Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: 1.Samuelova 1, 9 – 11 + 20 + 24 – 28

⁹Keď sa v Šíle najedli a napili, Anna vstala a predstúpila pred Hospodina; zatiaľ kňaz Éli sedel na stolci pri dverách chrámu Hospodinovho. ¹⁰Ona, roztrpčená v duši, sa modlila k Hospodinovi a veľmi plakala. ¹¹I urobila takýto sľub: Hospodine mocností, ak vzhliadneš na trápenie svojej služobnice a rozpomenieš sa na mňa, ak nezabudneš na svoju služobnicu, ale dáš jej mužského potomka, oddám ho Tebe, Hospodine, po všetky dni jeho života, a britva sa nedotkne jeho hlavy. 

²⁰Po určitom čase počala, porodila syna a dala mu meno Samuel, lebo povedala: Vyprosila som ho od Hospodina.  ²⁴Keď ho prestala kojiť, vzala ho so sebou, k tomu trojročného býčka, jednu éfu múky, mech vína, a priviedla ho do domu Hospodinovho v Šíle. Ale chlapec bol ešte maličký. ²⁵Potom býčka zabili a chlapca priviedli k Élimu. ²⁶Vtedy ona povedala: Ach, pane môj! Akože žiješ, pane môj, ja som oná žena, čo tu stála pri tebe a modlila sa k Hospodinovi. ²⁷Za tohto chlapca som prosila, a Hospodin mi dal to, čo som prosila od Neho. ²⁸Preto ho odovzdávam Hospodinovi, aby bol Hospodinovi oddaný po všetky dni svojho života. A vzývali tam Hospodina.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., v Biblii máme zachytené príbehy rôznych ľudí v ich osobnej realite, ktorá nebola vždy ružová a príjemná. A to napriek tomu, že to boli veriaci ľudia. Aj preto sú nám tieto biblické postavy blízke a my vnímame ich životné príbehy ako tie, v ktorých sa neraz sami nájdeme. Hoci žili v úplne odlišnom prostredí, čase, kultúre ako my, predsa sa ich problémy a ťažkosti  dosť podobajú tým našim. Vieme sa celkom vcítiť do ich kože, vieme si reálne predstaviť s čím zápasili a pochopiť, čo prežívali. Zároveň však môžeme u nich vidieť spôsob, akým to všetko, čo ich trápilo, riešili a poučiť sa z toho, že nie všetky ľudské riešenia sú správne. Tak ako som aj minule hovorila, nie vždy rozumieme tomu, čo sa deje alebo nedeje v našom živote a Božie plány nám neraz zostávajú skryté dlhý čas.

Tak to bolo aj v živote jednej rodiny, ktorú si Pán Boh vyvolil, aby skrze ich potomka spravoval svoj vyvolený národ. Ale kým k tomu prišlo, museli prejsť rozličnými skúškami a tiež môžeme povedať, že si jednotlivci z tejto rodiny mnoho vytrpeli.

Bežnou praxou v tých časoch bolo, že keď žena nemohla mať deti, darovala svoju slúžku mužovi, aby s ňou splodil potomkov. Deti boli požehnaním a boli aj nutnosťou, pretože pomáhali otcovi pracovať, zveľaďovať to, čo rodina mala a zároveň zaručovali zachovanie rodu. Mnohoženstvo nebolo veľmi šťastnou voľbou, pretože prinášalo so sebou ťažkosti. Tak to bolo aj v rodine Elkánu, ktorý mal dve ženy. Peninná deti mala, ale Anna nie. Elkána ju mohol prepustiť, ale on Annu miloval z celého srdca a preto to neurobil. Kritika jej neplodnosti a povyšovanie sa druhou ženou jej prinášali každodenné utrpenie. V 1.kapitole máme napísané, že Peninná využívala každú príležitosť, aby mohla Annu dráždiť a ponižovať ostrými urážkami. V tej dobe sa na plodnosti veľmi zakladalo. Elkána sa snažil zmierniť jej vnútornú bolesť a aj navonok jej prejavoval vždy láskavosť. V jednom z prekladov Biblie to máme pekne napísané: „Jej muž sa ju snažil utešiť a hovoril jej: Neplač a radšej niečo dobré zjedz. Nemá cenu sa trápiť vecami, ktoré aj tak nezmeníš. Pozri sa na to z tej lepšej stránky. Veď máš predsa mňa, svojho muža a to je viac, než keby si mala desať synov.“

Verím, že bola vďačná za svojho milujúceho muža, ktorý jej nič nevyčítal, ale miloval ju. Ale to len my ženy vieme pochopiť tieto veci a tú bolesť, ktorú nosia v srdci všetky, ktorým bolo odopreté priviesť na zem potomkov. Muži to nemôžu precítiť tak ako ženy. Nie je im to dané.

Ľudským spôsobom sa problémy v tejto rodine vyriešili, keď mal Elkána dve ženy a teda s tou druhou mal aj deti. Ale Pán Boh mal iný plán. On chcel v správnom čase poslať do tejto rodiny chlapca, ktorého potreboval do určitej dôležitej úlohy. Anna k Bohu volala z celej duše, plakala a bola ochotná urobiť aj naplniť sľub, že mužského potomka oddá Bohu do služby, ak jej ho Hospodin požehná. Anna chcela naplniť svoju ženskú rolu – priviesť na svet potomka a to aj za cenu, že s ním bude len niekoľko rokov, a potom ho vráti Bohu. Veľmi podobne ako to bolo pri Samsonovi, sudcovi Izraela, aj ona sľúbila, že sa britva nedotkne jeho hlavy.

Milí b. a s., dnešná nedeľa sa volá Rogate, čo znamená proste, pýtajte si, inak povedané: „Proste a vezmete, aby vaša radosť bola úplná.“ Zároveň tento rok vyšla nedeľa Rogate na Deň matiek. Preto si myslím, že práve Anna a jej príbeh je veľmi príznačný na dnešný deň.

Anna prosila Hospodina a dostala, o čo Ho žiadala. Ako sme počuli aj v dnešnom evanjeliu, Pán Ježiš povzbudzuje svojich učeníkov a teda aj nás všetkých, aby sme prosili Otca nebeského v Jeho mene a dá nám, o čo Ho žiadame. Prosiť v mene Ježišovom však znamená prosiť v súlade s Božou vôľou a Božími plánmi. A to je to, že my ich nie vždy poznáme. My nevieme, čo pre nás Pán Boh pripravil a už dopredu zabezpečil, preto v tomto zmysle potrebujeme Božieho Ducha, ktorý nás naučí, ako sa máme modliť.

Anna o Pánovi Ježišovi nevedela, ani o Duchu Svätom, ale modlila sa v súlade s Božími plánmi, a preto aj boli pri nej naplnené jej modlitby. Pán Boh vyriešil svojim spôsobom jej situáciu, dal jej syna, ktorého pomenovala Samuel, vyprosený od Boha. A potom, keď chlapec odrástol, naplnila aj svoj sľub a priviedla ho do Šílu ku kňazovi Élimu, aby tam slúžil Hospodinovi.

A tu vidíme nielen jej modlitebný zápas, ktorý viedla v úprimnosti, neúprosnosti a vytrvalosti celej svojej duše, ale aj veľké materinské srdce, ktoré bolo ochotné dať na prvé miesto Boha.

My matky väčšinou kladieme do popredia naše deti. Robíme pre nich všetko možné, snažíme sa im dať maximum, ale niekedy zabúdame, že na prvom mieste má byť aj v našom srdci Pán Boh. Ten, ktorý nám tie deti požehnal, pri Krste prijal za svoje a my sme mu vtedy sľúbili, že ich budeme vychovávať v kresťanskej viere. Ale realita býva iná. Koľké matky vedú svoje deti k Bohu a zachovávajú sľuby, ktoré dali? Čo tie naše deti vidia pri nás? Viesť deti k Bohu neznamená viesť ich tak, aby všetci boli farármi. Tu ide o vieru v Pána Boha, poznanie Pána Ježiša a vzťah s Ním. Matka je najbližšie k dieťaťu, veď ho pod svojim srdcom nosila dlhé mesiace. Dieťa prežívalo s matkou všetko, radosť i bolesť, chaos aj pokoj. A po narodení bolo na matku upäté ešte dlhý čas. Preto je práve v jej kompetencii dať dieťaťu aj základy viery a viesť ho.

Je pravdou, že otcovia by mali byť duchovnými vodcami v našich rodinách, ale popravde koľko mužov sa zaujíma o tieto veci, koľkí chodia do kostola a podobne. Väčšinou výchovu detí riešia matky.

Milé ženy, Anna je nám príkladom nielen vo vytrvalosti pri svojich modlitbách, ale aj v správnej výchove, kedy svojho syna viedla k Bohu. Ona aj konkrétne, ale určite ho od malička vychovávala, aby vedel, kto je Hospodin, vyučovala ho, vštepovala mu do srdca lásku k Bohu a budovala svojim osobným príkladom vieru. A Samuel bol významným prorokom a kňazom v dejinách Izraela.

Naše deti nám tak celkom nepatria. Sú Božie. A ak chceme urobiť to najlepšie pre ich životy, veďme ich k Pánu Bohu, odovzdávajme im to, čo sme sami prijali, aby naše deti mohli naplniť svoju úlohu, pre ktorú Boh pre nich už dávno predtým, než sa narodili, vymyslel svoj plán. Preto keď sa budeme modliť aj za svoje deti, prosme pre nich to, čo chce sám Boh, hoci my to možno nepoznáme. Prosme a vezmeme a naša radosť bude úplná.

Amen

Text: Žalm 98

¹Spievajte Hospodinovi novú pieseň, lebo vykonal veci zázračné: zvíťazil svojou pravicou, svojím svätým ramenom.²Hospodin oznámil svoju spásu, svoju spravodlivosť zjavil pred očami národov.³Spomenul si na svoje milosrdenstvo, na vernosť domu Izraela. Všetky končiny zeme uzreli spásu nášho Boha.⁴Plesaj Hospodinovi, celá zem! Jasajte, tešte sa, spievajte,⁵spievajte Hospodinovi pri citare, pri citare nech zaznie spev!⁶Za zvuku trúb a rohov plesajte pred Hospodinom, Kráľom!⁷Nech hučí more i to, čo je v ňom, svet i tí, čo na ňom bývajú!⁸Nech rieky zatlieskajú rukami a s nimi nech aj vrchy plesajú⁹pred Hospodinom, lebo prichádza súdiť zem. On bude spravodlivo súdiť sveta národy podľa práva.

KÁZEŇ

Jar je jedným z najkrajších ročných období, lebo všetko začína ožívať, premieňať sa, zelenať a kvitnúť. Rodí sa nový život v celej prírode. Rastlinky začínajú vykúkať spod zeme a to aj také, o ktorých sme si možno mysleli, že zamrzli či uhynuli. Vtáčiky nepretržite vyspevujú a spríjemňujú nám naše dni, ktoré možno trávime aj v záhradkách, keďže je dobré počasie a relatívne teplo.

Milí b. a s., sú ľudia, ktorí jarným obdobím len tak prebehnú, ale potom sú tu takí, ktorí sa zastavia a započúvajú, zahľadia, tešia a žasnú nad toľkou krásou, čo máme okolo seba. Zastaviť sa znamená aj uvedomiť si dokonalosť, ktorá je v prírode viditeľná, a ktorú do nej vložil sám Stvoriteľ. Vidíme v nej obrovskú kreativitu, ktorá nás inšpiruje a je podkladom k nášmu vlastnému tvoreniu. A vtedy v našich srdciach možno vzíde túžba ďakovať. Ďakovať Bohu za to všetko, čo stvoril, dal do nášho sveta a teda aj nám, aby sme to užívali.

K vďačnosti a chvále Božej nás dnes volá aj Žalmista. Priam nás vyzýva, aby sme spievali Hospodinovi novú pieseň, lebo vykonal divné veci.

Keď je niečo divné, tak sa nad tým čudujeme. Divný môže byť človek, keď nezapadá do štýlu, ktorým žijú ostatní. Napríklad samotár, alebo ten, čo nie je v štandarde ostatných. A môže to byť v dobrom aj v zlom. A väčšinou, keď je niečo divné, tak to vnímame ako zlé. Niekedy druhému nerozumieme, preto sa nám zdá to, čo sa deje, divné. Napríklad, keď niekto koná odrazu inak ako dovtedy, keď sa začne obliekať inak alebo si vytvorí nové zvyky, ktoré predtým nemal. Vtedy nám to príde divné a my tušíme, že za tým niečo je.

Žalmista tiež napísal, že Hospodin vykonal divné veci a presne ich aj pomenoval: „Pravica Jeho pomohla Mu i Jeho sväté rameno.“ Zaujímavé je, že tu nemáme menovanú konkrétnu osobu, o ktorú sa jedná, a ktorej Hospodin pomohol. Ale stačí, že tu máme rozlíšené veľké a malé písmeno v slove Mu. Vždy, keď píšeme podobné slová s veľkým písmenom – ako tu v texte – jedná sa o Pána Ježiša alebo samotného Boha. A tým pádom nás dnešný text odkazuje na Pána Ježiša. On je Ten, ktorému Hospodin pomohol.

Nie je to tak dávno, čo sme slávili Veľkú noc. Pripomínali sme si udalosti, ktoré sa odohrali v posledný týždeň pre Veľkou nocou, a teda aj pred utrpením a smrťou nášho Pána. Ak prorok Izaiáš písal v 53.kapitole o trpiacom Mesiášovi, tak Žalmista prorocky jednoducho, v skratke opísal divné veci, ktoré sa udejú, ale ktoré on akoby opísal už vykonané. A tie divné veci my vieme konkretizovať a vztiahnuť na Pána Ježiša. Divné veci sú, že Boh dovolil, aby Jeho Syn bol mučený, a potom potupne ukrižovaný. A divné veci sú aj tie, že bol vzkriesený na tretí deň a žije. Mnohí ľudia nad tým mávnu rukou a neveria tomu, lebo nerozumejú. Neporozumenie im bráni v tom, aby uverili. Je to pre nich divné.

Pre nás, ktorí veríme, sú to tiež divné veci, lebo žasneme nad veľkosťou Božej lásky, ktorá presahuje naše chápanie, ale zároveň ďakujeme, že to všetko Boh dal skrze Pána Ježiša, pretože pre nás je to na záchranu. A niekedy sa vieme poriadne diviť láske. Ako nás môže Boh milovať, keď sme hriešnici? Ako mohol dať to najcennejšie, keď my si to nevieme ani dostatočne vážiť? Božia láska a spôsoby jej prejavu sú niekedy divné, a keď nás to prenikne, prejde cez naše srdce, tak sa tiež pýtame so Žalmistom v 8. kapitole: „Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš?“

Milí b. a s., keď pozrieme na svoj život a vidíme mnohé Božie dobrodenia počnúc od každodennej Božej starostlivosti o nás až po veľké veci, kedy nás predivne zachránil, alebo nás previedol cez ťažkosti a dal nám sily zvládnuť a uniesť bremená života, či by sme Mu neďakovali?! Tak ako dáva život v prírode, neustále ju obnovuje, revitalizuje už tým, že do nej vložil kód zachovania života, rovnako je to aj pri nás. Žijeme, hýbeme sa a trváme na tomto svete. A neraz v našom živote vykonal také veci, že sme my sami nad tým žasli a aj druhí, ktorí to videli a počuli.

Nebolo to len v našom živote, ale aj vo svete všeobecne. Boh nezabudol na svoje dielo, ale stará sa oň. Jeho starostlivosť je viditeľná, len niekedy ju človek prehliada a inokedy ju kazí, keď neprimerane zasahuje do Božieho diela a chce preberať na seba kompetencie, ktoré mu nepatria.

Božia starostlivosť však prekračuje hranice tejto časnosti. Aj to máme v našom dnešnom texte. Na konci, kde Žalmista píše: „prichádza súdiť zem, svet bude súdiť v spravodlivosti, národy v úprimnosti.“

Raz zažijeme Božiu spravodlivosť, o ktorú neraz žiadame už tu na zemi, a ktorú možno nevidíme, alebo jej niekedy ani nerozumieme. Ten, kto bude súdiť svet, je Pán Ježiš. On príde v deň, ktorý určí sám Otec presne tak, ako určil aj Jeho príchod do tohto sveta. Aj vtedy to bolo nepatrné a iba niektorým bolo dané rozpoznať v malom dieťati, narodenom v Betleheme, Božieho pomazaného. Ako je to aj v piesni Zmierenie –

Nech nádherná dnes pieseň znie Boh v Synovi dal nám zmierenie                                                        len kvôli nám, len pre nás žil naveky nad zlým zvíťazil.

A kým svet spal, On nad ním bdel  a biedny sám na kríži mrel.                                                                              On právo má, je Boží Syn. Halí nás rúchom kráľovským.

Dnes to vyzerá podobne. Svet spí vo svojich túžbach a predstavách. Žiaľ aj mnohí, ktorí sa riadia ku kresťanom. Nevidia Božiu lásku, Božiu starostlivosť, a preto ani neďakujú.

Žalmista vyzýva, že celá zem má prepuknúť v jasot, celá zem sa má radovať a použiť k Božej oslave všetky možné prostriedky, najmä hudobné nástroje, ale aj vlastný hlas, ktorým môžeme vzdať vďaku Bohu a máme tlieskať. Keď tlieskame, tak vyjadrujeme obdiv, vďaku, ctíme si navonok toho, komu tlieskame.

Žalmista hovorí aj o riekach, ktoré majú plesať. Čiže príroda má svojim fungovaním vzdávať Bohu chválu. A ona to aj robí, stačí sa započúvať…

Milí b. a s., aj vďaka patrí medzi to, čo má byť viditeľné na našom  každodennom kresťanskom živote ako odozva na Božiu lásku, na to všetko, čo sme dostali v Pánovi Ježišovi Kristovi.

Dnes ďakujeme už tým, že sme prišli do kostola na služby Božie, že spievame nábožné piesne, modlíme sa, tešíme sa zo spoločenstva s ostatnými kresťanmi. A podobne to má byť aj v našom bežnom dni. Našu vďaku majú odrážať naše slová, aj zvesť, ktorú nimi nesieme druhým, aby videli a poznali Božiu milosť a lásku aj ostatní.

Raz príde deň, kedy naša vďačnosť nebude mať hraníc, deň posledný, deň spasenia a nového života v Božom kráľovstve. Vtedy pochopíme všetko, čomu sme tu nerozumeli a v pokore pokľakneme pred Bohom. Vidiac tú dokonalosť už nebudeme váhať ani chvíľu a celí budeme žiariť vďačnosťou.

Ale skúsme už teraz vedome hľadať a nachádzať to, za čo môžeme ďakovať a premeňme svoje myšlienky v slová vrúcnej vďaky.

Amen

Text: Júda 1, 20 – 21

Ale vy, milovaní, vzdelávajte sa vo svojej najsvätejšej viere a modlite sa v Duchu Svätom. Udržujte sa v láske Božej a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista na večný život.

KÁZEŇ

Minulú nedeľu sme hovorili o tom, že Veľká noc a jej udalosti sa majú odraziť na našom každodennom živote. Pripomínali sme si, že máme rátať aj s utrpením pre Krista, lebo nasledovať Jeho šľapaje, vkladať nohy do Jeho stôp, znamená aj trpieť. Kráčať za našim Pastierom, Pánom Ježišom, nás niekedy stojí aj stratu – našich priateľov, pozícií alebo výhod, ktoré ponúka tento svet. Jednoducho veriaci kresťan je ochotný vzdať sa toho, o čom vie, že by mu to uškodilo alebo by to bolo proti Pánu Bohu.

Milí b. a s., to, že máme vedome bojovať o svoju vieru a vzdávať sa teda toho, čo je zlé a nesprávne, to nie je novinka, ktorú riešime my v našej dobe, lebo máme pocit, že dnes je svet zlý a príliš na kresťanov dolieha jeho pokušenie. Dnes sme skôr viacej informovaní o všetkom, čo sa deje, čo je dostupné a mnohí prestali rozlišovať, vyberať si. Dovolia jednoducho prebehnúť svojou mysľou čokoľvek bez toho, aby to triedili a často konajú podľa toho. Ale svet bol zlý vždy, odvtedy ako do neho vstúpil hriech. Potvrdením toho je aj list Júdu, brata Jakubovho a vlastne Ježišovho po matke, v ktorom napomína veriacich, aby sa nepridávali k tým, ktorí konajú neprávosti, povoľujú svojim žiadostiam a žijú nemravne.

Keby sme čítali tento najkratší list v Novej Zmluve – má len 1.kapitolu, v ktorej je 25 veršov, čiže dlhších viet – videli by sme, že ich napomína Písmom, udalosťami, ktoré sa stali, a ktoré sú pre každého výstrahou. Spomína tam vyslobodenie Izraelcov z Egypta, ale aj záhubu tých, ktorí neustále reptali proti Bohu; padlých anjelov, ktorých drží Boh vo večných putách na súd veľkého dňa; Sodomu a Gomoru, mestá, ktorých obyvatelia smilnili a dopúšťali sa mravných ohavností, následne však boli zničení sírovým ohňom. Kresťanov vystríha aj poukázaním na falošných veriacich, ktorí sa odvracajú od Božej pravdy a presadzujú svoje názory a Božie slovo prekrúcajú a prispôsobujú sebe.

Takže boj o pravú vieru zvádzali už prví kresťania a čelili mnohým pokušeniam, ktoré neraz vyzerali veľmi zvodne a lákavo. Tento boj tu ostal podnes. A teda sa v každom čase máme usilovať o zachovanie viery. A nielen to.

Ako sme počuli z úst Júdu, máme sa vo viere vzdelávať. Takže to nie je ukončený proces tým, že budeme pokrstení a absolvujeme konfirmáciu a viacej nemusíme nič. Vzdelávať sa vo viere je potrebné celý život. Nestačí nám teda len vedieť vedomosti o Pánovi Ježišovi Kristovi. Potrebujeme s Ním vstúpiť do vzťahu. To znamená radiť sa s Ním o svojom živote, brať si od Neho príklad, ako máme konať, ako máme zmýšľať a to všetko nájdeme v Božom slove, v evanjeliách, kde máme napísané všetko najpodstatnejšie o tom, čo robil, aký bol Jeho prístup k ľuďom, čomu veril, čo bolo pre Neho dôležité a tiež v listoch apoštolov, kde vidíme konkrétne riešenie niektorých problémov vtedajšej cirkvi a kresťanstva, čo nám môže byť nápomocné pri riešení našich vlastných problémov. Čiže máme čerpať pre svoju vieru z Božieho slova a učiť sa životu vo viere podľa Božej vôle. Lebo popravde aj nám sa stáva, že si veci prispôsobíme tak, aby nám to vyhovovalo. Ale keď poznáme Božie slovo, hneď nás to zastaví, keď by sme chceli ísť proti Bohu. Teda, ak máme živé svedomie a sme k sebe úprimní. Poznanie Božieho slova nám pomáha vystríhať sa hriechov a rýchlejšie rozpoznať pokušenia a zvádzanie k zlému.

Milí b. a s., druhé, na čo upozorňuje a upomína apoštol Júda, je potreba modliť sa v Duchu Svätom.

V jednom z listov apoštola Pavla je napísané, že my nevieme, za čo sa máme modliť, ale Duch Svätý sa prihovára za nás. Modliť sa určite vieme a vkladáme do svojich slov prosby za nás samých, ale aj za našich blízkych, či všeobecne máme modlitby za cirkev, mier, zdravie a pokoj. Ale predsa len musíme uznať, že Júda aj Pavol mali pravdu. My nevieme, za čo sa modliť a potrebujeme sa teda modliť v Duchu Svätom, pretože my nepoznáme Božie cesty a plány pre náš život, ani pre život druhých. Môžeme prosiť za niečo, ale nevieme, či práve to chce pre nás Pán Boh. Lebo niekedy sú Jeho cesty iné, aby nás priviedol tam, kam chce On sám. Tak ako sme hovorili aj o utrpení, že je súčasťou Božieho plánu. Bez zažitia ťažkostí by sme nikdy neocenili to dobré, čo do nášho života prichádza. A presne tak je to aj v modlitbe. Máme sa modliť v podriadení Duchu Božiemu, nechať sa Ním viesť, lebo On nám otvorí myseľ pre všetko, čo je správne a dobré. A tak ako sme videli aj u Pána Ježiša, keď sa modlil v Getsemane, poddať sa Božej vôli, hoci to nebude naplnenie našich túžob a predstáv. Duch Svätý vie, čo potrebujeme a On nás povedie aj myšlienkami, aj slovami modlitby. Takýto spôsob modlenia sa je správny a pomôže nám vzrastať aj v samotnej viere, lebo je to zároveň vyučovanie skrze Ducha.

Ak chceme vzrastať vo viere, modliť sa v Duchu Svätom, Júda radí, že sa musíme udržiavať v Božej láske. A to sa týka nášho každodenného života, našich modlitieb a nášho konania. Ako?

Niekedy do nášho života prichádza to, čo nie je veľmi príjemné. Rozličné skúšky a navštívenia a my sa vtedy na chvíľu zastavíme a pýtame sa, prečo sa to všetko deje a čo máme robiť. Prví kresťania prechádzali ťažkými skúškami, lebo boli prenasledovaní a z druhej strany zase pokúšaní kadečím vo svojej dobe. Mali vytrvať vo viere. Aj v našich životoch sa deje všeličo a neverím, že žijú ľudia, ktorí majú len dobrý život. Dobrý z toho pohľadu, že všetko sa im darí, sú šťastní a spokojní. Vždy príde niečo, čo naruší náš pokoj. Ide o to, že práve vtedy si máme o to viac pripomínať, že Boh nás miluje a chce pre nás dobré. Lenže niekedy to dobré prichádza cez bolesť. Tak ako sme počuli v Jánovom evanjeliu, že žena cez bolesti privádza na svet nový život.

Zotrvať v Božej láske znamená stále si pripomínať, že sme milovaní Boží. Pán Boh na nás nezabudol, nevzdal sa nás, keď trpíme, alebo prechádzame skúškami života. Jeho láska k nám je nemenná, stále tá istá v Ježišovi Kristovi a Jeho smrti na kríži. Zostávať v Božej láske sa dá aj tak, že sme s tými, ktorí sú tiež veriaci, sme v spoločenstve cirkvi a navzájom sa povzbudzujeme, posilňujeme a nesieme spoločne bremená svojich životov.

Čo sa týka modlitby – zotrvávanie v Božej láske znamená neustávať na modlitbách, ale dôverovať Pánu Bohu, že On dobre s nami mieni, hoci možno všetkému nerozumieme a nedostali sme odpoveď na naše otázky. A to nás má viesť k poslednému, čo nám pripomína Júda, očakávaniu milosrdenstva Božieho.

To znamená veriť, že všetko má nejaký zmysel, aj vtedy, keď je náš osobný svet obrátený naruby. A všetko Pán Boh smeruje k najdôležitejšiemu cieľu – večnému životu v nebesiach. To je najväčší prejav Jeho milosrdenstva, že nás chce zachrániť a spasiť, čiže dovoliť nám vrátiť sa k Nemu a prebývať s Ním tvárou v tvár.

Milí b. a s., keď si teraz prečítame všetko od konca, tak nám vyjde, že vlastne záleží od našich očakávaní, aké máme a v každodennom živote sa aj ukáže, na čom budujeme svoj život. Lebo ak očakávame Božie milosrdenstvo, potom aj budeme zotrvávať v Božej láske, budeme sa modliť s vedomím, nech sa deje Božia vôľa a budeme budovať svoju vieru, vzdelávať sa v Božom slove a tak si vždy pripomínať, že sme milovaní Boží, a preto aj máme ako milovaní žiť.

Nech nám v tom pomáha sám Boh!

Amen.