Text: Ján 4, 19 – 26
Žena mu povedala: Vidím, Pane, že si prorok. Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. Odpovedal jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. „Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov.“ „Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať.“ Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde. „
KÁZEŇ.
Keď sme mali naposledy biblickú hodinu, pozerali sme príbeh o stretnutí Pána Ježiša so ženou Samaritánkou pri Jákobovej studni. Ako sme to aj videli v príbehu, nebolo to len také obyčajné stretnutie, na ktoré každý rýchlo zabudne. Určite zanechalo hlboké stopy v srdci ženy, ktorej život sa od tej chvíle veľmi zmenil, ale zanecháva stopy aj v srdciach tých, ktorí tento príbeh počujú alebo vidia. Len pre zaujímavosť, tento príbeh bol inšpiráciou k namaľovaniu niekoľkých oltárnych obrazov v našich evanjelických kostoloch, hneď v našom senioráte v Liptovskom Ondreji.
Čo je na tomto príbehu také zaujímavé, čo vie ostať zapísané v srdci človeka? Možno pre každého z nás niečo iné, čo sa nás bytostne dotýka, čo nám niečo konkrétne hovorí do života alebo čo nás trafí priamo do stredu nášho problému, našej vnútornej bolesti či trápenia.
Žena Samaritánka, ktorá nemá uvedené meno, ale je zaradená do dá sa povedať určitej náboženskej skupiny, každý deň chodí po vodu ku Jákobovej studni. Nechodí však v hlúčiku žien, v tom čase, kedy aj ostatné, ale počas obedňajšej páľavy. Má na to svoj dôvod. Je nevítaná. Jej život nie je celkom taký, ako by sa od ženy očakávalo, pretože ako jej pri stretnutí povedal Ježiš, má už šiesteho muža a v podstate to ani nie je jej muž, len priateľ. Vtedajšia spoločnosť neakceptovala takéto ženy, pretože nežili mravne. Dnes sa takéto veci až tak neriešia a zdá sa, že naša spoločnosť dokáže akceptovať ešte horšie veci a to aj od tých, ktorí sú na vysokých postoch. Či sa to akceptuje alebo nie, pravdou ostáva, že ten samotný človek asi má svoj nevyriešený nezvládnutý vnútorný problém, a aj preto nedokáže vytvárať trvalé vzťahy a pod. Trpí, a trpia s ním aj tí ostatní.
V nami pozeranom príbehu Ježiš cielene prechádzal s učeníkmi cez Samáriu, hoci vedel, akú nenávisť majú v srdci voči nim Židia a aj naopak. V Biblii je uvedené len to, že musel tadiaľ ísť. Pre ženu prichádzajúcu osamotene k studni to však bola príležitosť. Určite to nečakala, že by sa jej niekto prihovoril. Určite nie muž a už vôbec nie Žid. Ale dala sa s ním do rozhovoru, dala sa Mu napiť ako ju žiadal a popri tom sa stalo niečo zvláštne. Tá žena vyznala, že Ježiš je prorok, lebo jej povedal ako žila, hoci nebol odtiaľ, nepoznal ju, nemal skade vedieť, čo je zač. Aby však odviedla pozornosť od svojho nie veľmi úctyhodného života, zaviedla tému na teologickú otázku. Miesto vzývania Boha. Bola to nekonečná otázka, na ktorú nikto nevedel dať uspokojivú odpoveď, lebo každý sa držal tej svojej pravdy.
Židia vzývali Boha v chráme v Jeruzaleme, tak ako to bolo za čias kráľa Šalamúna. Samaritáni zase na vrchu Gerazim. Aj Židia, aj Smaritáni boli presvedčení o tom, že ich vzývanie Boha je to správne.
Vo všeobecnosti to takto robíme, že keď ide o niečo boľavé v našom živote, radšej zmeníme tému, aby sa v našom trápení nikto nevŕtal a nezväčšoval to, čo je aj tak dosť veľké.
Milí b. a s., Pán Ježiš vedel, s kým sa rozpráva, veď On pozná všetkých nás, naše problémy a ťažkosti. Ale prišiel aj preto, aby nám pomohol vyriešiť to, čo sami nedokážeme, v čom nám ani druhí nevedia pomôcť. Preto zodpovedal aj ženinu otázku, ale aj sa vrátil k jej vnútornej bolesti. O tom si môže každý z nás prečítať v Evanjeliu Jána v 4. kapitole.
Dnes sa však predsa len chceme venovať tej teologickej otázke o tom, kde treba vzývať Boha. Na uctievanie Pána Boha máme svoje kostoly. Tam, kde nie sú, nachádzajú sa modlitebne alebo iné priestory, ktoré sú upravené na to, aby sa tam mohli konať služby Božie. A niekedy sa podobáme na Židov a Samaritánov, keď tvrdíme, že správne je to len to konkrétne miesto, ktoré máme a iné sú nevhodné. A máme na to samozrejme aj svoje dôvody.
Pán Ježiš tu však prichádza s iným názorom. Nie je dôležité miesto. Dôležitý je postoj srdca a ducha. Dôležité je to, či sa nám uctievanie Boha nestalo len tradíciou či vyplnením času zo zvyku, alebo či dokážeme Boha vzývať v duchu a v pravde. Či je počas služieb Božích prítomný náš duch, či dokážeme zachytiť srdcom – nie len ušami – to posolstvo, ktoré prichádza od Boha, aby premieňalo naše životy.
Žena Samaritánka pri rozhovore s Ježišom veľa pochopila a prijala. Isto ani nečakala takýto zvrat vo svojom živote, že stretne toho, ktorého dlhé roky ona aj jej národ očakával – Mesiáša. Keď Ho spoznala, nenechala si to pre seba, ale hneď bežala do mesta a všetkým rozprávala, že prišiel Mesiáš. Nebolo jej treba žiadnych zázrakov, stačilo Božie slovo.
Z toho, čo malo byť jej plášťom, aby ukryla svoju hriešnosť pred cudzím človekom a necítila sa nepríjemne – teologická otázka o správnom mieste na uctievanie Boha – sa stal plášť ospravedlnenia a očistenia.
Presne tak to môže byť aj pri nás, keď počúvame Božie slovo. Ono sa nám môže a aj má stať záchranným kolesom, skrze ktoré nás Pán Boh vytiahne von z oceánu našich previnení a hriechov, v ktorých sa neraz topíme. A pritom spoznáme, že nezáleží na tom vonkajšom, ale na vnútri, na tom, čo máme v srdci, aký je náš duch a aká je naša duša.
Myslím si, že v živote sa nám občas dejú také zvláštne a nečakané veci, ktoré nás majú posunúť dopredu. Majú nám pomôcť, aby sme sa neumárali vo svojich trápeniach, ale zároveň aj, aby sme dovolili pravde, aby nás zachránila. A tou pravdou je Pán Ježiš. On sa s nami stretáva na ceste nášho života. Niekedy je to v takých chvíľach, kedy sme sami, kedy by sme to vôbec nečakali a možno aj vtedy, keď máme pocit samoty a neprijatia ostatnými. Je dobré a užitočné rozpoznať takéto chvíle a dovoliť, aby mohol premeniť náš život. Možno potom aj my pochopíme, že s Ním môžeme hovoriť 9kdekoľvek, kedykoľvek, o čomkoľvek, len aby sme mali k tomu otvorené srdce.
Milí b. a s., dnešný 2. sviatok svätodušný nás pozýva, aby sme prijali Toho, ktorého nám Pán Ježiš zasľúbil, Ducha Svätého, ktorý nás chce viesť cestou života viery, chce nám ukazovať pravdu a učiť nás, čo chce náš Pán, akých ctiteľov chce mať Boh. Nech sa aj pri nás dokáže Jeho moc.
Amen.