Text: Lukáš 17, 11 – 19
11Keď sa (Ježiš) uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu. 12Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka 13a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami! 14Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení. 15Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; 16padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. 17Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? 18Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! 19I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila.
KÁZEŇ.
Vďačnosť je ovocím Ducha Svätého. Má sa prejavovať v našom živote aj voči ľuďom, ale najmä voči Pánu Bohu.
Väčšinou ľuďom vieme byť vďační za to, keď nám v niečom pomôžu a snažíme sa im určitým spôsobom revanšovať. Je to také ľudské a v našej spoločnosti prirodzené, hoci niekedy sa stáva aj to, že zabudneme veľmi rýchlo na pomoc od druhého, alebo dokonca to berieme ako samozrejmosť bez toho, aby sme sa poďakovali.
Miro Jaroš, spevák viac menej tvoriaci pre deti a s deťmi v jednej piesni spieva o čarovných slovíčkach, ktoré by mali byť súčasťou nášho každodenného slovníka a tam je aj slovo ďakujem. Už deti sa potrebujú od malička učiť vďačnosti a vedieť ju aj prejaviť, minimálne slovne, možno aj iným spôsobom. Je veľmi pekné, keď napríklad menšie deti niečo nakreslia svojim rodičom, alebo vyrobia darček a je dobré, že k tomu sú vedení aj v škôlkach či školách, minimálne voči svojej vlastnej rodine.
V dnešnej dobe je dosť náročné vychovávať deti a mladých k vďačnosti, pretože sú naučení mať všetko. Rodičia aj starí rodičia sa im snažia dať to, čo oni sami nemali, chcú im niekedy vynahradiť svoj vlastný nedostatok, aby ich deti či vnúčatá nemuseli zažívať chvíle, kedy niečo nemajú. Ale tak ako som to aj minulú nedeľu hovorila v kázni, aj toto má svoju dobrú a zlú tvár. Dobrá je v tom, že teraz žijeme v podstate veľmi dobre, máme temer všetko, čo si len zažiadame a nemusíme trieť biedu, ako naši predkovia. Ale to zlé, čo táto doba prináša, je zabúdanie na vďačnosť.
Vy starší si určite pamätáte na Mikuláša alebo Vianoce či narodeniny, kedy ste dostali napríklad nové topánky alebo kabát, či konečne po roku zase cítili na jazyku chuť pomarančov, banánov alebo povestných mandariniek. Dnes keď toto dostanú deti na obed, neraz vidíme, ako sa s tým obhadzujú, alebo nahryznú jablko a odhodia nedojedené. A to je práve tým, že majú dostatok a nevedia, čo je to bieda.
Bieda má tiež dve strany. Jednu zlú, kedy nám chýbajú základné životné potreby, ale aj tú druhú. Dobrú, lebo si vieme všetko vážiť a byť vďační aj za to málo, čo máme. A toto sa môže týkať nielen materiálnych vecí, ale aj zdravia. Práve o jeho nedostatku sme počuli v dnešnom biblickom texte.
Každá choroba vie človeku ubrať sily, narušiť jeho život, nabúrať plány a predsavzatia, ktoré si človek stanoví, keďže ich už nemôže realizovať. Ale keď príde choroba, pri ktorej vám nevie nikto pomôcť, tam už sa stráca všetko. V dnešnej dobe je viacero takýchto chorôb, s ktorými sa stretávame a všetky majú svoje špecifiká. V dobe Pána Ježiša to bolo malomocenstvo. Nevyliečiteľná choroba, ktorá mala deštrukčný štýl. Prejavovala sa bielymi fľakmi na koži, kde postupne odpadávali časti mäsa až do kosti. A človek bolestne umieral. No čo bolo ešte horšie, bol vyradený zo spoločnosti, doslova na určité miesta, kde mohol žiť iba s takto chorými a tí si navzájom pomáhali ako vedeli. Ľudia im mohli na určité miesto priniesť jedlo, oblečenie alebo nejaké iné potreby a potom odísť, aby sa nenakazili. A keď takíto chodili k dedinám, aby si niečo vyžobrali, museli zvoniť na zvonček a kričať – nečistý, aby sa nikto od nich nenakazil. V tej dobe ich bolo dosť, ale vďaka Bohu dnes už len niekoľko neveľa prípadov tejto choroby.
Takže vieme si predstaviť, čo prežívali aj desiati, s ktorými sa stretol na svojej ceste do Jeruzalema Pán Ježiš. Izolovanosť, strach, beznádej, žiadne vyhliadky na budúcnosť. Ktovie prečo išli tadiaľ, ale isté je, že o Ježišovi už počuli. Vedeli, kto to je a preto mali odvahu za ním kričať: „Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami!“ Vedeli, že On má moc, veď správy o zázrakoch, ktoré vykonal, o uzdraveniach, ktoré zažili tí, ktorým nikto nevedel pomôcť, sa šírili veľmi rýchlo. On bol ich posledná nádej, v ktorú zložili svoje očakávania. A skutočne, keď ich videl, povedal im: „Ukážte sa kňazom!“ a keď šli, boli očistení.
Kňazi posudzovali aj tieto veci. Oni mohli o človeku vyhlásiť, že je čistý a vtedy sa mohol vrátiť späť ku svojej rodine, do práce, do spoločnosti a aj do spoločenstva veriacich v synagóge či ísť do chrámu.
Čo im Pán Ježiš dal? Nový život. Dal im budúcnosť, dal im ďalšie dni, týždne a roky života, keď im prinavrátil zdravie. Dal im novú šancu žiť inak, po skúsenostiach, kedy stratili temer všetko. A čakali by sme, že budú vďační. Ale našiel sa iba jeden z tých desiatich. Aj to bol Samaritán. Cudzinec, na ktorého by sa Žid ani nepozrel, skôr by si pred ním odpľul. A možno aj naopak. Ale tu išlo o to, že práve tento Samaritán dokázal v eufórii svojho uzdravenia nájsť cestu späť k tomu, ktorý je pôvodcom jeho nového života a návratu zdravia. Iba on prišiel k Pánovi Ježišovi a ďakoval Mu. Padol na tvár Ježišovi k nohám, čiže tým vyjadril uznanie Jeho božskosti.
Kým boli títo desiati chorí, nevadilo im, v akom sú zoskupení. Boli spolu a spoločne volali po uzdravení. Ale potom veľmi rýchlo zabudli, čo pre nich Pán Ježiš urobil. Nenasledovali príklad vďačného Samaritána.
Milí b. a s., takto je to neraz aj v našich životoch. Rýchlo zabúdame na to, o čo sme prosili, keď to už máme. Zabudneme na trápenie, ktoré sme prežívali, na strach, ktorý nás denne valcoval, aj na izoláciu, ktorú nám niektoré veci spôsobovali. A nielen to. To sú len veci tohto sveta. Je tu ešte niečo horšie, čo je ako nevyliečiteľná choroba. Hriech. Hriech, ktorý nebadane vstúpi do nášho srdca a mysle a pomaly postupne rozkladá naše vnútro a ničí ho. Hriech nás robí slepými a hluchými voči druhým a ním ničíme nielen seba a svoj život, ale aj životy druhých. Hriech sa nás týka všetkých. Nemôžeme povedať, že niekto z nás je lepší ako ten druhý, že nehreší. Lebo vieme, že hriech nemusí byť iba viditeľné zlo, ale aj niečo, čo robíme slovami, či myšlienkami, alebo tým, keď nerobíme to, čo máme a tak ubližujeme druhým. Hriech pôsobí deštrukčne a izoluje nás, najprv od druhých ľudí a samozrejme od Pána Boha. Keď si spomenieme na prvý hriech v rajskej záhrade, už tam boli títo ľudia izolovaní od Boha, keď boli vyhnaní z raja, pretože Boh je Svätý.
Na hriech nie je liek. Nemôžeme si zobrať pilulku alebo natrieť sa nejakým balzamom, aby sme si pomohli. Áno, často si dávame náplaste výhovoriek a ospravedlňovaní, prečo sme tak alebo onak konali, aby sme sami pred sebou a aj pred druhými nevyzerali zle. Aby nás netrápilo svedomie a takto ho zvykneme učičíkať.
Hriech je každé prestúpenie Božej vôle. Aj to maličké, ktoré sa nám môže zdať ako banalita. A takto si žijeme a možno niektorí, tak ako tí desiati malomocní, aj hľadáme pomoc. A my verím, že vieme, kde ju aj môžeme nájsť. U Pána Ježiša. On jediný môže povedať – si čistý. Raz sa postavíme pred Bohom na poslednom súde a On bude hľadieť na náš život a bude vidieť všetko to, čo sme tu postvárali chtiac i nechtiac, len tak zo zábavy inokedy z pomsty, a čo povie?
Povie: „Si čistý!“ Ale iba tomu, pred koho sa postaví Kristus. Lebo On nás očisťuje od každého hriechu, On zomrel za to, aby sme my mohli raz žiť v Božom kráľovstve, ale aj aby sme tu na zemi žili nový život.
Milí b. a s., uvedomujeme si, čo nám tým Pán Ježiš dáva a sme Mu za to vďační? Lebo keď mocne zasiahne do nášho života a naplní naše želania, tak to vidíme a vieme poďakovať. Ale za to, že každý deň dostávame od Neho šancu na nový začiatok, že nám každý deň odpúšťa milostivo hriechy, ak ich vyznávame a v pokore pred Ním padáme na kolená, to už tak intenzívne nevnímame.
Vďačnosť je ovocím Ducha Svätého v nás. A my by sme mali byť vďační Bohu za Jeho veľkú lásku v každom ohľade.
Amen