Publikované

2. adventná večiereň – List sužovanému zboru smyrnenskému

Text: Zjavenie Jána 2, 8 – 11 

8 Anjelovi cirkevného zboru smyrnenského napíš: Toto hovorí Prvý a Posledný, ktorý bol mŕtvy a ožil: 9 poznám tvoje súženie a chudobu – ale si bohatý – i rúhanie (ľudí), ktorí hovoria o sebe, že sú Židia, a nie sú, ale sú satanovou synagógou. 10 Neboj sa toho, čo máš trpieť! Ajhľa, diabol hodlá niektorých z vás vrhnúť do väzenia, aby ste boli skúšaní, a budete desať dní v súžení. Buď verný až do smrti a dám ti veniec života! 11 Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom! Kto zvíťazí, tomu druhá smrť neuškodí!

KÁZEŇ.

Smyrna sa nachádzala asi tak 40km na sever od Efezu a hovorilo sa jej aj „prístav Ázie“. Bolo to hlavné mesto Lýdie. História ho zaznamenala ako jedno z najkrajších miest vtedajšieho sveta. Pýšilo sa krásnymi chrámami, rovnými ulicami a dobre rozvinutým obchodom. Smyrna bola povestná veľkým bohatstvom. Keď bol zničený Jeruzalem, prišlo sem veľa Židov a v meste mali časom veľký vplyv.

V takomto úžasnom meste sa nachádzal aj kresťanský zbor. Nevieme, kto ho založil, možno Pavol. V čase písania Zjavenia to bol zbor chudobný, lebo pravdepodobne pozostával väčšinou z ľudí, ktorí patrili medzi „nižšie“ spoločenské vrstvy. Nemali možno veľa finančných prostriedkov, ale Pán Ježiš v tomto liste vydáva o nich to najlepšie svedectvo. Prečo teda káže Ježiš Jánovi napísať týmto kresťanom?

Kvôli povzbudeniu k vernosti až do smrti. Takto by sme mohli do jednej vety zhrnúť to, čo im chce odkázať.

Za zmienku stojí to, ako sa v tomto liste predstavuje Kristus. Ako Prvý a Posledný. To znamená večne živý, ktorý vládne nad všetkými. To je záruka toho, že je stále so svojou cirkvou. Aj keby sa dialo čokoľvek, On svojich neopustí.

Ján tu opisuje, čo čaká cirkev v najbližšej budúcnosti. Pre zbor v Smyrne nepredpovedá nejaké veľké prenasledovanie, ale pôjde skôr o miestne, vnútorné príkoria od tých, čo sú navonok bohatí, Židia i pohania bývajúci v meste, ale pritom vnútorne úplne chudobní.

Smyrnenskí ako malé spoločenstvo sú vystavení dvojakému utrpeniu – chudobe a rúhaniu, ktoré musia pre svoju vieru znášať. Chudoba nie je ani pre nás v dnešnej dobe nič nové. A týka sa cirkvi aj dnes. Vieme, ako to býva, keď sa hovorí o peniazoch, že často krát je to problém, ktorý sužuje a trápi tých, ktorí by aj chceli viacej vecí v zboroch robiť, ale nemôžu. Horšia je ale chudoba ducha. Tá vonkajšia – finančná – sa vždy dá nejakým spôsobom zvládnuť, ale tá vnútorná sa ťažko odstraňuje. A potom to vidno aj na tej vonkajšej chudobe, lebo sa prejaví vnútorná duchovná chudoba. Neochota, neláska, nemohúcnosť.

Syrnenskí sú však pochválení za to, že duchovne sú bohatí v Kristovi. Kritika tu padá na Židov, ktorí sú nimi len navonok, lebo patria k tomuto národu, ale vnútorne ich vedie diabol, a preto ich Ján nazýva satanovou synagógou. Neslúžia Bohu, ale diablovi. Dokazovali to svojim zlým a nepriateľským postojom ku kresťanom. V meste mali možnosť veci ovplyvniť k dobrému, ale urobili opak. To boli tie vnútorné príkoria, ktoré prichádzali na tento zbor. To tiež poznáme, keď očakávame podporu zo strany tých, ktorí by nám mali z určitého hľadiska rozumieť, ale dočkáme sa opaku. Vnútorná zrada, či príkoria od tých, ktorí sú určitým spôsobom „naši“ bolia oveľa viac ako keď nám ublíži niekto cudzí.

Milí b. a s., v dnešnom liste však môžeme počuť povzbudenie k tomu, že všetko, aj to, čo vnímame zo svojho ľudského pohľadu ako zlé a ťažké, je v podstate prostriedkom, ktorým nás Pán Boh ťahá bližšie k sebe. A preto akoby Ján povedal: vernosť osvedčíte v utrpení.

Ak trpíme pre Krista, tak si máme pripomenúť niektoré veci: učíme sa tým nebojácnosti, pretože utrpenie nie je osudovou nutnosťou, ale Boh dopúšťa, aby sme trpeli a tým boli preskúšaní a osvedčili sa. V utrpení Boh človeka neopúšťa. Preto im dopredu dáva vedieť, že príde utrpenie, lebo diabol má dovolené uvrhnúť niektorých do väzenia a ten čas – 10 dní – znamená, že to bude Bohom povolené, Bohom nastavené na krátky čas a Bohom aj ohraničené. Tohto sa kresťania báť nemusia. Báť sa máme iba Boha, živého, ktorý je naozaj Prvý a Posledný, má moc a v príhodný čas sa vráti ako Sudca živých i mŕtvych. Isteže za utrpením stojí satan, pokušiteľ, zvodca, odporca Boha a Jeho i náš nepriateľ. Niekedy utrpenie môže prekročiť aj hranicu života. Z histórie sa dozvedáme, že v Smyrne bol biskupom Polykarp a ten zomrel mučeníckou smrťou. Bol verný nielen počas svojho života a pôsobenia v tomto spoločenstve, ale zostal verný až do smrti. A k tomu prichádza povzbudenie pre veriacich všetkých čias. Aby sme boli verní Kristovi až do smrti.

My, milí b. a s., nevieme dnes povedať, čo všetko – aké utrpenia na nás prídu. Či to bude po tej vonkajšej strane, alebo to budú rúhania voči nám ako kresťanom. Vieme, že v iných krajinách kresťania neraz trpia a aj umierajú pre svoju vieru v Krista. A budúcnosť môže byť rovnaká aj v našich končinách. Možno prídu na nás skúšky iného typu. Na jednotlivcov, nás, ktorí stojíme v čele cirkevných zborov, či ste ako presbyteri volení do funkcií, alebo aj na tých ostatných členov zboru. Budúcnosť je v tomto ohľade vždy neistá. Ale to, o čo sa môžeme oprieť a čo nás má povzbudiť a posilniť, je Kristova prítomnosť a Jeho vernosť. On bude s nami v každej chvíli. On sa bude zaujímať o to, ako je to s nami, ako stojíme, čo prežívame. Len aby sme si zachovali vnútorné bohatstvo viery v Krista. To je to najdôležitejšie. Potom môže prísť hoci aj smrť, nám neuškodí. Ani prvá, ani druhá smrť, lebo budeme mať „na hlave“ veniec života.

V našom kostole máme obraz víťaznej cirkvi. Je na pravej strane pri okne. A je tam napísané práve to dnešné povzbudenie: buď verný až do smrti a dostaneš veniec života. Naši predkovia vedeli, čo potrebujeme častejšie počuť a pripomínať si a čoho sa nemáme báť ako kresťania.

To, čo je tomuto svetu vzácne, nám kresťanom je len druhoradou hodnotou. Toto by sme mali mať pred očami aj teraz, keď prichádzajú sviatky Vianoc. Zamerať sa nie na pominuteľnú hodnotu, na pozlátko sviatkov, ale na pravý dôvod. Minule som deťom na náboženstvo priniesla omaľovanku, kde bolo napísané, že Ježiš je dôvodom sezóny, čiže sviatkov /Jesus is the reason of the season./. Vysvetlila som im krátko, čo to znamená, aby už od malička vedeli, že Vianoce máme kvôli Ježišovi a nie Ježiša kvôli Vianociam. A rovnako je to aj s týmto adventným vencom, ktorý nám má pripomenúť, že na druhý príchod Krista sa máme pripravovať a nebyť pasívni. Advent nemáme kvôli vencu, ale veniec kvôli adventu.

Amen.         

Publikované

1. adventná večiereň – List chladnúcemu zboru efezskému

Text: Zjavenie Jána 2, 1 – 7 – List chladnúcemu zboru efezskému

1 Anjelovi cirkevného zboru efezského napíš: Toto hovorí Ten, ktorý pevne drží v pravici sedem hviezd a chodí uprostred siedmich zlatých svietnikov; 2 poznám tvoje skutky, prácu i trpezlivosť a že nemôžeš zniesť zlých; skúšal si (ľudí), ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolovia, a nie sú, a poznal si, že sú luhári; 3 si trpezlivý, znášal si mnoho pre moje meno a neustal si. 4 Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku. 5 Spamätaj sa, odkiaľ si odpadol, kajaj sa a rob prvotné skutky! Ak nie, prídem na teba, pohnem tvojím svietnikom z miesta, ak sa nebudeš kajať! 6 Ale to jedno máš, že nenávidíš skutky mikulášencov, ktoré aj ja nenávidím. 7 Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom! Kto zvíťazí, tomu dám jesť zo stromu života, ktorý je v raji Božom.

KÁZEŇ.

Sedem Kristových listov. Sú to listy, ktoré sa nachádzajú v poslednej knihe Biblie, v Zjavení Jána a sprítomňujú stav cirkvi  v dobe vzniku Zjavenia Jána. Všetkých sedem zborov, ktorým Ján poslal Kristovo hodnotenie v listoch, ležalo na hlavnej rímskej ceste a presne podľa poradia im ich posol zaniesol. Tieto listy sa popri Pavlových stali najlepším a najstarším pohľadom na pomery pracirkvi v Malej Ázii. Ján neskrášľuje stav zborov, odhaľuje ich slabosti, aby ukázal na potrebu a možnosť nápravy. Jediné východisko pre všetky zbory a tak cirkev v celku je v Kristovi. Aby cirkev mohla pochopiť, čo bude, musí poznať nielen stav svojho zboru, ale celého kresťanstva.

Milí b. a s., v advente sa pripravujeme na sviatky Vianoc. Hĺbkovo upratujeme svoje príbytky, možno vyraďujeme nepotrebné veci, snažíme sa usporiadať svoju domácnosť a pred sviatkami vyzdobujeme miesta, kde sme najviac. V tejto snahe navonok všetko dokonale pripraviť sa možno odráža aj vnútorná potreba očistiť svoju dušu, svoje vnútro a naplniť ju tým krásnym, čo nám prináša radosť. Aj tu musíme ísť do hĺbky a práve preto potrebujeme oveľa viacej času tráviť pri Božom slove. Potrebujeme sa pozerať do zrkadla – Biblie – aby sme videli a poznali, ako urobiť poriadok vo svojom vnútri, živote. Ten, kto si neuvedomuje svoj vnútorný neporiadok, zlý duchovný stav, nemôže zatúžiť po náprave a ani sa o to nebude snažiť.

Pre nás počas tohtoročného adventu budú zrkadlom práve niektoré z Kristových listov. Verím, že keď budeme úprimne nad nimi premýšľať, nad slovom, ktoré skrze Jána dal Kristus cirkvi, pomôže nám to posunúť sa zase o kúsok dopredu a vyššie, aby naše kresťanstvo nebolo len doplnkom v živote, ale pevnou postaťou založenou na Kristovi a tak nám pomohlo vytrvať až do konca.

Prvý list je teda adresovaný do cirkevného zboru v Efeze. My máme v Novej Zmluve aj list Efezským, kde pri jeho čítaní poznávame život tamojších kresťanov a tiež sa od nich učíme, či si všímame, ako máme aj my žiť.

List začína pripomenutím, že Ten, ktorý hodnotí, je vládcom nielen týchto siedmych zborov, ale celej cirkvi. Je to Kristus. On vidí pravú skutočnosť každého jedného spoločenstva veriacich, vidí postoje a motiváciu, vidí činy kresťanov. Má právo zhodnotiť a Ján je iba sprostredkovateľom.

Ako sme počuli, zbor Efezských si počínal celkom dobre. Napriek tomu, že v tomto meste vládol kult Artemidy, bohyne úrodnosti a lesov a rozkvital obchod zlatníkov, ktorí predávali strieborné chrámy Dianine = bohyne Artemidy a ktoré mali byť zárukou, amuletom pre ľudí, si kresťania zachovali svoju vieru a úspešne bojovali proti falošným učiteľom. Ďalšou pochvalou bola ich vytrvalosť v boji proti zlu aj za cenu prenasledovania.

Milí b. a s., to, čo vidíme my ľudia, je len to vonkajšie. Často posudzujeme veci, ľudí, aj cirkev na základe toho, čo vidíme navonok. No to môže byť len zdanie. Skutočnosť vo vnútri môže byť úplne iná. Aj efezský zbor sa nám zdá fajný, horlivý, súdržný a možno aj živý. Najmä, keď počujeme, aký bol vytrvalý a staval sa proti zlu, verejne, nielen poza chrbát. A je čo povedať, ak v takomto meste dokázali vykázať falošných učiteľov, lebo to znamená, že stále zostávali v správnom postoji a držali sa mena Ježiša Krista.

Napriek tomuto pozitívnemu však zaznieva aj slovo napomenutia. Prečo? Lebo Kristus vidí do vnútra, do sŕdc ľudí, kresťanov. A On vie, že nie je všetko v poriadku tak, ako sa zdá. Pozná aj tie nepatrné výkyvy, ktoré chce odstrániť, aby zbor – cirkev bola Jeho. To je tak, ako keď si oblečieme biele veci, tam hneď vidíme každú špinku, každý fliačik. To chce Pán Ježiš. Odstrániť z nás každú poškvrnu, aby sme boli čistí a mohli žiariť pred druhými a byť svetlami, ktoré poukazujú na Krista.

Ježiš Efezským  inak povedané hovorí: Chýba vám to najdôležitejšie – láska.

Nevieme presne, o akú lásku sa jedná. No pravdepodobné je, že o lásku vo vzťahoch medzi kresťanmi. Prvá láska, ktorú opustili môže byť láska v horlivosti za veci Božie. To má súvis s tým, ako aj bojovali proti zlu. Boj proti zlu totiž nemusí ešte znamenať lásku k dobru.

Myslím si, že keď sa pozrieme na to, ako dnes žijeme v cirkvi, tak je to niečo podobné. Tiež by nám Pán Ježiš mohol vytknúť málo lásky. Málo horlivosti v láske za veci Božie. Akoby sme robili veci len zo zotrvačnosti a zabudli na to, že motívom ku všetkému, čo robíme, má byť predovšetkým láska. Láska k Bohu, kedy naša láska je odpoveďou na Jeho lásku. Láska k blížnym, teda ku každému, kto potrebuje našu pomoc. Láska má byť motívom ku všetkému, čo môžeme vykonať pre naše spoločenstvo, ale aj pre druhých ľudí.

V Biblii máme napísané, že v posledných dňoch ochabne láska mnohých. A keď sa pozrieme na svet okolo seba, tak naozaj vidíme, že máme všetko, a nedostatkovým „tovarom“ je práve láska. Nezištná, obetavá, Kristova. On jej dáva hojne, len my ju nevieme potom preniesť na druhých.

Určite mi dáte za pravdu, keď poviem, že keď niečo robíme s láskou, má to úplne inú kvalitu. Stačí len napiecť koláč, či pripraviť jedlo. Ak to robíme s láskou, chutí omnoho viac. A to sa týka každej našej činnosti. Už aj toho, akí sme, keď sa stretávame spoločne, keď sa s niekým rozprávame, či druhí našu lásku z nás vycítia, alebo aj my z druhých.

Milí b. a s., vážnosť Kristovho napomenutia znela nielen pre Efezských v ich dobe, ale aj pre nás dnes. Hrozbou pre nich boli Ježišove slová, že pohne z ich svietnikom. To znamená, že ak sa nebudú kresťania v tomto spoločenstve kajať, zbor zanikne. Na základe historických prameňov vieme, že zbor naozaj zanikol.

No treba povedať aj to, že mal Božie zasľúbenie. Zasľúbenie je slávnostným záverom, ktorým Kristus upevňuje v snahe zostať a vytrvať v dobrom. Tieto slová sú Ježišovými slovami, o to sú aj pre nás dnes záväznejšie. Snaha vytrvať v dobrom je snaha o správny spôsob života, je to boj v mravnom ohľade. Každý, kto sa usiluje, vlastne bojuje proti satanovi a s Božou pomocou ho aj premáha, lebo Ježiš už zvíťazil nad každým jeho pokušením. Odmenou po statočnom boji a zasľúbenie do skvelej budúcnosti je nielen prebývanie v raji, ale aj jedenie zo stromu života, aby sme mohli mať večný život. Takéto zasľúbenie dáva Pán Ježiš nám veriacim a myslím, že tento cieľ stojí za to.

Amen.

Publikované

V Teba dúfajú tí, čo znajú Tvoje meno; lebo Ty neopustíš tých, čo hľadajú Ťa, Hospodine

SB – I – Posledná nedeľa cirkevného roka – nedeľa večnosti – 24.11.2024

KÁZEŇ.

Keď povieme, že je niečo posledné, že je to posledný krát, tak si uvedomujeme, že to je koniec. Presne toto hovoríme o dnešnej nedeli. Je posledná v cirkevnom roku a teda nám prináša záver roka.

Milí b. a s., keď sa v našom živote niečo končí, tak to môže byť pre nás vydýchnutím si a teda radosťou alebo aj naopak, môže nám to prinášať smútok a strach. Myslím, že sme prežili viaceré také situácie, kedy sme si vydýchli, keď sa niečo skončilo – napr. choroba, zlá finančná situácia, trebárs pri starších ročníkoch vojenčina, pri mladších zase školský rok alebo možno konfirmačná príprava, či akákoľvek príprava v súvise s učením, či prijatím na školu a pod. Niekto si možno vydýchol, keď mu odrástli deti, alebo keď odišiel na dôchodok, či zmenil pracovné pôsobisko, a u niekoho to bola možno zmena bydliska. Určite by sme vedeli vymenovať ešte veľa takýchto situácií zo života.

Opakom je koniec niečoho, čo nám prinášalo radosť, spokojnosť. Napríklad čas dovolenky – keď skončí, tak potrebujeme niekoľko dní na naštartovanie do práce a je nám ľúto, že tie dni tak rýchlo prešli. Či keď skončí obdobie mladosti a nám pribúdajú vrásky. Alebo keď nám odíde spolupracovník, s ktorým sme si dobre rozumeli, a na ktorého sme sa mohli spoľahnúť, tak máme v srdci určitý smútok. Oveľa väčší smútok však máme, ak odíde blízky človek na večnosť. Vieme, že tu v časnosti nastal jeho koniec a viac ho tu niet. Vieme, že to nezmeníme.

Niekedy však stačí myslieť na koniec – to je jedno, na aký – a už aj to v nás môže vyvolať smútok, nostalgiu a možno aj istý strach, ako to bude, čo bude ďalej. Najmä vtedy, keď nepoznáme to, čo príde. Tento týždeň som na IT videla také krátke motivačné video, ako muž listoval knihu svojho života, resp. scenár svojho života a čítal si jednotlivé strany, čo ho čaká. A keď to čítal, tak ostal zarazený, veď prečo? Čo? Ako? A potom o pár strán pochopil a povedal: Aha, jaj tak, tak preto… keď čítal, prečo sa diali veci v jeho živote práve takto. My nemáme túto možnosť. A možno je to aj dobre. Aby sme sa nestresovali, nebáli, nevzdávali to, keď by sme videli, že prídu aj ťažkosti… My máme možnosť pochopiť veci až potom a vidieť, že všetko do seba krásne zapadá v našom živote a všetko má zmysel.

Kedy?

Áno, to je dobrá pripomienka. Kedy si môžeme s pokojom povedať, že všetko bolo v našom živote dobre tak ako bolo? Keď budeme patriť medzi tých, o ktorých sme počuli v jednej vete v dnešnom krátkom texte, čo o nich povedal Žalmista.

V Teba dúfajú tí, čo znajú Tvoje meno; lebo Ty neopustíš tých, čo hľadajú Ťa, Hospodine. 

V ďalšom preklade to je trochu inak:

Pane, kto Teba poznal, v Teba dúfa, pretože toho, kto Ťa hľadá, si nikdy nesklamal, ten nie je opustený.

Milí b. a s., hoci vieme, že v našich životoch vždy niečo končí, aj to dobré, čomu sme sa tešili, aj to pekné, ktoré by sme si ponechali a vieme, že raz príde aj náš osobný koniec, to ešte neznamená, že máme žiť v smútku a strachu. My, ktorí veríme v Pána Boha, ktorí poznáme dôverne Jeho meno alebo teda Jeho mená – Hospodin, Pán, Najvyšší, Láska, Ježiš Kristus, Radca, Pomocník atď., my môžeme žiť v dúfanlivosti a nádeji. Lebo už v živote máme určité skúsenosti, na základe ktorých  môžeme Bohu dôverovať. My sa na scenár svojho života nemusíme pozerať a čítať ho, pretože každý jeden deň svojho života vkladáme do Božích rúk a vieme, že tam sme v bezpečí. A to nie je detinská naivita alebo bláznovstvo človeka, ktorý je nezodpovedný a nevidí realitu. Je to viera a dôvera. Je to zažitie Boha vo svojom živote, kedy konal a neopustil nikoho z tých, čo v Neho dúfali. Nikdy nás nesklamal, že by nás nechal len tak bez svojho dohľadu.

Ako sme poznali doposiaľ nášho Boha? Psychológovia hovoria, že obraz Boha si vytvárame podľa svojich rodičov, najmä otcov. Ale ja si myslím, že aj ten pokrivený obraz, ktorý sme možno získali v detstve sa dá opraviť, ak si všímame Božie konanie v našom živote a správne ho chápeme.

Ak hľadáme Boha.

A to nielen vtedy, keď prídu problémy a ťažkosti, ale každý deň. Každý deň s Ním konzultujeme svoje rozhodnutia, svoje predstavy, svoje túžby a prijímame aj odpoveď.

Hľadanie Hospodina neznamená len splniť určité rituály, na ktoré sme zvyknutí, ale pozvať Ho do svojho života v každej oblasti. A toto je to, čo si myslím, že sa ešte musíme učiť. Videli sme to aj na stretnutí presbyterov, kedy pri zdieľaní sa zazneli ťažké otázky ohľadne stratených členov a nedostatku finančných prostriedkov.

A práve to je to, čo máme robiť. Dúfať v Božiu pomoc. Aby sme to nepochopili nesprávne, tak si netreba myslieť, že mávnutím čarovného prútika odídu od nás všetky problémy. To Pán Boh nikdy nepovedal. On sľúbil, že bude s nami. Pán Ježiš, keď odchádzal k Otcovi, zasľúbil zoslanie Ducha Svätého, ktorý ich bude viesť, sprevádzať a nebudú sami, opustení. A to sa týka aj nás dnes. Ani my nespravujeme cirkev sami, nestaráme sa vlastnými silami. Božia pomoc je pri všetkých, ktorí veria a hľadajú Boha, čo znamená, že sa vkladajú do Jeho rúk a v Neho dúfajú. Vtedy sa dejú zázraky. A vtedy môžeme naplno prežívať Božiu prítomnosť.

Milí b. a s., ak sa naučíme takto fungovať v živote, pri našom konci, pri smrti to bude pre nás veľká výhra. Nebudeme sa cítiť opustení, hoci možno budeme osamote. Budeme vedieť, že tak ako nás Pán Ježiš sprevádzal skrze Ducha Svätého celým našim pozemským životom, prevedie nás aj smrťou akoby cez bránu do večnosti a tam sa nás zastane na poslednom súde. Tak ako nás v živote nesklamal, ani tam sa nebudeme musieť báť, čo s nami bude. On s nami bude.

A tak aj dnes chváľme nášho Pána a prejavme Mu úctu, aby to bolo svedectvom toho, že si Ho vážime, veríme v Neho a dôverujeme Mu. Ďakujme Mu za to, že nás doposiaľ, až do samého konca toho cirkevného roka sprevádzal, chránil, bránil, opatroval a dával nám všetko dobré. Ďakujme Mu aj za to, že v Ňom máme nádej pre časný život a istotu večného života pre zásluhy Ježiša Krista.  Ukončime starý rok radostne a pozerajme sa na všetko, čo sme v ňom prežili s nadhľadom, vnímajúc, že to bola Božia milosť a láska, ktorá nám dala prežiť to, čo z určitého dôvodu a pre vyšší zmysel prišlo alebo aj neprišlo do nášho života. Aj my ako Žalmista viďme, že Boh sa nevzdal nikoho, kto Ho hľadal, nevzdal sa nás, neopustil nás. Nech nám to ostane zapísané v srdciach aj mysliach aj pre nastávajúce nové obdobie.

Amen.

Modlitba.

Večný Bože, milostivý, stály a nepremenný, v plnosti srdca Ti ďakujeme za doterajšie vedenie, Tvoju lásku, ktorú si nám prejavil mnohorakým spôsobom a milosť, keď si nám neraz odpustil naše prestúpenia Tvojej svätej vôle. Keď sa pozrieme späť do končiaceho obdobia, tak vidíme Tvoju prítomnosť. Vidíme, že si bol s nami vo chvíľach radosti i smútku, šťastia i starostí a trápení. Slovami nevieme ani vysloviť, čím si požehnával náš život, chránil od zlého, prisporil zdravia a sily ku všetkému dobrému.

Pomôž nám, Pane, aby sme sa na svoj život pozerali očami dôvery a istoty, že Ty si nám pripravil skvelú budúcnosť a to nielen vo večnosti, ale už aj tu v časnosti. Pomôž nám múdro využívať čas nášho života, hľadať a poznávať Tvoju vôľu a konať dobro tam, kde budeme, kde nám Ty sám otvoríš pre to príležitosti. Buď s nami i naďalej až do samého konca, a potom nás preveď do svojho nebeského kráľovstva, aby sme Ťa tam mohli oslavovať so všetkými v Teba dúfajúcimi a Teba milujúcimi.

Amen.