Mesiac: máj 2026

Text: Marek 10, 35 – 45

³⁵Vtedy prišli k nemu Zebedejovi synovia Jakub a Ján s prosbou: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa požiadame.“ ³⁶On sa ich však opýtal: „Čo chcete, aby som pre vás urobil?“ ³⁷Odpovedali mu: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ ³⁸No on im povedal: „Neviete, čo si žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem, alebo byť pokrstení krstom, ktorým som ja pokrstený?“ ³⁹Oni odpovedali: „Môžeme.“ Nato Ježiš povedal: „Kalich, ktorý ja pijem, budete piť. Aj krstom, ktorým som pokrstený, budete pokrstení. ⁴⁰Ale dať sedieť po mojej pravici alebo ľavici nie je mojou vecou. Tie miesta patria tým, pre ktorých boli pripravené.“ ⁴¹Keď to počuli ostatní desiati, začali byť na Jakuba a Jána mrzutí. ⁴²Ježiš si ich zavolal a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich mocnári ich utláčajú. ⁴³Medzi vami to tak nebude! Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľký, bude váš služobník, ⁴⁴a kto chce byť medzi vami prvý, bude sluha všetkých. ⁴⁵Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.“

KÁZEŇ.

Milí b. a s., rok 2026 je v našej cirkvi rokom služby. Zároveň slávime 35. výročie Evanjelickej diakonie. Diakonia je mnohostranná praktická služba a my ju konkrétne poznáme len okrajovo, keďže žiadne stredisko sa v najbližšom okolí nenachádza. No sú Cirkevné zbory, kde ju majú rozvinutú a pomocou ktorej pomáhajú najmä najstarším ľuďom napĺňať praktickú službu lásky. Strediská evanjelickej diakonie sú sociálne zariadenia, domovy dôchodcov pre tých, o ktorých sa nemá kto postarať, resp. potrebujú 24 – hodinovú starostlivosť, ktorú im najbližšia rodina nemôže poskytnúť. Takisto je to aj Evanjelická spojená škola internátna pre hluchoslepé deti v Červenici, ktoré tam bývajú a učia sa podľa svojich potrieb.

Nedeľa po Vstúpení Pána Ježiša na nebo je tento rok určená ako Nedeľa Diakonie. Aj ofera z dnešnej nedele bude odoslaná pre evanjelickú diakoniu, konkrétne do Strediska evanjelickej diakonie vo Vranove nad Topľou na zakúpenie schodiskového sedačkového výťahu, aby sa mohli najmä tí najslabší bezpečne pohybovať v zariadení.

Vždy, keď máme na niečo prispieť, či je to už cez cirkev alebo iným spôsobom, pýtame sa prečo. Prečo by sme sa mali podieľať na niečom, čo nie je pre nás, čo sa nás osobne netýka, čo nie je v našej dedine alebo cirkevnom zbore, a keď sa možno bojíme, kde tie peniaze skončia. Človek si prirodzene kladie takéto otázky. Odpoveď, prečo by sme mali napriek týmto otázkam prispieť a pomôcť práve tým, ktorí nám to nijako oplatiť ani vrátiť nemôžu, nám ukazuje dnešný text, keď počujeme, že Pán Ježiš prišiel, aby nám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.

Predtým než povedal tieto slová svojim učeníkom, prebehol rozhovor, ktorý znie možno prekvapivo aj pre nás. Rozhovor dvoch bratov, učeníkov Jakuba a Jána s Pánom Ježišom. Títo dvaja od Neho chceli nezvyčajnú vec, aby im dal sedieť vo svojej sláve jednému po pravici a druhému po ľavici. Ich ambície sa premietli do budúcnosti, ale podľa všetkého tak trochu nepochopenej. Zaujímavé je, že predtým Ježiš hovoril o ceste do Jeruzalema, ktorá bude pre Neho náročná, lebo bude vydaný do rúk veľkňazov a zákonníkov, odsúdia Ho na smrť a zabijú. Ktovie, čo za týmito slovami videli učeníci. Či len slávu, o ktorej mali svoje predstavy a nerátali s tým ostatným a možno ich predstavy ovplyvnili ľudské predstavy o Mesiášovi ako politickom vládcovi. V každom prípade musel Pán Ježiš poopraviť ich smerovanie a práve preto opäť pripomenul, do akej úlohy Ho Boh povolal. Do úlohy služobníka, ktorého láska Ho dovedie až na smrť.

Milí b. a s., my sme si pri skúmaní života učeníkov na biblických hodinách povedali, že každý z nich sa musel zmeniť, obrátiť, premeniť svoje myslenie, aby sa mohol stať apoštolom, čiže nositeľom zvesti evanjelia. V každom z nich sa museli zlomiť tie ľudské egoistické sklony a musel prejsť prerodom vlastného ja, aby mohol nasledovať Krista. Každá sebarealizácia musela ustúpiť a vpredu sa mal nachádzať ten, kto potrebuje pomoc. A toto sa má diať aj pri nás. Pán Ježiš nemá byť pre nás prostriedkom ako dosiahnuť svoje plány; ani Tým, kto nás pozdvihne, aby nás druhí obdivovali. V Božom kráľovstve, teda medzi tými, ktorí uverili v Krista a chcú Ho nasledovať, majú platiť iné pravidlá ako vo svete, ktorý má široké lakte a myslí len na svoje dobro. V cirkvi je veľkosť človeka hodnotená podľa iných pravidiel. Nie podľa postavenia, ale podľa toho, ako hlboko sa dokážeme skloniť k druhým. Pán Ježiš hovorí, že ten, kto chce byť veľkým, nech sa stane malým, čiže služobníkom ostatných: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých“.

Pán Ježiš nám tiež preukázal službu a to tú najväčšiu, keď dokázal obetovať to najcennejšie, svoj život ako výkupné za mnohých, aby boli zachránení. Za Jeho príkladom sme povinní aj my prinášať obete. Niekedy sa jedná o náš čas, pomoc druhým, inokedy o našu dobrú radu a prijatie človeka takého, aký je, ale služba sa týka aj našej ochoty prispieť finančne. Vidieť potreby druhých a zapojiť sa aktívne do pomoci, hoci vieme, že sa nám to nevráti.

Pán Boh už v Starej Zmluve prikázal starať sa o tých, ktorí sú biedni, chorí, cudzinci, siroty a vdovy. A my vieme, že aj v Novej Zmluve by sme našli príklady tejto starostlivosti a rovnako výzvy k podobnej službe. Hneď po vzniku prvých cirkevných spoločenstiev videli apoštolovia potrebu starať sa o tých, ktorí nikoho nemali. Najmä v Jeruzaleme bolo veľa vdov, ktoré nemali žiadne prostriedky na živobytie. Preto zriadili prvých diakonov, ktorí mali úlohu praktickej pomoci a to aj finančného zabezpečenia takýchto ľudí. Mnohí z prvých kresťanov predávali svoje majetky a skladali apoštolom k nohám, aby sa rozdelilo pre všetkých podľa ich potrieb. Takže ako máme napísané v Skutkoch apoštolských, prví kresťania mali všetko spoločné a tak si pomáhali aj po sociálnej stránke, v praktickej službe každodenného života.

V dnešnej dobe žijeme v dobe istého sociálneho zabezpečenia štátom, ale pre mnohých je to dosť málo na to, aby mohli fungovať. A cirkev sa snaží skrze Strediská diakonie byť nápomocná najmä našim ľuďom, evanjelikom, keď im poskytuje praktické služby, ubytovanie, každodennú starostlivosť. Sú to miesta, kde títo ľudia nachádzajú nielen možnosť dožiť, ale hlavne byť v dôstojnom a bezpečnom prostredí, kde sa prihliada na ich osobné potreby.

Určitým spôsobom tam môžeme vidieť aj model spoločenstva, kde sa má prejaviť obetavá láska. Svet nepotrebuje tých, ktorí mu už nemôžu dať svoju prácu, lebo zostarli, a preto sú často odsúvaní a vnímaní za nepotrebných. Ale Kristus nás učí starať sa aj o takýchto ľudí a prejavovať im lásku aj malým príspevkom. Stačí menej, ale keď to urobia viacerí, naplnia sa potreby mnohých.

Milí b. a s., myslime dnes viac na druhých ako na seba. Berme slovo Božie ako výzvu, aby sme dokázali aj v tomto zmysle, keď prispejeme, byť nasledovníkmi Pána Ježiša.

Amen.

Modlitba.

Dobrotivý náš Pane, ďakujeme Ti za veľkosť Tvojej lásky, ktorú si nám prejavil vo svojom Synovi, Pánovi Ježišovi Kristovi, keď bol ochotný za nás obetovať svoj život. Ďakujeme aj za Jeho príklad služby lásky, ktorú konal, keď uzdravoval chorých, všímal si biednych, prinášal slovo útechy a zmierňoval utrpenie tých, ktorým nikto nevedel pomôcť, dokázal sa skloniť k tým, ktorých druhí nemali za nič. Prosíme, pomôž, aby sme aj my boli ochotní skloniť sa k našim blížnym, k tým, ktorí potrebujú našu pomoc a nemôžu nám ju nijako oplatiť. Daj nám vnímavé srdcia a ochotné ruky, ako aj dostatok súcitu a milosrdenstva, ktoré im dokážeme prejaviť aj v praktickej službe, či finančnej pomoci. Daj nám láskavé srdcia ochotné postaviť toho druhého pred seba a naplniť jeho potreby. Pomôž nám Pane, nasledovať Tvoje šľapaje, aby sme boli soľou zeme a svetlom sveta v konkrétnej službe druhým.

Prosíme aj za tých, ktorí pracujú v diakonických strediskách v rôznych funkciách, aby si bol s nimi, požehnával ich prácu a dával im dostatok síl i lásky, aby dokázali byť predĺženou rukou Krista v službe tým najzraniteľnejším. Pane, buď s nami všetkými!

Amen

Text: Marek 16, 19 – 20

Keď im to Pán Ježiš dopovedal, bol vzatý do neba a posadil sa na pravici Božej. Oni však vyšli a kázali všade a Pán im pomáhal a potvrdzoval slová znameniami, ktoré ich sprevádzali. Amen.

KÁZEŇ

Milí b. a s., dnes si pripomíname veľkú udalosť vstúpenia Pána Ježiša na nebo. Vychádza na 40. deň od vzkriesenia, preto tento sviatok cirkev slávi každý rok práve vo štvrtok. Počas 40 dní po svojom vzkriesení sa Pán Ježiš ukazoval mnohým. Aj evanjelista Marek podáva svedectvo o tom, že Ježiš sa zjavil Márii Magdaléne hneď po svojom vzkriesení, potom dvom učeníkom, ktorí išli do poľa a našli by sme správy o ďalších, ktorí Ho videli živého. Učeníci počuli svedectvá od týchto ľudí, ale neverili im. Preto sa Pán Ježiš zjavil aj im a karhal nedôveru a tvrdosť ich srdca. No zároveň ich poveril dôležitou úlohou ísť do celého sveta a kázať evanjelium všetkému stvoreniu. Myslím si, že Marek zachytáva len časť ich rozhovoru a verím, že keby boli v tom čase mobily alebo kamery, mali by sme podrobnejší záznam. Určite sa vzkriesený Ježiš rozprával so svojimi učeníkmi o rôznych veciach, ale v Biblii máme len to podstatné, čo potrebujeme počuť aj my v dnešnej dobe.

Pán Ježiš im sľúbil, že dostanú od Neho určitú moc konať zázraky a práve znamenia, ktoré sa budú diať aj ich rukami, budú potvrdením toho, že je s nimi a že On je živý. Keby sme chceli konkrétne vedieť, čo všetko sa ich rukami udialo, mohli by sme nazrieť do Skutkov apoštolských, kde sú záznamy o tom, ako žila prvá cirkev, ďalej by sme videli, ako apoštolovia, teda učeníci Pána Ježiša konajú svoju úlohu a aj za cenu života zvestujú evanjelium a videli by sme ako Pán Ježiš zastavuje na ceste aj toho najväčšieho vtedajšieho odporcu cirkvi, Saula a robí z neho Pavla, jedného z najvýznamnejších apoštolov. Takže Skutky ako kniha plná rôznych ukážok života kresťanov a šírenia Božieho slova je celkom zaujímavým čítaním, ktoré nás vtiahne do tej doby a ukáže nám, cez čo všetko museli Ježišovi nasledovníci prejsť, ale aj ako im bol Boh v živote prítomný.

Evanjelista Marek podáva len strohú a stručnú správu o tom, že keď bol Pán Ježiš vzatý do neba, teda ukončil svoju telesnú epochu v tomto svete, posadil sa na pravici Božej a Jeho učeníci vyšli a kázali všade, Pán im pomáhal a potvrdzoval slová znameniami, ktoré ich sprevádzali. Nepíše teda nič konkrétne, čo sa dialo. Ani samotné vstúpenie Ježiša nemáme podrobne opísané v tomto evanjeliu v porovnaní s Matúšovým a Lukášovým.

Napriek tomu môžeme z tohto krátkeho textu vyčítať viaceré skutočnosti. Samotná udalosť vstúpenia Ježiša na nebo je ukončením Jeho telesnej prítomnosti a potvrdením toho, čo hovoril už predtým učeníkom, že príde čas, kedy už nebude s nimi tak ako doteraz, ale vráti sa späť k Otcovi. Práve evanjelista Ján zachytil rozhovor o tomto, keď Tomáš povedal: „Nevieme, Pane, kam ideš; ako by sme teda znali cestu?“ Teraz však, keď Ho videli živého a dal im možnosť byť účastnými Jeho vstúpenia na nebo v priamom prenose, mohli si utvrdiť srdcia vo viere v Neho a rozpomenúť sa na všetky tie rozhovory, ktoré spolu mali. Marek napísal, že Pán Ježiš sa posadil na pravici Božej. Vrátil sa teda k svojmu Otcovi. A to zachytáva aj náš oltárny obraz, na ktorom vedľa seba sedia Boh Otec a Boh Syn, ktorý má v rukách kríž a zemeguľu a rovnako má zemeguľu v rukách aj Otec. Dnes sa síce tejto téme nebudeme venovať hlbšie, ale poviem len to, že to znamená zavŕšenie Jeho diela, potvrdzuje to Jeho božskú autoritu a Jeho korunováciu za kráľa. V podstate to vyznávame aj v Kréde.

Milí b. a s., my sme síce neboli pritom, ako Pán Ježiš vstupoval na nebo, verím, že nám stačia svedectvá Novej Zmluvy, ale poverenie a úlohu zvestovať ďalej evanjelium máme všetci. A tu nám Marek v jednej vete pripomína, že učeníci naozaj išli a kázali všade evanjelium. A možno to znie tak celkom pekne a jednoducho, že to všetko robili. Presne tak, ako keď píšem kňazskú správu o živote cirkevného roku a tam konštatujem, čo všetko sa dialo, čo sa nám podarilo, koľkí ľudia ochotne pomohli, koľké zázraky sme cez ten čas prežili a ako bol Pán Boh s nami. Ale vieme, že za tým sú aj ťažkosti, cez ktoré sme prechádzali, neraz aj sklamania z neochoty ľudí, ktorí neprejavili záujem a mnohá námaha a práca, ktorá nás stála čas a peniaze, niekedy aj na úkor našich rodín a blízkych, či oddychu alebo našich koníčkov a záľub. Ani Marek toto nepopisoval podrobne. Práve tie Skutky apoštolov nám dávajú bližšie nazrieť. No predsa je aj strohá informácia o ochote učeníkov ísť a kázať pre nás motiváciou a príkladom, aby sme rovnako aj my konali svoje poslanie v tomto svete, ktorým nás poveril náš Pán.

Povzbudením nám má byť aj to, že On síce odišiel, ale Jeho pomoc môžeme vo svojom živote vidieť, cítiť, prežívať a to aj cez rozličné predivné okamihy, kedy prichádzajú „znamenia z neba“, ktoré potvrdia, že nejdeme vlastnou cestou, ale tou, ktorú nám vytýčil náš Pán.

Kázať evanjelium sa dá rozličným spôsobom. Nielen slovami, keď hovoríme o Pánovi Ježišovi a o tom, čo pre nás urobil. Ale aj svojim životom, v tom ako sa správame k druhým, aké postoje zaujímame. Tak ako Pán Ježiš, tak aj Jeho učeníci konali službu. A to je v porovnaní s tým, ako žije tento svet a presadzuje svoju moc, úplne odlišné. Vo svete mať moc znamená ovládať druhých a za každú cenu naplniť svoju vôľu. Pán Ježiš konal ako služobník, ktorý druhým pomáhal, zaujímal sa o tých najbiednejších, uzdravoval nemocných, dával nádej tým, ktorí stratili zmysel života a preukazoval lásku od tých najmenších až po posledného človeka, ktorého vyčlenili na okraj spoločnosti.

Milí b. a s., služba druhým nesie v sebe istú náročnosť, lebo to mnohokrát znamená zaprieť seba samého; dať toho druhého na prvé miesto pred seba a nájsť si čas, obetovať prostriedky na úkor seba. Ale ak sme ochotní to urobiť, verme, že tým nestratíme, ale získame. A čo je najdôležitejšie, Božia ruka bude s nami. Aby sme však vedeli, akým spôsobom túto službu robiť, potrebujeme poznať nášho Pána a Spasiteľa, ktorý nám je príkladom, motiváciou a tiež pomocou, aby sme vedeli v láske konať svoju službu.

Milí b. a s., dnešný sviatok vstúpenia Pána Ježiša nám teda nanovo pripomína, že hoci On odišiel do neba, nezabudol na nás, ale sprevádza nás

týmto životom, povoláva k službe evanjelia, ktoré máme zvestovať slovom i skutkom a požehnáva naše snaženia znameniami, ktoré potvrdzujú, že sme na Jeho ceste.

Možno máme pocit, že nás je málo aktívnych v cirkvi a veľakrát je to aj pravda a realita, ale povzbudzujme sa navzájom, aby sme napriek tomu v službe neustávali. Veď tam, kde je Božie požehnanie, tam prichádza aj rozrastanie Božieho kráľovstva na zemi a radosť z každého úspechu, hoci pre tento svet nemusí znamenať veľa. Osobne si myslím, že nášho zboru sa Božia ruka v tom dobrom dotkla už veľakrát a aj predivne, kedy sme sami videli, že Pán Boh je s nami. Nech nám je to povzbudením ku ďalšej práci a službe, lebo ju veľa ľudí potrebuje.

Amen.

Text: 1.Samuelova 1, 9 – 11 + 20 + 24 – 28

⁹Keď sa v Šíle najedli a napili, Anna vstala a predstúpila pred Hospodina; zatiaľ kňaz Éli sedel na stolci pri dverách chrámu Hospodinovho. ¹⁰Ona, roztrpčená v duši, sa modlila k Hospodinovi a veľmi plakala. ¹¹I urobila takýto sľub: Hospodine mocností, ak vzhliadneš na trápenie svojej služobnice a rozpomenieš sa na mňa, ak nezabudneš na svoju služobnicu, ale dáš jej mužského potomka, oddám ho Tebe, Hospodine, po všetky dni jeho života, a britva sa nedotkne jeho hlavy. 

²⁰Po určitom čase počala, porodila syna a dala mu meno Samuel, lebo povedala: Vyprosila som ho od Hospodina.  ²⁴Keď ho prestala kojiť, vzala ho so sebou, k tomu trojročného býčka, jednu éfu múky, mech vína, a priviedla ho do domu Hospodinovho v Šíle. Ale chlapec bol ešte maličký. ²⁵Potom býčka zabili a chlapca priviedli k Élimu. ²⁶Vtedy ona povedala: Ach, pane môj! Akože žiješ, pane môj, ja som oná žena, čo tu stála pri tebe a modlila sa k Hospodinovi. ²⁷Za tohto chlapca som prosila, a Hospodin mi dal to, čo som prosila od Neho. ²⁸Preto ho odovzdávam Hospodinovi, aby bol Hospodinovi oddaný po všetky dni svojho života. A vzývali tam Hospodina.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., v Biblii máme zachytené príbehy rôznych ľudí v ich osobnej realite, ktorá nebola vždy ružová a príjemná. A to napriek tomu, že to boli veriaci ľudia. Aj preto sú nám tieto biblické postavy blízke a my vnímame ich životné príbehy ako tie, v ktorých sa neraz sami nájdeme. Hoci žili v úplne odlišnom prostredí, čase, kultúre ako my, predsa sa ich problémy a ťažkosti  dosť podobajú tým našim. Vieme sa celkom vcítiť do ich kože, vieme si reálne predstaviť s čím zápasili a pochopiť, čo prežívali. Zároveň však môžeme u nich vidieť spôsob, akým to všetko, čo ich trápilo, riešili a poučiť sa z toho, že nie všetky ľudské riešenia sú správne. Tak ako som aj minule hovorila, nie vždy rozumieme tomu, čo sa deje alebo nedeje v našom živote a Božie plány nám neraz zostávajú skryté dlhý čas.

Tak to bolo aj v živote jednej rodiny, ktorú si Pán Boh vyvolil, aby skrze ich potomka spravoval svoj vyvolený národ. Ale kým k tomu prišlo, museli prejsť rozličnými skúškami a tiež môžeme povedať, že si jednotlivci z tejto rodiny mnoho vytrpeli.

Bežnou praxou v tých časoch bolo, že keď žena nemohla mať deti, darovala svoju slúžku mužovi, aby s ňou splodil potomkov. Deti boli požehnaním a boli aj nutnosťou, pretože pomáhali otcovi pracovať, zveľaďovať to, čo rodina mala a zároveň zaručovali zachovanie rodu. Mnohoženstvo nebolo veľmi šťastnou voľbou, pretože prinášalo so sebou ťažkosti. Tak to bolo aj v rodine Elkánu, ktorý mal dve ženy. Peninná deti mala, ale Anna nie. Elkána ju mohol prepustiť, ale on Annu miloval z celého srdca a preto to neurobil. Kritika jej neplodnosti a povyšovanie sa druhou ženou jej prinášali každodenné utrpenie. V 1.kapitole máme napísané, že Peninná využívala každú príležitosť, aby mohla Annu dráždiť a ponižovať ostrými urážkami. V tej dobe sa na plodnosti veľmi zakladalo. Elkána sa snažil zmierniť jej vnútornú bolesť a aj navonok jej prejavoval vždy láskavosť. V jednom z prekladov Biblie to máme pekne napísané: „Jej muž sa ju snažil utešiť a hovoril jej: Neplač a radšej niečo dobré zjedz. Nemá cenu sa trápiť vecami, ktoré aj tak nezmeníš. Pozri sa na to z tej lepšej stránky. Veď máš predsa mňa, svojho muža a to je viac, než keby si mala desať synov.“

Verím, že bola vďačná za svojho milujúceho muža, ktorý jej nič nevyčítal, ale miloval ju. Ale to len my ženy vieme pochopiť tieto veci a tú bolesť, ktorú nosia v srdci všetky, ktorým bolo odopreté priviesť na zem potomkov. Muži to nemôžu precítiť tak ako ženy. Nie je im to dané.

Ľudským spôsobom sa problémy v tejto rodine vyriešili, keď mal Elkána dve ženy a teda s tou druhou mal aj deti. Ale Pán Boh mal iný plán. On chcel v správnom čase poslať do tejto rodiny chlapca, ktorého potreboval do určitej dôležitej úlohy. Anna k Bohu volala z celej duše, plakala a bola ochotná urobiť aj naplniť sľub, že mužského potomka oddá Bohu do služby, ak jej ho Hospodin požehná. Anna chcela naplniť svoju ženskú rolu – priviesť na svet potomka a to aj za cenu, že s ním bude len niekoľko rokov, a potom ho vráti Bohu. Veľmi podobne ako to bolo pri Samsonovi, sudcovi Izraela, aj ona sľúbila, že sa britva nedotkne jeho hlavy.

Milí b. a s., dnešná nedeľa sa volá Rogate, čo znamená proste, pýtajte si, inak povedané: „Proste a vezmete, aby vaša radosť bola úplná.“ Zároveň tento rok vyšla nedeľa Rogate na Deň matiek. Preto si myslím, že práve Anna a jej príbeh je veľmi príznačný na dnešný deň.

Anna prosila Hospodina a dostala, o čo Ho žiadala. Ako sme počuli aj v dnešnom evanjeliu, Pán Ježiš povzbudzuje svojich učeníkov a teda aj nás všetkých, aby sme prosili Otca nebeského v Jeho mene a dá nám, o čo Ho žiadame. Prosiť v mene Ježišovom však znamená prosiť v súlade s Božou vôľou a Božími plánmi. A to je to, že my ich nie vždy poznáme. My nevieme, čo pre nás Pán Boh pripravil a už dopredu zabezpečil, preto v tomto zmysle potrebujeme Božieho Ducha, ktorý nás naučí, ako sa máme modliť.

Anna o Pánovi Ježišovi nevedela, ani o Duchu Svätom, ale modlila sa v súlade s Božími plánmi, a preto aj boli pri nej naplnené jej modlitby. Pán Boh vyriešil svojim spôsobom jej situáciu, dal jej syna, ktorého pomenovala Samuel, vyprosený od Boha. A potom, keď chlapec odrástol, naplnila aj svoj sľub a priviedla ho do Šílu ku kňazovi Élimu, aby tam slúžil Hospodinovi.

A tu vidíme nielen jej modlitebný zápas, ktorý viedla v úprimnosti, neúprosnosti a vytrvalosti celej svojej duše, ale aj veľké materinské srdce, ktoré bolo ochotné dať na prvé miesto Boha.

My matky väčšinou kladieme do popredia naše deti. Robíme pre nich všetko možné, snažíme sa im dať maximum, ale niekedy zabúdame, že na prvom mieste má byť aj v našom srdci Pán Boh. Ten, ktorý nám tie deti požehnal, pri Krste prijal za svoje a my sme mu vtedy sľúbili, že ich budeme vychovávať v kresťanskej viere. Ale realita býva iná. Koľké matky vedú svoje deti k Bohu a zachovávajú sľuby, ktoré dali? Čo tie naše deti vidia pri nás? Viesť deti k Bohu neznamená viesť ich tak, aby všetci boli farármi. Tu ide o vieru v Pána Boha, poznanie Pána Ježiša a vzťah s Ním. Matka je najbližšie k dieťaťu, veď ho pod svojim srdcom nosila dlhé mesiace. Dieťa prežívalo s matkou všetko, radosť i bolesť, chaos aj pokoj. A po narodení bolo na matku upäté ešte dlhý čas. Preto je práve v jej kompetencii dať dieťaťu aj základy viery a viesť ho.

Je pravdou, že otcovia by mali byť duchovnými vodcami v našich rodinách, ale popravde koľko mužov sa zaujíma o tieto veci, koľkí chodia do kostola a podobne. Väčšinou výchovu detí riešia matky.

Milé ženy, Anna je nám príkladom nielen vo vytrvalosti pri svojich modlitbách, ale aj v správnej výchove, kedy svojho syna viedla k Bohu. Ona aj konkrétne, ale určite ho od malička vychovávala, aby vedel, kto je Hospodin, vyučovala ho, vštepovala mu do srdca lásku k Bohu a budovala svojim osobným príkladom vieru. A Samuel bol významným prorokom a kňazom v dejinách Izraela.

Naše deti nám tak celkom nepatria. Sú Božie. A ak chceme urobiť to najlepšie pre ich životy, veďme ich k Pánu Bohu, odovzdávajme im to, čo sme sami prijali, aby naše deti mohli naplniť svoju úlohu, pre ktorú Boh pre nich už dávno predtým, než sa narodili, vymyslel svoj plán. Preto keď sa budeme modliť aj za svoje deti, prosme pre nich to, čo chce sám Boh, hoci my to možno nepoznáme. Prosme a vezmeme a naša radosť bude úplná.

Amen