Kategória: Kázne

Text: Žalm 46, 2 – 4

²Boh nám je útočiskom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. ³Preto sa nebojíme, keby sa aj prevrátila zem a vrchy klátili sa v srdci mora. ⁴Nech hučia, nech sa penia jeho vody, nech sa zatrasú vrchy jeho vzdutím. Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov!

KÁZEŇ

Milí b. a s., keď sme pred týždňom cestovali na východné Slovensko, na stretnutie artikulárnych zborov, deň vopred po trase do Bardejova sme navštívili jeden hrad a dve zrúcaniny, ktoré sú v procese rekonštrukcie. Verím, že viacerí radi chodíme na takéto miesta, ktoré dýchajú históriou a sú do určitej miery zahalené rúškom tajomstva, čím poskytujú našej fantázii veľký rozbeh v predstavách, ako to tam mohlo vyzerať v čase rozkvetu. Vieme, že to nebolo také ideálne, ako to máme vykreslené v rozprávkach, pretože hrady plnili v prvom rade obrannú a strážnu funkciu, zároveň boli miestami, odkiaľ panovník spravoval krajinu a tiež miestom bezpečia pre tých, ktorým patrili v čase vojny. Široké múry doslova poskladané z kameňov zabezpečovali, že do hradu nemohol hocikto preniknúť a tým jeho obyvatelia boli v bezpečí.

Na Slovensku sa začali prvé hrady stavať v 9. a 10. storočí, a potom v stredoveku v podobe, v ktorej nám ostali ako kamenné pamätníky do dnešných čias. Ale pojem hrad nachádzame aj v Božom slove a vieme, že hrady sa stavali aj v staroveku. Keby sme chceli vedieť viac, iste by sme našli dostupné informácie. Ale v každom prípade ľudia už v tej dobe hľadali pre seba bezpečné miesta, kde by sa mohli usadiť, žiť a chrániť. Takže nás neprekvapuje, že tento pojem používa aj Žalmista v našom dnešnom texte. Mimochodom práve 46. Žalm sa stal základom pre hymnu našej cirkvi, ktorú zložil Dr. Martin Luther – Hrad prepevný je Pán Boh náš.

Žalmista však nehovorí o stavbe z kameňa, dreva či hliny, ale tento pojem vzťahuje na Pána Boha, ktorý je pre neho hradom prepevným. Na Neho sa môže spoľahnúť; vie, že je s Ním v bezpečí, a že po Jeho boku sa aj biedny a slabý človek cíti silný a dostáva odvahu, nebojí sa, keby sa aj čokoľvek dialo v jeho živote, v jeho blízkosti a osobne sa ho to dotýkalo.

Milí b. a s., myslím si, že v takejto viere a spoľahnutí sa na Božiu pomoc sa pred 340.rokmi pustili do prác na drevenom artikulárnom kostole aj naši predkovia. Písal sa rok 1686. Po sneme v Šoproni v roku 1681 sa konečne dostali k určitým právam a mohli si postaviť dva kostoly v každej stolici, hoci určité obmedzenia, neraz prísne im pripomínali ich postavenie vo vtedajšej cirkevnej spoločnosti. A v tej dobe sa svet hemžil kadečím, len nie pokojom a mierom. Čiže vonkajšie podmienky neboli ideálne na to, aby sa pustili do veľkého diela stavby kostola a ani finančné neboli ohurujúce. Ale už o rok na to bolo posvätené to, čo bolo postavené. Predpokladáme menšia modlitebňa. Doska k doske, vnútorné zariadenie, dodržanie termínov a miesto pre bohoslužbu, modlitbu a spoločné spievanie nábožných piesní bolo na svete.

Tak ako pri stavbe hradov, aj pri stavbe artikulárnych kostolov žasneme nad nadšením, ktoré hnalo vtedajší ľud, no hlavne vrchnosť dopredu, hoci si uvedomujeme, že v tom bol aj kus politiky vtedajšieho sveta, ale pri kostoloch vidíme ich vieru, ktorú mali v srdciach, keď dokázali vstúpiť do takejto veľkej výzvy svojej doby a nezľakli sa.

Náš kostol prichádzajú obdivovať turisti z celého sveta, pýtajú sa mnohé otázky, s úctou si prezerajú obrazy a počúvajú históriu, ktorá mnohých fascinuje. A tiež je pre nich pamätníkom starých čias, ktorý v sebe ukrýva aj množstvo tajomstiev, o ktorých ani my sami netušíme. Ale ja im pripomínam, že toto je centrum nášho náboženského života, kde sa odohráva bohoslužobný život nášho spoločenstva od krstov až po pohreby, lebo toto je miesto posvätené, oddelené od iných miest na službu Bohu. A tá služba v sebe zahŕňa službu, ktorú robí Pán Boh nám, keď nám dáva počúvať tu svoje slovo spoločne, kde sme ako bratia a sestry v Pánovi Ježišovi, rodina Božích detí a je to aj naša služba, ktorú konáme ako vďačnú odpoveď na Božiu lásku.

Milí b. a s., patríme k tým starším zborom, ktoré vo svojej dobe plnili funkciu centrálnych bohoslužobných miest, kde sa schádzali kresťania z celej Dolnej Oravy, od Kraľovian až po časť Dolného Kubína. Tu sa utvrdzovali vo viere, pripomínali si pravdy Božie, tu boli v Krste Svätom prijatí do Božej rodiny, konfirmovaní, sobášení a odtiaľto aj odchádzali na večný odpočinok. A nebol to ideálny svet, v ktorom žili a ani oni neboli dokonalí, ako by sa mohlo zdať, lebo žijeme stále vo svete, ktorý je poznačený hriechom.

Tak ako napísal Žalmista, že zem sa niekedy môže prevrátiť, vrchy sa môžu klátiť v srdci mora, to je opis zemetrasenia, tak to je zároveň aj obraz chaosu v našom živote, ktorý nám niekedy spôsobia životné okolnosti, alebo aj my sami svojimi rozhodnutiami, ktoré potom ľutujeme a chceli by sme ich zmeniť, ale sa to nedá. Aj v našich životoch sa stáva, že sa nám prevráti všetko naruby a to, čo sme považovali za stabilné, padá. Poznal to aj Žalmista a ako to bývalo aj v jeho dobe, práve takýmto obrazným spôsobom opísal, že loďka jeho života je v rozbúrených vodách mora a kolíše sa sem a tam a hrozí jej možno aj katastrofa. Takéto chvíle vstupujú aj do našich životov. Nie stále, veď aj dnes môže niekto povedať, že jeho život je v pohode, že nemá strach a žije sa mu dobre. Ale to všetko sa môže veľmi rýchlo zmeniť. A práve v takých chvíľach hľadáme oporný bod vo svojom živote. Niečo, o čo by sme sa mohli zachytiť a zacítiť pevnú pôdu pod nohami a aj v tom chaose, či nepohode, ktorá na nás doráža a krúži okolo nás, si byť istí.

Vieme, že nič v tomto svete nám nemôže dať trvalú istotu, jedine Boh. Presne tak, ako to vyznal aj Žalmista, že tým oporným bodom, útočišťom a osvedčenou silou je Boh Jákobov. Nehovoril to len tak, ale na základe vlastných skúseností. A tento text bol určený aj na spev, oslavu Božiu, kedy slovami 46. Žalmu mali byť povzbudení aj ostatní veriaci, ktorí prišli do chrámu, aby sa posilnili vo viere.

Milí b. a s., 340 rokov je dosť veľa generácií ľudí, keby sme rátali po 30 rokov, tak to je zhruba 11 generácií. A títo všetci držali líniu záujmu a starostlivosti,  aby tento kostol stál, aby sa v ňom mohli slúžiť služby Božie. Snažili sa, aby tu mali nepretržite kňaza, zvestovateľa čistého Božieho slova, hoci začiatky boli ťažké, ale všetkou možnou prácou a úsilím udržiavali až doposiaľ tento chrám Boží. Ale základom bol Pán Boh, ktorý bol pre nich a ja verím, že je aj pre nás, Hradom prepevným. On bol posilou pre každého, kto to potreboval a to nielen v tom spoločnom cirkevno-zborovom živote, ale aj osobnom, ak sa spoľahol na Pána Boha a Jeho pomoc. Myslím si, že by ste aj vy mnohí vedeli rozprávať o Božej prítomnosti vo svojich životoch, o Božej milosti a láske, ktorá vás premohla a premenila vaše vnútro. A rovnako by sme vedeli svedčiť aj o tom, že keď sa nám prevracia náš svet, Boh je tým oporným bodom, v ktorom máme istotu a v Jeho pomyselnej náruči sa cítime bezpečne, lebo vieme, že bez Jeho slova sa nič nemôže stať. Aj dnes túto prítomnosť budeme môcť opäť prežiť pri Večeri Pánovej, ktorá je ponúknutá každému hriešnikovi, ktorý chce učiniť pokánie a vydať sa na novú cestu životom.

Milí b. a s., nezabúdajme na to, čo nám dnes pripomenul aj Žalmista, že hradom prepevným je nám Boh Jákobov. Teda Boh, ktorý sa zjavil kedysi ešte Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi, ale najmä, ktorého poznáme skrze Pána Ježiša Krista, lebo On nám Ho vyjavil. On nám ukázal, že tento Boh je nielen našim útočišťom a silou v súžení vždy osvedčenou, ale je našim drahým a milujúcim nebeským Otcom, ktorý má a uskutočňuje svoj plán našej záchrany. Záchrany nie na chvíľu, kým je zle, kým to prejde, ale navždy, naveky.

Mnohé ľudskou rukou postavené hrady boli zbúrané a zostali po nich len torzá, trosky, či len reliéfy so stopami muriva alebo dokonca bez neho. Aj mnohé kostoly už dnes nestoja a máme o nich len chabé zmienky. Ale Pán Boh je Hradom, ktorý nemôže zničiť nikto, ani človek, ani diabol. Je večný, nemenný, stále ten istý. Ale záleží na nás, či mu otvoríme vstupnú bránu svojho srdca a dovolíme, aby v nás prebýval svojim Duchom.

Amen

Text: Žalm 127, 1 – 2

Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia; ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik. Márne vám zavčasu vstávať a neskoro si sadať, jesť v bolesti vyrobený chlieb, dosť dáva On svojmu milému v spánku.

KÁZEŇ 

Jedným z hitov 70-tych rokov bola pieseň v podaní Jany Kociánovej, ktorú občas počujeme z rádia – Zahoď starosti, pozri, aký je krásny deň. Myslím, že nebola jediná, v ktorej chcel autor priviesť človeka k pozitívnemu mysleniu a pozeraniu sa na život inými očami. Možno by tí, čo sa viacej venujú hudbe, vedeli vymenovať aj iné piesne a možno aj vy poznáte nejaké s touto tematikou, ktoré sa spievajú dnes.

Myslím si, že by sme veľmi radi chceli zahodiť všetky svoje starosti, keby sa to len tak dalo a žili život bez nich. Ale vieme a čím sme starší, tak si aj viacej uvedomujeme, že každý deň prináša nejaké tie starosti a vždy sa musíme o niečo postarať. Tak fungujeme v práci, kde máme svoje povinnosti a podobne je to aj v našich rodinách, kde sa snažíme zabezpečiť všetko potrebné.

Ráno, len čo zazvoní budík, vstávame do dňa plného povinností a neraz aj rozčleneného na rôzne etapy, podľa toho, čo všetko musíme urobiť a kto všetko je v našom dni zapojený aj z rodinných príslušníkov. Čiže nie je to len práca, do ktorej doslova bežíme, ale aj deti, ktoré treba zabezpečiť do školy, či na krúžky, no a potom domácnosť, kde je vždy roboty dosť. Takto fungujeme celý čas života, kým deti nevyrastú a my dožijeme dôchodok, ako zaslúžený odpočinok a ak nám to samozrejme niečo nečakané či nechcené nezmení a nenaruší. Nuž a poznáme to veľmi dobre, čo všetko do nášho života prichádza a nad čím musíme premýšľať, a niekedy nám to berie náš vnútorný pokoj a kľud. Pretože tie bežné každodenné starosti sa môžu premeniť v ustarostenosť.

O tom sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Pán Ježiš ako človek poznal, čo znamená dorobiť si každodenný chlieb, postarať sa o živobytie, veď sa podľa všetkého tiež ako chlapec začal učiť u otca tesárskej práci a vieme aj to, že Ježišova matka dosť včasne ovdovela, takže ako najstarší syn zrejme musel prispieť k starostlivosti o domácnosť aj vlastnou prácou. Vedel teda, ako zmýšľajú ľudia Jeho doby a videl, koľkí sa každý deň umárali pod bremenom starostí o živobytie.

Milí b. a s., medzi starostlivosťou a ustarostenosťou je veľký rozdiel. K starostlivosti a zodpovednej práci nás nabáda aj samotné Písmo, Božie slovo, ktoré chváli toho, kto je pracovitý a takýto je milý Bohu, ale varuje nás pred ustarostenosťou.

Ustarostenosť je vlastne prehnaný strach a úzkostné obavy človeka, ktorý si kladie množstvo otázok ohľadne budúcnosti a je posadnutý neustálou kontrolou svojej zabezpečenosti. Pán Ježiš nepoznal túto definíciu, ale v evanjeliu povedal, že sa nemáme pýtať, čo budeme jesť a čo budeme piť, alebo čo si oblečieme, ale máme sa spoľahnúť na nebeského Otca, ktorý vie o našich potrebách a On zabezpečí to, čo potrebujeme. Dá nám to na každý deň. Naopak, našou úlohou je hľadať Božie kráľovstvo, lebo to má byť aj v našich životoch na prvom mieste.

Niečo podobné sa snažil svojim súčasníkom povedať aj Žalmista a počuli sme to v dnešnom krátkom texte.

Tak ako sme v dnešnej dobe hnaní z každej strany do konzumného spôsobu života, bolo to aj v jeho dobe. Okatým príkladom sú niektoré obchodné reťazce, kde už vykladajú vianočnú výzdobu, hoci ešte nebola ani jeseň, aby sme mali plnú hlavu toho, čo príde o niekoľko mesiacov a boli mysľou zamestnaní na plné obrátky. Popri tom nám unikajú dôležitejšie veci a na to väčšinou človek príde až vtedy, keď je pozde. Keď mu prešiel čas, keď vie inak zhodnotiť, čo bolo potrebné a čo bolo zbytočnosťou. No a na konci by sme mali mať všetci jasno v tom, že naozaj to najpodstatnejšie bolo hľadať Božie kráľovstvo, pretože od toho sa bude odvíjať aj naša budúcnosť vo večnosti.

Práve preto aj Pán Ježiš chcel odvrátiť pohľad človeka od pominuteľných vecí a obrátiť ho k Bohu, pretože jedine život, ktorý stojí na Bohu, má zmysel. Bez Neho je to len prázdne putovanie, ktoré síce môže byť naplnené všeličím, čo sa nám môže zdať ako pekné, príjemné a aj potrebné, ale v hodine smrti poznáme pravdu, v ktorej uvidíme úplne inú skutočnosť.

Celé naše snaženie, práca, rodina, celé naše životné dielo má mať základ v Bohu. Prečo?

Lebo Hospodin je pôvodcom každého požehnania.

Toto si uvedomil aj Žalmista, keď napísal, že darmo sa namáhajú stavitelia, keď nestavia dom Hospodin. Ak Hospodin nestráži mesto, darmo bdie strážnik. Ako tomu rozumieť?

Neraz sa v živote snažíme, namáhame, trápime pre mnohé veci, ktoré by sme chceli dosiahnuť a venujeme tomu množstvo času. Neraz nevieme nájsť rovnováhu medzi našimi snami a predstavami toho, čo nás a našich blízkych urobí šťastnými a medzi tým, že nám uniká čas a príležitosť byť s tými, ktorých milujeme. Možno vieme dať veľa, ale ako keby sme už nevedeli žiť. Byť s tými druhými možno len tak bez toho, aby bolo potrebné urobiť či priniesť niečo veľké. Veci sa opotrebujú, znehodnotia, stratia, okukajú, ale to, čo máme v srdciach, to zostáva. A práve o to ide. Božie kráľovstvo nie je jedenie a pitie, ale láska a radosť v Duchu Svätom. Je to to, keď si dokážeme byť blízki v srdciach, pomáhať si, vážiť si jeden druhého, mať na seba čas, vedieť sa spolu smiať, pochopiť sa, či len tak kráčať pri sebe jesennou alejou. Božie kráľovstvo treba hľadať a ešte lepšie je byť jeho súčasťou. A to sa dá jedine s Pánom Ježišom. Tam potom prichádza požehnanie. Tam vidno rovnováhu medzi prácou a starostlivosťou o blízkych, a najmä spoliehanie sa na Pána Boha v každej jednej oblasti života.

V Žalmistových slovách môžeme vidieť aj obraz domu nášho života. Nie materiálneho, ale duchovného. A práve tam vidno, na čom budujeme svoj život. Na čo sa spoliehame, od čoho očakávame pomoc a na čom zakladáme svoju istotu. Ten, kto sa spolieha na Pána Boha vie, že áno musím pracovať, aby som mal z čoho uživiť svoju rodinu. Musím sa starať o to, čo mám, lebo mám za to aj určitú zodpovednosť a nemôžem sa poddať lenivosti a myslieť si, že my všetko len tak z neba spadne do lona. Ale nemusím sa báť. Viem, že je nado mnou môj nebeský láskavý a dobrotivý Otec, ktorý sa o všetko postará.

A tak ako to spievala Jana Kociánová, máme sa pozrieť, aký je krásny deň. Krásny, znamená Bohom vopred pripravený, vedený a zabezpečený. To znamená slnko vtedy, keď ho treba a dážď tiež vtedy, keď ho treba. Rôzne príležitosti a možnosti, ktoré nám majú pomôcť, aby sme mali to, čo potrebujeme.

A to posledné je čas na oddych. Aj k tomu nás Božie slovo nabáda, aby sme vedeli prestať pracovať a naučili sa aj oddychovať. Lebo vtedy načerpávame silu do svojich dní, aby sme – ako sa dnes hovorí – nevyhoreli vnútorne. A k tomu máme práve dnešný deň, nedeľu, ktorá nám poskytuje duchovné nasýtenie, oddýchnutie po celom týždni a naplnenie Božieho príkazu, že tento deň patrí Bohu a my  ho máme svätiť. Bez výčitiek svedomia, že sme nič neurobili, urobiť niečo pre seba, svoje telo i myseľ, dušu a ducha.

Milí b. a s., ustarostenosť sa môže stať pre každého z nás bremenom. Ustarostenosť o budúcnosť svoju alebo svojich blízkych, či čokoľvek, o čom intenzívne premýšľame a čo v nás vyvoláva nekontrolovateľný strach, či úzkosti až depresie. Pán Ježiš nás pozýva, aby sme sa vo všetkom poddali Bohu, spoľahli na Neho, učili sa z prírody, že je dobré ísť tak, ako to Pán Boh dáva. A s očakávaním Jeho pomoci a prítomnosti žili svoj každodenný život, poctivo pracovali, s láskou sa starali o svoje rodiny, ale popri tom všetkom nezabúdali na Neho, ktorý je pôvodcom každého požehnania. Žime tak, aby bol v našich dňoch viditeľný Pán Ježiš.

Amen       

Text: Lukáš 17, 11 – 19

¹¹Keď sa (Ježiš) uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu. ¹²Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka ¹³a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami! ¹⁴Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení. ¹⁵Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; ¹⁶padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. ¹⁷Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? ¹⁸Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! ¹⁹I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila.

KÁZEŇ.

Vďačnosť je ovocím Ducha Svätého. Má sa prejavovať v našom živote aj voči ľuďom, ale najmä voči Pánu Bohu.

Väčšinou ľuďom vieme byť vďační za to, keď nám v niečom pomôžu a snažíme sa im určitým spôsobom revanšovať. Je to také ľudské a v našej spoločnosti prirodzené, hoci niekedy sa stáva aj to, že zabudneme veľmi rýchlo na pomoc od druhého, alebo dokonca to berieme ako samozrejmosť bez toho, aby sme sa poďakovali.

Miro Jaroš, spevák viac menej tvoriaci pre deti a s deťmi v jednej piesni spieva o čarovných slovíčkach, ktoré by mali byť súčasťou nášho každodenného slovníka a tam je aj slovo ďakujem. Už deti sa potrebujú od malička učiť vďačnosti a vedieť ju aj prejaviť, minimálne slovne, možno aj iným spôsobom. Je veľmi pekné, keď napríklad menšie deti niečo nakreslia svojim rodičom, alebo vyrobia darček a je dobré, že k tomu sú vedení aj v škôlkach či školách, minimálne voči svojej vlastnej rodine.

V dnešnej dobe je dosť náročné vychovávať deti a mladých k vďačnosti, pretože sú naučení mať všetko. Rodičia aj starí rodičia sa im snažia dať to, čo oni sami nemali, chcú im niekedy vynahradiť svoj vlastný nedostatok, aby ich deti či vnúčatá nemuseli zažívať chvíle, kedy niečo nemajú. Ale tak ako som to aj minulú nedeľu hovorila v kázni, aj toto má svoju dobrú a zlú tvár. Dobrá je v tom, že teraz žijeme v podstate veľmi dobre, máme temer všetko, čo si len zažiadame a nemusíme trieť biedu, ako naši predkovia. Ale to zlé, čo táto doba prináša, je zabúdanie na vďačnosť.

Vy starší si určite pamätáte na Mikuláša alebo Vianoce či narodeniny, kedy ste dostali napríklad nové topánky alebo kabát, či konečne po roku zase cítili na jazyku chuť pomarančov, banánov alebo povestných mandariniek. Dnes keď toto dostanú deti na obed, neraz vidíme, ako sa s tým obhadzujú, alebo nahryznú jablko a odhodia nedojedené. A to je práve tým, že majú dostatok a nevedia, čo je to bieda.

Bieda má tiež dve strany. Jednu zlú, kedy nám chýbajú základné životné potreby, ale aj tú druhú. Dobrú, lebo si vieme všetko vážiť a byť vďační aj za to málo, čo máme. A toto sa môže týkať nielen materiálnych vecí, ale aj zdravia. Práve o jeho nedostatku sme počuli v dnešnom biblickom texte.

Každá choroba vie človeku ubrať sily, narušiť jeho život, nabúrať plány a predsavzatia, ktoré si človek stanoví, keďže ich už nemôže realizovať. Ale keď príde choroba, pri ktorej vám nevie nikto pomôcť, tam už sa stráca všetko. V dnešnej dobe je viacero takýchto chorôb, s ktorými sa stretávame a všetky majú svoje špecifiká. V dobe Pána Ježiša to bolo malomocenstvo. Nevyliečiteľná choroba, ktorá mala deštrukčný štýl. Prejavovala sa bielymi fľakmi na koži, kde postupne odpadávali časti mäsa až do kosti. A človek bolestne umieral. No čo bolo ešte horšie, bol vyradený zo spoločnosti, doslova na určité miesta, kde mohol žiť iba s takto chorými a tí si navzájom pomáhali ako vedeli. Ľudia im mohli na určité miesto priniesť jedlo, oblečenie alebo nejaké iné potreby a potom odísť, aby sa nenakazili. A keď takíto chodili k dedinám, aby si niečo vyžobrali, museli zvoniť na zvonček a kričať – nečistý, aby sa nikto od nich nenakazil. V tej dobe ich bolo dosť,  ale vďaka Bohu dnes už len niekoľko neveľa prípadov tejto choroby.

Takže vieme si predstaviť, čo prežívali aj desiati, s ktorými sa stretol na svojej ceste do Jeruzalema Pán Ježiš. Izolovanosť, strach, beznádej, žiadne vyhliadky na budúcnosť. Ktovie prečo išli tadiaľ, ale isté je, že o Ježišovi už počuli. Vedeli, kto to je a preto mali odvahu za ním kričať: „Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami!“ Vedeli, že On má moc, veď správy o zázrakoch, ktoré vykonal, o uzdraveniach, ktoré zažili tí, ktorým nikto nevedel pomôcť, sa šírili veľmi rýchlo. On bol ich posledná nádej, v ktorú zložili svoje očakávania. A skutočne, keď ich videl, povedal im: „Ukážte sa kňazom!“ a keď šli, boli očistení.

Kňazi posudzovali aj tieto veci. Oni mohli o človeku vyhlásiť, že je čistý a vtedy sa mohol vrátiť späť ku svojej rodine, do práce, do spoločnosti a aj do spoločenstva veriacich v synagóge či ísť do chrámu.

Čo im Pán Ježiš dal? Nový život. Dal im budúcnosť, dal im ďalšie dni, týždne a roky života, keď im prinavrátil zdravie. Dal im novú šancu žiť inak, po skúsenostiach, kedy stratili temer všetko. A čakali by sme, že budú vďační. Ale našiel sa iba jeden z tých desiatich. Aj to bol Samaritán. Cudzinec, na ktorého by sa Žid ani nepozrel, skôr by si pred ním odpľul. A možno aj naopak. Ale tu išlo o to, že práve tento Samaritán dokázal v eufórii svojho uzdravenia nájsť cestu späť k tomu, ktorý je pôvodcom jeho nového života a návratu zdravia. Iba on prišiel k Pánovi Ježišovi a ďakoval Mu. Padol na tvár Ježišovi k nohám, čiže tým vyjadril uznanie Jeho božskosti.

Kým boli títo desiati chorí, nevadilo im, v akom sú zoskupení. Boli spolu a spoločne volali po uzdravení. Ale potom veľmi rýchlo zabudli, čo pre nich Pán Ježiš urobil. Nenasledovali príklad vďačného Samaritána.

Milí b. a s., takto je to neraz aj v našich životoch. Rýchlo zabúdame na to, o čo sme prosili, keď to už máme. Zabudneme na trápenie, ktoré sme prežívali, na strach, ktorý nás denne valcoval, aj na izoláciu, ktorú nám niektoré veci spôsobovali. A nielen to. To sú len veci tohto sveta. Je tu ešte niečo horšie, čo je ako nevyliečiteľná choroba. Hriech. Hriech, ktorý nebadane vstúpi do nášho srdca a mysle a pomaly postupne rozkladá naše vnútro a ničí ho. Hriech nás robí slepými a hluchými voči druhým a ním ničíme nielen seba a svoj život, ale aj životy druhých. Hriech sa nás týka všetkých. Nemôžeme povedať, že niekto z nás je lepší ako ten druhý, že nehreší. Lebo vieme, že hriech nemusí byť iba viditeľné zlo, ale aj niečo, čo robíme slovami, či myšlienkami, alebo tým, keď nerobíme to, čo máme a tak ubližujeme druhým. Hriech pôsobí deštrukčne a izoluje nás, najprv od druhých ľudí a samozrejme od Pána Boha. Keď si spomenieme na prvý hriech v rajskej záhrade, už tam boli títo ľudia izolovaní od Boha, keď boli vyhnaní z raja, pretože Boh je Svätý.

Na hriech nie je liek. Nemôžeme si zobrať pilulku alebo natrieť sa nejakým balzamom, aby sme si pomohli. Áno, často si dávame náplaste výhovoriek a ospravedlňovaní, prečo sme tak alebo onak konali, aby sme sami pred sebou a aj pred druhými nevyzerali zle. Aby nás netrápilo svedomie a takto ho zvykneme učičíkať.

Hriech je každé prestúpenie Božej vôle. Aj to maličké, ktoré sa nám môže zdať ako banalita. A takto si žijeme a možno niektorí, tak ako tí desiati malomocní, aj hľadáme pomoc. A my verím, že vieme, kde ju aj môžeme nájsť. U Pána Ježiša. On jediný môže povedať – si čistý. Raz sa postavíme pred Bohom na poslednom súde a On bude hľadieť na náš život a bude vidieť všetko to, čo sme tu postvárali chtiac i nechtiac, len tak zo zábavy inokedy z pomsty, a čo povie?

Povie: „Si čistý!“ Ale iba tomu, pred koho sa postaví Kristus. Lebo On  nás očisťuje od každého hriechu, On zomrel za to, aby sme my mohli raz žiť v Božom kráľovstve, ale aj aby sme tu na zemi žili nový život.

Milí b. a s., uvedomujeme si, čo  nám tým Pán Ježiš dáva a sme Mu za to vďační? Lebo keď mocne zasiahne do nášho života a naplní naše želania, tak to vidíme a vieme poďakovať. Ale za to, že každý deň dostávame od Neho šancu na nový začiatok, že nám každý deň odpúšťa milostivo hriechy, ak ich vyznávame a v pokore pred Ním padáme na kolená, to už tak intenzívne nevnímame.

Vďačnosť je ovocím Ducha Svätého v nás. A my by sme mali byť vďační Bohu za Jeho veľkú lásku v každom ohľade.

Amen