Generálny úvod:
Milí b. a s., myslím si, že väčšina ľudí má rada jarné obdobie. Čas, ako ho máme teraz, kedy sa všetko zazelená a všetko začína nanovo. Zo dňa na deň vidíme veľké zmeny v prírode. Na stromoch sa z nepatrných malých púčikov za niekoľko hodín rozvinú nádherné kvety a tam, kde sú, tam je aj vôňa. Vôňa krajšia než akákoľvek aviváž alebo voňavka. Vôňa, ktorú Boh vložil do genetickej výbavy stromov, ktorá láka včielky a iný hmyz, aby z kvetov mohli byť zanedlho plody. Tá vôňa je aj pre nás krásnym darom potešujúcim naše zmysly.
Jar nám prináša všetku tú krásu naokolo, z ktorej pookreje naša duša a akoby nám vliala do tela novú energiu a chuť žiť. Myslím, že toto vnímame všetci bez rozdielu viery. Ale pre nás kresťanov je jar dvojnásobne krásnym obdobím, lebo nám prináša pripomienku toho, čo pre nás urobil náš Spasiteľ a Záchranca, Pán Ježiš Kristus. Tiež niečo, čo nám dáva možnosť nového začiatku. A z toho sa máme tešiť ešte viac než z prírody, lebo toto Jeho dielo má pre nás zmysel aj vo večnosti. Čo to teda je?
Modlitba:
Ó, Kriste, keď si zvládol smrť, neodchoď od nás, s nami buď,
voď nás a v púti z lásky raď , na naše ľudské biedy hľaď.
Buď s tými, čo Ťa volajú a v Tvoju pomoc úfajú!
Buď s tými, čo šli do sveta, kde nádej v Tebe opretá.
A tých, čo v smútkoch hľadia k nám, poteš – ó, Pane – poteš sám,
uisti ich v svojej dobrote o novom, lepšom živote.
Ó, ostaň s nami, s nami buď, pamätaj na nás – na svoj ľud
a niekdy, až raz zmrkne sa, otvor nám svoje nebesá! Amen.
/M. Rázus – vybraté verše/
Text: Matúš 28, 1 – 10
1Po sobote, na úsvite v prvý deň po sobote, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. 2 A hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo anjel Pánov zostúpil z neba, prišiel, odvalil kameň a sadol si naň. 3 Jeho zjav bol ako blesk, jeho rúcho biele ako sneh. 4 A strachom pred ním chveli sa strážcovia a zostali ako mŕtvi. 5 Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! 6 Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal. 7 A choďte rýchlo; povedzte Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, a hľa, predchádza vás do Galiley, tam Ho uvidíte. Ajhľa, povedal som vám. 8 A odišli rýchlo od hrobu, so strachom i s veľkou radosťou bežali to zvestovať Jeho učeníkom. 9 A ako šli zvestovať to Jeho učeníkom, ajhľa, Ježiš sa stretol s nimi a povedal: Buďte pozdravené! A ony pristúpili, objali Mu nohy a klaňali sa Mu. 10 Ježiš im riekol: Nebojte sa! Choďte, zvestuje to mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.
KÁZEŇ.
Čo nové sa teda začína na jar, kedy oslavujeme Veľkú noc?
Keď Pán Ježiš kráčal s učeníkmi do záhrady Getsemane, povedal im, že keď Ho zajmú, všetci sa rozpŕchnu a rozutekajú. Týmto činom Ho zaprú. Vieme, že sa tak naozaj stalo. Veľký Piatok skoro ráno bol smutným, pretože pri zajatí Ježiša premohol učeníkov strach o ich životy, a tak volili útek, aby sa zachránili. V Novej Zmluve máme zaznamenané aj to, ako celý Ježišov proces dvaja z učeníkov sledovali z ústrania – boli to Peter a Ján. Vieme hlavne o Petrovi, lebo ten sa preslávil trojnásobným zapretím, že pozná Ježiša, čo stihol, kým kohút nezakikiríkal, aby ohlásil ráno. Proces sa skončil presne tak, ako to Ježiš predpovedal – Jeho odsúdením a smrťou na kríži. Z ľudského pohľadu zle, nešťastne, nespravodlivo.
Paschu v tú židovskú Veľkú noc svätili učeníci v smútku, lebo ich Pán a Majster bol mŕtvy. Ale po sobote hneď včasráno sa vybrali ženy k Ježišovmu hrobu, aby dokončili Jeho pohreb, teda podľa židovského zvyku namazali Jeho telo vonnými masťami. Tak nám to opisujú evanjelisti. Matúš túto udalosť opísal svojim spôsobom a v texte máme to, čo bolo pre neho podstatné. Dve ženy, Mária Magdaléna a iná Mária sa vybrali pozrieť Ježišov hrob. V tom čase sa však pri hrobe udiali zvláštne veci. Nastalo veľké zemetrasenie a objavil sa anjel Pánov. Zem sa trasie, lebo Boh poráža smrť a kriesi svojho Syna. Je to niečo konkrétne, čo sa dialo, ale je to aj obraz o tom, že tieto udalosti otriasajú človekom, ľudstvom.
Milí b. a s., keď si pripomíname smrť a vzkriesenie Pána Ježiša, tak to musí nami zatriasť, pretože sa nás to bytostne dotýka. Aj my sme tí, ktorí sme zodpovední za Jeho smrť, lebo patríme k hriešnemu ľudskému pokoleniu a hrešíme. Dotýka sa nás to a musí to s nami zatriasť aj preto, lebo to pre nás môže a má znamenať nový začiatok. To, čo sme dovtedy považovali za základ nášho života, na čom sme stavali a čo bolo pre nás dôležité, teraz musí padnúť; musí sa zrútiť každá ľudská istota, pretože je nestabilná, je dočasná, nevydrží dlho. Na ruinách starého sa potom môže začať nový život. Až vtedy môže povstať aj v nás, v našich srdciach a duši niečo nové, keď to staré, ľudské bude v nás zničené. Tak ako to vidíme aj v prírode teraz na jar. Staré odumrelo a všetko sa zelená novotou života.
Vo veľkonočné ráno Boh pokračuje vo svojom diele a vzkriesením Pána Ježiša potvrdzuje aj Jeho slová, predpovede, ale aj napĺňa Jeho poslanie záchrany hriešneho ľudstva. Vo vzkriesení dostáva zmysel aj ukrižovanie a smrť, všetko utrpenie, každá jedna vyrieknutá veta, či vykonaný čin lásky, všetko, čo Ježiš urobil, kým bol na tejto zemi. Táto udalosť má aj svojich svedkov. Nie veriacich, nie tých, ktorí Ho nasledovali, tešili sa z Jeho prítomnosti. Ale vojakov. Služobníkov, ktorí si plnia svoju povinnosť, lebo boli poverení dôležitou úlohou postrážiť mŕtveho, aby sa presadila vôľa človeka. V Matúšovom opise vidíme ako sa situácia v ich živote mení vo chvíli, keď anjel odvalil kameň od hrobu – tí, čo strážili mŕtveho sa teraz chvejú strachom a sú ako mŕtvi. A mŕtvy Ježiš ožíva. Vojaci, ktorí boli vycvičení do vojny, nebáli sa ísť bojovať s nepriateľom, teraz stoja a nevedia sa ani pohnúť. Sú opakom žien, ktoré prichádzajú k otvorenému hrobu. Ženy všetko, čo sa tam deje, vnímajú, pozorujú a počúvajú, čo im je povedané.
Milí b. a s., vieme si predstaviť, čo v týchto dňoch prežívali. Smútok, strach, možno až beznádej, čo bude ďalej. Veď to poznáme aj zo svojho života, keď nám odíde niekto blízky. A Boh to všetko veľmi dobre vie. Vedia to aj Jeho anjeli, keď hovoria: „Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného!“
Ženy prirodzene chceli byť pri Ježišovi, veď pre nich v živote znamenal tak veľa. Dal im hodnotu, ktorú im vtedajšia spoločnosť odoprela. Posilnil ich v životoch, keď klesali pod bremenom svojich dní. Ukázal im Boha takého, aký je, keď im rozprával podobenstvá. Odstraňoval biedu, keď uzdravoval rozličné choroby a vyháňal démonov, oslobodzoval človeka z rôznych neduhov. A nielen muži, ale aj ženy toto bytostne vnímali.
Ku hrobu išli so smútkom v srdci, ale pri otvorenom hrobe sa všetko zmenilo. Anjel im zvestoval radostnú zvesť: „Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal.“ Anjeli, ich slová a prázdny hrob sú pre ženy postačujúcim dôkazom, že to všetko je pravda. Ježiš žije! Boh vzkriesil svojho Syna a je mocnejší než smrť. A tak sa môže začať v ich životoch nové. To, čo im ponúka vzkriesený Ježiš. To, čo už je trvalé a nemenné a Bohom potvrdené a spečatené. Nový život s Ním v trochu inom rozmere, ale siahajúci až za hrob, prekonávajúci smrť a zasľubujúci večný život. V tej chvíli, keď sa ženy dopočuli o Ježišovom vzkriesení, možno nechápu hneď všetko a potrebujú čas na vnútorné prežívanie a spracovanie tejto významnej udalosti. Aj preto Matúš píše, že odišli od hrobu so strachom, ale aj s veľkou radosťou. Doslova bežali, aby to všetko mohli oznámiť učeníkom.
Milí b. a s., veľkonočné ráno nám pripomína, že čokoľvek v živote prežívame, či už máme v srdci smútok z našich zlyhaní a pádov, alebo do nášho života vstúpilo niečo, čo nás ťaží a tlačí k zemi, alebo máme strach – zo života, z budúcnosti, zo smrti, Boh nás nechce ponechať v takomto stave. Skrze Ducha Svätého nám chce prinavrátiť radosť do našich dní. Táto radosť nie je založená na pominuteľných hodnotách. Áno, vieme sa tešiť, keď sa nám darí, máme radosť z detí, vnúčat, sme šťastní, keď je všetko v poriadku. Ale Božia radosť prichádza s poznaním Božej lásky. Božia láska sa prejavila na kríži. A potom vo vzkriesení. Je to ako keď sme dnes ráno pri spievaní nad kostolom videli, ako sa rozvidnelo. Ako sa skončila tmavá noc a svitlo nové ráno pre tento svet, pre každého z nás.
V takých chvíľach rozvidnenia v našom živote sa možno aj my trochu podobáme ženám, ktoré bežali a v ich srdciach sa miešal strach s radosťou. Možno nevedeli túto udalosť pochopiť rozumom, veď to ani my celkom nevieme, ale išli. Bežali to oznámiť ďalším, aby sa radosť v Bohu a od Boha mohla šíriť ďalej. My to nazývame evanjelium, radostná správa.
Na ich ceste sa však stalo ešte niečo. Stretli Ježiša. Vzkrieseného Pána. A On sa im prihovoril. Ten Ježiš, ktorý bol vždy taký osobný, opäť sa dokazuje ako Ten, kto je pri človeku. Boh, ktorého môžeme aj my osobne poznať, prijať do svojho života. Boh, ktorý nám hovorí: „Nebojte sa!“ A zároveň Boh, ktorý nám dáva úlohu: „Choďte a všetko povedzte, aby išli tam, kde sa stretneme!“
A to je, milí b. a s., to, čo sa má diať aj v našich životoch. Keď prichádzame k Pánovi Ježišovi a sme skleslí, smutní, možno aj unavení týmto životom pre rôzne trápenia, ktoré máme. Možno sú našim bremenom blízki, na ktorých myslíme či ich životy. Možno tie spomínané strachy a obavy. Ale Ježiš žije! Preto sa nemusíme báť. To nie je len niečo vymyslené, ale mnohými potvrdené. Koniec koncov, verím, že sme aj my zažili nejeden okamih v živote, kedy sme si boli istí Božou prítomnosťou. Nič ani v tomto svete sa nemôže udiať bez Božej vôle. A nič nemôže zastaviť Božie dielo. Pripomenutím si týchto vecí môžeme začať odznova. My, ktorí sa tu pravidelne stretávame, ale aj tí, ktorým evanjelium prinesieme. S evanjeliom prichádza aj pozvanie. Učeníci mali ísť do Galiley, aby sa tam stretli s Ježišom. Ale my máme byť všade tam, kde sa o Ňom hovorí. Tak ako to sám povedal: Tam, kde sa ľudia zídu v mojom mene, dvaja alebo traja, tam som medzi nimi.
Napĺňajme svoju úlohu, prinášajme radosť aj druhým a žime v radosti, ktorú nám dáva Boh skrze svoju lásku. Amen.