Text: Zjavenie Jána 2, 8 – 11
8 Anjelovi cirkevného zboru smyrnenského napíš: Toto hovorí Prvý a Posledný, ktorý bol mŕtvy a ožil: 9 poznám tvoje súženie a chudobu – ale si bohatý – i rúhanie (ľudí), ktorí hovoria o sebe, že sú Židia, a nie sú, ale sú satanovou synagógou. 10 Neboj sa toho, čo máš trpieť! Ajhľa, diabol hodlá niektorých z vás vrhnúť do väzenia, aby ste boli skúšaní, a budete desať dní v súžení. Buď verný až do smrti a dám ti veniec života! 11 Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom! Kto zvíťazí, tomu druhá smrť neuškodí!
KÁZEŇ.
Smyrna sa nachádzala asi tak 40km na sever od Efezu a hovorilo sa jej aj „prístav Ázie“. Bolo to hlavné mesto Lýdie. História ho zaznamenala ako jedno z najkrajších miest vtedajšieho sveta. Pýšilo sa krásnymi chrámami, rovnými ulicami a dobre rozvinutým obchodom. Smyrna bola povestná veľkým bohatstvom. Keď bol zničený Jeruzalem, prišlo sem veľa Židov a v meste mali časom veľký vplyv.
V takomto úžasnom meste sa nachádzal aj kresťanský zbor. Nevieme, kto ho založil, možno Pavol. V čase písania Zjavenia to bol zbor chudobný, lebo pravdepodobne pozostával väčšinou z ľudí, ktorí patrili medzi „nižšie“ spoločenské vrstvy. Nemali možno veľa finančných prostriedkov, ale Pán Ježiš v tomto liste vydáva o nich to najlepšie svedectvo. Prečo teda káže Ježiš Jánovi napísať týmto kresťanom?
Kvôli povzbudeniu k vernosti až do smrti. Takto by sme mohli do jednej vety zhrnúť to, čo im chce odkázať.
Za zmienku stojí to, ako sa v tomto liste predstavuje Kristus. Ako Prvý a Posledný. To znamená večne živý, ktorý vládne nad všetkými. To je záruka toho, že je stále so svojou cirkvou. Aj keby sa dialo čokoľvek, On svojich neopustí.
Ján tu opisuje, čo čaká cirkev v najbližšej budúcnosti. Pre zbor v Smyrne nepredpovedá nejaké veľké prenasledovanie, ale pôjde skôr o miestne, vnútorné príkoria od tých, čo sú navonok bohatí, Židia i pohania bývajúci v meste, ale pritom vnútorne úplne chudobní.
Smyrnenskí ako malé spoločenstvo sú vystavení dvojakému utrpeniu – chudobe a rúhaniu, ktoré musia pre svoju vieru znášať. Chudoba nie je ani pre nás v dnešnej dobe nič nové. A týka sa cirkvi aj dnes. Vieme, ako to býva, keď sa hovorí o peniazoch, že často krát je to problém, ktorý sužuje a trápi tých, ktorí by aj chceli viacej vecí v zboroch robiť, ale nemôžu. Horšia je ale chudoba ducha. Tá vonkajšia – finančná – sa vždy dá nejakým spôsobom zvládnuť, ale tá vnútorná sa ťažko odstraňuje. A potom to vidno aj na tej vonkajšej chudobe, lebo sa prejaví vnútorná duchovná chudoba. Neochota, neláska, nemohúcnosť.
Syrnenskí sú však pochválení za to, že duchovne sú bohatí v Kristovi. Kritika tu padá na Židov, ktorí sú nimi len navonok, lebo patria k tomuto národu, ale vnútorne ich vedie diabol, a preto ich Ján nazýva satanovou synagógou. Neslúžia Bohu, ale diablovi. Dokazovali to svojim zlým a nepriateľským postojom ku kresťanom. V meste mali možnosť veci ovplyvniť k dobrému, ale urobili opak. To boli tie vnútorné príkoria, ktoré prichádzali na tento zbor. To tiež poznáme, keď očakávame podporu zo strany tých, ktorí by nám mali z určitého hľadiska rozumieť, ale dočkáme sa opaku. Vnútorná zrada, či príkoria od tých, ktorí sú určitým spôsobom „naši“ bolia oveľa viac ako keď nám ublíži niekto cudzí.
Milí b. a s., v dnešnom liste však môžeme počuť povzbudenie k tomu, že všetko, aj to, čo vnímame zo svojho ľudského pohľadu ako zlé a ťažké, je v podstate prostriedkom, ktorým nás Pán Boh ťahá bližšie k sebe. A preto akoby Ján povedal: vernosť osvedčíte v utrpení.
Ak trpíme pre Krista, tak si máme pripomenúť niektoré veci: učíme sa tým nebojácnosti, pretože utrpenie nie je osudovou nutnosťou, ale Boh dopúšťa, aby sme trpeli a tým boli preskúšaní a osvedčili sa. V utrpení Boh človeka neopúšťa. Preto im dopredu dáva vedieť, že príde utrpenie, lebo diabol má dovolené uvrhnúť niektorých do väzenia a ten čas – 10 dní – znamená, že to bude Bohom povolené, Bohom nastavené na krátky čas a Bohom aj ohraničené. Tohto sa kresťania báť nemusia. Báť sa máme iba Boha, živého, ktorý je naozaj Prvý a Posledný, má moc a v príhodný čas sa vráti ako Sudca živých i mŕtvych. Isteže za utrpením stojí satan, pokušiteľ, zvodca, odporca Boha a Jeho i náš nepriateľ. Niekedy utrpenie môže prekročiť aj hranicu života. Z histórie sa dozvedáme, že v Smyrne bol biskupom Polykarp a ten zomrel mučeníckou smrťou. Bol verný nielen počas svojho života a pôsobenia v tomto spoločenstve, ale zostal verný až do smrti. A k tomu prichádza povzbudenie pre veriacich všetkých čias. Aby sme boli verní Kristovi až do smrti.
My, milí b. a s., nevieme dnes povedať, čo všetko – aké utrpenia na nás prídu. Či to bude po tej vonkajšej strane, alebo to budú rúhania voči nám ako kresťanom. Vieme, že v iných krajinách kresťania neraz trpia a aj umierajú pre svoju vieru v Krista. A budúcnosť môže byť rovnaká aj v našich končinách. Možno prídu na nás skúšky iného typu. Na jednotlivcov, nás, ktorí stojíme v čele cirkevných zborov, či ste ako presbyteri volení do funkcií, alebo aj na tých ostatných členov zboru. Budúcnosť je v tomto ohľade vždy neistá. Ale to, o čo sa môžeme oprieť a čo nás má povzbudiť a posilniť, je Kristova prítomnosť a Jeho vernosť. On bude s nami v každej chvíli. On sa bude zaujímať o to, ako je to s nami, ako stojíme, čo prežívame. Len aby sme si zachovali vnútorné bohatstvo viery v Krista. To je to najdôležitejšie. Potom môže prísť hoci aj smrť, nám neuškodí. Ani prvá, ani druhá smrť, lebo budeme mať „na hlave“ veniec života.
V našom kostole máme obraz víťaznej cirkvi. Je na pravej strane pri okne. A je tam napísané práve to dnešné povzbudenie: buď verný až do smrti a dostaneš veniec života. Naši predkovia vedeli, čo potrebujeme častejšie počuť a pripomínať si a čoho sa nemáme báť ako kresťania.
To, čo je tomuto svetu vzácne, nám kresťanom je len druhoradou hodnotou. Toto by sme mali mať pred očami aj teraz, keď prichádzajú sviatky Vianoc. Zamerať sa nie na pominuteľnú hodnotu, na pozlátko sviatkov, ale na pravý dôvod. Minule som deťom na náboženstvo priniesla omaľovanku, kde bolo napísané, že Ježiš je dôvodom sezóny, čiže sviatkov /Jesus is the reason of the season./. Vysvetlila som im krátko, čo to znamená, aby už od malička vedeli, že Vianoce máme kvôli Ježišovi a nie Ježiša kvôli Vianociam. A rovnako je to aj s týmto adventným vencom, ktorý nám má pripomenúť, že na druhý príchod Krista sa máme pripravovať a nebyť pasívni. Advent nemáme kvôli vencu, ale veniec kvôli adventu.
Amen.