Text: 1. Mojžišova 3, 8 – 13
Keď začuli kroky Hospodina Boha, chodiaceho za podvečerného vánku po záhrade, skryl sa človek a jeho žena pred Hospodinom medzi stromy záhrady. Hospodin Boh však zavolal na človeka a riekol: Kde si? A on odpovedal: Počul som ťa v záhrade, bál som sa, lebo som nahý; i skryl som sa. Nato Boh riekol: Kto ti oznámil, že si nahý? Nejedol si zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť? Človek odpovedal: Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som. Nato riekol Hospodin Boh žene: Čo si to urobila? A žena odpovedala: Had ma podviedol; nuž jedla som.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., dnes pokračujeme v našom príbehu z rajskej záhrady. Keď prví ľudia zhrešili, teda neposlúchli jediný Boží zákaz, dovolili, aby bolo zničené to krásne, veľkolepé a slobodné Božie dielo stvorenia. Stratili slávu Božiu, ktorá ich zaodievala. Veľmi rýchlo zistili, že to nebolo správne, ale jediné, čo s tým vedeli urobiť, bolo, že sa snažili zakryť svoju nahotu pod figové lístie. Začali sa nielen hanbiť jeden druhého, ale sa aj báť. Hriech ich oddelil. Jedného od druhého. A dnešný text nám pripomína, že stratili aj spoločenstvo so svojim Stvoriteľom. Skryli sa pred Ním medzi stromy záhrady. Tam sa to všetko začalo. Pocit viny, strach z trestu, branie na zodpovednosť, klamstvá, výhovorky, zvaľovanie viny na druhého…
Presne toto robíme dodnes. Keď vykonáme niečo zlé, chceme to zakryť, skrývame sa pred pravdou a snažíme sa z toho nejakým spôsobom vykĺznuť tak, aby sme nemuseli niesť dôsledky. Robia to už deti a pritom ich to nikto neučil, hoci niečo mohli odpozorovať aj od nás dospelých. Ale v podstate si to nesieme od narodenia v sebe, ten kód pretvárky, resp. zakrývania. A keď sa neustále dookola opakuje, že padáme do hriechov a zakrývame ich, potom postupne vyhasína alebo zaspáva aj naše svedomie. Ten Boží zvonček, ktorý zazvoní vždy, keď to prešvihneme, keď urobíme niečo, o čom vieme, že to nie je správne alebo veci dopadnú zle kvôli nášmu nesprávnemu postoju alebo rozhodnutiu. Pocit viny, ktorý v nás nahlodáva pokoj, ako keď sa červotoč prehryzie do dreva a zvnútra ho ničí. Kto ignoruje svedomie, ubíja ho, potláča, ako keby sa utiahol do najtemnejšieho lesa, kde neprenikne ani lúč slnka. V temnote stráca túžbu po lepšom živote a necíti potrebu kajať sa, lebo je spokojný s tým, ako to je alebo si už zvykol.
Milí b. a s., prví ľudia by dopadli podobne, keby Pánu Bohu na nich nezáležalo a nehľadal ich.
V našom dnešnom texte je Pán Boh vykreslený veľmi ľudsky. Jeho prítomnosť v rajskej záhrade je opísaná ako obyčajná večerná prechádzka. Možno obchôdzka, aby sa uistil, že je všetko v poriadku. O prvých ľudí sa zaujíma, chce vedieť, ako sa majú. Veď predpokladáme, že ich vzťah bol otvorený a bavili sa spolu tvárou v tvár. Boli si navzájom blízki. Nebáli sa Ho, dôverovali Mu a milovali Ho. To poznáme aj z našich vzťahov, kým je všetko čisté a v poriadku. No keď príde kolaps, pád, zrada, všetko sa mení. A tak to bolo aj v raji.
Keď prví ľudia začuli, že sa blíži Boh, skryli sa pred Ním. Možno im v tej chvíli preblesklo hlavou všetko to, čo im hovoril, pred čím ich varoval. Všetko, čo porušili. Aj tu sa ukázalo, ako hlboko dokáže diabol vstreknúť svoj jed pochybovania o milujúcom nebeskom Otcovi a urobiť z Neho despotu a hľadača chýb. Prví ľudia sa báli nielen jeden druhého, ale aj svojho Boha, neodvážili sa Mu pozrieť do tváre.
Keď človek klame, uhýba pohľadom. Lebo v očiach je vždy vidieť pravdu. Ona z tých očí kričí, hoci človek sa ju snaží zakryť. A hoci je niekto dobrý klamár, oči ho prezradia. Sú ako studne do hĺbky duše, v ktorej sa zrkadlí pravda.
Oproti minulému textu, tu máme uvedené aj meno Božie, Hospodin. Čiže ten Boh, s ktorým mali prví ľudia dôverný vzťah. A práve tento Boh zavolal na človeka a riekol: „Kde si?“ Lebo On nezničil s nimi vzťah, ale oni. Už v tej chvíli hľadania určite vedel, že sa niečo stalo. Tak ako keď my rodičia hľadáme svoje deti, keď je odrazu ticho, lebo vieme, že niečo vyviedli. Tie malé deti sa aj doslova skrývajú, lebo sa boja trestu a tie väčšie sa skrývajú obrazne za pretvárku a klamstvá. Za masku, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje. Ale my už tušíme, že sa niečo stalo.
Pán Boh je vševedúci a vedel, čo sa stalo a mohol človeka jednoducho vytiahnuť spoza kríkov, chytiť ho pod krk a rovno mu všetko povedať zoči voči. Ale neurobil to. Prečo?
Nevnucuje sa. Chce, aby si prví ľudia sami uvedomili, že zhrešili, že stratili Božiu slávu, že pokazili to dobré a dôverné. Chce, aby dobrovoľne priznali hriech a vyznali vinu. Majú si uvedomiť svoju situáciu. Tak to robí Pán Boh aj s nami. V slobodnej vôli nám dal možnosti výberu, ale aj zodpovednosti za to všetko. A z času na čas sa nás pýta: „Kde si?“ Vie, kde sa nachádzame. Veľmi dobre nás pozná – veď nás stvoril – a vie, že aj my neraz strácame Jeho slávu, ktorou nás zaodel, keď konáme proti Nemu a sebe a kazíme to, čo bolo dobré.
Aj teraz v pôstnom čase častejšie zaznieva Jeho slovo, lebo Mu na nás záleží. Nechce nás stratiť padnutých v temnote na úplné dno. Boh hľadá človeka. Každého z nás. Ale nie všetci sú ochotní Mu odpovedať. Lebo to bolí. Koľkí sa ani neodvážia priznať si, že sú hriešni. Ale tak ako v raji, Pán Boh nám ukáže, ako to bolo. Aj prvým ľuďom pripomenul ich neposlušnosť otázkou: „Či si nejedol zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť?“ Pán Boh berie človeka na zodpovednosť. Pýta sa a on musí odpovedať.
Najprv ide muž. Bol predsa stvorený prvý a mal byť duchovným vodcom v rodine. Priznáva sa, že jedol, ale vinu zhadzuje na Boha a ženu. Boh mu dal ženu a ona mu dala jesť. Čiže priznanie je obranou a nie pokáním. Stačilo povedať: „Áno, Bože, zlyhal som, neposlúchol som, zhrešil som, odpusť.“
Podobne odpovedala žena. Tiež sa vyhovorila na hada, že ju naviedol. Nedokázala vziať na vlastné plecia bremeno zodpovednosti a priznať si, že nemala silu odolať, že chcela byť múdrejšia, že sa jej to ovocie páčilo, a že sa dala strhnúť Božím nepriateľom.
Milí b. a s., to je presne takto aj v našom svete. Vždy je niekto iný na vine. A ak sa nikto nenájde na blízku, tak potom je to spoločnosť, v ktorej žijeme, alebo dokonca sám Boh, ktorý dovolil, aby zlo preniklo do nášho sveta.
A pritom stačí tak málo. Stačí priznať si vinu. Uznať s apoštolom Pavlom: „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej.“ Všetci spoznali svoju nahotu, ktorej sa nevedia zbaviť. Všetci my. A povedať: „Odpusť mi.“
Dnes máme tú možnosť. Zachovať sa inak. Dokázať preklenúť strach z Božieho hnevu. Lebo druhý Adam, Pán Ježiš, prišiel, aby nás zaodel svojou spravodlivosťou, a tým nám dal nový šat, ktorý nás pred Bohom oblieka do rúcha čistoty. Ponúka nám obmytie od všetkých našich hriechov a znovuzrodenie k životu Božích detí pri svojom stole. Ponúka nám spoločenstvo, ktoré sme stratili svojou neposlušnosťou, ľahostajnosťou voči Božiemu slovu a zakrývaním hriechov. Spoločenstvo s Bohom, ale aj spoločenstvo s druhými ľuďmi.
Aj dnes počujeme Boží hlas: „Kde si?“, ktorý nás volá s láskou, aby sme vyšli zo svojho úkrytu, ktorý je v Božích očiach smiešny a detinský, pretože On vie všetko. Pán Ježiš pretrpel všetko na Golgote a zaplatil svojou krvou za naše previnenia dostatočne. Zmieril so sebou svet a chce zmieriť aj nás. Lebo láska toto robí. Hľadá cestu k človeku, aby sme opäť mohli kráčať životom spolu. Náš drahý nebeský Otec a my, Jeho deti. Vo vrúcnom, osobnom a úprimnom vzťahu. Tak vyjdime zo svojho úkrytu a skryme sa v Božom náručí plnom milosti a lásky.
Amen.