Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

B – I – 23.nedeľa po Svätej Trojici – 3.11. 2024

Text: Marek 10, 46 – 52

⁴⁶ I prišli do Jericha. A keď vychádzal z Jericha so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom, sedel pri ceste slepý žobrák Bartimaios, syn Timaiov. ⁴⁷ Ako počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať a volať: Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou! ⁴⁸ Mnohí mu dohovárali, aby zamĺkol, ale on tým väčšmi kričal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! ⁴⁹ Tu Ježiš zastal a povedal: Zavolajte ho! I zavolali slepca a povedali mu: Vzmuž sa, vstaň! Volá ťa. ⁵⁰ A on zhodiac plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. ⁵¹ I oslovil ho Ježiš: Čo chceš, aby som ti urobil? A slepec odpovedal: Majstre môj, nech vidím! ⁵² Riekol mu Ježiš: Choď, tvoja viera ťa uzdravila. A (slepý) hneď videl a nasledoval Ho na ceste.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., pomaly sa blížime ku koncu cirkevného roka a aj témy budú zamerané na posledné veci, čo v našom vnímaní spájame často s čiernou, smútkom, žiaľom, strachom, otázkami. Dnešný text, ktorý sme počuli z Božieho slova, nám prináša príbeh posledného uzdravenia, ktoré Pán Ježiš vykonal pred svojim vstupom do Jeruzalema. Tým sa približuje aj čas, keď nadobudne prevahu nevera, zatvrdilosť a temnota nenávisti a Jeho čaká krutá smrť. A tak paradoxne v tejto správe o zázračnom Ježišovom skutku je dosť útechy pre všetkých, ktorí veria a spoliehajú sa na Ježiša.

Čo je na tomto príbehu zaujímavé? Viaceré veci.

• Je tu uvedené meno človeka, ktorý bol slepý a ktorého Ježiš zázračne uzdravil. Väčšinou sa to neuvádza pri iných uzdraveniach. Meno Bartimeos nám prezrádza, že to bol syn Timeov a to znamená ctiteľa Hospodina.
• Slepý žobrák si dovolí zakričať na Ježiša a nazve Ho Synom Dávidovým, čiže nahlas vysloví Jeho Mesiášsky titul, verejne, bez strachu a bez toho, aby to Ježiš zakázal. Znamená to aj to, že už o Ježišovi počul.
• Ľudia dookola dohovárajú Bartimeovi, aby mlčal. Nevieme kto presne, ale napísané je, že mnohí. Akoby boli nechápaví a nerozumeli, čo sa má udiať v nasledujúcich dňoch. A nechcú, aby sa tu rušila tá slávnostná atmosféra a nálada pútnikov, ktorí idú za Ježišom.
• Ježiš na jeho krik zastal a urobil to, čo nikdy predtým. Povedal, aby Bartimeus prišiel k Nemu. Bartimeus bol z toho tak šokovaný a potešený, že zhodil zo seba plášť, aby mu nič nezavadzalo a išiel za Ježišom.
• Ježiš sa ešte raz pýta slepca, čo chce, aby mu urobil. Slepec si teda mal uvedomiť svoj ťažký kríž a akoby mu tým dal príležitosť na prejavenie viery a dôvery, na ktorých tak veľmi záleží.

Milí b. a s., týmto zázračným uzdravením si môžeme opäť pripomenúť dôležité veci pre náš život. Hoci nedeľu čo nedeľu počúvame Božie slovo, vždy ho potrebujeme počuť nanovo, aby sme neochabovali vo viere a dôvere, lebo je toľko vecí, čo nás od Boha každodenne odvádza a rýchlo zabúdame na Božiu dobrotu a lásku. Ďalšia vec je, že s pribúdajúcimi rokmi si máme uvedomiť vážnosť toho, v akom stave sa nachádzame po duchovnej stránke, lebo čas sa nám kráti a my nepoznáme dňa ani hodiny svojho odchodu. Temnota, ktorá aj v dnešných časoch vládne a ak sledujete trochu dianie vo svete, verejne jej pribúda a mnohým to takto vyhovuje, vyžaduje príchod Svetla. My všetci potrebujeme Svetlo – Pána Ježiša, aby sme žili v pravde a mohli raz prejsť do večného života. Je to dosť veľa dôvodov na to, aby sme túžili po Božom slove a zahlbovali sa v ňom viac a viac.

Bartimeus v podstate dostal dva dary v jednom – bol uzdravený telesne a aj duchovne. Jeho viera mu priniesla spásu – vnútorne i navonok.

Ako je to s nami?

Verím, že aj my voláme k Pánovi Ježišovi, niekedy doslova kričíme a uvedomujeme si, že On je Záchranca. Čo by sme chceli, aby nám urobil? Myslíme na veci telesného života alebo si uvedomujeme, že potrebujeme aj „vnútorne vidieť“, aby sme pochopili Božiu lásku a Božiu dobrotu vo svojom živote.

Možno okolo nás stoja tí, ktorí sa nás snažia zastaviť, umlčať, presvedčiť nás, že Mu nestojíme za to, a aby sme nenarúšali atmosféru bežných dní, v ktorých sme zabehnutí ako v pevných koľajach, kde máme svoje pozemské istoty.

Bartimeus nám ukázal pekný obraz o tom, keď zhodil zo seba svoj – predpokladáme – potrhaný plášť. Ukazuje nám, aby sme aj my, keď nás volá Pán Ježiš, zhodili zo seba všetko, čím sa zvykneme v tomto živote prikrývať a o čom si myslíme, že nám pomôže. Niekedy zakryť našu biedu a úbohosť, inokedy ochrániť pred nečasom života. Sú to tie naše pozemské istoty, ktoré nie sú vôbec trvácne a majú v sebe mnoho „dier“. V týchto dňoch si plne uvedomujeme pominuteľnosť všetkého, vecí aj nás samých.

Posledné a asi to najdôležitejšie, čo si chceme dnes pripomenúť, je viera a dôvera. Na nich totižto tak veľa záleží. Neraz od Boha všeličo žiadame, modlíme sa, prosíme. Bartimeus nám ukazuje, že chce to, čo môže dať iba Boh. Ľudia mu môžu dať almužnu, nakoniec tak aj robili, keďže bol žobrákom a určitým spôsobom bola ich povinnosť postarať sa o takýchto ľudí skrze almužny. Mohli by sa o neho postarať tak, že by mu dávali jedlo, aby prípadné finančné prostriedky nepoužil nesprávne. Ale on vie a dôveruje, že Boh mu môže dať nový začiatok, nový život, v ktorom by sa zo žobráka stal „normálny“ človek, ktorý by si vedel zabezpečiť rodinu. Preto prosí o zrak, aby videl. A popri tom mu Ježiš dáva ešte viac, keď mu ponúka spásu, samého seba.

Keď Ježiš žobráka uzdravil, povedal mu: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ Evanjelista Marek zaznamenal, že slepý hneď videl a nasledoval Ho na ceste. Ježiš mu neprikázal, že odteraz Ho musí nasledovať, lebo On nikoho z nás nenúti. Dal mu slobodu, keď mu povedal – choď. A Bartimeus išiel, ale za Ním. Na základe toho môžeme usudzovať, že sa mu otvoril aj vnútorný zrak, nielen telesný. Pochopil, že toto je Mesiáš. To, čo vyznal ešte ako slepý o Ježišovi, to teraz prežil na vlastnej koži a tak išiel za Ním.

Milí b. a s., keď sa pozrieme na svoj život, čo tam vidíme? Mnoho požehnania. V tom, čo nám Pán Boh dal bez toho, aby sme Ho o niečo prosili, potom, keď sme Ho prosili a aj to, čo nám nedal, hoci sme kričali a volali, lebo On vedel, že to nepotrebujeme, alebo že by nám to uškodilo. Dal nám požehnanie telesného života, ale aj duchovného. A to si verím najmä v týchto dňoch viacej uvedomujeme, kedy sme si pripomínali pamiatku všetkých našich zosnulých, ktorí nás predišli do večnosti, že v Ježišovi Kristovi máme nádej pre večný život, ktorý nám nemôže nikto vziať. Samozrejme viera a nádej aj v tomto živote, že v ňom nekráčame sami, nie sme odkázaní na svoje sily a schopnosti, ale Boh mocne pôsobí pri všetkých, ktorí sa na Neho spoliehajú, od Neho pomoc žiadajú a Jemu sa poddávajú. Veľkým darom je, keď môžeme vidieť Božiu ruku pri nás, v našich životoch, keď nám nie je zastretý duchovný zrak a vnímame Božiu dobrotu a lásku v každom ohľade. Aj to je požehnanie.

Pred nami sa otvára sloboda našich rozhodnutí a cesta života. Je na nás, za kým alebo čím pôjdeme. Ale je tu aj Cesta s veľkým S, Ježiš Kristus, Syn Dávidov.

Amen.

SB – I – Pamiatka zosnulých – 1.11. 2024

Text: Ján 17, 3

KÁZEŇ

Deti sa občas pýtajú, ako vznikol Boh. Odkiaľ je a kedy sa objavil, ako vyzerá a podobne. A ja im hovorím, že keď sa s Ním raz stretneme, tak sa Ho to opýtame. Božie slovo nám dosvedčuje, že Boh je večný. To je pre nás ľudí nepredstaviteľné a nedokážeme to pochopiť rozumom. Dokonca ani to, že aj nás všetkých čaká večnosť. Veď niekedy povieme, že to trvá večnosť, keď na niečo dlhšie čkáme, alebo sa ponáhľame a pred nami sa rad, v ktorom stoja ďalší ľudia, hýbe veľmi pomalým tempom.

Večnosť je podľa slovníka jestvovanie bez začiatku a bez konca. My momentálne žijeme v časnosti, kde sme ohraničení narodením a smrťou, odchodom z časnosti. Vieme a veríme, že potom nás čaká večnosť. Večnosť však nemožno automaticky spájať iba s dobrou večnosťou, teda večným životom u Boha. Je tu aj tá opačná strana, zlá večnosť v odlúčení od Pána Boha, v temnote, zatratení, inak povedané v pekle.

Milí b. a s., keď sa Pán Ježiš modlil za svojich nasledovníkov, učeníkov, ale aj nás, ktorí v Neho v dnešnej dobe veríme, myslel aj na našu dobrú večnosť. V predchádzajúcom verši povedal: „…aby im dal /Otec/ všetko, čo si Ty dal Jemu, totiž večný život.“ Pán Ježiš teda chce pre nás všetko to najlepšie nielen tu v časnosti, ale aj potom, keď prejdeme do večnosti. Chce, aby sme dostali to, čo dostal aj On od Otca, večný život.

Večný život je vlastne spoločenstvo s nebeským Otcom, je to videnie Boha tvárou v tvár, úplné poznanie všetkého, čo sa nám tu na zemi javí len ako obraz v hmle. A ako sme počuli, je to poznanie jediného pravého Boha a Ježiša Krista.

Keď toto počujeme, uvedomujeme si, že podiel na večnom živote môžeme mať už tu a teraz. A práve teraz, lebo počas života máme poznávať aj Pána Boha.

Pán Ježiš o sebe povedal, že je Cesta, Pravda i Život. Jeho úlohou a poslaním na tejto zemi bolo zachrániť ľudí a spasiť ich, teda priviesť ich k večnému životu. Ak teda vstúpime do živého vzťahu s našim Bohom skrze Ježiša Krista, získame večný život. Nijakým iným spôsobom, ak len nie skrze vieru v Ježiša sa nemôžeme dostať k Otcovi. Pekne to vyjadril Tomáš Gáll v nábožnej piesni /465/ –  „Niet inej cesty žitím krem Teba, Kriste môj… Ty si môj poklad pravý, Záchranca z hriechov, bied, bez Teba, Pane drahý, vo svete spásy niet. Prosím Ťa, nedaj zblúdiť z tej cesty, ňou si sám…a raz mi daj, môj Kriste, tvárou v tvár Ťa vidieť.“

Ako som už včera hovorila, On je jediná Pravda, cez ktorú môžeme spoznať Boha, ale aj vidieť seba v tom pravom obraze. No a Život, ten s Otcom v nebi je len skrze Ježiša Krista.

Milí b. a s., v dnešný deň pamiatky zosnulých si tieto veci môžeme viacej a hlbšie uvedomiť. Dnes, keď najintenzívnejšie myslíme na všetkých našich zosnulých, ktorí nás v tomto roku, ale aj pred viacerými rokmi predišli do večnosti. V tom čase nám ich odchod spôsobil zármutok a žiaľ v srdci, pretože sme ich milovali a oni milovali nás. Vieme, že neboli dokonalí, tak ako nie je nikto z nás, ale predsa by sme radšej boli, keby ešte mohli prebývať s nami v časnosti. Vytratili sa a zostala nám na nich len spomienka, pomníky na cintoríne, kde sú vyryté ich mená a dátumy narodenia i smrti, či niekoľko fotografií, ktoré nám ich budú pripomínať, kým budeme žiť. No a práve v tom čase, keď nám niekto blízky odchádza si najviac uvedomujeme to, čo sme mohli urobiť inak, vtedy najviac preciťujeme, ako veľmi nám bude chýbať ich prítomnosť a premýšľame aj nad večnosťou. Nad tým, čo bude potom, keď aj my prejdeme na druhý breh ako sa hovorí a čo bude ďalej.

Božie slovo nám dáva na tieto otázky len určité odpovede, ktoré niekoho môžu uspokojiť, u iného nahlodajú vonkajšiu bezpečnosť a v niekom vyvolajú zdesenie. Pavol hovorí, že to, čo nás čaká, keď veríme v Ježiša Krista bude len dobré. Že si to nevieme ani predstaviť, ani sme to nikdy nevideli, ani nepočuli a ani v srdci by sme si to nevedeli želať a v mysli predstaviť, čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú.

To je základ toho, čo môžeme poznať a možno aj iné čriepky určitých náznakov radostnej a skvelej budúcnosti s našim Pánom.

Nad čím ale chceme dnes krátko pouvažovať je to, aké je vlastne naše poznanie Ježiša Krista a teda Pána Boha? Či sa uspokojujeme s tým, čo počujeme v kostole alebo čo sme sa naučili pri príprave na konfirmáciu alebo na náboženstve a s tým si vieme vystačiť počas celého života?

Milí b. a s., človek sa toho môže naučiť dosť, veľa aj časom zabudne, ale to, čo budujeme v živom vzťahu, tak to v nás stále žije. Myslím si, že Krista nemožno úplne dokonale poznať, ale môžeme Ho poznať do veľkej miery a čím dlhšie Ho poznáme, tým viacej žasneme, aký bol a aký je stále k nám hriešnikom. Preto by našou túžbou malo byť k Nemu čo najbližšie, ako keď máme dobrého priateľa alebo milovaného a milujúceho partnera, s ktorých chceme tráviť čo najviac času, pochopiť Ho, rozumieť si s ním a poznať ho čo najviac.

Mnoho ľudí odchádza z tejto časnosti bez toho, aby vôbec vedeli základ. Nezáleží im na tom. Je im jedno, kde skončia, hlavne aby tento časný krátky život bol pre nich naplnený všetkým, po čom túžia. Žijú intenzívne a na zemi sa cítia príliš doma, ponorení do každodenných prác i zábavy. Mnohých ovláda túžba po blahobyte a v tom vidia jedinú svoju spásu a cieľ. Nemyslia na večnosť. A tak je veľmi otázne, či boli pripravení a kde bolo ich srdce.

Keď vieme o tom, že raz prejdeme do večnosti, je bláznovstvom, aby sme svoj čas premárnili, a aby nám vôbec nezáležalo na tom, aká tá večnosť pre nás bude. Je veľkým omylom si myslieť, že sa nás to netýka, alebo že sa to netýka tých, čo nechodia do kostola alebo nepatria do cirkvi a pod.

Je veľmi dôležité, ako sa týmto otázkam postavíme už teraz, lebo tým vytvárame svoju budúcnosť vo večnosti. Rozhodujeme svojimi postojmi, záujmom, či odmietaním, vierou či popieraním Boha.

Ak sme na tej strane, kde náš život napĺňa viera, mení nás Božie slovo a sprevádza Boží Duch, čo ja verím, že sme – veď inak by sme tu ani dnes nesedeli, tak potom máme nádej pre večný život. Naša istota sa nezakladá na nás samých, ani na našej viere a dôvere, ani na nijakých našich zásluhách, dobrých skutkoch alebo snahách, ale na Bohu samotnom. Zakladá sa na Kristovi, ktorý je verný a ktorý chce a prosí pre nás o ten najlepší a najcennejší dar, ktorým je večný život.

Pán Ježiš takýmto spôsobom zápasí o nás, o našu budúcnosť, ktorú nám v podstate vybudoval, keď za nás umieral na golgotskom kríži, a potom víťazne vstal z mŕtvych. On to všetko pre nás pripravil a teraz je na nás, ako sa k tomuto postavíme my. Či to prijmeme, budeme na tom zakladať svoj život, či budeme ďakovať Bohu za Jeho milosť a lásku a na svojom každodennom živote odrážať Božiu dobrotu ako vďačnú odpoveď za Božie dobrodenie.

Milí b. a s., z Božej strany je všetko pripravené. Teraz je rad na nás.

Amen.

Modlitba.

Pán Bože, vieme, že nás miluješ a chceš pre nás len to najlepšie nielen tu v časnosti, ale aj potom, pre večnosť. Veríme, že sme v Tvojich rukách. Veríme, že svojou láskou obklopuješ všetko, čo prichádza do nášho života. Ako aj dnes, keď spomíname na svojich drahých v Pánu zosnulých. Aj my raz pôjdeme ich cestou, preto nám pomôž, aby sme vedeli rozoznávať dobré od zlého, dôležité od nepodstatného, prospešné od škodlivého. Pomôž nám, aby sme Tvoju vôľu prijímali, jej rozumeli, a aby sme boli každodenne pripravení na Tvoje zavolanie. Ukry nás vo svojej láske, keď budeme prechádzať bránou smrti do večnosti. Dúfame v Teba, Tvoje zásluhy, ktorými si nám vydobyl nebo a prosíme, upevni nás  svojim slovom vo viere  v živého Boha, nášho  Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista. Amen.