Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Lukáš 8, 4 – 15

⁴  keď sa schádzal veľký zástup a z miest hrnuli sa k Nemu, hovoril v podobenstve: ⁵ Vyšiel rozsievač, aby rozsieval svoje semeno. A keď rozsieval, niektoré padlo kraj cesty, pošliapali ho a nebeskí vtáci ho pozobali. ⁶ Iné padlo na skalu, a keď vzišlo, uschlo, pretože nemalo vlahy. ⁷ Iné však padlo medzi tŕnie a ho udusilo. ⁸ A iné padlo do dobrej zeme, a keď vzišlo, prinieslo stonásobnú úrodu. Keď to povedal, zvolal: Kto má uši na počúvanie, nech počuje! ⁹ Nato spýtali sa Ho učeníci, čo je to za podobenstvo. ¹⁰ A On riekol: Vám je dané poznať tajomstvá kráľovstva Božieho, ale ostatným (hovorím) v podobenstvách, aby hľadeli, a nevideli, počuli, a nerozumeli. ¹¹ Podobenstvo znamená toto: Semeno je slovo Božie. ¹² To kraj cesty sú tí, čo počúvajú, a potom prichádza diabol a vyberá im slovo zo srdca, aby neverili a neboli spasení. ¹³ To na skale sú tí, čo počúvajú slovo, s radosťou ho prijímajú, ale nemajú koreň, začas veria, a v pokušení odstupujú. ¹⁴ Ktoré však padlo medzi tŕnie, sú tí, čo počúvajú, ale na cestách života udusia ich starosti, bohatstvo a rozkoš života, a nedozrejú. ¹⁵ Ale ktoré padlo do dobrej zeme, sú tí, ktorí počúvajú slovo, zachovávajú ho v čistom a dobrom srdci, sú stáli a prinášajú úžitok.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., odvtedy ako Pán Ježiš začal verejne účinkovať, ubehli dve tisícročia a my dnes robíme veci úplne inak ako ľudia predtým. Takisto si treba uvedomiť, že život v Izraeli je úplne iný, aký žijeme my na Slovensku a dá sa povedať aj v Európe. Preto je aj myslenie Európana úplne iné ako Izraelitu. To je dôležité si uvedomiť aj pri dnešnom známom podobenstve O štvorakej pôde.

Keď toto podobenstvo začal Pán Ježiš rozprávať, inšpiráciou Mu bola okolitá krajina, kde bol rôznorodý terén. Mesto Kafarnaum, v ktorom Pán Ježiš strávil najviac času, leží blízko mora a tam terén od brehu stúpa viac-menej príkro. Na takýchto svahoch sa často stáva, že horná časť poľa má iba tenkú vrstvu úrodnej pôdy, ktorá sa však prehlbuje zostupom do nížiny. Fritz Rienecker vo svojom výklade vysvetľuje, že v Palestíne sa seje pred orbou. Takže je prirodzené, že rozsievač kráča po neoranom strnisku a úmyselne seje všade, teda aj na chodníku, ktorý vyšliapali ľudia, lebo aj ten zorie. Rovnako semeno hádže do tŕnia, lebo aj ono bude zorané. Nuž a nečudo, že zrnká padajú aj na skalnatú pôdu. Skaly bude vidno, až keď na ne narazí pluh a zaškrípe to.

Čo je zaujímavé, a platí to aj pre naše zemepisné šírky, ani na dobrej pôde nebude úroda všade rovnaká. Lukáš síce spomína iba stonásobnú úrodu, ale ostatní evanjelisti hovoria aj o šesťdesiatnásobnej a tridsaťnásobnej. Záleží to od toho, či je spodná pôda miestami horšia alebo lepšia.

Milí b. a s., my máme toto podobenstvo aj vysvetlené a môžeme mu dobre rozumieť. Tak ako ho Pán Ježiš povedal zástupom, ktoré Ho nasledovali a počúvali Jeho reči, dnes je adresované nám, ktorí chodíme do chrámu Božieho.

Pán Ježiš poukazuje na to, že pri počúvaní Božieho slova / Božie slovo je semeno/ sa rozdeľujeme na štyri typy poslucháčov podľa toho, ako prijímame Božie slovo a čo sa s ním v našom srdci stane.

V každom prípade slovo Božie padá do srdca každého z nás. Dokonca mnohí s radosťou prijímajú toto slovo, lebo cítia, že je mocné, živé. A verím, že sme to aj my neraz pocítili, také nadšenie pre Božie slovo, túžbu riadiť sa ním v živote, nasledovať Pána Ježiša a dodržiavať všetky veci tak ako to povedal. Ale potom príde niečo, čo slovo zatieni alebo úplne vytrhne z nášho srdca. Niekedy je to hneď, že nestihneme o Božom slove poriadne ani popremýšľať a akoby sa vyparilo. V reály sa to deje najmä vtedy, keď nás niečo ľahko vyruší pri počúvaní Božieho slova. Vonkajšie podnety, ako ľudia okolo nás alebo veci, na ktoré sa pozeráme a samozrejme naše myšlienky, ktoré nám prelietavajú v hlave ako vtáci na oblohe, krúžia, menia smer a intenzitu letu. Jednoducho Božie slovo nestihne zapustiť korene v našom srdci. To je ten prvý prípad, kedy je pôda nášho srdca udupaná. Ako cesta, po ktorej prešlo veľa ľudí a vyšliapali chodníček, takže tam už tráva dlho neporastie. Je udupaná už v zárodku, takže nemá veľa šancí. Lenže dôsledky pre človeka, keď si dá vybrať zo srdca Božie slovo, sú hrozné. Pán Ježiš hovorí, že nebudú veriť a nebudú spasení. Bez viery ťažko človek dôjde spasenia. Viera je z počúvania Božieho slova, ale keď sa nevieme sústrediť, tak nevieme ani počúvať. No a niekedy platí to, čo povedal Pán Ježiš, že počuli a nerozumeli. To je ďalší aspekt ukradnutého slova. Čomu nerozumieme, to ľahko zabudneme.

Tak ako na skalnej pôde sotva čo vyrastie a ak aj vyrastie, nemá dlhú životnosť, lebo nemá kde zapustiť koreň, tak je to aj s pôdou nášho srdca, ak je tvrdá. Pán Ježiš to vysvetľuje tak, že keď prichádza pokušenie, slovo Božie vysychá a zaniká v ľudskom srdci. Chvíľkové nadšenie, radosť a potom odrazu nič. Pokušenia sú rôzne. Pre naše telo, ale aj myseľ. A svet ich ponúka dostatok. O mnohých ani netušíme, ako nás môžu odviesť zo správnej cesty, lebo vyzerajú tak nevinne. Pokušením môže byť aj strach. Strach, aby som nevyzeral pred druhými hlúpy len preto, lebo verím v Boha. A to platí hlavne pre mladých, aby som nestratil partiu, nebol svätuškár, lebo sa mi budú posmievať. Aj to je realita nášho života, s ktorou sa stretávame.

Tretia pôda, v ktorej žiaľ semienko Božieho slova nemôže vyrásť, resp. rýchlo prestane rásť a zakrpatie, je pôda s tŕním a bodľačím. To sú tí, čo počúvajú slovo Božie, ale v živote dajú veľkú moc starostiam a trápeniam, v ktorých sa umárajú a to pohltí všetko – čas, silu, radosť. Môžu to byť naopak aj pekné veci ako bohatstvo, peniaze, kariéra, sláva – tie vyžadujú veľa pozornosti a tak sa všetko obráti z Božieho slova na toto. Takže ak sa aj človek dostane po nejakú hranicu, postúpi vyššie ako tí predtým, ktorým bolo slovo vzaté hneď, postupne začne stagnovať. A my vieme, čo sa stáva s rastlinkou, ktorá nerastie. Zakrpatie a neprinesie žiadnu úrodu. Napokon ju vytrhneme, lebo zaberá miesto ostatným. Ak Pán Ježiš hovorí, že s takouto pôdou srdca nedozrejeme, tak je to napomenutie, aby sme si neboli sebou príliš istí. Našu pozornosť od Božieho slova totiž môže odviesť čokoľvek dobré alebo zlé. A nedozretie v duchovnom zmysel slova je zotrvanie v duchovnom detstve, kde je to viac menej naivná viera. My vieme, že už pri príprave na 

konfirmáciu sa má naša viera prehlbovať a má to byť úplne iná viera ako malých detí, hoci vieme, že tá je úprimná.

Milí b. a s., Pán Ježiš hovorí, že len pôda, ktorá je úrodná, môže priniesť nejaké výsledky. Na základe prírodných podmienok v Izraeli a sčasti aj u nás je hlavne dôležité, aby pôda poskytla semenám dostatok vlahy, živín, ale aj hĺbku, kde by mohli rastliny zapustiť korene. To je obraz o dobrej pôde nášho srdca. To sú všetci tí, ktorí slovo Božie počúvajú a aj ho zachovávajú. Nie nachvíľu, kým majú nadšenie, ani nie iba vtedy, keď im to vyhovuje, ale počas svojho života vždy a všade. Predpokladom je dobré a čisté srdce. Predpokladom sú aj uši, ktoré dokážu počúvať, čiže vnútorný sluch, ktorý máme nastavený na Božie slovo. Čiže keď neprehlušujeme Boží hlas v sebe všetkým ostatným, čo sa nám ponúka, ale dokážeme sa stíšiť pred svetom aj vo svojom vnútri. Myslím, že je ľahšie zavrieť sa kdesi do ticha izby ako dovoliť Bohu, aby ku nám hovoril v srdci. V našom vnútri zvádzame neraz boj o to, čí hlas tam bude znieť. Či hlas nášho ega, ktoré sa prebíja na povrch stoj čo stoj, alebo tie ďalšie hlasy, ktoré nám kadečo nahovárajú, neraz nás ponižujú alebo strašia.

Na záver ešte jedna dôležitá vec – pozor, aby sme nespyšneli, ak máme pocit, že sme tou dobrou pôdou pre Božie slovo. Dobrý totižto nie je nikto a všetci máme medzery, a preto tak ako apoštol Pavol napísal, chceme sa chváliť slabosťami a pýšiť sa Bohom, lebo to, že raz budeme zachránení, to je iba Jeho veľká milosť a láska.

Milí b. a s., kiež dokážeme uchopiť to, čo je do našich sŕdc siate a prinášať úrodu, ktorá je od nás očakávaná.

Amen

Text: Lukáš 2, 25 – 32

Vtedy žil v Jeruzaleme človek menom Simeon, muž spravodlivý a bohabojný, ktorý očakával útechu Izraela, a Duch Svätý bol v ňom; tomuto oznámil Duch Svätý, že neuzrie smrti prv, ako by videl Pomazaného Pánovho. Vedený Duchom prišiel teda do chrámu; a keď rodičia priniesli dieťatko Ježiša, aby vykonali všetko podľa obyčaje, predpísanej zákonom, vzal Ho aj on na ramená, chválil Boha a povedal: Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil pred obličajom všetkých ľudí; ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský.   

KÁZEŇ.

Milí b. a s., každý z nás sa raz poberie na onen svet, ako sa hovorí. Keď pripravujeme pohreb, vždy sa snažíme, aby bol dôstojný. Zo života zosnulého uvádzame do životopisu najmä to dobré a pekné, čo prežil, ale občas aj to ťažké, lebo život prináša oboje. No je to len krátky zostrih prežitých rokov, o ktorých by sa dalo iste napísať viac a tak možno aj sčasti pochopiť, prečo sa veci diali v jeho živote práve tak ako sa diali.  O niekom by sme vedeli popísať romány a niekoho život len všeobecnejšie, lebo bol oveľa jednoduchší a naplnený každodennou rutinou prežitia.

Niekto odchádza skôr, uprostred svojho času, iný tu zostáva dlhší čas z dôvodu, ktorý niekedy ani nepoznáme. To dôležité však pre každého je, či bude odchádzať pripravený na stretnutie s Pánom. Božie slovo nás neustále vyzýva k bdelosti a pripravenosti a pripomína nám, že sme tu len ako hostia, cudzinci putujúci do pravej vlasti, ktorú máme v nebesiach.

Božie slovo nám dáva aj príklad, ako sa máme pripravovať. Nielen v rôznych podobenstvách Pána Ježiša, ale aj skrze konkrétnych ľudí. Jedným z nich je práve Simeon.

Postava Simeona je v Novej Zmluve spomenutá iba v Lukášovom evanjeliu a prináša nám na prvý pohľad skúpe informácie o tom, kto bol tento muž, ale keď sa zamyslíme nad tým, ako ho Lukáš charakterizoval, dozvedáme sa o ňom dosť. V jeho životopise by sme podľa Biblie asi nevedeli presne napísať, čo všetko robil počas svojho života. Pravdepodobne to všetko ako ostatní kňazi a ľudia. Ale to podstatné sa dozvedáme z jednej vety: bol spravodlivý, bohabojný, očakával útechu Izraela a Duch Svätý bol v ňom. Ako bonus pre svoj život mal prísľub od Boha, že prv než umrie, uvidí Záchrancu, Spasiteľa, Mesiáša.

V Biblii bolo len niekoľko ľudí nazvaných spravodlivými – napr. hneď Ábel, ktorý priniesol Bohu hodnotnejšiu obeť ako Kain, a preto bol uznaný za spravodlivého. Nóach, o ktorom je napísané, že bol spravodlivý a bezúhonný medzi svojimi vrstovníkmi, a že chodieval s Bohom. Preto dostal výsadu, že bude pri potope sveta zachránený a z neho vyjde nové ľudstvo.

Podobne môžeme hovoriť o Abrahámovi, ktorý poslúchol Boží hlas a šiel do Bohom určenej zeme. Tiež Daniel, ktorý sa nepoddal ani v cudzej krajine, nezačal uctievať pohanských bohov a už v mladom veku sa osvedčil ako verný Bohu.

Takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Spravodlivosť pred Bohom nie je ľudská úplná dokonalosť, ale skôr je to odovzdanosť a podriadenie sa Bohu vo všetkom aj za cenu utrpenia.

Druhá vlastnosť, ktorou bol označený Simeon, je bohabojnosť. Už samotné slovo nám prezrádza, že takýto človek sa bojí Boha. Iný výraz sa používa ako bázeň pred Bohom, čo je posvätný strach a úcta zároveň. Nie strach, ktorý poznáme, keď sa niečoho bojíme, ale je to rešpekt so všetkým, čo k tomu patrí. A s tým je spojené aj to, čo Simeon vlastne očakával, čo bolo prioritou jeho života a víziou budúcnosti. Očakával útechu Izraeala.

Útecha môže byť aj povrchná a lacná. Neraz ju dávame druhým, keď ich chceme upokojiť a nastaviť na pozitívne myslenie. Ale útecha od Boha je niečo úplne iné a to bolo to, čo mal vo svojich predstavách a myšlienkach Simeon.

Útecha Izraela bola v zasľúbení príchodu Mesiáša, ktorý prinesie pokoj do ľudského srdca a zmení údel človeka v časnosti, ale najmä pre večnosť. Bude to Ten, ktorý prelomí moc zla a stane sa Víťazom. Vysloboditeľa očakával aj Simeon a Duch Svätý, ktorý ho viedol počas života mu sľúbil, že prv než zomrie, tohto Záchrancu uvidí na vlastné oči. Pomazaný Pánov znamená Kristus.

Náš dnešný text nám približuje práve naplnenie tohto prísľubu Božieho. Jednoducho ten, kto verí Bohu a má od Neho tie správne očakávania, môže sa tešiť aj ich naplneniu.

Milí b. a s., v živote sa nám môže stať aj to, že nie všetko budeme mať vyplnené tak ako chceme; ale to, čo nám dá Duch Boží, čo nám oznámi svojim spôsobom, to určite príde. A keby to bolo len málo, to najlepšie a najdôležitejšie očakávanie sa naplní. A takéto očakávanie by sme mali mať my všetci, ktorí veríme v nášho Pána. Očakávanie spasenia a dar večného života, ktorý nám bol prisľúbený.

K Simeonovi treba ešte povedať pár slov. Jeho meno znamená v gréčtine  „počúvanie“. Symbolizuje pokoru, vieru a silu ducha. Povôd je z hebrejského „shama“, čo tiež znamená počúvať alebo vypočuť. A tak môžeme povedať, že to znamená aj „ten, ktorý bol vypočutý“ alebo „ten, ktorého modlitby boli vyslyšané“.

A to je pre nás príklad toho, že jednou z našich úloh v živote je počúvať Boha. Nielen počúvať ušami, ale najmä srdcom, aby sme Ho aj poslúchali, žili v spravodlivosti, bezúhonnosti, vernosti a očakávali svoje osobné vykúpenie, ale aj vykúpenie nášho sveta. O to viac, že my Krista poznáme, vieme o Ňom všetko potrebné pre našu vieru, pre náš kresťanský život a Simeonove očakávania naplnené v Ježišovi z Nazareta sú pre nás videním podľa Písma. Minimálne svedectvom tých, ktorí napísali evanjeliá a listy, ktoré máme v Novej Zmluve.

Takže milí b. a s., Simeon bol pripravený vojsť do Božieho kráľovstva. Vyznáva to vo svojom chválospeve:  Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil pred obličajom všetkých ľudí; ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský.  

Žime aj my tak, aby sme mohli v ktorejkoľvek hodine svojho života povedať niečo podobné ako Simeon, a aby sme v bdelosti, pokoji a radosti očakávali príchod Pomazaného Pánovho.

Amen

Text: 1. Korintským 9, 24 – 27

Či neviete, že tí, čo bežia na závodišti, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste dosiahli! A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie ako by som vzduch rozrážal, ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem.

KÁZEŇ.

Obrazy bežného života. To je najlepší spôsob, ako priniesť vysvetlenie, ako má vyzerať kresťanský život. Nielen Pán Ježiš hovoril v podobenstvách, aby priblížil ľuďom, aké je Božie kráľovstvo a oni to mohli jednoduchým spôsobom pochopiť. Aj apoštol Pavol použil príklad zo života na vykreslenie cesty kresťana.

Aj v dnešnej dobe a aj v tej, kedy žil Pavol, bol už šport bežnou súčasťou života vtedajšej spoločnosti. Prv než boli okolo roku 260 po Kristovi zavedené gladiátorské hry na život a na smrť, starovekí Rimania mali veľký záujem o celotelové rekreačné aktivity. Najobľúbenejšou z nich bol beh. Využívali ho na získanie zdravia a sily. Najmä mladí ľudia radi behali a súťažili medzi sebou. Beh bol súčasťou olympijských hier, ale zároveň bol aj spoločenskou aktivitou, ktorá ľudí spájala a rozvíjala zmysel pre komunitu. Odmenou pre víťaza olympijských hier bol vavrínový veniec. Vavrín má tri dôležité vlastnosti: nestráca zeleň ani lístie, vraj sa nikdy nestalo, že by blesk zasiahol vavrín a posledná je jeho dlhotrvajúca vôňa.

Tento veniec víťazovi pripomínal, že jeho vyznamenanie zostáva, nevädne a nestráca svoju vôňu. Možno aj preto bol pre Pavla tento príklad zo života celkom dobrý na poukázanie, že konečná cena pri dosiahnutí cieľa pre kresťana je ešte hodnotnejšia ako vavrínový veniec.

Milí b. a s., v dnešnom športe sú to úplne iné veci, ktoré víťazi dostávajú. Sú to víťazné poháre, finančné odmeny v niekedy až astrologickej výške pre tých najlepších a kadečo iné. Hlavne teda pre tých, ktorí sú na prvých miestach. Pre mnohých je práve to veľkou motiváciou ku snaženiu sa a námahe. Vidina bohatstva a dlhodobého materiálneho zabezpečenia. Možno vidina slávy, ako to bolo aj v starovekom Ríme.

Keby športovec nebol zanietený pre konkrétny šport, nevenoval by sa mu, nenamáhal by sa, netrénoval by, neposilňoval svoje telo a nevzdával sa niektorých vecí, nikdy by nedosiahol víťazstvo.

Ak ľudia dokážu urobiť všetko preto, aby získali porušiteľný veniec, teda dostali dočasnú odmenu, ktorá sa môže zničiť, môže byť ukradnutá alebo peniaze človek premárni a sláva ľahko pominie, keď príde niekto lepší, prečo by sa nemali snažiť aj tí, čo veria v Krista žiť naozaj kresťanský život, keď ich odmena je oveľa lepšia?

Apoštol hovorí o tom, že kresťan má v nebi inú odmenu, neporušiteľný veniec víťazstva nad smrťou, ktorý mu získal Pán Ježiš. Odmenou je večný život v Božom kráľovstve. Vstupenka do raja, ktorú máme už vyhratú, zabezpečenú, ale je tu podmienka, aby sme o ňu bojovali a nevzdali sa jej. Naša „športová“ disciplína je život podľa Božích pravidiel.

Beh života, počas ktorého sa potrebujeme trénovať v našom kresťanskom charaktere, ukázňovať si telo, teda vyhýbať sa pokušeniam, a keď už sme nimi konfrontovaní, odolať im. V inom liste apoštol Pavol napísal, že sa máme starať o svoje telo tak, aby v ňom nevznikali zlé žiadosti. Teda máme dávať pozor najmä na to, čo vpustíme do svojej mysle, čo pozeráme, čo počúvame, s kým sa stretávame a priatelíme, koho rady a odporúčania rešpektujeme a riadime sa nimi počas života.

Ukázňovanie znamená aj vzdávanie sa toho, čo by nášmu telu škodilo. Nemusia to byť hneď len drogy, ktoré sú na prvom mieste, ale aj iné omamné a návykové látky, ktoré môžu zasiahnuť naše myslenie a tým pádom to ovplyvní celý náš život.

Pavol písal nielen o behu, ale aj o boxovaní: „nie ako by som vzduch rozrážal.“ Hovorí o tom, že keby človek len tak boxoval do vzduchu, o nič by nešlo, ale zároveň by nemohol dosiahnuť žiadne víťazstvo. V boxe treba zasiahnuť protivníka, zasadiť presnú ranu, ktorá by ho položila na lopatky.

A tak je to aj v kresťanskom živote, kde máme v prvom rade vedieť, kto je našim protivníkom a v druhom rade ho máme zasiahnuť. Protivníkom je jednoznačne diabol, ktorý stojí v opozícii nielen voči Bohu, ale aj všetkým, ktorí po Bohu túžia a nasledujú Ho. A tento protivník sa nás snaží poraziť. To, ako máme voči nemu bojovať píše apoštol Pavol zase v liste Efezským, kde hovorí o Božej výzbroji, do ktorej sa máme obliecť, aby sme odolali a zvíťazili.

Kresťan by teda nemal v živote sedieť na tribúne a byť divákom, ale aktívnym kresťanom, ktorý bojuje, zápasí, snaží sa, postí sa od niektorých vecí, má sebadisciplínu, nevzdáva sa pri prvej prekážke a odhodlane beží k cieľu svojho života, kde má pripravený neporušiteľný veniec spravodlivosti vďaka Pánovi Ježišovi.

Milí b. a s., aj apoštol Pavol tak robil. Robil to z viery v Krista a zároveň chcel byť príkladom aj pre druhých. A to vieme, že príklady najviac priťahujú. Dobré aj zlé. Záleží, aké ich máme. Do určitého veku nasledujeme príklad rodičov, ale potom už si vyberáme sami. Sami rozhodujeme o tom, koho budeme nasledovať. Tým si vyberáme aj cieľ cesty a jej odmenu.

Naším príkladom môžu byť ľudia, ktorí nám ukázali svoju vieru v skutkoch lásky a pomoci, prijatia a odpustenia. Ale boli a sú to vždy len ľudia, ktorí robia aj chyby. Dokonca aj Pavol píše, že robí to, čo nechce, že vôľu k dobrému má, ale nemá k tomu dostatok sily. Preto je pre nás najlepším príkladom Pán Ježiš, ktorý dokonale naplnil svoju úlohu na tejto zemi, dobre bežal beh svojho života a dosiahol cieľ – záchranu hriešneho ľudstva pred večným zatratením. Na Jeho živote máme vidieť návod, ako konať, ako myslieť a ako rozprávať. Na tomto by nám malo záležať, pretože vo večnosti už nebude možné nič zmeniť.

Každý z nás by mal túžiť stať sa víťazom a dostať sa do Božieho kráľovstva. Tomu by sme mali podriadiť celý svoj život. Apoštol Pavol podriadil svoj život službe Bohu, službe Kristovi. V liste Filipským píše, že všetko, čo malo pre neho hodnotu a cenu dovtedy, kým nestretol Krista, zahodil ako smetie. Všetko nechal za sebou a sústredil sa iba na to, aby bežal dobrý beh svojho života a nebol nehodný, keď konal službu zvestovania Krista.

Milí b. a s., každý z nás má nejaké povolanie a nejakú úlohu, ktorú tu máme naplniť. Každá je iná, lebo každý sme tu pre niečo iné. Ale to spoločné je zostať na ceste za Kristom. Zostať na nej s Kristom, ktorý nás povedie, posilní, pomôže na nej vytrvať a dôjsť až do konca, ku cieľovej rovine a v jeden deň prekročiť do večnej domoviny v nebesiach. Buďme vytrvalí, spoločne sa povzbudzujme a ťahajme tým dobrým smerom, pomáhajme si vospolok ako jedno telo, cirkev a naplňme svoje povolanie.

Amen

Modlitba

Drahý náš Pane, ďakujeme Ti, že si nás zahrnul do svojho plánu záchrany tým, že si za nás obetoval svoj život, prijal v Krste Svätom a povolal si nás do cirkvi, aby sme budovali Tvoje kráľovstvo už tu na zemi. Uvedomujeme si, že nie je ľahké žiť kresťanský život v každodenných situáciách, ktoré prinášajú veľa pokušení odkloniť sa od Teba a Tvojich princípov. Vieme, že sme neraz slabí a zastávame v svojom kresťanskom behu, alebo len tak z nohy na nohu kráčame unavení alebo znechutení všetkým naokolo. Niekedy si doslova ideme sadnúť medzi divákov. Nie je to správne. Prosíme Ťa, pomôž nám a posilni nás, aby sme sa nevzdávali, ale vložili do svojho kresťanského behu všetku horlivosť a bežali za odmenou nebeského povolania, neporušiteľným vencom slávy, ktorý si nám pripravil. Kiež je práve cieľ a jeho odmena pre nás motiváciou, aby sme v našom živote robili všetko podľa Tvojej vôle, žili podľa Tvojho slova a dali sa viesť Tvojim Svätým Duchom. Buď pri nás, Pane!

Amen