Text: Júda 1, 20 – 21
Ale vy, milovaní, vzdelávajte sa vo svojej najsvätejšej viere a modlite sa v Duchu Svätom. Udržujte sa v láske Božej a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista na večný život.
KÁZEŇ
Minulú nedeľu sme hovorili o tom, že Veľká noc a jej udalosti sa majú odraziť na našom každodennom živote. Pripomínali sme si, že máme rátať aj s utrpením pre Krista, lebo nasledovať Jeho šľapaje, vkladať nohy do Jeho stôp, znamená aj trpieť. Kráčať za našim Pastierom, Pánom Ježišom, nás niekedy stojí aj stratu – našich priateľov, pozícií alebo výhod, ktoré ponúka tento svet. Jednoducho veriaci kresťan je ochotný vzdať sa toho, o čom vie, že by mu to uškodilo alebo by to bolo proti Pánu Bohu.
Milí b. a s., to, že máme vedome bojovať o svoju vieru a vzdávať sa teda toho, čo je zlé a nesprávne, to nie je novinka, ktorú riešime my v našej dobe, lebo máme pocit, že dnes je svet zlý a príliš na kresťanov dolieha jeho pokušenie. Dnes sme skôr viacej informovaní o všetkom, čo sa deje, čo je dostupné a mnohí prestali rozlišovať, vyberať si. Dovolia jednoducho prebehnúť svojou mysľou čokoľvek bez toho, aby to triedili a často konajú podľa toho. Ale svet bol zlý vždy, odvtedy ako do neho vstúpil hriech. Potvrdením toho je aj list Júdu, brata Jakubovho a vlastne Ježišovho po matke, v ktorom napomína veriacich, aby sa nepridávali k tým, ktorí konajú neprávosti, povoľujú svojim žiadostiam a žijú nemravne.
Keby sme čítali tento najkratší list v Novej Zmluve – má len 1.kapitolu, v ktorej je 25 veršov, čiže dlhších viet – videli by sme, že ich napomína Písmom, udalosťami, ktoré sa stali, a ktoré sú pre každého výstrahou. Spomína tam vyslobodenie Izraelcov z Egypta, ale aj záhubu tých, ktorí neustále reptali proti Bohu; padlých anjelov, ktorých drží Boh vo večných putách na súd veľkého dňa; Sodomu a Gomoru, mestá, ktorých obyvatelia smilnili a dopúšťali sa mravných ohavností, následne však boli zničení sírovým ohňom. Kresťanov vystríha aj poukázaním na falošných veriacich, ktorí sa odvracajú od Božej pravdy a presadzujú svoje názory a Božie slovo prekrúcajú a prispôsobujú sebe.
Takže boj o pravú vieru zvádzali už prví kresťania a čelili mnohým pokušeniam, ktoré neraz vyzerali veľmi zvodne a lákavo. Tento boj tu ostal podnes. A teda sa v každom čase máme usilovať o zachovanie viery. A nielen to.
Ako sme počuli z úst Júdu, máme sa vo viere vzdelávať. Takže to nie je ukončený proces tým, že budeme pokrstení a absolvujeme konfirmáciu a viacej nemusíme nič. Vzdelávať sa vo viere je potrebné celý život. Nestačí nám teda len vedieť vedomosti o Pánovi Ježišovi Kristovi. Potrebujeme s Ním vstúpiť do vzťahu. To znamená radiť sa s Ním o svojom živote, brať si od Neho príklad, ako máme konať, ako máme zmýšľať a to všetko nájdeme v Božom slove, v evanjeliách, kde máme napísané všetko najpodstatnejšie o tom, čo robil, aký bol Jeho prístup k ľuďom, čomu veril, čo bolo pre Neho dôležité a tiež v listoch apoštolov, kde vidíme konkrétne riešenie niektorých problémov vtedajšej cirkvi a kresťanstva, čo nám môže byť nápomocné pri riešení našich vlastných problémov. Čiže máme čerpať pre svoju vieru z Božieho slova a učiť sa životu vo viere podľa Božej vôle. Lebo popravde aj nám sa stáva, že si veci prispôsobíme tak, aby nám to vyhovovalo. Ale keď poznáme Božie slovo, hneď nás to zastaví, keď by sme chceli ísť proti Bohu. Teda, ak máme živé svedomie a sme k sebe úprimní. Poznanie Božieho slova nám pomáha vystríhať sa hriechov a rýchlejšie rozpoznať pokušenia a zvádzanie k zlému.
Milí b. a s., druhé, na čo upozorňuje a upomína apoštol Júda, je potreba modliť sa v Duchu Svätom.
V jednom z listov apoštola Pavla je napísané, že my nevieme, za čo sa máme modliť, ale Duch Svätý sa prihovára za nás. Modliť sa určite vieme a vkladáme do svojich slov prosby za nás samých, ale aj za našich blízkych, či všeobecne máme modlitby za cirkev, mier, zdravie a pokoj. Ale predsa len musíme uznať, že Júda aj Pavol mali pravdu. My nevieme, za čo sa modliť a potrebujeme sa teda modliť v Duchu Svätom, pretože my nepoznáme Božie cesty a plány pre náš život, ani pre život druhých. Môžeme prosiť za niečo, ale nevieme, či práve to chce pre nás Pán Boh. Lebo niekedy sú Jeho cesty iné, aby nás priviedol tam, kam chce On sám. Tak ako sme hovorili aj o utrpení, že je súčasťou Božieho plánu. Bez zažitia ťažkostí by sme nikdy neocenili to dobré, čo do nášho života prichádza. A presne tak je to aj v modlitbe. Máme sa modliť v podriadení Duchu Božiemu, nechať sa Ním viesť, lebo On nám otvorí myseľ pre všetko, čo je správne a dobré. A tak ako sme videli aj u Pána Ježiša, keď sa modlil v Getsemane, poddať sa Božej vôli, hoci to nebude naplnenie našich túžob a predstáv. Duch Svätý vie, čo potrebujeme a On nás povedie aj myšlienkami, aj slovami modlitby. Takýto spôsob modlenia sa je správny a pomôže nám vzrastať aj v samotnej viere, lebo je to zároveň vyučovanie skrze Ducha.
Ak chceme vzrastať vo viere, modliť sa v Duchu Svätom, Júda radí, že sa musíme udržiavať v Božej láske. A to sa týka nášho každodenného života, našich modlitieb a nášho konania. Ako?
Niekedy do nášho života prichádza to, čo nie je veľmi príjemné. Rozličné skúšky a navštívenia a my sa vtedy na chvíľu zastavíme a pýtame sa, prečo sa to všetko deje a čo máme robiť. Prví kresťania prechádzali ťažkými skúškami, lebo boli prenasledovaní a z druhej strany zase pokúšaní kadečím vo svojej dobe. Mali vytrvať vo viere. Aj v našich životoch sa deje všeličo a neverím, že žijú ľudia, ktorí majú len dobrý život. Dobrý z toho pohľadu, že všetko sa im darí, sú šťastní a spokojní. Vždy príde niečo, čo naruší náš pokoj. Ide o to, že práve vtedy si máme o to viac pripomínať, že Boh nás miluje a chce pre nás dobré. Lenže niekedy to dobré prichádza cez bolesť. Tak ako sme počuli v Jánovom evanjeliu, že žena cez bolesti privádza na svet nový život.
Zotrvať v Božej láske znamená stále si pripomínať, že sme milovaní Boží. Pán Boh na nás nezabudol, nevzdal sa nás, keď trpíme, alebo prechádzame skúškami života. Jeho láska k nám je nemenná, stále tá istá v Ježišovi Kristovi a Jeho smrti na kríži. Zostávať v Božej láske sa dá aj tak, že sme s tými, ktorí sú tiež veriaci, sme v spoločenstve cirkvi a navzájom sa povzbudzujeme, posilňujeme a nesieme spoločne bremená svojich životov.
Čo sa týka modlitby – zotrvávanie v Božej láske znamená neustávať na modlitbách, ale dôverovať Pánu Bohu, že On dobre s nami mieni, hoci možno všetkému nerozumieme a nedostali sme odpoveď na naše otázky. A to nás má viesť k poslednému, čo nám pripomína Júda, očakávaniu milosrdenstva Božieho.
To znamená veriť, že všetko má nejaký zmysel, aj vtedy, keď je náš osobný svet obrátený naruby. A všetko Pán Boh smeruje k najdôležitejšiemu cieľu – večnému životu v nebesiach. To je najväčší prejav Jeho milosrdenstva, že nás chce zachrániť a spasiť, čiže dovoliť nám vrátiť sa k Nemu a prebývať s Ním tvárou v tvár.
Milí b. a s., keď si teraz prečítame všetko od konca, tak nám vyjde, že vlastne záleží od našich očakávaní, aké máme a v každodennom živote sa aj ukáže, na čom budujeme svoj život. Lebo ak očakávame Božie milosrdenstvo, potom aj budeme zotrvávať v Božej láske, budeme sa modliť s vedomím, nech sa deje Božia vôľa a budeme budovať svoju vieru, vzdelávať sa v Božom slove a tak si vždy pripomínať, že sme milovaní Boží, a preto aj máme ako milovaní žiť.
Nech nám v tom pomáha sám Boh!
Amen.