Text: Nehemiáš 12,43
„V ten deň prinášali početné obety a radovali sa, lebo Boh im spôsobil radosť. Aj ženy a deti plesali a prejavy radosti Jeruzalema sa ozývali naďaleko.“
KÁZEŇ.
Milí b. a s., od počiatku ako prví ľudia zhrešili, keď neposlúchli jediný Boží zákaz v rajskej záhrade a v dôsledku toho boli vyhnaní spred priamej Božej tváre, sa Pán Boh snaží, aby sme sa tam – k Nemu mohli vrátiť. Robí to cez svojich vyvolených, ktorí ostatným tlmočia Božiu vôľu, robí to cez ochotných ľudí, ktorí počujú Jeho hlas a konajú to, čo chce a robí to aj cez Božie slovo, ktoré človeka zastavuje na ceste života a ukazuje mu správny smer.
V Nehemiášovom živote to bola práve úloha obnovenia hradieb okolo Jeruzalema, skrze ktorú chcel Pán Boh ukázať aj niečo iné, hlbšie, dôležitejšie. Obnovu ľudských sŕdc.
V dnešnom texte už vidíme koniec. Koniec prác a čas na radosť a oslavu. Nastala chvíľa posviacky hradieb. Tú vykonali levíti, kmeň, ktorý bol oddelený pre službu v chráme, kmeň, ktorý nemal pôdu, ale starali sa oň ostatné izraelské kmene. Posviacka bola spojená s prejavmi radosti. Všade znela hudba, ďakovné piesne, bolo počuť cimbaly, harfy a citary. Zhromaždili sa všetci speváci z okolia Jeruzalema, aby boli účastní oslavy Hospodina. Súčasťou bolo prinesenie početných obetí. V knihe Nehemiáš máme presne opísanú oslavu pri posviacke hradieb Jeruzalema a vymenovaných aj tých, ktorí stáli v čele oslavy.
Náš krátky prečítaný text nám pripomína aj dôvod tejto oslavy: lebo Boh im spôsobil radosť. A tiež sme počuli, že to neboli len muži, ktorí by sa radovali, ale aj ženy a deti, teda celé domácnosti. Hradby Jeruzalema sa týkali všetkých, veď zabezpečovali ochranu pre všetkých, ktorí bývali v Jeruzaleme. Tak isto sa týkala všetkých aj oslava Pána Boha, ktorý im doprial, aby po dlhom čase opäť mohli bezpečne bývať v Jeruzaleme. Boh urobil niečo veľké pre svoj ľud a oni svoju poslušnosť prejavili pripomienkou a oslavou Jeho nesmierneho diela.
Koniec koncov nám je toto dosť blízke, pretože aj my to takto v cirkvi robíme. Snažíme sa starať sa o dedičstvo, ktoré sme prevzali od svojich predkov, lebo vieme, že aj nám to má slúžiť k cirkevno-zborovému životu a má to ostať aj pre našich potomkov. Opravujeme naše kostoly, zborové miestnosti, fary, ale aj ich okolie. Obnovujeme a staráme sa. A potom, keď sa nám dielo podarí, potom oslavujeme, posviacame, ďakujeme Bohu. Pritom si uvedomujeme, aký dobrý je Boh, keď požehnáva našu prácu. No tak, ako to bolo aj v časoch Nehemiáša pri obnove hradieb Jeruzalema, že išlo aj o niečo viac, presne tak je to aj v našom živote. Bohu ide o viac. Chce, aby sme žili s Ním už tu v časnosti, navrátili sa k Nemu a tešili sa v Jeho blízkosti. A to je vnútorná duchovná obnova.
Milí b. a s., nachádzame sa v pôstnom období, ktoré je pre takúto obnovu veľmi vhodné. Je to čas stíšenia, prehodnocovania svojich životných ciest, čas, kedy majú byť obnovené naše vzťahy s Hospodinom, naše srdcia očistené Pánom Ježišom. Je to aj čas, kedy sa môžeme pozrieť späť a vidieť Božie konanie v našich životoch.
Myslím, že aj Nehemiáš a ďalší, ktorí sa podieľali na obnove hradieb mali v mysli všetky tie situácie od prvopočiatočného rozhodnutia ísť do tejto náročnej úlohy, dnes by sme povedali výzvy až po ukončenie prác. Iste im prebehlo mysľou aj to, ako museli čeliť rozličným prekážkam a ako sa ich snažili nepriatelia nielen znemožniť, ale aj zastaviť pri tejto práci. No a samozrejme v tom všetkom videli dobrú a láskyplnú Božiu ruku. Veď Boh im dal silu, aby vytrvali, On ich vyzbrojil trpezlivosťou a obdaril múdrosťou, aby mohli robiť všetko to, k čomu boli Bohom poverení.
Tak ako na nich, aj na nás neraz v živote siaha pokušiteľ, zvodca, diabol, Boží nepriateľ. Jeho útoky nie sú ani tak fyzické ako duchovné. Jeho túžbou je, aby sme sa od Pána Boha ešte viacej vzdialili a neplnili úlohy, ktoré nám zveril. Verím, že sme si to neraz uvedomili a videli jeho útoky. No mohli sme vidieť aj Božiu vernosť pri nás, lebo tak ako nám Pán Boh zasľúbil, že nás neopustí, tak sa aj stalo. A On vo svojej vernosti pokračuje. My sme už svedkami Jeho lásky, ktorú nám prejavil skrze Pána Ježiša Krista, Mesiáša, ktorý bol zasľúbený Božiemu ľudu. To je omnoho väčší dôvod k Božej oslave. Pôstny čas nás k tomu aj vedie, keď sledujeme cestu Pána Ježiša do Jeruzalema. Na základe Božieho slova v Pašiách čítame, ako to všetko bolo a má nás to viesť k oslave, ďakovaniu, spevu, hre na hudobné nástroje, ktorí teda máme túto danosť, aby sme vyjadrili Bohu chválu za to, že chce dať v našom živote všetko na pevný základ, na skalu, ktorou je Pán Ježiš. Tým nás dáva do bezpečia Božej lásky a zároveň nám zasľubuje, že sa raz budeme vďaka Ježišovi vrátiť späť k Nemu, domov.
Milí b. a s., v našom živote sa dokážeme tešiť z mnohých vecí. Z tých, ktoré sa nám podaria, vtedy, keď máme úspech. Mnohí to pripisujú svojej múdrosti, šikovnosti, šťastiu. Ako veriaci vieme, že vďaka patrí iba Bohu. A Boh túži po tom, aby sme v Ňom našli svoju najväčšiu radosť. To sa dá iba vtedy, keď sa sústredíme na Neho a nedáme si vyplniť celú našu myseľ a celé srdce iba tým, čo je vo svete. Keď vidíme a vnímame svoj životný príbeh ako prejav Božej lásky, potom je aj naša radosť v Bohu úplná. Vtedy si nájdeme aj čas zastaviť sa, ďakovať, spomínať na veľké Božie skutky. Oslavovať Boha v Jeho chráme, alebo aj doma vo svojej komôrke srdca. Jednou z našich úloh je aj bojovať proti všetkému, čo nám tieto možnosti berie, nedať sa stiahnuť do víru sveta, v ktorom je všeličo iné, ale čo potom zmenšuje našu radosť v Bohu. Dnes málo ľudí oslavuje Boha, lebo majú mysle zatemnené svetskými radovánkami a starosťami.
Preto by sme sa mali modliť jedni za druhých, aby im Pán otvoril oči k Jeho oslave a ďakovaniu. A mali by sme si aj my sami uvedomiť, že hoci Pán Ježiš pre našu záchranu a spásu vykonal už všetko, obnova našich sŕdc a myslí má pokračovať ďalej. Všetkých nás, mužov, žien aj detí. Tak to vnímal aj Nehemiáš, lebo ak toto nebude, potom prestane aj uctievanie Hospodina.
Amen.