Text: Žalm 127, 1 – 2
Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia; ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik. Márne vám zavčasu vstávať a neskoro si sadať, jesť v bolesti vyrobený chlieb, dosť dáva On svojmu milému v spánku.
KÁZEŇ
Jedným z hitov 70-tych rokov bola pieseň v podaní Jany Kociánovej, ktorú občas počujeme z rádia – Zahoď starosti, pozri, aký je krásny deň. Myslím, že nebola jediná, v ktorej chcel autor priviesť človeka k pozitívnemu mysleniu a pozeraniu sa na život inými očami. Možno by tí, čo sa viacej venujú hudbe, vedeli vymenovať aj iné piesne a možno aj vy poznáte nejaké s touto tematikou, ktoré sa spievajú dnes.
Myslím si, že by sme veľmi radi chceli zahodiť všetky svoje starosti, keby sa to len tak dalo a žili život bez nich. Ale vieme a čím sme starší, tak si aj viacej uvedomujeme, že každý deň prináša nejaké tie starosti a vždy sa musíme o niečo postarať. Tak fungujeme v práci, kde máme svoje povinnosti a podobne je to aj v našich rodinách, kde sa snažíme zabezpečiť všetko potrebné.
Ráno, len čo zazvoní budík, vstávame do dňa plného povinností a neraz aj rozčleneného na rôzne etapy, podľa toho, čo všetko musíme urobiť a kto všetko je v našom dni zapojený aj z rodinných príslušníkov. Čiže nie je to len práca, do ktorej doslova bežíme, ale aj deti, ktoré treba zabezpečiť do školy, či na krúžky, no a potom domácnosť, kde je vždy roboty dosť. Takto fungujeme celý čas života, kým deti nevyrastú a my dožijeme dôchodok, ako zaslúžený odpočinok a ak nám to samozrejme niečo nečakané či nechcené nezmení a nenaruší. Nuž a poznáme to veľmi dobre, čo všetko do nášho života prichádza a nad čím musíme premýšľať, a niekedy nám to berie náš vnútorný pokoj a kľud. Pretože tie bežné každodenné starosti sa môžu premeniť v ustarostenosť.
O tom sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Pán Ježiš ako človek poznal, čo znamená dorobiť si každodenný chlieb, postarať sa o živobytie, veď sa podľa všetkého tiež ako chlapec začal učiť u otca tesárskej práci a vieme aj to, že Ježišova matka dosť včasne ovdovela, takže ako najstarší syn zrejme musel prispieť k starostlivosti o domácnosť aj vlastnou prácou. Vedel teda, ako zmýšľajú ľudia Jeho doby a videl, koľkí sa každý deň umárali pod bremenom starostí o živobytie.
Milí b. a s., medzi starostlivosťou a ustarostenosťou je veľký rozdiel. K starostlivosti a zodpovednej práci nás nabáda aj samotné Písmo, Božie slovo, ktoré chváli toho, kto je pracovitý a takýto je milý Bohu, ale varuje nás pred ustarostenosťou.
Ustarostenosť je vlastne prehnaný strach a úzkostné obavy človeka, ktorý si kladie množstvo otázok ohľadne budúcnosti a je posadnutý neustálou kontrolou svojej zabezpečenosti. Pán Ježiš nepoznal túto definíciu, ale v evanjeliu povedal, že sa nemáme pýtať, čo budeme jesť a čo budeme piť, alebo čo si oblečieme, ale máme sa spoľahnúť na nebeského Otca, ktorý vie o našich potrebách a On zabezpečí to, čo potrebujeme. Dá nám to na každý deň. Naopak, našou úlohou je hľadať Božie kráľovstvo, lebo to má byť aj v našich životoch na prvom mieste.
Niečo podobné sa snažil svojim súčasníkom povedať aj Žalmista a počuli sme to v dnešnom krátkom texte.
Tak ako sme v dnešnej dobe hnaní z každej strany do konzumného spôsobu života, bolo to aj v jeho dobe. Okatým príkladom sú niektoré obchodné reťazce, kde už vykladajú vianočnú výzdobu, hoci ešte nebola ani jeseň, aby sme mali plnú hlavu toho, čo príde o niekoľko mesiacov a boli mysľou zamestnaní na plné obrátky. Popri tom nám unikajú dôležitejšie veci a na to väčšinou človek príde až vtedy, keď je pozde. Keď mu prešiel čas, keď vie inak zhodnotiť, čo bolo potrebné a čo bolo zbytočnosťou. No a na konci by sme mali mať všetci jasno v tom, že naozaj to najpodstatnejšie bolo hľadať Božie kráľovstvo, pretože od toho sa bude odvíjať aj naša budúcnosť vo večnosti.
Práve preto aj Pán Ježiš chcel odvrátiť pohľad človeka od pominuteľných vecí a obrátiť ho k Bohu, pretože jedine život, ktorý stojí na Bohu, má zmysel. Bez Neho je to len prázdne putovanie, ktoré síce môže byť naplnené všeličím, čo sa nám môže zdať ako pekné, príjemné a aj potrebné, ale v hodine smrti poznáme pravdu, v ktorej uvidíme úplne inú skutočnosť.
Celé naše snaženie, práca, rodina, celé naše životné dielo má mať základ v Bohu. Prečo?
Lebo Hospodin je pôvodcom každého požehnania.
Toto si uvedomil aj Žalmista, keď napísal, že darmo sa namáhajú stavitelia, keď nestavia dom Hospodin. Ak Hospodin nestráži mesto, darmo bdie strážnik. Ako tomu rozumieť?
Neraz sa v živote snažíme, namáhame, trápime pre mnohé veci, ktoré by sme chceli dosiahnuť a venujeme tomu množstvo času. Neraz nevieme nájsť rovnováhu medzi našimi snami a predstavami toho, čo nás a našich blízkych urobí šťastnými a medzi tým, že nám uniká čas a príležitosť byť s tými, ktorých milujeme. Možno vieme dať veľa, ale ako keby sme už nevedeli žiť. Byť s tými druhými možno len tak bez toho, aby bolo potrebné urobiť či priniesť niečo veľké. Veci sa opotrebujú, znehodnotia, stratia, okukajú, ale to, čo máme v srdciach, to zostáva. A práve o to ide. Božie kráľovstvo nie je jedenie a pitie, ale láska a radosť v Duchu Svätom. Je to to, keď si dokážeme byť blízki v srdciach, pomáhať si, vážiť si jeden druhého, mať na seba čas, vedieť sa spolu smiať, pochopiť sa, či len tak kráčať pri sebe jesennou alejou. Božie kráľovstvo treba hľadať a ešte lepšie je byť jeho súčasťou. A to sa dá jedine s Pánom Ježišom. Tam potom prichádza požehnanie. Tam vidno rovnováhu medzi prácou a starostlivosťou o blízkych, a najmä spoliehanie sa na Pána Boha v každej jednej oblasti života.
V Žalmistových slovách môžeme vidieť aj obraz domu nášho života. Nie materiálneho, ale duchovného. A práve tam vidno, na čom budujeme svoj život. Na čo sa spoliehame, od čoho očakávame pomoc a na čom zakladáme svoju istotu. Ten, kto sa spolieha na Pána Boha vie, že áno musím pracovať, aby som mal z čoho uživiť svoju rodinu. Musím sa starať o to, čo mám, lebo mám za to aj určitú zodpovednosť a nemôžem sa poddať lenivosti a myslieť si, že my všetko len tak z neba spadne do lona. Ale nemusím sa báť. Viem, že je nado mnou môj nebeský láskavý a dobrotivý Otec, ktorý sa o všetko postará.
A tak ako to spievala Jana Kociánová, máme sa pozrieť, aký je krásny deň. Krásny, znamená Bohom vopred pripravený, vedený a zabezpečený. To znamená slnko vtedy, keď ho treba a dážď tiež vtedy, keď ho treba. Rôzne príležitosti a možnosti, ktoré nám majú pomôcť, aby sme mali to, čo potrebujeme.
A to posledné je čas na oddych. Aj k tomu nás Božie slovo nabáda, aby sme vedeli prestať pracovať a naučili sa aj oddychovať. Lebo vtedy načerpávame silu do svojich dní, aby sme – ako sa dnes hovorí – nevyhoreli vnútorne. A k tomu máme práve dnešný deň, nedeľu, ktorá nám poskytuje duchovné nasýtenie, oddýchnutie po celom týždni a naplnenie Božieho príkazu, že tento deň patrí Bohu a my ho máme svätiť. Bez výčitiek svedomia, že sme nič neurobili, urobiť niečo pre seba, svoje telo i myseľ, dušu a ducha.
Milí b. a s., ustarostenosť sa môže stať pre každého z nás bremenom. Ustarostenosť o budúcnosť svoju alebo svojich blízkych, či čokoľvek, o čom intenzívne premýšľame a čo v nás vyvoláva nekontrolovateľný strach, či úzkosti až depresie. Pán Ježiš nás pozýva, aby sme sa vo všetkom poddali Bohu, spoľahli na Neho, učili sa z prírody, že je dobré ísť tak, ako to Pán Boh dáva. A s očakávaním Jeho pomoci a prítomnosti žili svoj každodenný život, poctivo pracovali, s láskou sa starali o svoje rodiny, ale popri tom všetkom nezabúdali na Neho, ktorý je pôvodcom každého požehnania. Žime tak, aby bol v našich dňoch viditeľný Pán Ježiš.
Amen