V Teba dúfajú tí, čo znajú Tvoje meno; lebo Ty neopustíš tých, čo hľadajú Ťa, Hospodine

SB – I – Posledná nedeľa cirkevného roka – nedeľa večnosti – 24.11.2024

KÁZEŇ.

Keď povieme, že je niečo posledné, že je to posledný krát, tak si uvedomujeme, že to je koniec. Presne toto hovoríme o dnešnej nedeli. Je posledná v cirkevnom roku a teda nám prináša záver roka.

Milí b. a s., keď sa v našom živote niečo končí, tak to môže byť pre nás vydýchnutím si a teda radosťou alebo aj naopak, môže nám to prinášať smútok a strach. Myslím, že sme prežili viaceré také situácie, kedy sme si vydýchli, keď sa niečo skončilo – napr. choroba, zlá finančná situácia, trebárs pri starších ročníkoch vojenčina, pri mladších zase školský rok alebo možno konfirmačná príprava, či akákoľvek príprava v súvise s učením, či prijatím na školu a pod. Niekto si možno vydýchol, keď mu odrástli deti, alebo keď odišiel na dôchodok, či zmenil pracovné pôsobisko, a u niekoho to bola možno zmena bydliska. Určite by sme vedeli vymenovať ešte veľa takýchto situácií zo života.

Opakom je koniec niečoho, čo nám prinášalo radosť, spokojnosť. Napríklad čas dovolenky – keď skončí, tak potrebujeme niekoľko dní na naštartovanie do práce a je nám ľúto, že tie dni tak rýchlo prešli. Či keď skončí obdobie mladosti a nám pribúdajú vrásky. Alebo keď nám odíde spolupracovník, s ktorým sme si dobre rozumeli, a na ktorého sme sa mohli spoľahnúť, tak máme v srdci určitý smútok. Oveľa väčší smútok však máme, ak odíde blízky človek na večnosť. Vieme, že tu v časnosti nastal jeho koniec a viac ho tu niet. Vieme, že to nezmeníme.

Niekedy však stačí myslieť na koniec – to je jedno, na aký – a už aj to v nás môže vyvolať smútok, nostalgiu a možno aj istý strach, ako to bude, čo bude ďalej. Najmä vtedy, keď nepoznáme to, čo príde. Tento týždeň som na IT videla také krátke motivačné video, ako muž listoval knihu svojho života, resp. scenár svojho života a čítal si jednotlivé strany, čo ho čaká. A keď to čítal, tak ostal zarazený, veď prečo? Čo? Ako? A potom o pár strán pochopil a povedal: Aha, jaj tak, tak preto… keď čítal, prečo sa diali veci v jeho živote práve takto. My nemáme túto možnosť. A možno je to aj dobre. Aby sme sa nestresovali, nebáli, nevzdávali to, keď by sme videli, že prídu aj ťažkosti… My máme možnosť pochopiť veci až potom a vidieť, že všetko do seba krásne zapadá v našom živote a všetko má zmysel.

Kedy?

Áno, to je dobrá pripomienka. Kedy si môžeme s pokojom povedať, že všetko bolo v našom živote dobre tak ako bolo? Keď budeme patriť medzi tých, o ktorých sme počuli v jednej vete v dnešnom krátkom texte, čo o nich povedal Žalmista.

V Teba dúfajú tí, čo znajú Tvoje meno; lebo Ty neopustíš tých, čo hľadajú Ťa, Hospodine. 

V ďalšom preklade to je trochu inak:

Pane, kto Teba poznal, v Teba dúfa, pretože toho, kto Ťa hľadá, si nikdy nesklamal, ten nie je opustený.

Milí b. a s., hoci vieme, že v našich životoch vždy niečo končí, aj to dobré, čomu sme sa tešili, aj to pekné, ktoré by sme si ponechali a vieme, že raz príde aj náš osobný koniec, to ešte neznamená, že máme žiť v smútku a strachu. My, ktorí veríme v Pána Boha, ktorí poznáme dôverne Jeho meno alebo teda Jeho mená – Hospodin, Pán, Najvyšší, Láska, Ježiš Kristus, Radca, Pomocník atď., my môžeme žiť v dúfanlivosti a nádeji. Lebo už v živote máme určité skúsenosti, na základe ktorých  môžeme Bohu dôverovať. My sa na scenár svojho života nemusíme pozerať a čítať ho, pretože každý jeden deň svojho života vkladáme do Božích rúk a vieme, že tam sme v bezpečí. A to nie je detinská naivita alebo bláznovstvo človeka, ktorý je nezodpovedný a nevidí realitu. Je to viera a dôvera. Je to zažitie Boha vo svojom živote, kedy konal a neopustil nikoho z tých, čo v Neho dúfali. Nikdy nás nesklamal, že by nás nechal len tak bez svojho dohľadu.

Ako sme poznali doposiaľ nášho Boha? Psychológovia hovoria, že obraz Boha si vytvárame podľa svojich rodičov, najmä otcov. Ale ja si myslím, že aj ten pokrivený obraz, ktorý sme možno získali v detstve sa dá opraviť, ak si všímame Božie konanie v našom živote a správne ho chápeme.

Ak hľadáme Boha.

A to nielen vtedy, keď prídu problémy a ťažkosti, ale každý deň. Každý deň s Ním konzultujeme svoje rozhodnutia, svoje predstavy, svoje túžby a prijímame aj odpoveď.

Hľadanie Hospodina neznamená len splniť určité rituály, na ktoré sme zvyknutí, ale pozvať Ho do svojho života v každej oblasti. A toto je to, čo si myslím, že sa ešte musíme učiť. Videli sme to aj na stretnutí presbyterov, kedy pri zdieľaní sa zazneli ťažké otázky ohľadne stratených členov a nedostatku finančných prostriedkov.

A práve to je to, čo máme robiť. Dúfať v Božiu pomoc. Aby sme to nepochopili nesprávne, tak si netreba myslieť, že mávnutím čarovného prútika odídu od nás všetky problémy. To Pán Boh nikdy nepovedal. On sľúbil, že bude s nami. Pán Ježiš, keď odchádzal k Otcovi, zasľúbil zoslanie Ducha Svätého, ktorý ich bude viesť, sprevádzať a nebudú sami, opustení. A to sa týka aj nás dnes. Ani my nespravujeme cirkev sami, nestaráme sa vlastnými silami. Božia pomoc je pri všetkých, ktorí veria a hľadajú Boha, čo znamená, že sa vkladajú do Jeho rúk a v Neho dúfajú. Vtedy sa dejú zázraky. A vtedy môžeme naplno prežívať Božiu prítomnosť.

Milí b. a s., ak sa naučíme takto fungovať v živote, pri našom konci, pri smrti to bude pre nás veľká výhra. Nebudeme sa cítiť opustení, hoci možno budeme osamote. Budeme vedieť, že tak ako nás Pán Ježiš sprevádzal skrze Ducha Svätého celým našim pozemským životom, prevedie nás aj smrťou akoby cez bránu do večnosti a tam sa nás zastane na poslednom súde. Tak ako nás v živote nesklamal, ani tam sa nebudeme musieť báť, čo s nami bude. On s nami bude.

A tak aj dnes chváľme nášho Pána a prejavme Mu úctu, aby to bolo svedectvom toho, že si Ho vážime, veríme v Neho a dôverujeme Mu. Ďakujme Mu za to, že nás doposiaľ, až do samého konca toho cirkevného roka sprevádzal, chránil, bránil, opatroval a dával nám všetko dobré. Ďakujme Mu aj za to, že v Ňom máme nádej pre časný život a istotu večného života pre zásluhy Ježiša Krista.  Ukončime starý rok radostne a pozerajme sa na všetko, čo sme v ňom prežili s nadhľadom, vnímajúc, že to bola Božia milosť a láska, ktorá nám dala prežiť to, čo z určitého dôvodu a pre vyšší zmysel prišlo alebo aj neprišlo do nášho života. Aj my ako Žalmista viďme, že Boh sa nevzdal nikoho, kto Ho hľadal, nevzdal sa nás, neopustil nás. Nech nám to ostane zapísané v srdciach aj mysliach aj pre nastávajúce nové obdobie.

Amen.

Modlitba.

Večný Bože, milostivý, stály a nepremenný, v plnosti srdca Ti ďakujeme za doterajšie vedenie, Tvoju lásku, ktorú si nám prejavil mnohorakým spôsobom a milosť, keď si nám neraz odpustil naše prestúpenia Tvojej svätej vôle. Keď sa pozrieme späť do končiaceho obdobia, tak vidíme Tvoju prítomnosť. Vidíme, že si bol s nami vo chvíľach radosti i smútku, šťastia i starostí a trápení. Slovami nevieme ani vysloviť, čím si požehnával náš život, chránil od zlého, prisporil zdravia a sily ku všetkému dobrému.

Pomôž nám, Pane, aby sme sa na svoj život pozerali očami dôvery a istoty, že Ty si nám pripravil skvelú budúcnosť a to nielen vo večnosti, ale už aj tu v časnosti. Pomôž nám múdro využívať čas nášho života, hľadať a poznávať Tvoju vôľu a konať dobro tam, kde budeme, kde nám Ty sám otvoríš pre to príležitosti. Buď s nami i naďalej až do samého konca, a potom nás preveď do svojho nebeského kráľovstva, aby sme Ťa tam mohli oslavovať so všetkými v Teba dúfajúcimi a Teba milujúcimi.

Amen.

Bdejte, stojte vo viere zmužilí a silní! Všetko nech sa deje medzi vami v láske!

Text: 1.Korintským 16, 13 – 14

Bdejte, stojte vo viere zmužilí a silní! Všetko nech sa deje medzi vami v láske!

KÁZEŇ.

Aký je dnes deň? Sviatočný po každej strane. 17. november je u nás na Slovensku štátnym sviatkom, kedy si pripomíname boj za slobodu a demokraciu, čo nás odkazuje na rok 1989. Vy starší si tie udalosti pamätáte a mladší sa o tom učili v škole. Ďalej je to medzinárodný deň študentstva od roku 1941. V roku 1939 v tento deň nacisti uzavreli české vysoké školy, mnoho študentov bolo deportovaných do koncentračných táborov a niektorých činiteľov popravili. No a je to aj medzinárodný deň predčasne narodených detí.

Prečo to ale spomínam? Myslím, že s dnešným textom na predposlednú nedeľu cirkevného roka to veľmi pekne do seba zapadá a súvisí. Máme sviatok, ktorý je tento rok zároveň nedeľou, a tak môžeme o týchto veciach o to viacej a hlbšie premýšľať.

V korintskom cirkevnom zbore očakávali skorú návštevu apoštola Pavla. Keďže on nemohol v tom čase prísť, a chcel u nich pobudnúť dlhší čas, poslal pred sebou svojho blízkeho spolupracovníka Timoteja, ktorý bol vekom mladý. Korintským Pavol napísal list, v ktorom ich prosí, aby ho prijali, doslova: aby sa nemusel báť u vás…Nech nikto ním nepohŕda. Potom ešte spomína spolupracovníka Apolla a nakoniec ich nabáda k ostražitosti, k životu  v pravdivom vzťahu k Pánovi, ku konaniu zrelých ľudí, aby boli silní a všetko konali v láske.

Milí b. a s., slobodu a demokraciu nám nepriniesol len 17.november. Už pri  stvorení nám Pán Boh dal slobodnú vôľu. Sloboda býva chápaná všelijako a dá sa rýchlo zneužiť. Väčšinou je to tak, že znamená svojvôľu, že si jednoducho môžem robiť, čo chcem. Sloboda je ako otvorené dvere, cez ktoré môže vojsť hocikto. Tak sa to dialo pred rokmi, kedy sa otvorili hranice na západ. A skutočne, prišlo všeličo a kadekto. Dnes už žijeme výsledky takto pochopenej slobody. Vy ste ju aj citeľne zažili tu v kostole, keď bol v 1991 kostol vykradnutý. Sloboda – pochopená po svojom.

Pavol o slobode píše aj v predchádzajúcich kapitolách: Všetko je dovolené, ale nie všetko prospešné. Všetko je dovolené, ale nie všetko buduje. Máme slobodnú vôľu a môžeme konať naozaj ako len sami chceme. Ale treba rátať aj s dôsledkami našej slobodnej voľby.

Keď nad slobodou premýšľame ako kresťania, tak vidíme trochu viac v tomto Božom dare. Sloboda nám pomáha pri voľbe, čo sa týka zla. Aj Eva v rajskej záhrade mohla povedať diablovi NIE. Ale ona sa slobodne rozhodla, že ho poslúchne. Adam tiež mohol Eve povedať NIE, keď mu ponúkala zakázané ovocie, ale on ju slobodne poslúchol.

Keď Pavol písal do Korintu, pripomína im, že sú slobodní k tomu, aby žili v láske, boli bdelí, ostražití a silní vo viere. To je vlastne inak povedané, aby sa nedali zotročiť svetom, v ktorom žijú, aby si nedali vziať tú slobodu, ktorú im vydobyl Kristus svojou smrťou na kríži.

Toto isté platí aj pre nás. Máme slobodu od otroctva, v ktorom sme žijeme, kým nás spod jeho jarma nevyslobodí Kristus. Každý z nás má tie svoje povrazy, ktoré potrebuje dať prerezať, aby mohol žiť v slobode. Prvé najdôležitejšie je vôbec si uvedomiť, že nás mnoho vecí zväzuje. Je to všetko to, čo nám leží na srdci, čo kladieme na prvé miesto vo svojom živote. Tak ako v čase socializmu mnohí ľudia nevnímali a nerozumeli svojej neslobode a určitému otroctvu, v ktorom sme žili – mnohým to aj vyhovovalo, cítili sa celkom bezpečne a zabezpečene. Ani v dnešnej dobe si neuvedomujú mnohí svoje otroctvo. Ono – všetko – sa totiž dá zneužiť k tomu, aby nás zväzovalo a sú to aj tie dobré veci, o ktorých by sme to nikdy nepovedali. Trebárs mobil je úžasná vec. Super. To, o čom sme ako deti len snívali, že sa budeme môcť kedykoľvek spojiť s niekým, kto je ďaleko. Ale pozrime sa, koľkým to berie slobodu. Sú otroci. Teraz, tento čas, kedy ešte do Vianoc zostáva kopec času, a ľudia už behajú, zháňajú, predbiehajú sa, len aby nič nezmeškali. Aby mali o mesiac aj pár dní dokonalé Vianoce. Tiež sme určitým spôsobom otrokmi obchodných reťazcov, lebo nevieme byť od týchto vecí slobodní. A takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Korintským nehrozilo to, čo nám, lebo žili v inej dobe, ale tiež tam boli rôzne poviazanosti. Preto ich Pavol napomína, aby bdeli, strážili si svoju slobodu, boli ostražití, múdri a stáli vo svojej viere zmužilo, čiže ako tí, čo ňou nedajú pohnúť. Nemajú byť ako chlapci, ale ako muži. Zmužilý je taký, ktorý sa nebojí, neľaká sa ničoho, ale je smelý a odvážny, svedčiaci o tom. Aj oni majú takto konať a svedčiť o viere. Majú byť silní, aby ich nič neprevalcovalo. Veď už v tej dobe boli rôzni falošní proroci, ktorí chceli prevrátiť pravé kresťanské učenie, vnášali do neho kadečo z pohanstva aj zo Židovstva.

Ak človek má byť takýto, potrebuje stále napredovať. Nedávno som čítala pekný citát, v ktorom bolo povedané, že sa celý život učíme. A to je pravda. Nikdy nemôžeme o sebe povedať, že už nepotrebujeme nič viac vedieť, že vieme všetko. A keďže je dnešný deň aj medzinárodným dňom študentstva, čo nám pripomína opäť slobodu, že sa môžeme učiť do konca života, tak aj my sa máme vzdelávať najmä v Božom slove a učiť sa od nášho Záchrancu a Spasiteľa. O to viac, keď si uvedomujeme, že čas sa nám kráti. Mali by sme túžiť čo najviac vedieť, poznať, aby nás to mohlo viesť v každodennom živote, v rôznych krízových situáciách, aby sme sa mohli slobodne postaviť proti zlu a hriechu.

A to posledné, že dnešný deň je medzinárodným dňom predčasne narodených detí, to nás má viesť k láske. Mne tento deň hneď evokoval čas, kedy som čakala najstaršiu dcéru a bola som v nemocnici, lebo hrozilo, že sa narodí príliš skoro. Ja som si myslela, že to vôbec nevadí, však majú inkubátory a pod., ale potom prišla ležať na našu izbu jedna sestrička zo Zvolena. Robila na nedonoseneckom oddelení a pekne ma z omylu vyviedla a vysvetlila mi, koľko času, trpezlivosti a lásky treba pri takýchto deťoch. Že je to 100 krát náročnejšia výchova ako pri narodených načas. A to mi pripomína Pavlovu výzvu. Všetko nech sa deje medzi vami v láske.

Milí b. a s., láska jediná nám pomôže, aby sme všetko zvládli. Láska s veľkým L, čiže Pán Ježiš. Ale aj naša láska, ak ju budeme načerpávať pri Ňom.

A potrebujeme veľa lásky. Keď si vezmeme, že Korintskí žili v dobe tesne po Ježišovi a už mali problémy s láskou, s prijatím druhých, s autoritami. Posudzovali podľa veku, hodnotili človeka, neboli spokojní atď.

Čo už môžeme my dnes? My sme už xy generácia po Kristovi. My sme tí, ktorí uverili skrze ich slovo. A stretávame sa s mnohými, ktorí sú duchovne akoby – prepáčte za výraz – nedonosení a potrebujú tak veľa lásky, trpezlivosti, vedenie, keď nechápu častokrát ani základné veci a otázky viery.

My, ktorí Božie slovo počúvame, máme mať túto lásku. Máme si ako sluha opásať bedrá a slúžiť. Previazať svoje srdcia láskou, lebo ona dokonale dokáže spojiť ľudské srdcia. Ona je dosť veľkou prikrývkou, aby schovala všetky hriechy. Tak ako to urobil Ježiš. Vyniesol na kríž všetko to, čím sme ako ľudstvo urážali Boha, odmietali, opovrhovali Jeho láskou. On to za nás urobil, keď sa to pripísalo na Jeho účet. Miloval a miluje nás. Ale zároveň chce, aby sa náš život menil.

Milí b. a s., počas posledných nedieľ ku koncu cirkevného roka hovoríme o posledných veciach. Čo keby sme vedeli, že koniec je už tu? Pohlo by nás to? Prebudili by sme sa a bdeli? Prehodnotili by sme svoj vzťah s Bohom? Začali by sme premýšľať nad tým, že v podstate tu na svete nič nemá väčší význam, než láska?

Ako napísal Pavol: Bdejte, stojte vo viere zmužilí a silní! Všetko nech sa deje medzi vami v láske!

Amen.

,,Žite múdre pred tými, ktorí sú mimo a vykupujte čas.“

SB – I – 24.nedeľa po Svätej Trojici – 10.11.2024

Text: Kolosenským 4, 5

KÁZEŇ.

Apoštol Pavol nám zanechal vo svojich listoch nielen informácie o tom, ako žili prvé cirkevné zbory, spoločenstvá kresťanov, ale aj odkaz, ktorý je živý dodnes a týka sa nás. To, čo písal vo svojich listoch v prvom storočí, nestratilo platnosť a aj dnes to môžeme vidieť v cirkvi, že je to aktuálne, a že je potrebné o týchto veciach hovoriť.

Milí b. a s., keď sme na konfirmačnej príprave preberali otázky o Biblii, konkrétne vyučujúce knihy Novej Zmluvy, teda listy a epištoly, konfirmandi mali za úlohu poprezerať tieto knihy a nájsť, čo je pre nás aj dnes také isté a riešili to kresťania v prvom storočí. Zistili sme, že je toho dosť, a že sa v podstate nič nezmenilo s ľuďmi.

A tak aj dnes chceme uvažovať nad Pavlovými slovami, ktoré napísal do cirkevného zboru v Kolosách, svojim bratom a sestrám vo viere. Je to iba jedna krátka veta, z ktorej si však môžeme vziať aj dnes ponaučenie a výzvu, aby sme napĺňali svoje poslanie v tomto svete.

Myslím, že ak berieme vážne svoje kresťanstvo, tak sa občas zamyslíme aj nad tým, či je náš život v súlade s tým, čo veríme. Snáď keď ideme k Večeri Pánovej a pripravujeme sa doma spytovaním svedomia, či v modlitbách. Alebo keď je pohreb a my si bytostne a osobne uvedomujeme svoju vlastnú pominuteľnosť a dočasnosť. Alebo keď sme chorí či sa nám v živote niečo zlé deje a my premýšľame, prečo je to tak. Je dôležité nezabúdať na sebareflexiu a pohľad do vlastného vnútra, aby sme mohli žiť v pravde.

Možno ste niekedy mysleli na to, že ako nás vlastne vnímajú druhí ľudia, najmä tí, ktorí o Bohu nič nevedia, resp. v Ježiša Krista neveria. Našim správaním, rečami a aj myslením totiž vytvárame určitú predstavu o cirkvi a teda aj o Bohu.

Keď Pavol napísal, aby kresťania žili múdro pred tými, ktorí sú mimo, čiže pred nekresťanmi, tak zrejme videl nie celkom správny život tých, čo mali patriť Kristovi. Pavol si uvedomoval, že ak nebudú veriaci v Ježiša napodobňovať Boha, ak nebudú kráčať v Jeho šľapajach, ak ich konanie nebude v súlade s Božou vôľou a ich reči nebudú vľúdne, teda v ich živote nebude poznať Kristovu lásku, nebudú vzorom hodným nasledovania a cirkev začne upadať. My vieme z historických prameňov, že Kristova cirkev rástla a to napriek prenasledovaniu, utrpeniu, ktoré museli mnohí podstúpiť, či stratám na majetkoch a aj blízkych, ktoré prežili. No vieme aj to, že mnohých premohla ľudská múdrosť a túžba nemať sa zle, udržať sa v spoločenskej pozícii či zachovať si život.

Pavol píše, aby kresťania žili múdro. Tu konkrétne nepíše nič o tom, o akú múdrosť ide. Ale sú iné listy z jeho pera, kde to nájdeme. Napr. v liste Efezským píše v súvise s múdrosťou, že to je porozumenie vôli Pánovej a ďalej ich varuje pred opíjaním sa vínom, lebo v ňom je rozpustilosť, čiže človek potom urobí aj to, čo nie je dobré a správne, pod vplyvom opojného nápoja. Prestane mať hranice, prestane konať múdro. V liste Korintským zase nájdeme slovo o múdrosti v tomto znení: „Či Boh múdrosť sveta neobrátil v bláznovstvo? Keďže svet vlastnou múdrosťou nepoznal Boha v Jeho múdrosti, zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom kázania o Kristovi. …Veď Božie bláznovstvo je múdrejšie ako ľudia…“

Kedy je náš kresťanský život žitý v múdrosti? Keď ho žijeme podľa Božej vôle a snažíme sa žiť tak, ako nám to ukázal Kristus.

Milí b. a s., Božie slovo tu nemáme len tak. Je to návod pre nás, aby sme vedeli, čo je správne a čo nesprávne v Božích očiach. Nám sa mnohé postoje, konanie môžu zdať správne, najmä vtedy, keď to ide v náš prospech, ale predsa to nemusí byť podľa Božej múdrosti. Pán Boh nám dal 10 Božích prikázaní, v ktorých je základ múdrosti pre život, a ktoré nám pomáhajú kráčať v určitých mantineloch, aby sme žili múdre a tiež nás chránia pred ublížením sebe aj druhým. Stačilo by dodržiavať základ a žili by sme úplne inak. Potom je tu Nová Zmluva, ktorú keby sme čítali pravidelne, videli by sme jasnejšie, čo je mimo Božej vôle.

Tak ako Pavol upozorňoval veriacich svojej doby na dôležitosť určitých vecí, tak pre nás je to ešte naliehavejšie, lebo aj sami vidíme, ako sa čas kráti. Už on vo svojej dobe napomínal veriacich, že majú vykupovať čas, o čo viacej my dnes.

S časom je to vždy také zaujímavé. Koľkokrát si povieme, že ideme zabiť čas, napr. keď kdesi čakáme alebo trebárs nemôžeme robiť niečo, čo sme chceli alebo si povieme, že sme unavení. No a nečinnosť, či ľahostajnosť – to je doslova zabitie času, ktorý sa nám už nevráti späť. Nebude. Nepríde. Neobnoví sa. Jednoducho je preč. A s pribúdajúcimi rokmi je ho stále menej. Preto je taký vzácny. Preto starší ľudia ďakujú za každý jeden deň, lebo si uvedomujú, že to je dar. Čas, ktorý tu máme, je naozaj Boží dar. Nie je to samozrejmosť. Aj preto máme s ním narábať ako so vzácnym drahokamom. Máme využiť každú minútu správne. Áno, viem, že to nedokážeme. Ale to neznamená, že sa nemáme snažiť.

Nielen Pavol poukazoval na krátkosť času. Sám Ježiš hovoril o blížiacom sa konci. Nielen svojom, ale doslova o skaze Jeruzalema, ktorá prišla o nejakých 40 rokov po Ježišovej smrti, ale aj o konci vekov. Tak sme to počuli aj v dnešnom spievanom evanjeliu. Koniec príde, to je jasné, ale ide o to, ako využijeme ten čas medzi začiatkom a koncom.

Pán Ježiš nás vystríha, aby sme sa nedali zviesť. Teda, aby sme nepočúvali všetko to, čo zaznie vo svete a verili tomu. V poslednom čase prídu falošní proroci a budú v Ježišovom mene hovoriť a mnohých zvedú. Tak to vidí Ježiš. Vie, že posledné časy budú ťažké, ale našou úlohou je žiť múdro.

Múdrosť vo viere nás často postaví do pozície nenávisti od ostatných. Milí b. a s., aj tu v našom kostole to máme ako pripomienku skrze obraz trpiacej cirkvi. Aj my si nosíme svoj osobný kríž utrpenia pre Krista, keď sme druhými nepochopení, keď nerozumejú múdrosti, ktorá je v Božom slove a nás považujú za naivných či bláznov. A ako zaznamenal evanjelista Matúš –  ochladne láska mnohých, čo sa aj napĺňa. Vždy tam, kde ľudia žijú podľa Božej múdrosti, prichádzajú aj skúšky, trápenia, povedala by som, že určitý stres, lebo nevieme, čo všetko ešte pre vieru v Krista na nás príde. Ale ako máme pod druhým obrazom /napravo/ napísané a ako sme počuli v evanjeliu – Kto vytrvá do konca, bude spasený.

A tak sa do ďalších dní vypravme s prosbou, aby sme mali potrebnú múdrosť od Boha, aby sme vedeli, ako máme žiť v tomto svete, ktorý Boha nepozná a často aj odmieta. Nech nás vedie Boží Duch, aby sme v tomto svete žiarili ako jasné hviezdy vo vesmíre a tak prinášali dobré svedectvo o našom Pánovi a pomohli tým aj druhým, aby videli správny smer a cieľ svojho života a aj za ním išli.

Amen.