabínov, alebo učiteľov. A tak aj za Pánom Ježišom chodili zástupy. Keď prišiel do nejakého mesta, zhŕkli sa ľudia, lebo o Ježišovi veľa počuli a chceli aj oni zažiť niečo výnimočné, či možno len potvrdiť si to, čo sa rozprávalo. A v tomto prípade to nebolo na pár hodín, ale už tri dni zotrvávali s Ježišom a počúvali Ho. Mali so sebou aj zásoby jedla, ale tie po čase došli. Keby boli v meste alebo aspoň blízko neho, mohli by si doplniť jedlo a nebol by problém. Ale práve pustatina im mala pripomenúť, že Pán Ježiš myslí na všetky ich potreby a spoľahnutie sa na Neho pomáha žiť spokojne. 

Milí b. a s., Pánu Bohu záleží na našich potrebách. Na všetkých, aj tých telesných, bežných a niekedy vykoná predivné veci, aby nás aj takýmto spôsobom zachránil.

Učeníci Pána Ježiša zažili na vlastné oči nasýtenie 5000-vého zástupu. A predsa ich počujeme, ako sa pýtajú: „Kto a ako by mohol tu na pustatine obstarať chlieb, aby toľkých nasýtil?“

To, čo je pre nás nemožné, je možné u Pána Boha. Ale náš podiel na tom je poskytnúť to, čo máme k dispozícii. A Pán Ježiš to presne tak aj urobil. Vypýtal si, čo majú. Mali 7 chlebov a niekoľko rybičiek. Nie veľa pre ľudské možnosti, lebo toto by vystačilo pre pár ľudí, ale v Ježišových rukách je to dosť pre 4 000 mužov, bez žien a detí. A ešte je aj nazvyš. Po dojedení nazbierali 7 košov nalámaných zvyškov. Chlieb, ktorý jedli, nebol ako ten náš. Boli to skôr posúchy.  

Oboje, chleby aj ryby, Pán Ježiš požehnal. Vzdal vďaku Bohu za to, že je nielen našim Stvoriteľom, ale aj Udržiavateľom, stará sa o nás, myslí na všetky naše potreby a to, čo On požehná, prináša nám úžitok nielen pre večný život, ale aj pre tento časný,  každodenný život, aby sme mali to, čo potrebujeme. Pán Ježiš požehnáva, ale aj rozdáva, aby mal dostatok každý, kto je účastný konkrétneho momentu. 

Niekedy sa nám ale stáva to, čo učeníkom. Zabúdame na Božie skutky v našich životoch, na predivné momenty a chvíle, kedy sme v nemom úžase len stáli a pozerali a divili sa tomu všetkému, ako On riadi beh tohto sveta a aj našich jednotlivých životov. A nielen to! Otázka je, koľkí majú o to záujem! Koľkí chcú a prídu za Pánom Ježišom, zotrvávajú pri Ňom a dajú sa Ním nasýtiť? Nielen telesne, ale aj duchovne. Koľkí prijmú v plnosti požehnanie, aby mali dosť? 

Milí b. a s., keď Pán Ježiš niečo požehná, máme vždy dosť. No najviac a najintenzívnejšie si to môžeme uvedomiť vtedy, keď sme v pustatine svojho života. Vtedy sa aj my pýtame: „Kto môže obstarať to, čo práve potrebujem? Kto, keď moje možnosti sú také biedne?“

Pustatina života nemusí byť len, keď máme nedostatok jedla. Môže to byť akákoľvek iná potreba nášho života. Je to podobne, ako keď sa modlíme Otčenáš a v ňom tiež prosíme o chlieb každodenný. Nie je to len chlieb ako taký, ale všetko, čo potrebujeme ku každodennému životu. 

Martin Luther to v Malom katechizme vysvetľuje: „Chlieb každodenný je všetko, čo patrí k výžive tela a našim potrebám, ako pokrm, nápoj, odev, obuv, dom i dvor, pole, dobytok, peniaze, majetok, verná manželka (verný manžel), dobré dietky, zbožná domácnosť, dobrá a spravodlivá vrchnosť, dobrá vláda, dobré povetrie, pokoj, zdravie, striedmosť, možnosť poctivo pracovať, verní priatelia, dobrí susedia a iné podobné veci.“

Takže na pustatine sme aj vtedy, keď nemáme v niečom dostatok, nemysliac tým teraz prebytok alebo to, čo k životu nepotrebujeme, len po tom túžime. Môže to byť aj pocit osamotenosti, zlé zdravie; keď nám chýba pokoj, alebo keď sme v toxických vzťahoch, či v situácii, kedy máme problémy v rodinách s našimi blízkymi atď. 

Na pustatine sa môžeme opúšťať, nevidieť zmysel života, byť vyhorení – ako sa to často používa, prežívať zo dňa na deň, utápať sa vo svojich starostiach alebo môžeme odovzdať Pánovi Ježišovi všetko, čo máme. 

Tam, kde my nevidíme možnosti, kde nás prenasledujú bytostné otázky a nevidíme riešenia, Pán Ježiš so súcitom a trpezlivosťou koná, aby nás zachránil.  

Milí b. a s., aj uprostred leta k nám zaznievajú Božie slová, aby nás vzpružili, posilnili na našej životnej ceste a pripomenuli nám, že Pán Boh pamätá na všetky potreby nášho života a chce nás zachrániť aj v tejto časnosti vo chvíľach našich bied a starostí. Je to obraz Jeho záchrany pre večnosť, kde už budeme mať plnosť Jeho požehnania. 

Toto všetko platí pre každého, kto je ochotný pridať sa k Pánovi Ježišovi, zotrvať pri Ňom nie na chvíľu, ale po celý čas. Aj číslo 3, 3 dni boli s Ježišom, je symbolické a znamená plnosť. Plnosť nášho času, ktorý máme žiť v Božej prítomnosti už teraz, keď sme na zemi, a aby sme potom raz prebývali tvárou v tvár s Tým, ktorý nám dáva plnosť časnosti i večnosti. 

Amen. 

Modlitba

Pane Ježiši Kriste, keď za Tebou kráčame cestou života a snažíme sa zotrvať pri Tebe, občas nám dôjdu naše zásoby a cítime sa slabí, aby sme dokázali ísť ďalej. Tak ako si vo svojom čase nasýtil mnohých aj telesne, konkrétne, prosíme Ťa, postaraj sa aj o naše potreby v tomto čase. Ty vieš, čo potrebujeme, Ty vidíš biedu našich životov, Ty nás nechceš opustiť na pustatine nášho života, ale chceš nás zachrániť. Pýtaš sa nás, čo máme. Jediné, čo máme, je naše srdce. To Ti môžeme dať, aby si ho Ty nasýtil tým, čo potrebuje. 

Pane, keď zabúdame na Tvoju dobrotivosť, pripomeň nám ju, obnov v našej mysli spomienky na to, aký si dobrý a starostlivý. Pomôž nám vnímať Tvoju dobrotivosť aj v maličkostiach života, ktoré prijímame každý deň a už sme si zvykli, že je to samozrejmosť. 

Dobrý Bože, pomôž nám na pustatine nášho života vnímať Tvoju lásku a vidieť Tvoju prítomnosť v predivných okamihoch. Tak nás veď ku cieľu, ktorý si nám určil a svojou mocou nás vystroj na cestu do večnosti. 

Amen.  

Text: Skutky apoštolov 11, 22 – 24

Správa o tom dostala sa aj do cirkevného zboru v Jeruzaleme; preto vyslali Barnabáša až do Antiochie. Keď prišiel ta a videl milosť Božiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby podľa úmyslu srdca zostali verní Pánovi. Bol totiž Barnabáš  muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery. A pripojil sa k nim početný zástup. Amen.

KÁZEŇ

Pražský orloj alebo aj Staromestský orloj sú vlastne stredoveké astronomické hodiny umiestnené na južnej strane veže Staromestskej radnice v Prahe. Prvý krát bol historicky doložený v listine z roku 1410.  

Okrem iného sa na tomto orloji každú hodinu počas dňa v dvoch okienkach ukážu po dvaja apoštolovia. Tak podobne ako to máme my na kazateľnici, aj oni majú pri sebe svoje atribúty, čiže symboly. Súčasné sošky 12 apoštolov vytvoril sochár a bábkar Vojtech Sucharda v roku 1945 a sú podobné tým pôvodným, hoci to nie sú presné repliky. Pôvodné sochy zhoreli v roku 1945 pri požiari radnice. Tieto pohyblivé figúry apoštolov boli na orloji s istotou už v roku 1866 po veľkej rekonštrukcii. Možno ste niektorí boli v Prahe a videli ste orloj na vlastné oči.

Prečo to všetko ale spomínam?

Medzi apoštolmi sa nachádzajú aj dvaja, ktorí nepatrili do kruhu 12, a to Pavol a Barnabáš. Apoštolovia, ktorí sa nimi stali až po smrti a vzkriesení Pána Ježiša. O Pavlovi toho zvyčajne počujeme dosť, je nám známy najmä cez svoje listy cirkevným zborom a jednotlivcom, ale aj zo Skutkov apoštolských, kde sa môžeme dočítať o jeho troch misijných cestách. 

Kto je ale Barnabáš? Čo o ňom vieme? Málo. Ale predsa by sme našli o ňom viaceré krátke zmienky v Skutkoch apoštolov a na ich základe si vieme o ňom utvoriť obraz. A tak by sme mohli povedať, že to bol: nenápadný líder, ktorý bol v tieni Pavla; influencer influencerov; kresťan, ktorý nielen rozprával, ale aj konal a bol štedrý voči vtedajšej cirkvi. Bol vzdelaný, bol levítom, takže vyučoval Tóru, teda Zákon v chráme a jedným z jeho obdarovaní bolo, že bol hľadačom talentov a tímovým hráčom. Na Pražskom orloji je znázornený s koženým zvitkom v pravej ruke a kameňom v ľavej ruke ako symbolom jeho smrti, keďže podľa tradície bol 11.6. ukameňovaný. Pochádzal z Cypru, ale žil v Jeruzaleme a istý čas v Sýrskej Antiochii. Mal dve mená – Barnabáš, čo znamená syn potešenia alebo povzbudenia a Jozef, čo znamená: nech Boh rozmnoží, Boh pridá. A tieto mená ho do veľkej miery aj charakterizovali. 

Milí b. a s., tento rok je hlavnou témou našej cirkvi služba. V prvom rade príklad Pána Ježiša, ktorý sám povedal, že neprišiel vládnuť, ale slúžiť a presne podľa toho aj konal. Príkladom nám majú byť aj tí, ktorí uverili v Pána Ježiša a svoj život oddali Bohu, no nie v utiahnutí sa od tohto sveta, ale v službe druhým. A jedným z nich je aj Barnabáš. 

Barnabáš, o ktorom vieme veľmi málo a predsa priniesol tomuto svetu tak veľa, keď sám konal misiu, bol pomocou aj Pavlovi a so svojou miernou povahou budoval vzťahy a záležalo mu na každom. Práve Barnabáš pomohol Pavlovi začleniť sa do spoločenstva cirkvi, keďže všetci ostatní sa ho báli, lebo bol prenasledovateľom kresťanov. Ale Barnabáš mu dal šancu, videl v ňom nádej pre prácu na Božej vinici. Nerád vstupoval do konfliktov, skôr sa im vyhýbal. Bol obetavý, keď predal svoje pole na Cypre a utŕžené peniaze priniesol apoštolom k nohám, aby ich použili pre celé spoločenstvo. Ujímal sa tých, ktorí boli na okraji skupiny, napr. Jána Marka, ktorého sa zastal. Okrem toho povzbudzoval druhých k viere, viedol ich a staral sa o nich. 

Isteže mal aj svoje slabé stránky, tak ako ich máme všetci. Pán Boh ho však použil ako svoj nástroj pri budovaní prvotnej cirkvi. Ako sme to počuli v krátkom texte, bol svedkom pribúdania kresťanov, rastu cirkvi Kristovej a napomínal, aby tí, čo uverili, zostali Pánovi verní. U vedúcich predstaviteľov požíval vážnosť a úctu, dôverovali mu a videli v ňom nielen svojho spolupracovníka, ale aj apoštola. 

Apoštolovia boli poslami dobrej správy, evanjelia o Božej milosti a láske v Ježišovi Kristovi. Túto zvesť prinášali nielen medzi Židov do synagóg, ale aj medzi pohanov, aby ľudia mohli v Ježišovi Kristovi nájsť svojho Záchrancu a Spasiteľa. A k tomuto poslaniu sme povolaní aj my dnes. 

Možno niektorí z nás majú povahu podobnú tej Pavlovej, možno iní sú ako Barnabáš, alebo možno ako niekto iný z Ježišových učeníkov. Možno sme typy, ktoré sa snažia riešiť životné situácie v kľude, s pokojom, možno naopak, vzbĺkneme rýchlejšie. Podstatné však je, aby sme chceli počuť Božie volanie do služby cirkvi a teda Jemu a boli ochotní prinášať niekedy aj obete. Myslím, že máme aj takýchto ľudí. A možno o niektorých ani dosť veľa nevieme, lebo sú v tieni druhých, ale Pán Boh vidí ich prácu a službu. 

Milí b. a s., dnes máme náš tradičný Deň kresťanskej rodiny, počas ktorého chceme tráviť spolu viac času ako obvykle počas nedieľ. Chceme sa navzájom potešovať Božím slovom, povzbudzovať, tak ako to robil aj Barnabáš, keď videl, že niekto stojí na okraji. No rovnako sa chceme aj my napomínať, aby sme zostali verní Pánovi Ježišovi a to aj v tom zmysle, aby nám záležalo na cirkvi, na našom spoločenstve, aby sme ho budovali čo najlepšie. 

Barnabáš sa tešil z toho, že Pán Boh aj ťažké okolnosti použil k dobrému. Keď sa po Štefanovej smrti ukameňovaním rozmohlo súženie zo strany Židov, kresťania sa zo strachu pred nimi rozpŕchli. Ale odchod z Jeruzalema  neznamenal tragédiu, ba naopak, slovo sa šírilo po celej krajine, lebo kam prišli, tam o Ježišovi rozprávali. A nehovorili len Židom, ale aj pohanom. Tým pádom sa slovo šírilo a kresťanov pribúdalo. 

Milí b. a s., my vidíme v cirkvi skôr úbytok. A neteší nás to, skôr bolí a trápi. A verím, že by sme chceli, aby medzi nás pribúdalo ľudí. Nie kvôli počtom v tabuľkách, ale kvôli tomu, aby čo najviac ľudí mohlo byť zachránených, spasených. Lebo čo nám prospeje, keby sme čokoľvek získali, keby sme stratili pritom spásu a večný život? Keď si toto uvedomíme, mali by sme cítiť potrebu druhým o Pánovi Ježišovi rozprávať, svedčiť im aj osobne, hovoriť im o tom, čo sme s našim Pánom prežili, ako predivne zasiahol do nášho života, ako ho zmenil. Možno z nás nikto nebude svetoznámy, veď to nie je ani dôležité. To, na čom naozaj záleží, je slúžiť tak, aby skrze naše ruky, možno myšlienky či slová Pán Boh zachraňoval druhých. Možno budeme v ústraní a ľudia budú hovoriť o iných, ale pred Bohom budeme vzácni a drahí, tí, ktorí počuli nielen o svojom povolaní, ale ho aj verne konali. Tak ako Barnabáš. A možno príde čas, kedy sa budeme tešiť z toho, že sa k nám pripoja ďalší, len k tomu je potrebné ich hľadať a hovoriť im o Spasiteľovi. Iste mať aj trpezlivosť, mnoho lásky a ochotné srdce. 

Kiež nám v tom pomáha sám Trojjediný Boh, Otec, ktorý nás stvoril a dal nám všetky predpoklady k službe; Boh Syn, ktorý nám bol najlepším príkladom lásky a premenil aj naše srdcia a Duch Svätý, ktorý nás oddelil, posvätil, aby sme konali službu. On nech nám dáva aj dostatok síl dokázať sa oddeliť v tomto svete a nekonať podľa neho, ale podľa nášho Pána. Nech nás zmocňuje konať v súlade s Božou vôľou a pomôže zostať vernými Bohu až do smrti.

Amen

Text: Žalm 23, 1 – 6

Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. ²Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza. ³Dušu mi občerstvuje, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno. ⁴Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú. ⁵Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj. ⁶Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.

KÁZEŇ

Žalm 23., najznámejší z knihy 150-tich Žalmov, je často používaný aj pri konfirmáciách ako jeden z textov, ktoré si deti vyberú, aby sa ho naučili naspamäť. Žalm, o ktorom vieme, že patrí kráľovi Dávidovi a automaticky sa nám pri jeho počutí v mysli vynorí Dávid ako pastier, ktorý sedí pri svojich ovečkách, drží v ruke palicu a premýšľa nad Božou dobrotivosťou a ochranou, ktorú mohol zažiť na svojich cestách. A hoci bol tento žalm napísaný mnoho stáročí pred Kristom, považujeme ho dodnes za aktuálny, ktorý sa možno stal pre niektorých aj modlitbou či vyznaním, ale všeobecne má čo povedať do života veriaceho človeka.

Milí b. a s., no najmä vy, milí konfirmandi, ktorí tu dnes budete stáť pred oltárom aspoň sčasti v tej pôvodnej zostave po 50. rokoch, tento Žalm ste už počuli v živote veľa krát. To, ako vnímame slová, aj tie Božie, záleží aj od toho, koľko máme rokov, v akej sme momentálne životnej situácii a či aj chceme za tým počuť viac, než len slová. A tak si myslím, že keď ste mali 14 rokov a počuli ste tento Žalm, boli to len slová, ktoré preleteli cez vaše uši, ale ešte ste celkom nerozumeli tomu, o čom Dávid hovorí a čo vyznáva. Chýbali vám k tomu skúsenosti vlastného života a myslím, že aj my ostatní sme v tom konfirmačnom veku boli na tom podobne. Málokto si v 14-tich  rokoch uvedomuje vážnosť toho, čo sa pri konfirmácii deje a aké sľuby vysloví, k čomu sa zaviaže a čo potvrdí pred Bohom i kresťanským zhromaždením. Ale potom postupne pribudli roky a život priniesol prvé skúšky, v ktorých verím, sme si neraz všetci uvedomili, že tá konfirmačná bola v porovnaní s nimi dokopy nič. Život totiž prináša skúšky, na ktoré sa niekedy človek nemá kedy pripraviť a ani ako pripraviť. Preto sa im ocitá zoči voči a bez prípravy ich jednoducho musí zvládnuť alebo padnúť. Lebo nie všetko dokážeme dať, ako sa hovorí a občas nás to, čo prichádza do života, prevalcuje. Vtedy si uvedomíme, akí sme slabí a biedni, a aký môže byť život ťažký a náročný. Áno, počas života nejde všetko len tak hladko, ako by sme očakávali a ako by sme si priali. Ale aj tie náročné chvíle nám majú poslúžiť k dobrému. Majú nás urobiť silnejšími a zároveň slabšími. Silnejšími v tom, že budeme schopní postaviť sa životu a čeliť jeho výzvam, neklesneme pod prvým bremenom a nevzdáme sa v osobných zápasoch. A slabšími v tom, že sa budeme viacej spoliehať na nášho Pána ako na seba, svoje schopnosti, múdrosť, zdravie, silu a podobne. A práve takýto posun v myslení a živote vôbec vidíme u Dávida.

Dávid ako pastier zažil kadečo, keď sa staral o ovečky svojho otca, prevzal zodpovednosť a musel ich nielen pásť a napojiť, ale aj chrániť. Nemohol zutekať, keď sa blížilo nebezpečenstvo v podobe divých zvierat, musel zabezpečiť ich ochranu, aby prežili. A práve takéto skúsenosti a zodpovednosť už v mladom veku mu pomohli čeliť životným výzvam a naučili ho aj dôverovať Bohu vo všetkom, v každej chvíli života.

Myslím si, že aj keď už bol na kráľovskom dvore, sedel na tróne a spravoval Boží ľud, neraz si spomenul na tie časy mladosti, kedy pásol ovce. Obrazy pastierskeho života preniesol aj do slov 23. Žalmu. Pri každej spomienke na pastviny videl vo svojom živote Božiu dobrotivú ruku, ktorá ho zaopatrovala, aby nemal v ničom nedostatok. Boh ho pomyselne privádzal ku zeleným pastvinám a osviežujúcim vodám.

Milí b. a s., keby sme otvorili historické knihy Starej Zmluvy, vedeli by sme podľa nich zostaviť nielen jeho životopis, ale videli by sme aj jeho vieru a dôveru k Bohu, ktorá sa tiahla celým jeho životom, aj v tých chvíľach, kedy bolo dobre, darilo sa mu, ale aj vtedy, keď bolo zle, keď musel utiecť, bývať v  jaskyni, skrývať sa pred Saulovými vojakmi, alebo utekať pred vlastným synom. Dávid ani v náročných časoch nezanevrel na svojho Boha, podriaďoval sa mu, dôveroval Mu a komunikoval s Ním svoj každodenný život.

Bohom bol pozvaný do života viery už od detstva, ale konkrétne vyvolený možno v konfirmačnom veku, kedy ho prorok Samuel pomazal za kráľa. A on sa Mu poddal a plnil Božiu vôľu, hoci nie vždy zvládol svoje životné skúšky na jednotku. V mnohých padol, zlyhal a potreboval Božie odpustenie.

Milí Zlatí konfirmandi, myslím si, že keď sa pozriete spätne do svojich životov, našli by ste tam niečo veľmi podobné. Božie prijatie v Krste Svätom za deti Božie, potom vážne pozvanie do života viery pri príprave na konfirmáciu, ako aj vydanie svojho súhlasu pri konfirmačnej slávnosti, ktorú ste mali v druhú júnovú nedeľu, ako je to dnes. Ale videli by ste tam aj to všetko, čo priniesol život, čo bolo niekedy naozaj veľmi náročné a možno aj nezvládnuté. Boli to – ako napísal Dávid – tie temné údolia, cez ktoré bolo potrebné prejsť a hoci ste mali strach, verím, že ste vo viere v Božiu pomoc prijali aj potrebných síl a to ostatné, čo bolo nutné, aby ste zvládli svoj boj.

Tak ako Dávida Pán Boh chránil  a viedol, niekedy aj trestal a vychovával, tak ste to aj vy mohli vidieť vo svojich životoch a vnímať, že aj to ťažké bolo k dobrému pre vaše dni.

Dávid vyznal, že nebude mať nedostatku v ničom, a predsa boli obdobia, kedy nemal kde hlavu skloniť a živil sa tým, čo mu poskytla príroda. Nemať nedostatok v biblickom chápaní neznamená mať všetko, čo si zažiada moje srdce. Často si to mýlime, keď si myslíme, že Pán Boh nám musí dať to, čo chceme. On predsa vie, čo potrebujeme a do našich životov nám to posiela, možno skrze našu prácu, alebo aj skrze druhých ľudí. Zaopatruje nás všetkým potrebným, stará sa o nás po každej strane. A okrem telesných potrieb je to aj Jeho starostlivosť o našu dušu a ducha. Dávid to vyjadril takým možno pre nás zvláštnym obrazom: „Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený môj kalich.“ Ale hoci tomu nemusíme celkom rozumieť, môžeme z jeho slov cítiť dôveru, že Boh si ho vyvolil, uznal ho doslova za svojho miláčika a stojí počas života pri ňom.

My môžeme vo svojich životoch vnímať túto Božiu starostlivosť v tom, že tiež patríme nášmu Bohu od chvíle svojho krstu a máme možnosť o Ňom vedieť omnoho viac ako Dávid. Máme Božie slovo, v ktorom nachádzame mnoho dobrého a cenného pre svoj život. A máme Pána Ježiša, ktorý nás vykúpil a ponúka nám spasenie. Máme Ducha Svätého, ktorým sme boli poznačení, keď sme dostali Jeho závdavok pri krste a zasľúbenie, že nás bude sprevádzať životom. Kalich Božích dobrodení je aj v našich životoch preplnený, len nie vždy sme aj schopní aj ochotní to vidieť. Ale každá ďalšia skúsenosť s našim Bohom nám pomáha vnímať to všetko aj z inej strany.

Na záver už len krátky príbeh:

Raz skupina mužov sedela pospolu a rozprávali si všelijaké dobré i zlé skúsenosti. Ako ukončenie a zavŕšenie ich rozhovoru si povedali, že by sa mohlo niečo predniesť. Jeden mladík sa postavil a predniesol: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba…“ Určite navštevoval nejaký divadelný krúžok a jeho prednes bol veľmi, veľmi úspešný a musel predniesť Žalm ešte druhý a tretí raz až do ohromného potlesku. Druhý muž bol starší, zhrbený a ťažko ho bolo počuť. Bol sklonený a v rohu trochu mimo, predniesol: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba…“ A keď skončil, v miestnosti zavládlo absolútne ticho, až každý chlap sklopil hlavu  a začal sa modliť. Mladík, ktorý prvý recitoval Žalm, vysvetlil dva úplne odlišné prijatia Žalmu a povedal: „Je očividné, že ja poznám Žalm, ale starý muž pozná Pastiera.“

Milí Zlatí konfirmandi, kresťanské zhromaždenie, pred konfirmáciou sme sa naučili odpovede na mnohé otázky, ale až život a jeho výzvy nám ukázali, aký dôležitý je vzťah s Bohom, konkrétne s Pánom Ježišom Kristom. Prajem nám všetkým, aby sme aj my mohli ako ten starý muž poznať dôverne Pastiera našich duší, Pána Ježiša Krista a s Ním kráčali ďalej týmto životom.

Amen