Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: 1. Korintským 1, 26 – 31

Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení, ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, aby mocných zahanbil; čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil si Boh, a čoho niet, vyvolil si, aby zničil to, čo je, aby sa nikto nechválil pred Bohom. Z Neho aj vy ste v Kristu Ježiši, ktorého nám Boh učinil múdrosťou a spravodlivosťou a posvätením a vykúpením, aby platilo, čo je napísané: Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánu.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., väčšina z nás sme sa narodili do času, kedy bolo prirodzené, že je tu cirkev. Dá sa povedať, že skoro pre všetkých platí, že to bolo automatické, že nás dali rodičia pokrstiť. Vás starších hneď po narodení, nás mladších do dvoch týždňov a pod. Pre väčšinu kresťanských rodín to takto platí dodnes.

História nášho zboru siaha do roku 1686, kedy sme nežili, ba ešte trochu skôr ak rátame snem v Šoproni, kde práve Istebné bolo určené ako jedno z artikulárnych miest na Orave. Malá, dá sa povedať, nie veľmi významná dedina. A miesto pre kostol také, aby boli – poviem všeobecne – problémy. Kopec, nestála pôda, potreba odvodnenia, stavania oporných múrov a materiál na kostol – drevo, ktoré je potrebné ošetrovať a v krátkom časovom období vymieňať. A predsa tu dodnes stojí, slúži nám a je tu cirkevný zbor, ktorý sa udržiava počtom vždy okolo 600 ľudí.

Dnes je naša obec známejšia. Svoj rozkvet zaznamenala po časoch komunizmu, kedy – ako ste spomínali viacerí – bolo tu všetko. Obchody, kúpalisko, zabezpečené služby, výhody pre tie rodiny, ktoré robili v OFZ. Ale ako to vždy býva, keď niekto dosiahne vrchol, potom to postupne upadá. Takže dnes už mnohé veci v našej obci nemáme, ale to podstatné nám ostalo, dokonca pribudlo, že máme dve miesta ku konaniu bohoslužieb. Kostol a Zborový dom.

O niečom podobnom píše aj apoštol Pavol. Adresátom je Cirkevný zbor v Korinte, ktorý sám založil, keď žil v tomto meste rok a pol a zvestoval Ježiša Krista. Najprv prinášal posolstvo o Mesiášovi v synagóge, ale keď ho odtiaľ vyhnali, prešiel k pohanom a tam ho prijali. Tento zbor bol zložený poväčšine z chudobných, neurodzených, zaznávaných ľudí a len niekoľko jednotlivých rodín bolo majetných.

Keď sa presunieme v čase do Istebného, bolo to veľmi podobné. Cirkev tvorili zemepáni a ich poddaní. Tiež väčšinou chudobní, neraz bezzemkovia z širšieho okolia a niekoľko málo významnejších rodín. A dodnes zbor žije. Nie pre svoju veľkosť, nie pre svoju múdrosť, ani urodzenosť, ale vďaka Božej milosti.

Milí b. a s., na Božiu milosť chceme myslieť aj dnes, keď sa opäť po roku stretávame na výročnom účtovnom konvente, aby sme zhodnotili uplynulý rok 2025 a tešili sa z toho, že Božia ruka bola stále pri nás.

Tento rok som kňazskú správu urobila trochu iným štýlom. Písala som ju chronologicky po mesiacoch, aby sme mali ucelený obraz o živote nášho cirkevného zboru. Rovnako som pripravila prehľad prác v zbore za rok 2025.

Dá sa povedať, že nebolo mesiaca, kedy by sme niečo nerobili alebo sa nestretli na nejakej aktivite či podujatí. Bohatý program ponúkal členom nášho zboru duchovné vyžitie, nasýtenie, ale aj usmernenie, aby sme nezabúdali na to, kto sme vďaka Pánovi Ježišovi Kristovi, že sme Božie milované deti. To by nám malo pomôcť aj v sebahodnotení a viesť nás k pokore, aby sme si nenamýšľali, že sme niekto viac ako druhí. A pripomínali si, že všetci potrebujeme Božiu milosť, lebo sme hriešnici. V tomto zmysle apoštol Pavol dobre poukázal na to, že pred Bohom sa nemáme čím chváliť, iba Jeho milosťou a láskou.

Tento svet propaguje, že šťastný je iba ten, kto má všetko, po čom mu túži srdce, a keď je dostatočne obklopený matériou. Zo skúseností však vieme, že Pán Boh nám dáva niečo iné, aby naplnil naše srdcia radosťou, spokojnosťou a šťastím. A to je dar vykúpenia v Ježišovi Kristovi. Keď si toto uvedomíme, že máme v Ňom prísľub večného života, môžeme sa pozerať aj na svoj život inými očami. Nebáť sa budúcnosti, nežialiť nad tým, čo nemáme, byť vďační za všetko, čo nám v živote požehnal a tešiť sa z toho, že nám je prítomný.

Keď pozrieme na Ježiša, vidíme lásku, ktorá zachraňuje hriešneho človeka, prikrýva jeho previnenia a smeruje jeho život ku cieľu rôznym spôsobom. Vidíme aj múdrosť, ktorá nie je totožná s múdrosťou tohto sveta, kde každý chce byť múdry len pre seba. Ale je to múdrosť, ktorou chceme pomáhať druhým. Takáto múdrosť verím, že viedla aj nás, keď sme pripravovali stretnutia, aby to neboli len aktivity pre aktivitu, ale niečo, čo pomôže druhým /aj nám samým/ prísť bližšie ku Kristovi, resp. vidieť vo svojich životoch Jeho blízkosť. Verím, že to neboli ani snahy mať pred Bohom nejaké zásluhy, pretože to takto u Neho nefunguje.

Tento svet sa pýši svojou spravodlivosťou, ale vieme, že nie je až taká, aká by mala byť. Pán Ježiš nám dáva svoju spravodlivosť. Spravodlivosť pred Bohom, ktorý vie o nás všetko a pozná aj najtajnejšie zákutia nášho srdca a mysle. A my vieme, že tam je kadečo. Takže keby sme mali byť súdení podľa toho, akí sme, nedopadlo by to dobre. Ale Pán Ježiš nás očisťuje od každého hriechu a robí nás spravodlivými pred Bohom. A to je dôležité pre vstup do Božieho kráľovstva, ktoré nám je pripravené. Sami svojou múdrosťou, ani snažením, ani vykonaním tých najúžasnejších ľudských skutkov by sme sa tam nedostali, lebo vždy by nás prevážila naša hriešnosť. Veď už len keď nazrieme do svojho srdca a vidíme, aké boli neraz motívy nášho konania, tak úprimne musíme uznať, že nie vždy najlepšie a kresťanské.

Ani Korintskí nemali zabudnúť na to, čo získali tým, keď uverili v Krista. Nemali sa dať strhnúť mámením sveta a jeho ponukami. Tak isto máme zmýšľať aj my, milí b. a s. Spasenie je najvzácnejší dar a najväčší prejav Božej milosti. Nedostávame ho pre svoje zásluhy, ale zdarma od Boha skrze smrť Ježiša Krista, ktorá nám zabezpečila, že pred Bohom sme prijateľní a dokonalí v Jeho očiach v Kristovi.

Toto by sme mali vidieť aj v uplynulom roku pri všetkom, čo sme mohli vykonať v cirkevnom zbore a vnímať to ako našu vďačnú odpoveď na Božiu lásku.

Osobne si uvedomujem, že Pán Boh nielenže pri nás stál /aj pri mne/, ale aj požehnával našu prácu a otváral nám oči pre nové výzvy. Nuž a rovnako neraz použil aj naše slabosti a nedokonalosť na to, čo chcel vykonať skrze nás biednych. Ukázal nám tým, že nás miluje, ale zároveň nám pripomínal, že to nie my, ale On je ten, ktorý si zaslúži vďaku a chválu. Na Ňom všetko stojí aj padá nielen u nás, ale aj v cirkvi. Preto sa máme k Nemu obracať, u Neho hľadať i nachádzať všetko pre život a Jemu neustále ďakovať. Vtedy budeme dobrým príkladom aj pre tých, ktorí ešte Boha nepoznajú a zakladajú si na sebe, svojej múdrosti a schopnostiach.

Nás si Boh vyvolil, aby ukázal svetu, že všetko je podriadené Jemu, mocnému a večnému Kráľovi. Vážme si toto povolanie od Boha a žime aj v nasledujúcom období nového roka 2026 ako milované, vykúpené deti Božie.

Amen

Text Rímskym 12, 9 – 16

Láska nech je bez pokrytectva! Zošklivujte si zlé, pridŕžajte sa dobrého! Naklonení v bratskej láske predbiehajte sa navzájom v úctivosti, nebuďte leniví v horlivosti, duchom vrúci, slúžte Pánovi; veseľte sa v nádeji; v súžení buďte trpezliví, na modlitbe ustaviční, k potrebám svätých ochotní, k hosťom pohostinní. Dobrorečte tým, čo vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte! Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi! Buďte vospolok jednomyseľní, nie namyslení, ale nízkym naklonení; nebuďte múdri len pre seba.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., myslím si, že dnes veľa ľudí hundre, doslova nadáva na štát a jeho vládu a asi tomu bolo tak temer vždy, len nie vždy sa to verejne mohlo povedať. Ale veľmi múdra bola nedávna poznámka našej spolusestry, že to nie je len o tom, ako je na tom štát, ale že v kríze je rodina ako taká. A to je veľká pravda. Keď sa dnes pozrieme na rodiny, vidíme, že nie sú v najlepšom stave všeobecne. Samozrejme, že dôvodom je aj finančná neistota, kedy mnohí odchádzajú za prácou do zahraničia a tým trpí rodina, lebo jeden je stále preč, ale sú tu aj iné veci, ktoré ju nivočia zvnútra. Tak ako sme minule hovorili, že mnohí z vyvoleného národa si zatvárali dvere do Zasľúbenej krajiny svojou duchovnou nezrelosťou a zaostalosťou, kedy pre nich bolo dôležité len to, aby mali čo jesť, kde bývať a pritom nemali slobodu, tak podobne je to aj dnes, že mnohé rodiny sa žiaľ zamerali len na tú vonkajšiu časť svojho života a zabúdajú na duchovnú. Téma dnešnej nedele nám pripomína, že Ježišova prítomnosť posväcuje naše domácnosti.

Kedysi bolo v móde mať na stenách namiesto bezduchých obrazov tabuľky, kde bol biblický verš, povzbudzujúci k viere, nádeji a pripomínajúci, že Pán Boh chce byť prítomný v konkrétnej domácnosti. Ľudia to asi nemali ako magickú tabuľku, ktorá ich automaticky ochráni pred všetkým zlom a zabezpečí im skvelú budúcnosť, ale skôr ako avízo, že nežijú na vlastnú päsť, ale majú pri sebe Toho, ktorý má v rukách všetko. A aj vtedy, keď bolo ťažko, potešovali sa takto Božím slovom a pripomínali si, že bremená nenesú sami.

Preto keď aj bola bieda a určite tie domácnosti nežili v takom prepychu ako dnes, vedeli mať v sebe dostatok lásky aj k druhým, vedeli sa podeliť a pochopiť sa navzájom a viedlo ich to k spoločnému neseniu bremien života. Dnes sa skôr ľudia uzatvárajú a niekedy trápia pod ťarchou života, hoci to všetko vonkajšie je temer dokonalé. Hľadajú naplnenie života v materiálnom dostatku, ale často je príčinou práve to, že zanedbávajú duchovnú stránku svojho života.

Preto je veľmi dôležité, ak chceme, aby to aj v našom štáte, aj v našich rodinách vyzeralo inak, aby sme dbali viac, intenzívnejšie a hlbšie o duchovný život v našich rodinách. Čítali Božie slovo, počúvali ho a založili svoj život na tých princípoch, ktoré nám ukázal Pán Ježiš Kristus. Máme ich zapísané v Božom slove, v Novej Zmluve a myslím si, že keď aj možno nerozumieme niektorým častiam Božieho slova, lebo popravde sú náročnejšie, v listoch apoštolov máme to, čo sa týka aj našich životov a tomu iste nie je ťažké porozumieť.

Dnešný text je jedným z tých zrozumiteľných, ktorý by možno nebolo treba ani bližšie rozoberať, lebo je jasne napísané, ako sa máme správať, aké majú byť naše postoje a teda ako má vyzerať náš kresťanský život. Keby sme sa ho všetci rovnako držali, tak verím, že aj v našich rodinách by bolo oveľa viacej pokoja, spokojnosti ako takej a porozumenia. Naše deti by žili v dobrom príklade nás dospelých, a potom by sme všetci žili šťastnejšie.

Láska v rodine, kde je prítomný Pán Ježiš, je bez pokrytectva. Čiže takáto láska nie je založená na podmienkach, kedy dokáže človek milovať toho druhého a kedy sa láska preklápa do nenávisti. Pán Ježiš nás učí obetavej láske, ktorá je ochotná urobiť pre druhého aj to nečakané, to, čo v tomto svete a jeho spôsoboch nevidíme a nezažijeme. Takáto láska má na pamäti aj úctu, ktorá by mala byť súčasťou nášho správania sa, pretože to nám pomáha udržiavať vzťahy na určitej úrovni a veľakrát práve úcta voči druhým pomôže zatiahnuť brzdu v situácii, kedy by sme vybuchli alebo povedali niečo nevhodné či zraňujúce, čo by sme časom ľutovali a vieme, že slová sa späť vziať nedajú. Keď sú vyslovené, prinesú svoje ovocie, či už dobré alebo zlé. Keď máme voči druhému úctu, najprv v rodine, potom pri ostatných ľuďoch, tak podriadime aj svoj temperament, svoju povahu celému nášmu postoju k druhým a aj správaniu. To nám pomáha si zošklivovať zlo. To je tiež veľmi dôležité, pretože ak zlo vpustíme do nášho srdca, to zlo ho časom premení a my vieme, že zo srdca vychádza všetko. To, čo v srdci máme, tak sa potom správame. Dnes toto veľmi vidíme na deťoch. Ako sa správajú v škole, ale aj na ulici. Niekedy sa až čudujeme, koľko zla v nich je. To všetko má príčinu práve v tom, čo tieto deti pozerajú, čo vpúšťajú do svojich sŕdc a myslí, čím sú vedení v živote a poviem, že aj vychovávaní. Často sú to dnešné rozprávky, ale aj rôzne vzory, ktoré vidia na internete. Viem, že to nie je novinka. Ale zachytila som, že v určitých krajinách sa veľa diskutuje o tom, že sociálne siete by sa mali povoliť až od 16 veku života, lebo zle vplývajú na deti. Austrália to už má v zákone a tým, čo ho porušia, hrozia pokuty.

Milí b. a s., Pán Ježiš chce byť prítomný v našich domácnostiach, ale je aj na nás, ako ho prijmeme a či dovolíme, aby v našich životoch pôsobil. Je na nás, či budeme aj my aktívne zápasiť o svoje posvätenie. Aj k tomu nám dáva apoštol Pavol dobrú radu, ako urobiť. Máme slúžiť Pánovi.

Tá služba je veľmi podobná Jeho službe, lebo je to vlastne podobné nasledovanie života Ježiša ako On nasledoval svojho Otca, teda plnil Jeho svätú vôľu a konal s Ním v súlade. A to je tá druhá časť dnešného textu, kde máme výzvu k tomu, aby sme žili v radosti a naša radosť aby plynula z nádeje, ktorú nám dáva Boh. Tá nádej je podložená Jeho láskou a milosrdenstvom. Radosť, ktorá pretrvá aj vtedy, keď sa možno deje niečo, čo nás trápi, ohľadne čoho máme strach a nie sme si istí. Zároveň nám to prináša trpezlivosť, aby sme dokázali obstáť aj v dňoch pokúšania. K tomu máme ako dobrú zbraň a pomôcku modlitbu.

Modlitba je dýchaním duše. Preto apoštol pripomína, že na modlitbách majú byť kresťania ustaviční. To znamená, že nielen večer sa skloniť k modlitbe, či ráno vyslať prosbu, ale v podstate vo svojej mysli máme prosiť Boha v každej chvíli svojho života o Jeho vedenie. Verím, že potom budeme mať aj viacej otvorené oči pre svoju úlohu v tomto živote a budeme vedieť, ako máme konať voči druhým ľuďom.

A to Pavol pomenúva ďalej: „k potrebám svätých ochotní, k hosťom pohostinní. Dobrorečte tým, čo vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte! Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi! Buďte vospolok jednomyseľní, nie namyslení, ale nízkym naklonení; nebuďte múdri len pre seba.“

Cirkev má byť svetlom pre tento svet. Nielen ako celok, keď dokážeme robiť to, čo je potrebné a dobré. Ale cirkev ako jednotlivci, ktorí v sebe nájdu dostatok lásky, aby sme si vedeli navzájom pomáhať a to ochotne, úprimne, a tým ukážeme príklad druhým. V našich rodinách by mal vládnuť kresťanský duch, ktorý by nám pomáhal dobrorečiť Bohu v každej chvíli života a nie nadávať na tých, ktorí nám robia zle. Dobrorečiť znamená modliť sa za nepriateľov, vyprosovať pre nich požehnanie, aby aj oni mohli spoznať v Ježišovi Kristovi svojho Záchrancu a Spasiteľa.

Duch Svätý nás vedie aj k empatii, kedy dokážeme citlivo vnímať to, čo prežívajú druhí a dáva silu skloniť sa ku nim, doslova plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi. O tom by sme vedeli povedať aj viacej. Dnes len všeobecne a tiež je to aj pri výzve k jednomyseľnosti a pýche. Lebo toto sú veci, ktoré by sa oplatilo rozobrať po veršoch.

Ale téma dnešnej nedele nám pripomína, že potrebujeme vo svojom živote Pána Ježiša ako jednotlivci, ale aj ako rodiny, lebo Jeho prítomnosť nám pomáha žiť tak, ako to chce od nás náš Pán. Posväcuje naše myslenie, slová aj konanie. A keď Ho prijmeme a s Ním kráčame každý deň, potom môže pre nás platiť nasledovná prosba. Je to na tabuľke, ktorú si dnes môžeme kúpiť v kresťanských kníhkupectvách:

Bože, požehnaj toho, kto prichádza do tohto domu, ochraňuj toho, kto odchádza z neho, daruj pokoj tomu, kto v ňom ostáva.

Amen. 

Text: Józua 3, 5 – 11. 17

⁵ Potom Józua povedal ľudu: Posväťte sa, lebo zajtra Hospodin učiní divné skutky medzi vami. ⁶ Potom Józua povedal kňazom: Zodvihnite truhlu zmluvy a prejdite popred ľud. Oni zodvihli truhlu zmluvy a kráčali pred ľudom. ⁷ Nato riekol Hospodin Józuovi: Dnes ťa začnem vyvyšovať v očiach celého Izraela, aby poznal, že budem s tebou, ako som bol s Mojžišom. ⁸ Teraz prikáž kňazom, ktorí nesú truhlu zmluvy: Keď vojdete na okraj jordánskych vôd, zastavte sa v Jordáne. ⁹ Potom Józua povedal Izraelcom: Pristúpte a počujte slová Hospodina, vášho Boha. ¹⁰ Józua povedal ďalej: Podľa toho poznáte, že živý Boh je uprostred vás a že istotne vyženie spred vás Kanaáncov, Chetejcov, Chivijcov, Perizejcov, Girgášejcov, Amorejcov. ¹¹ Ajhľa, truhla zmluvy Pána celej zeme prechádza pred vami cez Jordán.  ¹⁷ Vtedy kňazi, ktorí niesli truhlu zmluvy Hospodinovej, pevne zastali na súši uprostred Jordánu a celý Izrael prechádzal po súši, kým všetok ľud neprešiel cez Jordán.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., počas sviatku Zjavenia Krista Pána mudrcom sme si pripomenuli, že máme kráčať novou cestou života, tak ako mudrci odišli od Pána Ježiša inou cestou, cestou pod Božím vedením a tiež, že táto cesta má byť v posvätení a odovzdaní sa Bohu. Keď trochu sledujeme biblické dejiny a poznáme aspoň základné príbehy ľudí, ktorí sa stretli s Bohom, vidíme, že On sa snažil už od samého začiatku viesť človeka. Každého osobne, individuálne a aj spoločne ako národ.

Vidíme to už v prvých kapitolách Biblie, u Kaina, ktorý zabil v hneve a závisti svojho brata Ábela a Boh mu hovorí, aby opanoval svoj hnev, čiže strážil svoje srdce, aby do neho neprenikol hriech a nevládol mu. Božie vedenie.

Konkrétne vedenie vidíme u Abraháma, ktorému Boh zasľubuje krajinu, kde bude bývať množstvo jeho potomstva. Vedie ho z jeho starého života, domova, prostredia aj náboženstva do novej zeme, Bohom vybranej. Podobne vedie aj jeho potomkov, Izáka, Jákoba a Jozefa tak, aby kráčali Božími cestami, hoci neraz sa musia popasovať so všeličím, svojou povahou, túžbami, zvykmi, náklonnosťou k zlému, závisťou a pod.

Vieme, že potom prichádza na scénu dejín Mojžiš, ktorého Boh zázračne – cez egyptskú princeznú – zachráni v košíku na rieke Níl. Vedie ho, a dá sa povedať, že využíva aj jeho slabosti k tomu, aby vyslobodil svoj národ z otroctva, v ktorom zotrvávali vyše 400 rokov. Privádza ich späť do zasľúbenej zeme. Nie je to ľahká cesta. Nielen kvôli podmienkam púšte, ale aj kvôli ich vlastnej tvrdohlavosti a pochybovaniu. Predlžuje sa na 40 rokov a do novej zeme už vstupuje nová generácia tých, ktorí sa narodili na púšti. Tí, ktorí boli uhundraní a stále spomínali na hrnce plné mäsa v Egypte v neslobode, nesmú vstúpiť do zeme, ktorou pohrdli. Dokonca ani sám Mojžiš, ktorý môže len vidieť zasľúbenú zem, a potom na vrchu Nébo zomiera. Duchovný stav ľudu bol neustálou prekážkou, ktorá mu zatvárala vstup do Kanaánu.

Dnešný text, milí b. a s., nám predstavuje ďalšieho vodcu vyvoleného národa, ktorý preberá na seba úlohu po Mojžišovi. Józua.

Józuovi Boh zasľúbil, že bude s ním, no zároveň mu položil na srdce, aby bol silný a odvážny, no hlavne aby konal celkom podľa zákona, ktorý dal Boh skrze Mojžiša. Kniha zákona sa nemá vzdialiť od jeho úst, ale má o nej rozjímať dňom i nocou a snažiť sa konať všetko, čo je v nej napísané. Tak bude jeho cesta úspešná.

Z Božieho slova sme počuli, že Józua vyzýva ľudí, aby sa posvätili, lebo v ďalší deň bude Boh konať medzi nimi divné skutky. O posvätení sme hovorili aj minule. Že je to oddelenie sa pre službu Bohu. Je to zanechanie starého života a odovzdanie sa Bohu. Rešpektovanie Jeho vôle, dodržiavanie Jeho zákonov pre vlastné dobro človeka.

Vieme, že to je tak s človekom, že nie je schopný to všetko zvládnuť sám. Vidíme to aj na biblických postavách, ktoré boli vedené Bohom, ale bojovali neraz aj sami so sebou a robili chyby, neboli dokonalí. Podobne je to aj s nami. Vieme, že jednoducho nie sme schopní ísť tak, ako nám to ukazuje náš Pán. Neraz ideme vlastnou cestou. Pán Boh veľmi dobre vie, ako sme na tom. Preto urobil všetko tak, aby sme raz mohli prejsť cez poslednú rieku, cez smrť k Nemu do večného života. Zariadil to tak, že tou pomocou a záchranou, aby sme nezahynuli večne, je pre nás Pán Ježiš Kristus. On je ten, kto zvíťazil nad smrťou a On zaručuje, že náš prechod bude bezpečný.

Milí b. a s., predobraz tohto Božieho diela v Kristovi vidíme aj v dnešnom prečítanom texte. Boží ľud má vstúpiť do Zasľúbenej zeme, ale je tu ešte posledná prekážka. Jordán. Rieka, ktorá v tých časoch nebola „potokom“ ako je to dnes. Bola oveľa širšia a dravšia a nebolo jednoduché ju len tak prekročiť. Božie vedenie tu vidíme v tom, že On dáva presné inštrukcie, ako to má Józua a celý národ urobiť. Hlavnú úlohu tu zohráva truhla zmluvy, ktorú majú niesť levítski kňazi a ktorá zabezpečí – podobne ako to bolo pri Červenom mori – že vody zastanú a ľud bude môcť prejsť suchou nohou na druhú stranu, do Zasľúbenej zeme. Božia prítomnosť v podobe truhly zmluvy zachráni ľudí a zabezpečí bezpečnosť ich cesty. V dostatočnej vzdialenosti, asi 1 km od nich, lebo predsa len nie je možné byť v úplnej blízkosti svätého Boha pre hriešneho človeka.

Božia prítomnosť uprostred ľudu bude zrejmá nielen truhlou zmluvy, ale aj prísľubom, že zem, do ktorej ich vedie, bude patriť im a všetky národy, ktoré tam žijú, budú spred nich vyhnané.

V týchto obrazoch vidíme aj my svoju úlohu na našej osobnej životnej ceste. Náš zrak má byť upretý ku Kristovi, aby sme dokázali putovať podľa Božej vôle a mohli s apoštolom Pavlom vyznať to známe: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ Vtedy budeme vedieť správne premýšľať nad životom, budeme vedieť, čoho sa vystríhať, čomu odolávať, čo odmietnuť, aby sme sa nestotožnili s týmto svetom a nežili nemúdro.

Už teraz počas života má v nás  umierať starý človek a povstávať nový, podľa Božej vôle. Takže Jordán je pre nás výzva, aby sme to staré doterajšie prekročili, prešli do nového života s Kristom a s Ním kráčali aj ďalej. To môžeme len so zrakom upretým na Neho.

Zároveň je to aj vízia našej osobnej budúcnosti, kedy vieme, že raz príde aj ten posledný prechod, prechod do večnej domoviny v nebesiach, kde budeme žiť s našim Pánom.

Áno, pokiaľ nebudeme ešte počas života uchvátení Kristom, tak ako bol Eliáš, čaká nás telesná smrť. Smrť nie ako nepriateľ, ale ako brána k nášmu Záchrancovi a Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi.

Milí b. a s., Božie slovo nás aj dnes pozýva, aby sme premýšľali nad svojim doterajším životom, prehodnocovali ho a možno v prvých dňoch nového roka, rozhodli sa prekročiť a zanechať vo svojom živote všetko to, čo je prekážkou nášho kráčania s Kristom. Kráčania novým životom s výhľadom ku skutočnému domovu, ktorý nám je zasľúbený, zeme, v ktorej bude dokonalosť, láska a pokoj Boží.

Amen