Text: 1. Korintským 10, 1 – 14
1 Nechcem však, bratia, aby ste nevedeli, že naši otcovia všetci boli pod oblakom, všetci prešli morom, 2 všetci boli pokrstení v Mojžiša v oblaku a mori, 3 všetci jedli ten istý duchovný pokrm 4 a všetci pili ten istý duchovný nápoj, pili totiž z duchovnej skaly, ktorá šla za nimi, a tou skalou bol Kristus: 5 ale vo väčšine z nich nemal Boh zaľúbenia, lebo zahynuli na púšti. 6 A toto stalo sa (výstražným) príkladom pre nás, aby sme neboli žiadostiví zlého, ako aj oni boli; 7 ani nebuďte modloslužobníkmi, ako niektorí z nich, ako je napísané: Posadil sa ľud, aby jedol a pil, a vstali, aby sa zabávali; 8 ani nesmilnime, ako niektorí z nich smilnili, a padlo ich za deň dvadsaťtritisíc; 9 ani nepokúšajme Pána, ako (Ho) niektorí z nich pokúšali, a zahynuli od hadov; 10 Ani nereptajte, ako niektorí z nich reptali, a zahynuli od zhubcu. 11 Toto sa im prihodilo ako príklad, a nám, ktorých zastihol koniec sveta, je to napísané na výstrahu. 12 A tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. 13 Pokušenie, ktoré vás zachvátilo, je len ľudské, ale Boh je verný, On nedopustí pokúšať vás nad možnosť, ale s pokušením spôsobí aj vyslobodenie, aby ste ho mohli zniesť. 14 Preto, moji milovaní, utekajte pred modloslužobníctvom!
KÁZEŇ.
Dnešná kajúca nedeľa je pripomienkou zničenia mesta Jeruzalema a veľkolepého chrámu v roku 70. nášho letopočtu. Túto skazu predpovedal Pán Ježiš. Niežeby chcel toto zničenie – veď sám zaplakal nad mestom – ale bol to dôsledok nekajúcnosti jeho obyvateľov a neochota náboženských predstaviteľov prijať Mesiáša v Jeho osobe.
Keď sa pozrieme na históriu vyvoleného národa, tak vidíme, že sa v určitom zmysle opakuje. Aj to, čo sa stalo veľmi dávno, za čias Mojžiša, čiže pred 3500 rokmi pre nás a pred 1500 rokmi pre súčasníkov apoštola Pavla, je dôležité pripomínať. Prečo? Lebo je to výstražný príklad, ktorý nemáme nasledovať, ale sa ho vyvarovať, aby sme aj my nedopadli podobne ako oni.
Určite si pamätáte príbeh putovania Izraelcov z Egypta. Skrze Mojžiša a Árona Boh vyviedol svoj ľud z otroctva, aby ho doviedol do Zasľúbenej zeme. Cesta púšťou bola náročná, ale Boh sa v každom ohľade staral o svoj ľud. Zaopatroval ich tým, čo momentálne potrebovali aj po telesnej aj po duchovnej stránke. Viedol ich vo dne i v noci, keď bolo treba. Bol prítomný. Zo Starej Zmluvy vieme, že do Zasľúbenej zeme vstúpili máloktorí. Bolo to pre ich spôsob života a myslenia. Žili tak ako o nich píše aj Pavol: žiadostiví zlého, boli modloslužobníkmi, zabávali sa a smilnili, pokúšali svojho Boha svojou neverou, nedôverou a reptaním. Výsledok takéhoto spôsobu myslenia – lebo je to v prvom rade o tom, čo máme v hlave – a následne spôsobu života, bola smrť. Pavol aj uvádza, že pomreli od hadov a zhubcu. Boh v nich nenašiel zaľúbenie. Teda sa Mu nepáčilo, akí sú, ako sa stavajú k životu a ako nedôverujú Bohu.
Milí b. a s., Pavol napísal, že pre nás, ktorí žijeme teraz, a ktorých zastihol koniec sveta, to bolo napísané na výstrahu. Koniec je blízko, to je isté. Veď žijeme v dobe eschatológie, čiže druhého príchodu Krista na zem. A keď sa pozrieme na to, ako funguje tento svet, vidíme tiež veľa zla, ľahostajnosti k morálke, zábavy, ktorá hraničí s bezuzdnosťou, smilstva a cudzoložstva. A to nielen u tých, ktorí žijú mimo, čiže bez Boha, bez viery. Ale žiaľ aj u tých, ktorí sú kresťanmi. Tak to bolo aj v dobe Pavla, a preto musel do Korintu napísať, aby sa spamätali. Aby si nemysleli, že keď sú pokrstení, už je všetko vybavené a nič sa im nemôže stať.
Pavol píše: „pokušenie, ktoré vás zachvátilo“. Čo to znamená? Že aj kresťania padajú do pokušenia. Toto pokušenie je ľudské. Ako ľudia máme rôzne predstavy o živote. Zdá sa nám, že budeme mať naplnený život len vtedy, ak… Ak budeme mať dostatok peňazí; ak budeme obľúbení a uznávaní; ak vytvoríme niečo veľkolepé, aby sa na nás nezabudlo a naše meno nezapadlo prachom; ak budeme mať to, čo sa momentálne ponúka a letí; ak nebudeme zaostávať za našimi susedmi; ak bude zábava a „sloboda“; ak… Práve toto môže byť pre nás pokušením. Podstata tohto pokušenia v rôznej podobe je modloslužobníctvo. Pavol písal, že máme pred ním utekať.
Keď počujeme toto slovo, tak sa nám to zdá ako archaizmus. Staré slovo, ktoré nepatrí do moderných čias. Žiaľ, nie je to pravda, pretože modloslužobníctvo prežíva v každej dobe vo svojej podobe. Kedysi to možno boli konkrétne sošky, ktoré ľudia mali vo svojich domoch a klaňali sa im, očakávali od nich blahobyt, ochranu a podporu, možno aj lásku, šťastie a spokojnosť. No dnes sú to veci, ktorými žijeme každý deň, a ktoré z nás robia otrokov, resp. ktorým sa my podriaďujeme a venujeme im temer všetok svoj čas a prikladáme k nim svoje srdce. Zamestnávajú našu myseľ, riadia naše životné rozhodnutia, smerujú kroky.
V Pavlovej dobe to boli podobné veci. Už aj spomínané zlo, ale aj hodovanie a zábava, ktorá nebola nevinnou hrou, ale rituálom pri obetovaní zlatému teľaťu, ktoré si urobili, aby mali viditeľného bôžika, lebo ich dôvera v neviditeľného Boha rýchlo padla. Možno to až tak nevnímame, ale neraz práve spoliehanie sa na iné, než Boha, je rovnakou nedôverou. Aj Židia sa podobne spoliehali na svoj chrám, na opevnené mesto Jeruzalem a mysleli si, že to ich zachráni. Za svoju modlu si paradoxne dali chrám Boží. Nezachránilo ich to, ale táto istota bola zborená, aby pochopili, že jediným pevným základom, na ktorom má stáť náš život, je Boh.
Milí b. a s., Pán Boh vie, že sme slabí a nestáli. On vidí do nášho srdca a tam je pravda. Tam je tá skutočnosť, ako sme na tom. Lebo navonok môže všetko vyzerať dobre a v poriadku, ale vo vnútri môžeme byť úplne krehkí a nestáli. To, ako sme na tom, sa ukáže vždy vtedy, keď niečo príde do nášho života. Možno aj niečo dobré, možno zlé. Lebo vtedy sa vyjavíme, akí sme.
Dobré veci sú nám iste príjemné a tešíme sa z nich. Ale oni nás môžu naplniť falošnou istotou, že všetko je v poriadku s mojim životom, nemusím si robiť starosti, nemusím riešiť svoj vzťah s Bohom. Nemusím sa zamýšľať nad tým ako žijem, lebo nič nenaznačuje, že by som mal problém.
Naopak, keď príde zlé, tak automaticky hľadáme vinníka. Pýtame sa. Zastavujeme sa v živote. Alebo sa to snažíme nejako zastrieť. Snažíme sa stáť pevne na svojich nohách.
Pavol však píše: „Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“
Dnešná kajúca nedeľa nás pozýva k sebaspytovaniu, pokániu a hľadaniu pevného základu pre svoj život. Každý deň by sme mali pozrieť na seba a svoje konanie, zhodnotiť svoje myšlienky, aké boli. Ako kresťania by sme mali premýšľať nad tým, či sme nepadli do pokušenia, toho ľudského, veď sme ľudia a kadečo nás ťahá, láka. Keď tak urobíme v úprimnosti srdca, tak uvidíme, že nie vždy je v našom živote všetko dobré. Nie všetko robíme z lásky, nie vždy sme vľúdni, ochotní. Často sa podobáme putujúcim Izraelcom v ich reptaní na všetko, lebo vždy máme niečo, čo nám nevyhovuje, čo sa nám nepáči na našom živote. Neraz aj pochybujeme o Božej dobrote a láske. V pokání by sme mali vyznávať svoje hriechy a prosiť o zmilovanie. Tak sa potom postaviť na pevný základ, ktorým je jedine Kristus.
Milí b. a s., dôležité je to aj preto, že Pán Ježiš predpovedal nielen zničenie mesta Jeruzalema a chrámu, ale aj koniec sveta, v ktorom žijeme. Ako bolo slávne mesto zničené, aj koniec môže nastať – nám osobne, smrťou, ale aj celému svetu, keď sa vráti Kristus ako Sudca živých i mŕtvych.
Pavlovi súčasníci očakávali skorý príchod Krista. Zlo, neprávosť, vojny, bieda tomu nasvedčovali. Odvtedy ubehlo skoro 2000 rokov, ale to neznamená, že to nemôže byť počas nášho života. Nevieme, kedy to bude. Máme byť bdelí, ostražití. Máme byť pripravení na druhý príchod a máme stáť na pevnom základe, aby sme nepadli. Čiže nie na sebe, ale na Kristovi. On je jediná cesta, pravda i život a nikto nepríde k Otcovi, ak len nie skrze Neho.
Čo je ešte potrebné povedať, je to, čo napísal Pavol, že Boh je verný a nedopustí nás pokúšať nad možnosť, ale s pokušením spôsobí aj vyslobodenie, aby sme pokušenie mohli zniesť. Jednoducho nám dá silu, aby nás to neprevalcovalo. Bude s nami tak, ako bol s tými, ktorí putovali z otroctva do Zasľúbenej zeme. Dá nám to, čo potrebujeme, len to musíme všetko vidieť, vnímať, prijímať. Stáť v živote na Ňom, dôverovať Mu a dať sa viesť. Nedovoliť, aby v nás víťazil hriech a zlo. Nechať sa premôcť láskou a tak žiť v tomto svete. Žiť v slobode, ktorú nám svojou smrťou vydobyl Pán Ježiš.
Dnes nám túto skutočnosť konkrétne pripomína a zosobňuje Svätá Večera Pánova. Skrze jej dary dostávame odpustenie hriechy a tak aj oslobodenie od hriechu, zla, očistenie od svojich pádov a zlyhaní a tiež nový začiatok. Prijmime teda ponuku od Toho, ktorý je pevný, a na ktorom aj náš život bude pevný. Amen.