Kategória: Nezaradené

Zjavenie Jána 2, 12 – 17

¹² Anjelovi pergamského cirkevného zboru napíš: Toto hovorí Ten, ktorý má ostrý dvojsečný meč: ¹³ Poznám tvoje skutky, viem, kde bývaš: tam, kde je trón satanov; a že sa pridŕžaš môjho mena a nezaprel si vieru vo mňa ani v dňoch, keď Antipasa, môjho verného svedka, zabili u vás, kde býva satan. ¹⁴ Mám však niečo málo proti tebe, že tam máš ľudí pridŕžajúcich sa učenia Balámovho, ktorý učil Baláka dávať pohoršenie synom izraelským, aby jedli z mäsa obetovaného modlám a smilnili. ¹⁵ Tak aj ty máš ľudí, ktorí sa podobne pridŕžajú učenia mikulášencov, čo nenávidím. ¹⁶ Kajaj sa teda! Ak nie, prídem rýchlo na teba a budem bojovať proti nim mečom svojich úst. ¹⁷ Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom! Kto zvíťazí, tomu dám jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok, na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, čo (ho) dostane.

KÁZEŇ.

Ak Smyrnenskí trpeli od Židov a pohanov, tak Pergamonskí kresťania čelili tlaku svojho mesta, v ktorom sa veľmi ujal kult Asklepiov. O čo išlo? Podľa vtedajšej viery bol Asklepius synom boha Apolóna a jeho milenky Korónidy, slávny lekár a neskôr boh lekárstva. Jeho uctievanie prevzali Rimania od Grékov. Podľa starovekých mýtov žil v podzemí a jeho stálym sprievodcom bol had, démonská dračia podoba satana. Tento had, ako symbol medicíny sa zachoval až do dnešných čias, čo je tiež hodné hlbšieho zamyslenia sa.
V tomto súvise sa stavali Asklépiony, staroveké liečebné chrámy. Tieto chrámy, zasvätené bohu lekárov, prekvitali najmä v 4. storočí pred Kr., kedy bol obľúbený kult tohto boha. Boli tu kúpele i škola lekárstva a pravdepodobne tu študoval i slávny grécky lekár Hippokrates. Aj v meste Pergamon tento kult veľmi zosilnel. A v tom vidí Ján obraz satanovho trónu. Do mesta prichádzali púte fanatických prívržencov a tým mohlo vznikať pre kresťanov nebezpečenstvo, lebo ich pohanské skvostné procesie mohli pôsobiť príťažlivo a rozvášnený dav mohol kresťanov nútiť zúčastňovať sa ich. Tieto procesie a celkovo kult bol spojený s prostitúciou, čo už bola konkrétna hrozba pre kresťanov. Možno spomenutý martýr Antipas zomrel práve preto, lebo to odmietol. Ďalšou hrozbou bol kult boha Zeusa, ktorý bol tiež rozvinutý a kult cisára, ktorého uctievali ako boha. Toto všetko boli ohrozenia, skrze ktoré mohli kresťania padnúť.

Milí b. a s., keď okolo nás ľudia niečo robia, ľahko nás to stiahne k nim a prispôsobíme sa im. Podvolíme sa, lebo nechceme vytŕčať z radu, alebo sa nám to aj zapáči. Tu chcem spomenúť trebárs sviatky. To je jedno, či sú to Vianoce alebo Veľká noc. Cez obchody sa ku nám dostávajú rôzne veci – symboly, ktoré niečo znamenajú. A žiaľ aj kresťania si ich kupujú a ozdobujú nimi svoje domácnosti. Rôzni trpaslíci, soby, na oslavu narodenín papierové lamy, ktoré ukrývajú sladkosti a podobné veci, nad ktorými pomaly nikto nerozmýšľa, neskúma ich, len hŕ do toho, aby sme boli moderní. Nevravím, že všetko je zlé, ale treba rozlišovať. A to je len taká vonkajšia prispôsobivosť tomuto svetu. Horšie je to, keď sa stotožňujeme s pohanstvom dneška a zúčastňujeme sa takých aktivít, ktoré nám duchovne škodia a odvádzajú nás od Krista.

To, čo Kristus skrze Jána vytkol kresťanom v Peragmone bola tolerancia hriechu. Chváli ich za to, že sa pridŕžajú Jeho mena, že nevyznávajú žiadne božstvo, hoci táto ich vyhranenosť niekedy hraničí s problémami a životom, keď sú v takomto prostredí. Ale Ježiš vidí, že tento zbor toleruje tých, ktorí prinášajú pohoršenie, a v duchu slobody sa zúčastňujú modloslužby a smilstva. Opäť tu spomína mikulášencov, čo znamená, že aj tu sú ľudia, ktorí hovoria: všetko je nám dovolené, lebo máme slobodu. Išlo aj o jedenie mäsa, ktoré bol obetované modlám a hlavne o to, že tí ľudia, čo s týmto nemali problém, hoci boli kresťania, videli konkrétny akt obetovania a smilnili s chrámovými prostitútkami mysliac si, že to je v poriadku. Možno ich bolo málo. Ale stačí jeden zlý príklad a ľahko ho budú nasledovať aj ostatní.

My takéto problémy nemáme, ale tiež by sme mohli povedať, že kresťanstvo v dnešnej dobe toleruje mnohé hriechy. Neraz ich ospravedlňujeme, zakrývame si pred tým oči, čo nie je správne. Akoby nám nevadilo ani falošné učenie a ani morálna nečistota. Ale myslím, že s týmto bojovali už naši predkovia, a žiaľ potom sa aj napĺňali pri nich slová z dnešného textu.

Veď to môžeme vidieť na tom, čo napísal Ján. Keď Pán Ježiš hodnotil zbor v Pergamone, odkázal im, že ak oni nebudú riešiť tento problém, príde a porieši Ho sám. A takto sa to deje aj dnes v cirkvi. Prichádza Boží trest, Ježiš nám odníma svoje požehnanie, ponecháva nás samých na seba a my potom časom vidíme, že nedokážeme správne zvládať svoj život.

Aj nám dnes zaznieva výzva, ktorú poslal Ján do Pergamonu: zbavte sa tolerancie hriechu. Adventné obdobie nám ponúka čas na premýšľanie, hodnotenie a nápravu, pokánie. A samozrejme sú tu opäť Božie zasľúbenia.

Všimnime si, že keď aj Pán Ježiš hodnotí a vytýka, kritizuje, vidí ľudské chyby, vždy pridáva svoje zasľúbenie, lebo chce dobre pre svoju cirkev. Chce, aby sa náš život menil k takému, aký chce sám Boh.

Zasľúbenie pre Pergamon a teda celú cirkev, ktorá sa tomuto zboru podobá, znie: Kto zvíťazí, tomu dám jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok, na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, čo (ho) dostane.

Milí b. a s., máme bojovať, zápasiť o náš kresťanský život v tomto svete, v prostredí, kde sme. A keď zvíťazíme, budeme duchovne nasýtení. Mannu poznáme už z putovania Izraelcov do Zasľúbenej zeme, ktorou ich Boh predivne zachraňoval, aby neumreli od hladu. My „dostávame“ Ježiša ako duchovný chlieb od Boha. On totiž nasýti všetky naše potreby, aj tie najhlbšie.

Čo sa týka bieleho kamienka, tak ten musíme vidieť v súvislosti s vtedajšími zvyklosťami. Sú rôzne názory na to, o čo išlo. Ale najpravdepodobnejšia je vtedajšia tradícia pri hrách. Ten, kto v závodoch alebo zápase zvíťazil, dostal biely kamienok, na ktorom bolo napísané jeho meno. Bol to doklad o víťazstve a on mal právo hlásiť sa o pocty alebo odmeny, ktoré boli zasľúbené víťazovi. Nové meno môže znamenať novotu života. A to je to naše reformačné, že aj my sme ospravedlnenými hriešnikmi, čiže novými ľuďmi v Kristovi, ak žijeme s Ním, v Jeho moci a láske. Takže biely kamienok je pre nás Božím darom z milosti. Kiež nás toto poznanie vedie k životu hodnému dietok Božích.

Amen.

,,Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ Matúš 11, 28-30

KÁZEŇ.

Prečo sa Boh stal človekom? Z akého dôvodu sa vzdal slávy a zostúpil na zem tým, že sa narodil v ľudskom tele?

Na tieto otázky máme viaceré odpovede. Miloval a miluje nás. Chce nás zachrániť. Chce, aby sme Ho poznali, rozumeli Mu, mohli v Neho veriť a milovali Ho. Chce nás sprevádzať životom. Chce nám dať svoj pokoj. Chce nám pomáhať zvládať život, aby sme uniesli bremená, ktoré nás ťažia, ale zároveň sú nevyhnutnou súčasťou nášho života. Chce nám dať samého seba. A iste by sme našli ešte ďalšie dôvody, prečo sa Boh znížil do našej biedy a stal sa jedným z nás okrem hriechu.

Milí b. a s., možno občas premýšľate nad takýmito otázkami, najmä v tomto adventnom, a potom vianočnom čase, kedy si pripomíname príchod Pána Ježiša na zem ako betlehemského dieťaťa a očakávame aj Jeho druhý príchod ako Sudcu živých a mŕtvych. Možno si niektoré veci nevieme rozumom vysvetliť a pochopiť, ale vidíme, že prišiel, dokonale nám rozumie a chce nám dať to najlepšie.

Teraz na začiatku nového cirkevného roka do neho vstupujeme s určitými očakávaniami a najmä s nádejou, že ho prežijeme v pokoji, radosti, v dobrom. No zároveň si uvedomujeme, že akokoľvek by sme sa snažili o tieto veci, sú len dočasné, ak ich zakladáme na sebe alebo druhých, či nejakých okolnostiach života. Uvedomujeme si aj to, že život je náročný, prináša nám mnohé situácie, ktoré nás vyčerpávajú a niekedy doslova preťažujú. Či sú to už tie telesné, fyzická práca a námaha, alebo tie, ktoré sa týkajú našej duše, ako je zodpovednosť v čomkoľvek, priznanie si svojej nedostatočnosti a pochopenie svojej obmedzenosti, zaťaženie bremenom hriechu a neschopnosťou dodržať Boží zákon tak, ako ho máme predložený, možno minulosť, ktorá nás vždy dobieha a vyhadzuje nám na oči naše zlyhania a pády, či nesprávne rozhodnutia a činy… V živote je toho tak veľa, čo nás zaťažuje a my sa tomu nedokážeme vyhnúť. Ani my kresťania, ktorí veríme v Pána Boha a v Ježiša Krista. Aj preto sa Boh musel stať človekom.

Pán Ježiš žil v dobe, kedy ľudia tiež boli kadečím zaťažení a preťažení. Namáhali sa, aby sa nejakým spôsobom pretĺkli životom, zabezpečili svoje rodiny, ale aj aby zostali vo viere predkov a nepretrhli niť tradície odovzdávajúcu určitú vieru v Boha ďalej, nasledujúcim generáciám. Ich bremeno bolo neraz neznesiteľné. A potom tu boli aj tie veci duše, kedy ich hrýzlo svedomie pre hriechy, možno život, ktorý nebol teda ukážkový a ich to trápilo a ťažilo. Ani prinášanie pravidelných obetí v chráme im akosi neprinieslo dlhodobú úľavu a pokoj. Ježiš videl ich preťaženosť, a preto po krátkej modlitbe venovanej vďačnosti Otcovi, volá všetkých unavených k sebe. Volal tých, ktorí Ho videli fyzickým zrakom v dobe, kedy žil a volá aj nás, ktorí Ho síce nevidíme, ale v Neho veríme  pre slovo, ktoré sme o Ňom počuli a pre predivné skutky, ktoré vykonal neraz aj v našom živote. Volá nás, ktorí žijeme v dobe, kedy sa dáva veľký dôraz na matériu a kedy preťaženosť u mnohých vyvoláva depresie a vyhorenie, únavu, ktorú nemožno dospať ani len tak odstrániť niekoľkodňovou dovolenkou, lebo má hlbšie korene a nivočí zvnútra. Psychická únava je omnoho horšia ako fyzická, z ktorej sa vieme dostať rýchlejšie.

K čomu nás Ježiš volá a čo nám ponúka?

Volá nás ku pokoju a odpočinutiu, ale zároveň nás volá, aby sme vzali na seba Jeho jarmo a učili sa od Neho.

Milí b. a s., pre starších netreba vysvetľovať, čo je to jarmo, lebo ste žili v dobe, kedy sa jarmo bežne používalo. Ale mladším treba povedať, aby rozumeli. Jarmo je určené na prácu, aby ju uľahčilo. Zakladalo sa zvieratám na šije, aby mohli lepšie pracovať, a aby im povrazy nespôsobovali bolestivé rany, keď by bez jarma ťahali ťažký voz. Jarmo pomáhalo korigovať, usmerňovať zvieratá, aby išli cestou, ako chcel ich pán a nešli na vedľajšie cesty. Jarmo bývalo aj dvojité, čiže pod jedným jarmom išli dve zvieratá a jedno pomáhalo druhému.

Jarmo je obraz o tom, ako nám Pán Ježiš chce pomôcť. Ako tí, ktorí veríme v Pána Boha, nemáme žiť sami pre seba, ale máme pracovať. Pán Boh nám nedáva pokoj preto, aby sme pekne potichu kráčali životom a iba čakali na svoj posledný deň, ale aby sme pracovali, čiže budovali Božie kráľovstvo už tu na zemi. A to máme robiť činmi lásky a aj slovami, kedy budeme hovoriť o Božej láske, o vykúpení, o spasení, o záchrane skrze Ježiša. Tí, ktorí to robia, vedia, že to nie je vôbec ľahké. Nie každý chce počúvať, nie každý chce rozumieť a prijímať tieto veci. A Ježiš to vie, veď tak ako Jeho neprijali, to isté čaká Jeho nasledovníkov, veď o tom sám hovoril. Preto nás volá, aby sme u Neho, v spoločenstve s Ním nachádzali pokoj a odpočinutie duši a zároveň sa nevzdávali, ale ďalej pokračovali v práci. On chce kráčať vedľa nás a byť nám pomocou, oporou, posilnením, ponúknuť nám svoje rameno, keď sme preťažení. On nám ukazuje sám seba ako vzor – pre naše správanie – bol tichý a pokorný srdcom. Takí máme byť aj my. Tichosť je aj vľúdnosť, v ktorej dokážeme ku každému pristupovať s láskou, prijatím. A to je aj určitý znak pokory, keď druhých budeme pokladať za hodnejších od seba, nebudeme ich posudzovať, hodnotiť, porovnávať, odsudzovať. Pokora a tichosť sú dôležitou cnosťou veriaceho človeka. A toto Ježišovo odporučenie, volanie je zároveň aj usmerňovanie na našich cestách života. Lebo aj my radi odbočujeme a vyberáme si to, čo sa nám páči, čo nám lahodí oku aj srdcu, hoci kdesi vo vnútri vieme, že to nie je to najlepšie, alebo aj vieme, že je to zlé, ale naše ego nás proste vedie dopredu. Aby nás Pán Ježiš napravil na správnu cestu, tak nám kladie svoje jarmo na plecia, čím nás neraz zachraňuje.

Milí b. a s., keď si uvedomíme, že životom nekráčame sami; že napriek svojej hriešnosti sme pre zásluhy Pána Ježiša Krista ospravedlnení; že je tu niekto, kto nad nami bdie a miluje nás; keď vidíme, že je všetko pre našu záchranu už urobené, či nemáme pokoj? Pokoj v Bohu, ktorý sa len tak nevytratí. Pokoj v tom, že hoci nie je vždy všetko tak ako chceme a nie všetko je vždy len dobré, vieme, že na to nie sme sami. A v tom je aj náš oddych. Odpočinutie duši, ktorá sa opiera o Toho, v Kom je naša istota. Boží pokoj je to, čo napĺňa naše vnútro, hoci všetko von sa rúca, mení, lebo svet žije vo svojom zhone a chvate, ale my stojíme pevne.

Aj teraz, keď vstupujeme do nového obdobia, keď sa chceme pripraviť na sviatky Vianoc a všetko stihnúť, aby sme ich mohli sláviť v radosti, prijmime v prvom rade volanie Pána Ježiša a dajme sa Ním obdariť Jeho pokojom a „zapriahnuť“ do Jeho jarma, ktoré je príjemné a vziať na seba Jeho bremeno, ktoré je ľahké. Dnes je všetkým vám, ktorí sa v pokore skláňate pred Bohom, ponúknutý stôl milosti, aby sme mohli vstúpiť do nového obdobia v čistote srdca, zbavení hriechov, starostí, bremien, ktoré si nesieme vo svojom vnútri, a ktoré nás ťažia a mali pokoj v Bohu. Aj dnes si môžeme pripomenúť slová apoštola Pavla, ktoré napísal do Kolos: „Lebo Boh za dobré uznal, aby v Ňom prebývala všetka plnosť a aby Ním zmieril so sebou všetko, aj čo je na zemi, aj čo je v nebesiach, a priniesol pokoj v krvi Jeho kríža.“

Nech nás každý deň sprevádza Božie slovo, aby sme mali pokoj v Tom, ktorý sám je Pokojom.

Amen.