Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Skutky apoštolov 11, 22 – 24

Správa o tom dostala sa aj do cirkevného zboru v Jeruzaleme; preto vyslali Barnabáša až do Antiochie. Keď prišiel ta a videl milosť Božiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby podľa úmyslu srdca zostali verní Pánovi. Bol totiž Barnabáš  muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery. A pripojil sa k nim početný zástup. Amen.

KÁZEŇ

Pražský orloj alebo aj Staromestský orloj sú vlastne stredoveké astronomické hodiny umiestnené na južnej strane veže Staromestskej radnice v Prahe. Prvý krát bol historicky doložený v listine z roku 1410.  

Okrem iného sa na tomto orloji každú hodinu počas dňa v dvoch okienkach ukážu po dvaja apoštolovia. Tak podobne ako to máme my na kazateľnici, aj oni majú pri sebe svoje atribúty, čiže symboly. Súčasné sošky 12 apoštolov vytvoril sochár a bábkar Vojtech Sucharda v roku 1945 a sú podobné tým pôvodným, hoci to nie sú presné repliky. Pôvodné sochy zhoreli v roku 1945 pri požiari radnice. Tieto pohyblivé figúry apoštolov boli na orloji s istotou už v roku 1866 po veľkej rekonštrukcii. Možno ste niektorí boli v Prahe a videli ste orloj na vlastné oči.

Prečo to všetko ale spomínam?

Medzi apoštolmi sa nachádzajú aj dvaja, ktorí nepatrili do kruhu 12, a to Pavol a Barnabáš. Apoštolovia, ktorí sa nimi stali až po smrti a vzkriesení Pána Ježiša. O Pavlovi toho zvyčajne počujeme dosť, je nám známy najmä cez svoje listy cirkevným zborom a jednotlivcom, ale aj zo Skutkov apoštolských, kde sa môžeme dočítať o jeho troch misijných cestách. 

Kto je ale Barnabáš? Čo o ňom vieme? Málo. Ale predsa by sme našli o ňom viaceré krátke zmienky v Skutkoch apoštolov a na ich základe si vieme o ňom utvoriť obraz. A tak by sme mohli povedať, že to bol: nenápadný líder, ktorý bol v tieni Pavla; influencer influencerov; kresťan, ktorý nielen rozprával, ale aj konal a bol štedrý voči vtedajšej cirkvi. Bol vzdelaný, bol levítom, takže vyučoval Tóru, teda Zákon v chráme a jedným z jeho obdarovaní bolo, že bol hľadačom talentov a tímovým hráčom. Na Pražskom orloji je znázornený s koženým zvitkom v pravej ruke a kameňom v ľavej ruke ako symbolom jeho smrti, keďže podľa tradície bol 11.6. ukameňovaný. Pochádzal z Cypru, ale žil v Jeruzaleme a istý čas v Sýrskej Antiochii. Mal dve mená – Barnabáš, čo znamená syn potešenia alebo povzbudenia a Jozef, čo znamená: nech Boh rozmnoží, Boh pridá. A tieto mená ho do veľkej miery aj charakterizovali. 

Milí b. a s., tento rok je hlavnou témou našej cirkvi služba. V prvom rade príklad Pána Ježiša, ktorý sám povedal, že neprišiel vládnuť, ale slúžiť a presne podľa toho aj konal. Príkladom nám majú byť aj tí, ktorí uverili v Pána Ježiša a svoj život oddali Bohu, no nie v utiahnutí sa od tohto sveta, ale v službe druhým. A jedným z nich je aj Barnabáš. 

Barnabáš, o ktorom vieme veľmi málo a predsa priniesol tomuto svetu tak veľa, keď sám konal misiu, bol pomocou aj Pavlovi a so svojou miernou povahou budoval vzťahy a záležalo mu na každom. Práve Barnabáš pomohol Pavlovi začleniť sa do spoločenstva cirkvi, keďže všetci ostatní sa ho báli, lebo bol prenasledovateľom kresťanov. Ale Barnabáš mu dal šancu, videl v ňom nádej pre prácu na Božej vinici. Nerád vstupoval do konfliktov, skôr sa im vyhýbal. Bol obetavý, keď predal svoje pole na Cypre a utŕžené peniaze priniesol apoštolom k nohám, aby ich použili pre celé spoločenstvo. Ujímal sa tých, ktorí boli na okraji skupiny, napr. Jána Marka, ktorého sa zastal. Okrem toho povzbudzoval druhých k viere, viedol ich a staral sa o nich. 

Isteže mal aj svoje slabé stránky, tak ako ich máme všetci. Pán Boh ho však použil ako svoj nástroj pri budovaní prvotnej cirkvi. Ako sme to počuli v krátkom texte, bol svedkom pribúdania kresťanov, rastu cirkvi Kristovej a napomínal, aby tí, čo uverili, zostali Pánovi verní. U vedúcich predstaviteľov požíval vážnosť a úctu, dôverovali mu a videli v ňom nielen svojho spolupracovníka, ale aj apoštola. 

Apoštolovia boli poslami dobrej správy, evanjelia o Božej milosti a láske v Ježišovi Kristovi. Túto zvesť prinášali nielen medzi Židov do synagóg, ale aj medzi pohanov, aby ľudia mohli v Ježišovi Kristovi nájsť svojho Záchrancu a Spasiteľa. A k tomuto poslaniu sme povolaní aj my dnes. 

Možno niektorí z nás majú povahu podobnú tej Pavlovej, možno iní sú ako Barnabáš, alebo možno ako niekto iný z Ježišových učeníkov. Možno sme typy, ktoré sa snažia riešiť životné situácie v kľude, s pokojom, možno naopak, vzbĺkneme rýchlejšie. Podstatné však je, aby sme chceli počuť Božie volanie do služby cirkvi a teda Jemu a boli ochotní prinášať niekedy aj obete. Myslím, že máme aj takýchto ľudí. A možno o niektorých ani dosť veľa nevieme, lebo sú v tieni druhých, ale Pán Boh vidí ich prácu a službu. 

Milí b. a s., dnes máme náš tradičný Deň kresťanskej rodiny, počas ktorého chceme tráviť spolu viac času ako obvykle počas nedieľ. Chceme sa navzájom potešovať Božím slovom, povzbudzovať, tak ako to robil aj Barnabáš, keď videl, že niekto stojí na okraji. No rovnako sa chceme aj my napomínať, aby sme zostali verní Pánovi Ježišovi a to aj v tom zmysle, aby nám záležalo na cirkvi, na našom spoločenstve, aby sme ho budovali čo najlepšie. 

Barnabáš sa tešil z toho, že Pán Boh aj ťažké okolnosti použil k dobrému. Keď sa po Štefanovej smrti ukameňovaním rozmohlo súženie zo strany Židov, kresťania sa zo strachu pred nimi rozpŕchli. Ale odchod z Jeruzalema  neznamenal tragédiu, ba naopak, slovo sa šírilo po celej krajine, lebo kam prišli, tam o Ježišovi rozprávali. A nehovorili len Židom, ale aj pohanom. Tým pádom sa slovo šírilo a kresťanov pribúdalo. 

Milí b. a s., my vidíme v cirkvi skôr úbytok. A neteší nás to, skôr bolí a trápi. A verím, že by sme chceli, aby medzi nás pribúdalo ľudí. Nie kvôli počtom v tabuľkách, ale kvôli tomu, aby čo najviac ľudí mohlo byť zachránených, spasených. Lebo čo nám prospeje, keby sme čokoľvek získali, keby sme stratili pritom spásu a večný život? Keď si toto uvedomíme, mali by sme cítiť potrebu druhým o Pánovi Ježišovi rozprávať, svedčiť im aj osobne, hovoriť im o tom, čo sme s našim Pánom prežili, ako predivne zasiahol do nášho života, ako ho zmenil. Možno z nás nikto nebude svetoznámy, veď to nie je ani dôležité. To, na čom naozaj záleží, je slúžiť tak, aby skrze naše ruky, možno myšlienky či slová Pán Boh zachraňoval druhých. Možno budeme v ústraní a ľudia budú hovoriť o iných, ale pred Bohom budeme vzácni a drahí, tí, ktorí počuli nielen o svojom povolaní, ale ho aj verne konali. Tak ako Barnabáš. A možno príde čas, kedy sa budeme tešiť z toho, že sa k nám pripoja ďalší, len k tomu je potrebné ich hľadať a hovoriť im o Spasiteľovi. Iste mať aj trpezlivosť, mnoho lásky a ochotné srdce. 

Kiež nám v tom pomáha sám Trojjediný Boh, Otec, ktorý nás stvoril a dal nám všetky predpoklady k službe; Boh Syn, ktorý nám bol najlepším príkladom lásky a premenil aj naše srdcia a Duch Svätý, ktorý nás oddelil, posvätil, aby sme konali službu. On nech nám dáva aj dostatok síl dokázať sa oddeliť v tomto svete a nekonať podľa neho, ale podľa nášho Pána. Nech nás zmocňuje konať v súlade s Božou vôľou a pomôže zostať vernými Bohu až do smrti.

Amen

Text: Žalm 23, 1 – 6

Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. ²Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza. ³Dušu mi občerstvuje, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno. ⁴Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú. ⁵Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj. ⁶Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.

KÁZEŇ

Žalm 23., najznámejší z knihy 150-tich Žalmov, je často používaný aj pri konfirmáciách ako jeden z textov, ktoré si deti vyberú, aby sa ho naučili naspamäť. Žalm, o ktorom vieme, že patrí kráľovi Dávidovi a automaticky sa nám pri jeho počutí v mysli vynorí Dávid ako pastier, ktorý sedí pri svojich ovečkách, drží v ruke palicu a premýšľa nad Božou dobrotivosťou a ochranou, ktorú mohol zažiť na svojich cestách. A hoci bol tento žalm napísaný mnoho stáročí pred Kristom, považujeme ho dodnes za aktuálny, ktorý sa možno stal pre niektorých aj modlitbou či vyznaním, ale všeobecne má čo povedať do života veriaceho človeka.

Milí b. a s., no najmä vy, milí konfirmandi, ktorí tu dnes budete stáť pred oltárom aspoň sčasti v tej pôvodnej zostave po 50. rokoch, tento Žalm ste už počuli v živote veľa krát. To, ako vnímame slová, aj tie Božie, záleží aj od toho, koľko máme rokov, v akej sme momentálne životnej situácii a či aj chceme za tým počuť viac, než len slová. A tak si myslím, že keď ste mali 14 rokov a počuli ste tento Žalm, boli to len slová, ktoré preleteli cez vaše uši, ale ešte ste celkom nerozumeli tomu, o čom Dávid hovorí a čo vyznáva. Chýbali vám k tomu skúsenosti vlastného života a myslím, že aj my ostatní sme v tom konfirmačnom veku boli na tom podobne. Málokto si v 14-tich  rokoch uvedomuje vážnosť toho, čo sa pri konfirmácii deje a aké sľuby vysloví, k čomu sa zaviaže a čo potvrdí pred Bohom i kresťanským zhromaždením. Ale potom postupne pribudli roky a život priniesol prvé skúšky, v ktorých verím, sme si neraz všetci uvedomili, že tá konfirmačná bola v porovnaní s nimi dokopy nič. Život totiž prináša skúšky, na ktoré sa niekedy človek nemá kedy pripraviť a ani ako pripraviť. Preto sa im ocitá zoči voči a bez prípravy ich jednoducho musí zvládnuť alebo padnúť. Lebo nie všetko dokážeme dať, ako sa hovorí a občas nás to, čo prichádza do života, prevalcuje. Vtedy si uvedomíme, akí sme slabí a biedni, a aký môže byť život ťažký a náročný. Áno, počas života nejde všetko len tak hladko, ako by sme očakávali a ako by sme si priali. Ale aj tie náročné chvíle nám majú poslúžiť k dobrému. Majú nás urobiť silnejšími a zároveň slabšími. Silnejšími v tom, že budeme schopní postaviť sa životu a čeliť jeho výzvam, neklesneme pod prvým bremenom a nevzdáme sa v osobných zápasoch. A slabšími v tom, že sa budeme viacej spoliehať na nášho Pána ako na seba, svoje schopnosti, múdrosť, zdravie, silu a podobne. A práve takýto posun v myslení a živote vôbec vidíme u Dávida.

Dávid ako pastier zažil kadečo, keď sa staral o ovečky svojho otca, prevzal zodpovednosť a musel ich nielen pásť a napojiť, ale aj chrániť. Nemohol zutekať, keď sa blížilo nebezpečenstvo v podobe divých zvierat, musel zabezpečiť ich ochranu, aby prežili. A práve takéto skúsenosti a zodpovednosť už v mladom veku mu pomohli čeliť životným výzvam a naučili ho aj dôverovať Bohu vo všetkom, v každej chvíli života.

Myslím si, že aj keď už bol na kráľovskom dvore, sedel na tróne a spravoval Boží ľud, neraz si spomenul na tie časy mladosti, kedy pásol ovce. Obrazy pastierskeho života preniesol aj do slov 23. Žalmu. Pri každej spomienke na pastviny videl vo svojom živote Božiu dobrotivú ruku, ktorá ho zaopatrovala, aby nemal v ničom nedostatok. Boh ho pomyselne privádzal ku zeleným pastvinám a osviežujúcim vodám.

Milí b. a s., keby sme otvorili historické knihy Starej Zmluvy, vedeli by sme podľa nich zostaviť nielen jeho životopis, ale videli by sme aj jeho vieru a dôveru k Bohu, ktorá sa tiahla celým jeho životom, aj v tých chvíľach, kedy bolo dobre, darilo sa mu, ale aj vtedy, keď bolo zle, keď musel utiecť, bývať v  jaskyni, skrývať sa pred Saulovými vojakmi, alebo utekať pred vlastným synom. Dávid ani v náročných časoch nezanevrel na svojho Boha, podriaďoval sa mu, dôveroval Mu a komunikoval s Ním svoj každodenný život.

Bohom bol pozvaný do života viery už od detstva, ale konkrétne vyvolený možno v konfirmačnom veku, kedy ho prorok Samuel pomazal za kráľa. A on sa Mu poddal a plnil Božiu vôľu, hoci nie vždy zvládol svoje životné skúšky na jednotku. V mnohých padol, zlyhal a potreboval Božie odpustenie.

Milí Zlatí konfirmandi, myslím si, že keď sa pozriete spätne do svojich životov, našli by ste tam niečo veľmi podobné. Božie prijatie v Krste Svätom za deti Božie, potom vážne pozvanie do života viery pri príprave na konfirmáciu, ako aj vydanie svojho súhlasu pri konfirmačnej slávnosti, ktorú ste mali v druhú júnovú nedeľu, ako je to dnes. Ale videli by ste tam aj to všetko, čo priniesol život, čo bolo niekedy naozaj veľmi náročné a možno aj nezvládnuté. Boli to – ako napísal Dávid – tie temné údolia, cez ktoré bolo potrebné prejsť a hoci ste mali strach, verím, že ste vo viere v Božiu pomoc prijali aj potrebných síl a to ostatné, čo bolo nutné, aby ste zvládli svoj boj.

Tak ako Dávida Pán Boh chránil  a viedol, niekedy aj trestal a vychovával, tak ste to aj vy mohli vidieť vo svojich životoch a vnímať, že aj to ťažké bolo k dobrému pre vaše dni.

Dávid vyznal, že nebude mať nedostatku v ničom, a predsa boli obdobia, kedy nemal kde hlavu skloniť a živil sa tým, čo mu poskytla príroda. Nemať nedostatok v biblickom chápaní neznamená mať všetko, čo si zažiada moje srdce. Často si to mýlime, keď si myslíme, že Pán Boh nám musí dať to, čo chceme. On predsa vie, čo potrebujeme a do našich životov nám to posiela, možno skrze našu prácu, alebo aj skrze druhých ľudí. Zaopatruje nás všetkým potrebným, stará sa o nás po každej strane. A okrem telesných potrieb je to aj Jeho starostlivosť o našu dušu a ducha. Dávid to vyjadril takým možno pre nás zvláštnym obrazom: „Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený môj kalich.“ Ale hoci tomu nemusíme celkom rozumieť, môžeme z jeho slov cítiť dôveru, že Boh si ho vyvolil, uznal ho doslova za svojho miláčika a stojí počas života pri ňom.

My môžeme vo svojich životoch vnímať túto Božiu starostlivosť v tom, že tiež patríme nášmu Bohu od chvíle svojho krstu a máme možnosť o Ňom vedieť omnoho viac ako Dávid. Máme Božie slovo, v ktorom nachádzame mnoho dobrého a cenného pre svoj život. A máme Pána Ježiša, ktorý nás vykúpil a ponúka nám spasenie. Máme Ducha Svätého, ktorým sme boli poznačení, keď sme dostali Jeho závdavok pri krste a zasľúbenie, že nás bude sprevádzať životom. Kalich Božích dobrodení je aj v našich životoch preplnený, len nie vždy sme aj schopní aj ochotní to vidieť. Ale každá ďalšia skúsenosť s našim Bohom nám pomáha vnímať to všetko aj z inej strany.

Na záver už len krátky príbeh:

Raz skupina mužov sedela pospolu a rozprávali si všelijaké dobré i zlé skúsenosti. Ako ukončenie a zavŕšenie ich rozhovoru si povedali, že by sa mohlo niečo predniesť. Jeden mladík sa postavil a predniesol: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba…“ Určite navštevoval nejaký divadelný krúžok a jeho prednes bol veľmi, veľmi úspešný a musel predniesť Žalm ešte druhý a tretí raz až do ohromného potlesku. Druhý muž bol starší, zhrbený a ťažko ho bolo počuť. Bol sklonený a v rohu trochu mimo, predniesol: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba…“ A keď skončil, v miestnosti zavládlo absolútne ticho, až každý chlap sklopil hlavu  a začal sa modliť. Mladík, ktorý prvý recitoval Žalm, vysvetlil dva úplne odlišné prijatia Žalmu a povedal: „Je očividné, že ja poznám Žalm, ale starý muž pozná Pastiera.“

Milí Zlatí konfirmandi, kresťanské zhromaždenie, pred konfirmáciou sme sa naučili odpovede na mnohé otázky, ale až život a jeho výzvy nám ukázali, aký dôležitý je vzťah s Bohom, konkrétne s Pánom Ježišom Kristom. Prajem nám všetkým, aby sme aj my mohli ako ten starý muž poznať dôverne Pastiera našich duší, Pána Ježiša Krista a s Ním kráčali ďalej týmto životom.

Amen   

Text: Žalm 34, 2-6 + 9-10 + 12-17 

²Dobrorečiť budem Hospodinovi v každom čase, nech je chvála o Ňom neprestajne v mojich ústach. ³Nech sa mi chváli duša Hospodinom, nech čujú pokorní a zaradujú sa! ⁴Zvelebujte so mnou Hospodina a spoločne vyvyšujme Jeho meno! ⁵Hľadal som Hospodina a vyslyšal ma i vytrhol ma zo všetkých mojich hrôz. ⁶Tí, čo na Neho hľadia, zažiaria, tvár sa im nezapýri ⁹Okúste a spoznajte, že dobrý je Hospodin! Blahoslavený je muž, čo dúfa v Neho! ¹⁰Bojte sa Hospodina, Jeho svätí, lebo nemajú nedostatku, čo sa Ho boja.  ¹²Poďte, synovia, a počúvajte ma, Hospodinovej bázni chcem vás vyučovať. ¹³Kto je ten muž, čo má rád život, ktorý miluje dni a užívať chce dobré veci? ¹⁴Chráň si jazyk pred zlým a svoje pery od lživých rečí; ¹⁵odstúp od zlého a rob dobre, hľadaj pokoj a snaž sa oň! ¹⁶Hospodinove oči upreté sú na spravodlivých a Jeho uši na ich volanie. ¹⁷Tvár Hospodinova je proti zločincom, aby ich pamiatku vyhladil zo zeme. 

KÁZEŇ.

Milí b. a s., Biblia nám neponúka obraz ľudí, ktorí by žili dokonalý život a vďaka viere v Pána Boha sa im v živote len darilo. Možno sa nám zdá, že boli úspešní, mnohí z nich boli aj majetní a uznávaní, niektorých nasledovalo množstvo ľudí a boli vodcami. Ale za tým všetkým bolo aj niečo iné, než len to dobré, pekné a príjemné. Môžeme to vidieť napríklad na živote Dávida, pastiera oviec, z ktorého sa stal kráľ. Najprv vidíme ako u najmladšieho zo synov Izaja určité podceňovanie, keď ho otec nepriviedol domov, aby ho ukázal prorokovi Samuelovi. Toho Boh poslal pomazať jedného z Izajových synov za kráľa. A Boh si vybral práve Dávida. Niečo podobné zažil, keď povedal, že ide bojovať s Goliášom. Vojaci aj sám kráľ Saul sa na neho pozerali ako na blázna. Ale Dávid išiel do boja v mene Hospodinovom a s Božou pomocou. Keď sa dostal na kráľovský dvor, neraz mu hrozila smrť, pretože závisť robila svoje a každý úspech, ktorým korunoval Boh jeho cestu, bol ďalším pichliačom v Saulovom srdci. Vyústilo to až do momentu, kedy Saul po ňom hodil kopiju a Dávid musel utiecť, aby si zachránil život. Niektoré ťažké chvíle si zapríčinil aj sám nerozumnosťou a nesprávnymi rozhodnutiami, keď viac počúval seba ako Pána Boha. Náročných skúšok, ale aj predivných momentov, kedy ho Boh zachránil, doslova vytrhol z jeho hrôz, si užil počas života dosť. V tom všetkom vedel, že Boh je s ním, na Neho sa môže spoľahnúť a Jemu sa aj podriaďoval. 

O Dávidovom živote sa dozvedáme nielen z historických kníh Starej Zmluvy, ale aj zo Žalmov, z ktorých mnohé sú pripisované jemu ako autorovi. Konkrétne aj ten dnešný, z ktorého máme text, patrí jemu. V Žalmoch môžeme vidieť jeho vzťah k Bohu, jeho zbožnosť, úctu, rešpekt a príklad oddania sa do Božích rúk za všetkých okolností, ktoré do jeho života prišli. Mnohé zo Žalmov sú jeho modlitbami, ktoré nesú v sebe prosby o vyslobodenie, záchranu, postavenie sa za neho, ale aj vďaku a chválu, či radosť z vyslobodenia a ochrany. 

Náš dnešný text je jedným z tých radostnejších, kedy Dávid ďakuje za Božiu ochranu, ale aj posilnenie v náročných chvíľach, doslova píše o tom, že ho Hospodin vytrhol zo všetkých jeho hrôz. 

Možno nám napadne otázka: „Prečo práve Dávidove Žalmy máme v Biblii, prečo sa ich izraelskí chlapci učia od malička naspamäť, prečo práve táto zbierka patrí k vyučujúcim knihám Starej Zmluvy a prečo by sme sa my v 21.storočí mali vôbec zaoberať nejakou dávnou históriou?“ 

Osobne si myslím, že Žalmy nám poskytujú bohatý obraz o ľudskom vzťahu k Bohu, aj k ľuďom. Obsahujú aj určité proroctvá o Pánovi Ježišovi Kristovi, čiže prepájajú nás na Novú Zmluvu a sú príkladom pre každého človeka v každej dobe, čiže sú nadčasové. Pomáhajú nám aj v našom vzťahu k Pánu Bohu a ukazujú nám, ako máme dôverovať Bohu, ako si budovať s Ním vzťah a aj ako Mu za všetko ďakovať. Vidíme v nich výlevy normálneho človeka, ktorý má problémy, má strach, nevie ako ďalej, a preto hľadá pomoc. Hľadá ju tam, kde vie, že ju aj nájde. 

Dávidove Žalmy nás aj vyučujú, lebo nám v nich ukazuje, ako sa máme stavať k životu, po čom máme túžiť a kde máme nájsť zmysel svojho života. On toto všetko nachádza v Bohu, v úcte a rešpekte voči Bohu sa Mu poddáva, hoci navonok sa môže zdať, že je to jeho prehra. 

Milí b. a s., aj my dnes z Božieho slova skrze slová Dávida dostávame pozvanie: „Okúste a spoznajte, že dobrý je Hospodin!“ Volá nás, aby sme aj my vyskúšali dôverovať Bohu, upli sa k Nemu, od Neho očakávali pomoc a záchranu v každej chvíli života. Skúsenosti jeho života nám potvrdzujú, že to dáva zmysel, že sa to oplatí, že nebudeme sklamaní. 

A ja verím, že nielen Dávid je pre nás príkladom, ale že máme okolo seba ľudí, ktorých poznáme, a v ktorých živote je viditeľná Božia dobrotivá ruka. Verím, že aj my sami si uvedomujeme, koľkokrát nás Pán Boh už ochránil, zastal sa nás, vyslobodil nás, pomohol nám vyriešiť náročné životné situácie, obrátil naše cesty tým smerom, ktorý nám priniesol dobré, hoci my sme tomu možno hneď nerozumeli. 

Dávid napísal, že chce vyučovať bázni Hospodinovej. Chce sa podeliť so svojimi skúsenosťami a pripomína nám, že potrebujeme pokročiť na svojej životnej ceste, posunúť sa vyššie a ďalej. Pán Boh rád bude pri nás stáť, rád nám poskytne všetko, čo potrebujeme, ale čaká od nás, že Ho budeme milovať a poslúchať. Ráta s tým, že prijmeme od Neho ponuku, ktorú nám dáva a budeme sa riadiť Jeho radami, budeme ochotní aj ku zmenám, ktoré sú v našom živote potrebné a pristaneme na tom, ako sa okolnosti nášho života vyvinú. Lebo toto býva práve to najťažšie. Väčšinou by sme chceli my rozhodovať o svojom živote. Na to myslel aj Dávid, keď napísal: „Kto je ten muž, čo má rád život, ktorý miluje dni a užívať chce dobré veci?“

To nám pripomína aj dnešné spievané evanjelium, kde sme mohli počuť o boháčovi a Lazarovi. Boháč si tiež užíval život, mal nadostač všetkého a jeho srdce bolo zviazané s jeho majetkom. Miloval svoj život, svoje dni, kedy mal k dispozícii všetko, po čom mu túžilo srdce, ale zabudol na jedno. Na lásku. Na lásku k Bohu, lebo On má byť na prvom mieste v našom živote a nič iné. A na lásku k blížnemu. Stačilo, aby bol dal chudobnému Lazarovi len kúsok zo svojho prebytku a mohol skončiť úplne inak. Nemusel byť večne zatratený spred Božej tváre. Dávid napísal, že tvár Hospodinova je proti zločincom, aby ich pamiatku vyhladil zo zeme. 

Čo má teda človek robiť, aby žil podľa Božej vôle? Aby konal v súlade s tým, čo máme aj v Božom slove napísané a nešiel nesprávnym smerom a zlými cestami? Dávid v dnešnom Žalme ponúka odrobinku toho, čo máme robiť, ako sa máme správať: „ Chráň si jazyk pred zlým a svoje pery od lživých rečí; odstúp od zlého a rob dobre, hľadaj pokoj a snaž sa oň!“

Pána Boha si ctíme vtedy, keď sme pravdovravní, keď nerozsievame zlo, nie sme jeho podnecovateľmi, ale konáme dobro, usilujeme sa o pokoj. Úcta k Bohu by sa mala niesť celým našim životom, odrážať sa na našom konaní, lebo tam ukazujeme, akí sme, čo je v našom srdci a aké je naše zmýšľanie. Máme vedome odstúpiť od zla a konať dobro. Aby sme to však mohli robiť, potrebujeme najprv poznať, čo je dobro a čo je zlo, nie v našich očiach, ale v tých Božích. Pretože to, čo je v našich očiach dobré, nemusí byť naozaj dobré podľa Božích meradiel. To, ako to je, nám ukazuje Biblia, Božie slovo, v ktorom nájdeme – dá sa povedať – návod na správny život. Aj v dnešnom evanjeliu to bolo povedané, že máme Božie slovo – Mojžiša a prorokov, mysliac tým knihy v Starej Zmluve. My máme aj Novú Zmluvu, ktorá je omnoho zrozumiteľnejšia a bližšia k nášmu spôsobu života. Stačí ju len čítať a vziať si z nej pre svoj život, aby sme vedeli, čo od nás Pán Boh očakáva. Tam nájdeme všetko pre život vo viere. 

Milí b. a s., skončila sa slávnostná časť cirkevného roka a dnešnou nedeľou vstupujme do nového obdobia, v ktorom sme pozývaní, ale aj vyzývaní, aby sme žili život, ktorý by sám bol oslavou Božou. Vieme, že nie sme dokonalí a zlyhávame, ale veríme, že Duch Svätý nám bude pomocou, dá nám silu ku všetkému dobrému, múdremu a povedie nás tými cestami, ktoré sú milé Bohu. Utiekajme sa teda k Tomu, ktorý je dobrotivý, k nášmu Pánovi podobne ako to robil Dávid, keď hľadal u Neho svoje útočisko. Zároveň však buďme poslušní, lebo bázeň pred Hospodinom je počiatkom múdrosti. Bázeň ako úcta a poslušnosť voči Pánu Bohu.                                       Amen