Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: 2.Timoteovi 1, 3 – 8a

³Ďakujem Bohu, ktorému s čistým svedomím slúžim v šľapajach predkov, keď

sa neprestajne rozpomínam na teba v modlitbách, vo dne aj v noci – ⁴a pripomínajúc si tvoje slzy, túžim ťa vidieť, aby som bol naplnený radosťou, ⁵pripomínajúc si tvoju nepokryteckú vieru, ktorá prebývala najprv v tvojej starej matke Loide a v tvojej matke Eunike, ale presvedčený som, že aj v tebe.

⁶Preto ti pripomínam, aby si roznecoval v sebe dar Boží, ktorého sa ti dostalo, keď som kládol ruky na teba. ⁷Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci, lásky a sebaovládania. ⁸Nehanbi sa teda za svedectvo o našom Pánovi. 

KÁZEŇ.

Milí b. a s., študenti, školáci, škôlkari, učitelia, o pár dní znovu vhupneme do nového školského roku, v ktorom nás čakajú staronové povinnosti, učiť a učiť sa. My učitelia, vychovávatelia, farári budeme odovzdávať vedomosti, viesť žiakov po určitej ceste poznania, budeme sa usilovať motivovať deti a mládež k tomu, aby túžili po poznaní a radi sa učili. A žiakov i študentov na všetkých úrovniach škôl čaká vzdelávanie, učenie sa, ponáranie sa do poznania nových vecí, ale aj návrat do kolektívu spolužiakov. Verím, že práve na to posledné sa najviac tešíte. Prázdniny prebehli opäť rýchlo, ale verím, že boli pre mnohých obohatením novými zážitkami a aj oddychom. Všetci sme o určitý časový úsek starší a tým sa do istej miery v niečom zmenilo aj naše myslenie. Nestojíme na jednom bode, ale verím, že sa posúvame dopredu. A to sa od nás všetkých aj očakáva a malo by to byť prirodzené. Nielen čo sa týka vedomostí a znalostí, ale aj duchovného života, viery a poznania Pána Boha.

Keď som premýšľala nad tým, aký text by bol dobrý na dnešný deň, uvedomila som si, že tých konkrétnych textov pre mládež a deti je v Novej Zmluve dosť málo a konkrétne sú len tie, ktoré zaznamenal apoštol Peter vo svojich listoch v tabuliach pre domácnosť o poddanosti mladších starším,  v liste Efezským, kde Pavol píše, aby deti poslúchali rodičov a rovnako v liste Kolosenským o poslušnosti. Viacej by sme toho našli v Starej Zmluve, najmä v knihe Kazateľ a v Prísloviach. A tak som premýšľala o nejakom vzore mladého človeka, kresťana, ktorý by mohol byť príkladom pre dnešných mladých ľudí.

V Novej Zmluve je to jednoznačne Timoteos. Mladý spolupracovník apoštola Pavla a zároveň jeho duchovný syn, ktorého mal veľmi rád a videl v ňom veľký potenciál služby Bohu. Timoteos mohol mať vplyv na mladšiu generáciu kresťanov, ale mohol poslúžiť v cirkvi ako takej aj v iných pozíciách, tam, kde bol vedený Pánom. Pavol za tohto mladého človeka ďakuje Bohu a teda sa za neho aj modlí a vyprosuje pre neho požehnanie do jeho služby, do jeho života.

Jeho úloha nebola ľahká, ale Boh ho v tom nenechal samého. Viedol ho, učil ho a pomáhal mu posúvať sa tak, ako to bolo potrebné. Timteos nebol dokonalý a mal svoje slabosti. Bol plachý a nepriebojný a neraz mu to dali ľudia pocítiť. Mal zodpovednosť vedúceho pracovníka, ale niektorí mali problém prijať jeho autoritu kvôli veku, mladosti. Napriek tomu v ňom Pavol videl dobrého a schopného influencera svojej doby, ktorý prinášal svetu evanjelium, zvesť o Ježišovi Kristovi.

V dnešnom texte sme počuli len krátky kúsok z toho, čo všetko mu Pavol napísal, aby ho povzbudil. Pripomenul mu, že dostal od Boha dar viery, dar služby, ktorý má roznecovať. Pavol sám osobne na neho skladal ruky, keď bol vyslaný do svojej úlohy. Tiež spomenul jeho starkú a mamu, ktoré boli kresťanky a aj Timotea viedli ku kresťanstvu a on uveril v Ježiša Krista. S Pavlom precestoval veľa kilometrov na jeho misijných cestách a videl mnoho zázrakov, ktoré sa diali tam, kde prinášali evanjelium. Menili sa ľudské životy, mnohí boli zachránení a vznikali nové cirkevné zbory. A to všetko napriek tomu, aké to bolo riziko stať sa v tej dobe prenasledovania kresťanom. Posledné stretnutie ich priviedlo k slzám, keď Pavla zatkli a odviedli do väzenia pre jeho vieru a službu. Pavol neraz na to myslel a vedel, že Timoteos má v sebe čistú vieru, ale potrebuje byť silný a nesmie sa báť.

Milí b. a s., mládež, ja viem, že Timoteos možno nie je tak celkom ten hrdina, akých nám ponúka tento svet a hlavne online svet, teda internet. Možno pre dnešnú generáciu detí a mladých neznie jeho život zaujímavo, ale predsa len sa od neho môžeme niečomu naučiť a hlavne vidieť, že aj ten, kto si o sebe myslí, že možno nevie všetko tak ako jeho spolužiaci, alebo je odsúvaný nabok pre niečo, s čím nevie bojovať, či je plachý a nesmelý, v Božích očiach má veľkú hodnotu a môže sa stať veľmi potrebným v nejakej Božej úlohe.

My, ktorí už máme za sebou dlhší úsek života, by sme to mohli potvrdiť, že Pán Boh v našom živote konal a niekedy práve z tých ustráchaných žiakov vyrástli ľudia, ktorí priniesli mnoho dobrého druhým.

Na nás všetkých boli už neraz skladané ruky. Možno nie úplne tak ako na Timotea, ale predsa. Ruky farárov, ktorí nás krstili, konfirmovali, či ktorí nám dávali rozhrešenie a pri niektorých to bolo skladanie rúk do úloh presbyterov, dozorcov či ďalších cirkevných funkcionárov. Ale minimálne vtedy, keď sme boli pokrstení, dostali sme závdavok Ducha Svätého. Pán Boh sa nás dotkol a pozval nás, aby sme Mu patrili, aby sme kráčali Jeho cestami a konali Jeho vôľu. No a k tomu je potrebné samozrejme aj to, aby sme vlastne vedeli, kto  je Boh. Bez poznania ťažko môžeme veriť, preto je potrebné sa učiť, prichádzať do kostola, rásť vo viere a to sa dá len vtedy, keď sme aj my ochotní Pánu Bohu otvoriť svoje srdce a aj niečo pre to urobiť. Tak ako vám učitelia ani rodičia nevedia naliať do hlavy vedomosti, ale musíte sa ich naučiť, tak sa ani poznanie Pána Boha nedá odovzdať z ruky do ruky. Aj Timoteos sa musel učiť. Učili ho najmä jeho starká a matka, ktoré mu odovzdali vedomosti zo Starého Zákona a keď po Pavlovom kázaní uverili v Ježiša Krista, hovorili mu o Ňom. Timoteos mal záujem o tieto veci. Chcel žiť tak, ako to poznal z vtedajšej Biblie.

A takíto by sme mali byť aj my dnes. V tejto dobe, kedy to tiež nie je ľahké a niekedy si za to, že sme veriaci nielen vypočujeme škaredé slová, ale nám je aj ublížené rôznym spôsobom. Tak ako Timoteovi, aj nám dnes apoštol Pavol kladie na srdce, aby sme sa nehanbili za svedectvo o našom Pánovi. Teda za to, že ste dnes prišli prijať požehnanie do nového školského roka, ktorý chcete začať nielen sami, ale aj s Božou pomocou. Myslím si, že sa bežne stáva, keď nás niekto vysmeje alebo sa bojíme, aby sme nestratili kamarátov, že sa tvárime, že neveríme v Pána Boha. Stiahneme sa a nechceme sa baviť o týchto veciach. A to sa týka nielen detí, ale myslím si, že aj dospelých. A je nám to nepríjemné, lebo možno nechceme vyzerať tak čudne a byť neprijatí. Ale Pavol napísal, aby sme sa nebáli a nehanbili. Dostali sme dar Boží, vieru, a Duch Boží je s nami, pokiaľ mu to dovolíme.

Ktovie, čo všetko nás čaká v tomto novom období, v školskom roku, v ktorom budú zmeny nielen vo vyučovaní, ale aj pri konfirmačnej výučbe a čo všetko prinesú nasledujúce týždne a mesiace. V každom prípade sa máme spoliehať na nášho Pána a s Jeho pomocou kráčať týmto životom. Chodiť do školy, učiť sa, túžiť po vzdelávaní, možno pomôcť našim kamarátom alebo aj nekamarátom, keď to budú potrebovať, aby sme tým ukázali, že sme trochu iní ako tento svet, že sme lepší, lebo našim vzorom je ten najlepší, Pán Ježiš Kristus. A toto platí aj pre učiteľov, či kohokoľvek v akejkoľvek pozícii či postavení. Lebo to najdôležitejšie je, či sme v pozícii kresťanov a podľa toho aj žijeme.

Prajem nám, aby vstup do nového začiatku bol pre nás požehnaním a aby nás Božia ruka všetkých chránila a viedla v dobrom, ale aj v odvahe svedčiť o Ňom druhým, veď Boh nám nedal ducha bojazlivosti, ale rozvahy, sebaovládania a moci. Kiež aj na nás budú druhí myslieť s takou láskou ako Pavol na Timotea a budeme sa navzájom za seba modliť a ďakovať Bohu.

Amen

Skutky apoštolov 3, 1 – 10

¹V modlitebnú hodinu o tretej popoludní vystupovali Peter a Ján do chrámu. ²Práve priniesli muža, chromého od narodenia, ktorého každý deň kládli ku chrámovým dverám, takzvaným Krásnym, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. ³A ten, keď videl Petra a Jána vstupovať do chrámu, prosil si od nich almužnu. ⁴Peter a Ján zahľadeli sa uprene na neho a povedali: Pozri na nás! ⁵I podíval sa pozorne na nich, lebo dúfal, že dostane niečo od nich. ⁶I povedal mu Peter: Striebra, zlata nemám, ale čo mám, to ti dávam: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď! ⁷Nato ho chytil za pravú ruku a zodvihol. A hneď zmocneli mu nohy a kĺby, ⁸takže vyskočil, postavil sa na nohy, chodil a vošiel s nimi do chrámu, chodil poskakujúc a chváliac Boha. ⁹A všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha. ¹⁰I poznali ho, že je to ten, čo sedával pri chrámových Krásnych dverách a prosieval o almužnu; a zachvátil všetkých údes a vytrženie nad tým, čo sa s ním stalo.

KÁZEŇ.

Keď Pán Ježiš vstupoval na nebesá, dal svojim učeníkom posledné inštrukcie, ale zároveň ich vystrojil mocou, akú mal On sám. Moc uzdravovať, vyháňať démonov, konať rôzne divy a zázraky v mene Božom. Skutky apoštolov nám zachytávajú, čo konal Pán Boh skrze apoštolov. Počuli sme to aj v dnešnom texte.

Celý príbeh sa odohráva pri dverách chrámu Božieho, tzv. Krásnych. Pekná symbolika, ak to tak chápali. Lebo krása môže byť vonkajšia, ale aj vnútorná. A tie dvere mohli byť naozaj krásne svojim zovňajškom, dielo šikovného majstra, ktorý ich vyrobil, veď celý chrám bol nádherný. Ale krásne na nich bolo aj to, že sa cez ne človek dostal do chrámu. Tam, kde sa stretáva s Bohom, počúva Jeho slovo, oddýchne si, zanechá všetko za sebou a vstúpi do nového časopriestoru.

Židia zachovávali tri  modlitebné chvíle: o 9:00h, o 15:00h a večer pri západe slnka. V  týchto časoch mnohí chodili do chrámu a modlili sa tam. A chodili práve cez Krásne dvere.

Pre jedného človeka, chromého od narodenia, boli tieto dvere miestom prežitia. Každý deň ho k nim posadili a tam si pýtal almužnu, aby mal z čoho žiť. Mať z čoho žiť znamená mať naplnené základné potreby. Teda mať toľko prostriedkov, aby bolo na jedlo, oblečenie a strechu nad hlavou. Alebo mať dostatok zdravia, aby si človek mohol dopestovať, či dochovať pre obživu. Ale tento človek nemal ani jedno ani druhé, pretože čo mohol chromý človek v tej dobe robiť? Jedine žobrať. Nebol zabezpečený sociálnym systémom, ani ho nevzali do domova dôchodcov či sociálnych služieb. Nemal možnosť chodiť do stacionára, lebo nič také vtedy neexistovalo. Keďže nevieme, či mal nejakú rodinu, ťažko povedať, kto ho nosil každý deň ku chrámovým dverám, ale jednoducho ho tam vždy priniesli. Aj takýmto spôsobom sa o neho postarali, dá sa povedať kolektívne, pretože jedni ho priniesli a odnášali domov a tí ostatní, čo išli do chrámu, poskytli mu almužnu. Jeho život by bol zrejme pokračoval takýmto spôsobom, keby jedného dňa neprišli do chrámu apoštolovia Peter a Ján.

Ako obvykle, aj teraz si pýtal almužnu. Vytrhla by ho z biedy na deň – dva, pomohla prežiť, aby si zadovážil jedlo a to najnutnejšie. Ale bol odkázaný na láskavosť a milosrdenstvo ľudí prichádzajúcich do chrámu.  A vieme, že to býva niekedy ťažké, lebo nie každý bol naklonený k takejto pomoci, hoci v Božom zákone čítame, že boli povinní postarať sa o vdovy a siroty, či chorých a chudobných. Tá starostlivosť však bola väčšinou vypočítavo vtesnaná do tohto najnutnejšieho a nič viac. Takže tento chromý človek ako aj ďalší sa nielenže nepohol sám zo svojho miesta, kam ho každý deň posadili, ale nemohol sa pohnúť ani v živote.

Čo sa teda stalo, keď vstupovali do chrámu Peter a Ján?

Stalo sa to, k čomu ich Pán Ježiš poslal. Aby sa cez nich menil tento svet; aby sa menil život jednotlivcov i celej spoločnosti. Keď chromý od nich pýtal almužnu, povedali mu síce, že ho nevedia podporiť, keďže nepatrili k majetný ľuďom, ale s radosťou mu odovzdali to, čo mali. Slovo Božie, ktoré je mocné. A v mene Ježiša slovom Božím rozkázali, aby sa postavil na nohy a chodil. To sa aj udialo. Chromý pocítil, ako mu zosilneli nohy a kĺby a začal chodiť. Týmto zázrakom dostal tento nemenovaný chromý človek šancu na nový život.

Milí b. a s., nebol to jediný prípad zázračného uzdravenia človeka, ktorému nikto nevedel pomôcť. Tak ako Pán Ježiš mnohých uzdravil, tak podobne robili aj Jeho učeníci, apoštolovia.

Božie slovo je mocné. Pán Boh svojim slovom stvoril celý tento svet, dal do pohybu všetko vo vesmíre a na Jeho slovo sa dodnes dejú mnohé veci. Nerozumieme tomu a nedokážeme to pochopiť našim rozumom. Jediné, čo môžeme, je veriť, že to tak bolo a že aj dnes sa dejú výnimočné veci v našom svete.

Otázka pre nás dnes je, ako je to s darom reči, s našim slovom, ktoré vychádza z našich úst? Čo s ním robíme, ako ho využívame k dobrému? Kedy sme naposledy použili slovo k budovaniu, k uzdraveniu niekoho, k odovzdaniu posolstva o Pánovi Ježišovi, aby aj druhí mohli spoznať svojho Záchrancu a Spasiteľa?

V našom príbehu išlo o telesné uzdravenie. Ale neraz za telesnými neduhmi stojí práve duševná nepohoda, vnútorné zranenia, ktoré si prenášame do budúcnosti a práve tam potrebujeme uzdraviť. Potrebujeme počuť tie isté slová, ktoré povedal Peter: Vstaň a choď. A to všetko v mene Ježiša Krista Nazaretského.

Vstať potrebujeme v živote nielen vtedy, keď sme chorí telesne. Vstať a zanechať za sebou všetko nevyliečené potrebujeme aj duševne a duchovne. A aj v tom nám pomáha Božie slovo, ktoré nás povzbudzuje, že na tento boj a na toto uzdravenie nie sme sami.

My často krát prosíme o almužnu, aby sme nejako prežili tento život. Chceme vyriešiť nejaký svoj problém. Almužna, to sú tie materiálne veci, o ktorých si myslíme, že nás vytrhnú z našej biedy. Sú to naše očakávania

porovnateľné s tým, čo ponúka tento svet. Je to obživa, ktorá nás nasýti na chvíľu, ale potom opäť príde hlad a smäd.

Božie slovo nám ponúka omnoho viac. Posilňuje naše ochabnuté nohy a kĺby, ktoré sú zaťažené rozličnými starosťami o život, aby sme dokázali vstať a putovať ďalej. Pán Ježiš nám ponúka nový život. O tomto živote čítame v Božom slove a môžeme ho každý deň žiť s Tým, ktorý má moc. A tým sa môžu premieňať nielen naše životy, ale aj naše slová, aby sme nimi menili tento svet.

Milí b. a s., aj dnes dostávame ponuku od nášho Pána. Aj dnes nám hovorí: „Vstaň a choď.“

Pridajme sa k tým, ktorí sa budú tešiť z uzdravenia skrze Božie slovo, žasnime nad tým, aké predivné skutky koná Boh v našom živote, hoci niekedy na ne musíme dlhšie čakať. A nadovšetko ďakujme Pánu Bohu za to, že Jeho slovo je mocné nielen v tomto svete, ale aj v našom osobnom živote.

                                                                                                                           Amen

Text: Lukáš 19, 41 – 48

⁴¹Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním ⁴²a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; ⁴³lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán ⁴⁴a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia. ⁴⁵Potom vošiel do chrámu a začal vyháňať predavačov ⁴⁶hovoriac im: Napísané je: Môj dom má byť domom modlitby; a vy ste urobili z neho peleš lotrov. ⁴⁷A učil každý deň v chráme. Veľkňazi a zákonníci, i poprední z ľudu, hľadeli Ho zahubiť, ⁴⁸ale nevedeli, čo si počať, lebo všetok ľud priľnul k Nemu a poslúchal Ho.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., za nami niektorými je týždňový tábor s 52 deťmi od troch do jedenástich rokov. Tábor, v ktorom každý deň znela nielen z rádia, ale aj úst detí dosť známa pieseň Pohoda pri rannej rozcvičke. Pohoda aj bola vďaka Pánu Bohu a Jeho milosti nad nami a aj vďaka spolupracovníkom, ktorí zastrešili  2 veľké skupiny detí a jednu s tými najmenšími a samozrejme kuchárky, ktoré sa starali o naše hladné brušká. Tábor bol aj plný emócií a pocitov, ktoré sme mali my vedúci aj deti. Miešali sa v ňom radosť, strach z nepoznaného, zvedavosť, ale niekedy aj zlosť či smútok. Možno to počas piatich dní bolo také zhutnené, lebo toho bolo naozaj dosť, ale dá sa povedať, že niekedy do nášho života prichádzajú podobné obdobia, kedy v jednom čase prežívame rôzne pocity a uvedomujeme si viaceré veci naraz.

Emócie a pocity mal aj Pán Ježiš ako človek. Na viacerých miestach v Novej Zmluve by sme našli zmienky o tom, čo vnútorne prežíval, a že v tomto ohľade bol skutočným človekom z mäsa a kostí tak ako my všetci. Napríklad keď zomrel Lazar, brat Márie a Marty, Jeho blízky priateľ. Keď Ježiš prišiel k jeho hrobu, zachvel sa v duchu a potom zaplakal. A ľudia povedali: Ajhľa, ako ho miloval. Vieme, že ho potom vzkriesil z mŕtvych, ale v Jeho plači vidíme súcit, ktorý má s človekom, ktorý žije v porušiteľnosti. Súcit, ktorý je naplnený láskou a túžbou zachrániť pre večný život.

V dnešnom texte sme tiež zachytili, že Pán Ježiš plakal. Plakal nad mestom Jeruzalemom, keď sa k nemu priblížil pred svojou smrťou. Ale toto bol iný plač ako ten pri Lazarovi.

Milí b. a s., aj my vo svojom živote neraz plačeme. Niekedy nahlas, možno v blízkosti druhých, inokedy v skrytosti, kde nás nikto nevidí. Plačeme nad rôznymi udalosťami, ktoré do nášho života prídu. Za posledné obdobie bolo toho plaču aj v našej dedine dosť nad tými, ktorí svoje rodiny predišli do večnosti a tým nám pripomenuli, že my ľudia ani pri najlepšej vôli nemáme moc nad smrťou. A k plaču nás neraz dovedú naše spomienky na blízkych, ktorým už nemôžeme povedať ďakujeme, ani prepáč, hoci by sme to tak veľmi chceli.

Plačeme vtedy, keď sa cítime bezmocní, aspoň teda niektorí z nás, aby sme zo seba vyliali zlosť, možno neschopnosť zmeniť to, čo by sme veľmi chceli. A nevládzeme už nič, len vyplakať to.

Plačeme pri bolesti, fyzickej, kedy naše telo asi takýmto spôsobom zmierňuje stres, ale aj vnútornej, duševnej bolesti, lebo narieka celé naše vnútro. Verím, že Pán Boh nám dal slzy a plač, aby nám pomohol takýmto spôsobom odbúrať nahromadené zlé pocity a pomohol nám tým prekonať do istej miery to, čo prežívame.

Aký bol teda plač Pána Ježiša nad Jeruzalemom?

Plač plný ľútosti. Plač, ktorý svedčil o Jeho záujme, láske a túžbe zachrániť svoj ľud. Bol to plač, v ktorom sa miešalo toho možno aj viac. Láska, bezmocnosť, možno aj zlosť, ktorá sa vystupňovala, keď vošiel do chrámu a našiel tam biznis. Biznis namiesto tichého miesta pre modlitbu, veď práve na tento účel – rozhovoru s nebeským Otcom a blízkeho kontaktu s Ním – bol stavaný.

Tento Ježišov plač bol tichou predpoveďou toho, čo sa malo stať kvôli ich nevere, možno aj ľahostajnosti voči Božím veciam či povrchnosti ich viery. Ich pozemské istoty mali byť zničené, aby sa vrátili k Bohu a u Neho hľadali pokoj a nasýtenie svojich duší. Zničené malo byť aj mylné vnímanie chrámu a prinášania obetí, z ktorého sa časom stal obchod namiesto úprimného obetovania. Chrám už nebol pre nich posvätným miestom, ale zovšedneli im jeho múry a stali sa príležitosťou pre vlastné obohacovanie sa. Viera sa pre nich stala povrchnou a plytkou.

Milí b. a s., dnes si pripomíname zničenie slávneho mesta Jeruzalema a veľkolepého chrámu. Skoro na deň, keďže táto udalosť sa odohrala 10.8.

Pán Ježiš vedel o všetkom dopredu. Vedel a aj predpovedal, čo sa stane. Nie preto, že by chcel pomstu alebo z túžby po spravodlivosti. Boli to dôsledky Jeho neprijatia. Nepoznali ten správny čas, kedy prišiel Mesiáš. Nevideli v Ňom svoju záchranu a spasenie, ale iba tesára z Nazareta. Pokoj, ktorý im prinášal, a ktorý mal naplnil v prvom rade ich srdcia odmietli, lebo oni túžili po inom vyslobodení. A nielenže Ho nespoznali ako dlhé roky predpovedaného a zasľúbeného Záchrancu, ale ako evanjelista Lukáš zaznamenal: „Veľkňazi a zákonníci, i poprední z ľudu, hľadeli Ho zahubiť.“ Takže nielen odmietnutie, ale aj snaha sa Ho zbaviť.

Dnešná kajúca nedeľa je pre nás výzvou, aby sme najbolestnejšiu časť histórie vyvoleného národa brali ako výstrahu pre svoj život a poučili sa z nej.

Aj v našich životoch si kladieme za istotu rôzne veci. Neraz tie materiálne, o ktorých sme presvedčení, že sa na ne môžeme spoľahnúť. Ale niekedy svoju istotu vkladáme do ľudí, od ktorých máme očakávania a keď sa nenaplnia, tak sme sklamaní. To je jedna stránka toho, kedy sa míňame cieľa a hrešíme. Ale často ako keby aj pred našim zrakom bolo skryté to, čo nám ponúka náš Pán a čo nám je ku pokoju. Ako keby sme to nevedeli rozpoznať a tým pádom to neprijímame, ale odmietame, či sme voči tomu ľahostajní. Tým si potom na seba uvalíme trest, dôsledky, ktoré prichádzajú. Možno nie hneď, ale časom.

No a to najpodstatnejšie je, aký postoj zaujímame voči Pánovi Ježišovi a či Ho prijímame ako svojho osobného Záchrancu a Spasiteľa alebo iba niekoho historického.

Kajúca nedeľa v samotnom názve nesie výzvu kajať sa. Vstúpiť si do seba, uvedomiť si svoj „prešľap“, oľutovať všetko to, čo sme pre svoju ľahostajnosť voči Pánu Bohu premeškali v živote a túžbu začať odznova.

Milí b. a s., my sme s deťmi na tábore mali tému: Ja som. Pán Ježiš hovorí: Ja som Svetlo. A skutočne nám svieti na cestu nášho života, aby sme videli, kadiaľ máme kráčať. Povedal: Ja som dvere a nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Áno, do večného života sa dostaneme iba cez vieru v Pána Ježiša Krista, ale to vyžaduje aj určité zmeny v našom srdci a následne v našom správaní. Celkovo v nastavení nášho života, v jeho štýle. My vieme, že v tomto všetkom nie sme sami, máme Dobrého Pastiera, ktorý je pri nás v každej chvíli života. Vedie nás, sýti nás, občerstvuje, neraz zachraňuje z priepastí a roklín, do ktorých sme sa dostali svojou neposlušnosťou a svojvôľou. A napokon sme si hovorili, že On je chlieb života, ktorý nás sýti nielen telesne, ale najmä duševne. Keď sme unavení, hladní po pokoji a láske.

Keby toto pochopil vo svojom čase vyvolený národ, nemusel zbytočne prežiť toľké bolesti. Poučme sa z histórie a žime múdro, aby aj nad nami nemusel raz Pán Ježiš zaplakať. Lebo ten plač by bol predzvesťou našej záhuby.

Amen