Text: Žalm 46, 2 – 4
2Boh nám je útočiskom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. 3Preto sa nebojíme, keby sa aj prevrátila zem a vrchy klátili sa v srdci mora. 4Nech hučia, nech sa penia jeho vody, nech sa zatrasú vrchy jeho vzdutím. Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov!
KÁZEŇ
Milí b. a s., keď sme pred týždňom cestovali na východné Slovensko, na stretnutie artikulárnych zborov, deň vopred po trase do Bardejova sme navštívili jeden hrad a dve zrúcaniny, ktoré sú v procese rekonštrukcie. Verím, že viacerí radi chodíme na takéto miesta, ktoré dýchajú históriou a sú do určitej miery zahalené rúškom tajomstva, čím poskytujú našej fantázii veľký rozbeh v predstavách, ako to tam mohlo vyzerať v čase rozkvetu. Vieme, že to nebolo také ideálne, ako to máme vykreslené v rozprávkach, pretože hrady plnili v prvom rade obrannú a strážnu funkciu, zároveň boli miestami, odkiaľ panovník spravoval krajinu a tiež miestom bezpečia pre tých, ktorým patrili v čase vojny. Široké múry doslova poskladané z kameňov zabezpečovali, že do hradu nemohol hocikto preniknúť a tým jeho obyvatelia boli v bezpečí.
Na Slovensku sa začali prvé hrady stavať v 9. a 10. storočí, a potom v stredoveku v podobe, v ktorej nám ostali ako kamenné pamätníky do dnešných čias. Ale pojem hrad nachádzame aj v Božom slove a vieme, že hrady sa stavali aj v staroveku. Keby sme chceli vedieť viac, iste by sme našli dostupné informácie. Ale v každom prípade ľudia už v tej dobe hľadali pre seba bezpečné miesta, kde by sa mohli usadiť, žiť a chrániť. Takže nás neprekvapuje, že tento pojem používa aj Žalmista v našom dnešnom texte. Mimochodom práve 46. Žalm sa stal základom pre hymnu našej cirkvi, ktorú zložil Dr. Martin Luther – Hrad prepevný je Pán Boh náš.
Žalmista však nehovorí o stavbe z kameňa, dreva či hliny, ale tento pojem vzťahuje na Pána Boha, ktorý je pre neho hradom prepevným. Na Neho sa môže spoľahnúť; vie, že je s Ním v bezpečí, a že po Jeho boku sa aj biedny a slabý človek cíti silný a dostáva odvahu, nebojí sa, keby sa aj čokoľvek dialo v jeho živote, v jeho blízkosti a osobne sa ho to dotýkalo.
Milí b. a s., myslím si, že v takejto viere a spoľahnutí sa na Božiu pomoc sa pred 340.rokmi pustili do prác na drevenom artikulárnom kostole aj naši predkovia. Písal sa rok 1686. Po sneme v Šoproni v roku 1681 sa konečne dostali k určitým právam a mohli si postaviť dva kostoly v každej stolici, hoci určité obmedzenia, neraz prísne im pripomínali ich postavenie vo vtedajšej cirkevnej spoločnosti. A v tej dobe sa svet hemžil kadečím, len nie pokojom a mierom. Čiže vonkajšie podmienky neboli ideálne na to, aby sa pustili do veľkého diela stavby kostola a ani finančné neboli ohurujúce. Ale už o rok na to bolo posvätené to, čo bolo postavené. Predpokladáme menšia modlitebňa. Doska k doske, vnútorné zariadenie, dodržanie termínov a miesto pre bohoslužbu, modlitbu a spoločné spievanie nábožných piesní bolo na svete.
Tak ako pri stavbe hradov, aj pri stavbe artikulárnych kostolov žasneme nad nadšením, ktoré hnalo vtedajší ľud, no hlavne vrchnosť dopredu, hoci si uvedomujeme, že v tom bol aj kus politiky vtedajšieho sveta, ale pri kostoloch vidíme ich vieru, ktorú mali v srdciach, keď dokázali vstúpiť do takejto veľkej výzvy svojej doby a nezľakli sa.
Náš kostol prichádzajú obdivovať turisti z celého sveta, pýtajú sa mnohé otázky, s úctou si prezerajú obrazy a počúvajú históriu, ktorá mnohých fascinuje. A tiež je pre nich pamätníkom starých čias, ktorý v sebe ukrýva aj množstvo tajomstiev, o ktorých ani my sami netušíme. Ale ja im pripomínam, že toto je centrum nášho náboženského života, kde sa odohráva bohoslužobný život nášho spoločenstva od krstov až po pohreby, lebo toto je miesto posvätené, oddelené od iných miest na službu Bohu. A tá služba v sebe zahŕňa službu, ktorú robí Pán Boh nám, keď nám dáva počúvať tu svoje slovo spoločne, kde sme ako bratia a sestry v Pánovi Ježišovi, rodina Božích detí a je to aj naša služba, ktorú konáme ako vďačnú odpoveď na Božiu lásku.
Milí b. a s., patríme k tým starším zborom, ktoré vo svojej dobe plnili funkciu centrálnych bohoslužobných miest, kde sa schádzali kresťania z celej Dolnej Oravy, od Kraľovian až po časť Dolného Kubína. Tu sa utvrdzovali vo viere, pripomínali si pravdy Božie, tu boli v Krste Svätom prijatí do Božej rodiny, konfirmovaní, sobášení a odtiaľto aj odchádzali na večný odpočinok. A nebol to ideálny svet, v ktorom žili a ani oni neboli dokonalí, ako by sa mohlo zdať, lebo žijeme stále vo svete, ktorý je poznačený hriechom.
Tak ako napísal Žalmista, že zem sa niekedy môže prevrátiť, vrchy sa môžu klátiť v srdci mora, to je opis zemetrasenia, tak to je zároveň aj obraz chaosu v našom živote, ktorý nám niekedy spôsobia životné okolnosti, alebo aj my sami svojimi rozhodnutiami, ktoré potom ľutujeme a chceli by sme ich zmeniť, ale sa to nedá. Aj v našich životoch sa stáva, že sa nám prevráti všetko naruby a to, čo sme považovali za stabilné, padá. Poznal to aj Žalmista a ako to bývalo aj v jeho dobe, práve takýmto obrazným spôsobom opísal, že loďka jeho života je v rozbúrených vodách mora a kolíše sa sem a tam a hrozí jej možno aj katastrofa. Takéto chvíle vstupujú aj do našich životov. Nie stále, veď aj dnes môže niekto povedať, že jeho život je v pohode, že nemá strach a žije sa mu dobre. Ale to všetko sa môže veľmi rýchlo zmeniť. A práve v takých chvíľach hľadáme oporný bod vo svojom živote. Niečo, o čo by sme sa mohli zachytiť a zacítiť pevnú pôdu pod nohami a aj v tom chaose, či nepohode, ktorá na nás doráža a krúži okolo nás, si byť istí.
Vieme, že nič v tomto svete nám nemôže dať trvalú istotu, jedine Boh. Presne tak, ako to vyznal aj Žalmista, že tým oporným bodom, útočišťom a osvedčenou silou je Boh Jákobov. Nehovoril to len tak, ale na základe vlastných skúseností. A tento text bol určený aj na spev, oslavu Božiu, kedy slovami 46. Žalmu mali byť povzbudení aj ostatní veriaci, ktorí prišli do chrámu, aby sa posilnili vo viere.
Milí b. a s., 340 rokov je dosť veľa generácií ľudí, keby sme rátali po 30 rokov, tak to je zhruba 11 generácií. A títo všetci držali líniu záujmu a starostlivosti, aby tento kostol stál, aby sa v ňom mohli slúžiť služby Božie. Snažili sa, aby tu mali nepretržite kňaza, zvestovateľa čistého Božieho slova, hoci začiatky boli ťažké, ale všetkou možnou prácou a úsilím udržiavali až doposiaľ tento chrám Boží. Ale základom bol Pán Boh, ktorý bol pre nich a ja verím, že je aj pre nás, Hradom prepevným. On bol posilou pre každého, kto to potreboval a to nielen v tom spoločnom cirkevno-zborovom živote, ale aj osobnom, ak sa spoľahol na Pána Boha a Jeho pomoc. Myslím si, že by ste aj vy mnohí vedeli rozprávať o Božej prítomnosti vo svojich životoch, o Božej milosti a láske, ktorá vás premohla a premenila vaše vnútro. A rovnako by sme vedeli svedčiť aj o tom, že keď sa nám prevracia náš svet, Boh je tým oporným bodom, v ktorom máme istotu a v Jeho pomyselnej náruči sa cítime bezpečne, lebo vieme, že bez Jeho slova sa nič nemôže stať. Aj dnes túto prítomnosť budeme môcť opäť prežiť pri Večeri Pánovej, ktorá je ponúknutá každému hriešnikovi, ktorý chce učiniť pokánie a vydať sa na novú cestu životom.
Milí b. a s., nezabúdajme na to, čo nám dnes pripomenul aj Žalmista, že hradom prepevným je nám Boh Jákobov. Teda Boh, ktorý sa zjavil kedysi ešte Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi, ale najmä, ktorého poznáme skrze Pána Ježiša Krista, lebo On nám Ho vyjavil. On nám ukázal, že tento Boh je nielen našim útočišťom a silou v súžení vždy osvedčenou, ale je našim drahým a milujúcim nebeským Otcom, ktorý má a uskutočňuje svoj plán našej záchrany. Záchrany nie na chvíľu, kým je zle, kým to prejde, ale navždy, naveky.
Mnohé ľudskou rukou postavené hrady boli zbúrané a zostali po nich len torzá, trosky, či len reliéfy so stopami muriva alebo dokonca bez neho. Aj mnohé kostoly už dnes nestoja a máme o nich len chabé zmienky. Ale Pán Boh je Hradom, ktorý nemôže zničiť nikto, ani človek, ani diabol. Je večný, nemenný, stále ten istý. Ale záleží na nás, či mu otvoríme vstupnú bránu svojho srdca a dovolíme, aby v nás prebýval svojim Duchom.
Amen