Text: Žalm 30
1 Žalm. Pieseň pri posviacke chrámu. Dávidov.2 Hospodin, chválim ťa, lebo si ma zachránil. Nedovolil si, aby moji nepriatelia jasali nado mnou. 3 Hospodin, môj Bože, volal som k tebe o pomoc a uzdravil si ma. 4 Hospodin, vyviedol si ma z podsvetia. Zachoval si ma pri živote, aby som nezostúpil do hrobu. 5 Oslavujte Hospodina hudbou, vy, jeho zbožní, chváľte jeho svätú pamiatku! 6 Jeho hnev trvá chvíľku, jeho milosť však po celý život. Plač môže trvať do noci, s ránom však prichádza plesanie. 7 Keď som bol v bezpečí, povedal som si: „Nikdy sa nezachvejem.“ 8 Hospodin, tvoja priazeň ma pozdvihla na pevný vrch. Zmocnil sa ma strach, keď si skryl svoju tvár. 9 Hospodin, volám k tebe. Úpenlivo prosím svojho Pána o milosť: 10 „Čo by si mal z môjho života, keby som zostúpil do hrobu? Chválil by ťa prach? Oznámil by tvoju vernosť? 11 Počúvaj, Hospodin! Zmiluj sa nado mnou! Hospodin, pomôž mi!“ 12 Môj nárek si zmenil na tanec. Vyzliekol si mi smútočný šat a odel si ma radosťou, 13 aby nikdy neutíchla oslavná pieseň pre teba. Hospodin, môj Bože, navždy ťa chcem velebiť.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., prenesme sa teraz v mysli do čias, kedy žil kráľ Dávid, do roku okolo 980 pred Kristom. Predstavme si ho, ako kľačí na kolenách alebo leží na zemi a modlí sa. Je oblečený do smútočného šatu, zrejme do vrecoviny, aby tak vyjadril svoju ľútosť, ale aj pokoru pred Bohom. Modlí sa, lebo jeho krajinu zasiahol mor. Jeho zhubná moc sa šíri veľmi rýchlo, a stihla aj jeho dom, jeho samého. Modlí sa a prosí o odpustenie a uzdravenie, prosí o záchranu. V jeho modlitbe zaznieva aj argument: „Čo by si mal z môjho života, keby som zostúpil do hrobu? Chválil by ťa prach? Oznámil by tvoju vernosť?
A potom, keď vyzdravel, napísal túto pieseň, Žalm 30., ktorá bola prednesená pri posviacke chrámu, a ktorá je základom nášho dnešného uvažovania.
Mnohým z nás sú slová 30. Žalmu povedomé. Nie preto, že by sme si ho čítali každý deň, ale preto, lebo v nich Dávid vyjadril to, čo neraz aj my prežívame vo svojich životoch. Sú to slová vďaky za záchranu, ale aj slová ľútosti, v ktorých vyznáva, že zhrešil, keď si myslel, že je neporaziteľný. Do jeho srdca sa postupne vkradla pýcha. Úspechy, víťazstvá v bojoch, obľúbenosť, naplnené túžby, to všetko v ňom budovalo pocit, že je skvelý, že jeho šťastie nič nemôže prekaziť.
Pocit bezpečia aj nám neraz nahovára, že to bude takto natrvalo. Nerátame s tým, že môže prísť aj niečo zlé, čo naruší pokojnú hladinu nášho života, vezme nám naše pozemské istoty, zatrasie s nami, odkryje našu nahotu v zmysle, že nemáme naozaj nič, na čom by sme mohli postaviť svoj život tak, aby nepadol. Toto si potreboval uvedomiť aj kráľ Dávid. Potreboval zažiť búrku vo svojom živote, ktorá všetko ničila, Boží hnev, ktorý prichádza cez rôzne životné situácie i okolnosti, aby vedel, na kom má budovať pevnosť svojho života. V jeho prípade to bolo kvôli tomu, že dal urobiť sčítanie ľudu. Chcel vedieť, s kým môže rátať a prehliadol, že rátať môže v prvom rade s Bohom. Na to, aby jeho kráľovstvo obstálo, nepotrebuje mať veľa bojovníkov, len jediného, Ochrancu, svojho Boha. Tak ako kedysi pásol ovce a spoliehal sa výhradne na Neho, veď to krásne vyjadril v 23. Žalme.
Milí b. a s., aj my občas prepočítavame. Peniaze, naše sily, naše schopnosti a vytvárame si pozemské istoty, od ktorých očakávame, že nás zabezpečia. A pri pozeraní sa na tieto istoty zabúdame, že sú pominuteľné a dočasné. Tak ako sa nemôžeme spoľahnúť na svoje zdravie, nemôžeme čakať ani na iné, lebo všetko sa mení, všetko podlieha opotrebovaniu. Možno práve vtedy, keď prichádza „niečo“ – u kráľa to bola morová epidémia, vtedy sa aj nám otvoria oči, aby sme si uvedomili, že náš život je v bezpečí jedine v Božích rukách. Dávid napísal: „Hospodin, Tvoja priazeň ma pozdvihla na pevný vrch.“ Pochopil, v čom má mať istotu a na čom istotu nemá zakladať.
Na druhej strane zažil aj pocity úzkosti a strachu. Bolo to vtedy, keď Boh skryl pred ním svoju tvár, keď sa šíril v krajine mor, keď prestal mať veci pod kontrolou a uvedomil si, že môže zomrieť v hociktorý nasledujúci deň. Vtedy sa v jeho vnútri všetko začalo meniť. Jeho modlitby už neboli len odriekanými formulkami, ale úpenlivými prosbami, nárekom a žiadosťami, aby Boh zmenil jeho údel, aby ho uzdravil.
Myslím si, že aj toto dôverne poznáme. Počas života sa nám neraz stanú veci, kedy sa obraciame k Bohu naozaj s celým svojim srdcom. Možno ani nenachádzame správne slová a naše volanie je krikom, v ktorom vylievame svoje srdce. Prosíme o milosť tak ako Dávid. Možno sa pýtame, prečo je to tak a možno sa nám vtedy rozjasní v srdci a vidíme, v čom sme zhrešili. Preto sú naše modlitby nielen o tom, čo žiadame, o čo prosíme, čo by sme chceli vo svojom živote zmeniť, čo nás ťaží a bolí, ale aj o prosbe o odpustenie. O prejavenie Božej milosti nad nami, aby Jeho láska prekryla všetky naše hriechy a zlyhania a zachránila nás. A tam sa začína aj zmena nášho vnútra, nášho vnímania života. Tam začína svietiť malé svetielko nádeje, že vidíme pravdu a chceme v tej Pravde / s veľkým P/ žiť.
Ten, kto úprimne k Bohu volá, kto sa s pokorou pozerá do zrkadla Božieho zákona, kto si nezakrýva oči pred vlastným hriechom, ale si ho uvedomuje, ten túži po Božej milosti a láske, lebo vie, že iba tie ho môžu zachrániť. Takýto človek vidí svojho Boha ako dobrého a starostlivého Pastiera, ktorý sa usiluje o svoje ovečky postarať do posledného detailu a je pre nich všetkým. Nielenže dá pašu, nielenže privedie k vode, ale aj dbá, aby boli zdravé. A keď sa stane, že niektorá sa zraní, lieči ju až do samého vyzdravenia. Pastier chráni svoje ovce, nedovolí, aby ich zmárnili draví vlci, či iné šelmy. Je ochotný riskovať vlastný život.
Milí b. a s., či nie je takýmto dobrým Pastierom aj náš Pán Ježiš Kristus? Veď urobil všetko preto, aby sme mohli raz žiť s Ním, v kráľovstve Jeho a nášho nebeského Otca.
Dávid vyzliekol svoje smútočné rúcho a obliekol sa do radostného. Možno aj doslova, možno iba obrazne. Ale vedel, komu má vzdať vďaku, koho má chváliť, komu má naveky slúžiť. Poeticky vyjadril zmenu svojej situácie v slovách: „Môj nárek si zmenil na tanec.“ Tancom sa väčšinou vyjadruje radosť. Vieme si predstaviť, ako Dávid tancuje pred Bohom, ďakuje Mu a je šťastný, lebo Božia ruka ho pozdvihla, vytiahla z hlbín a dala nový čas života.
Ak sme v živote prežili niečo podobné, verím, že nám bolo do tanca. Verím, že naše vnútro prekypovalo radosťou a vďačnosťou. A verím aj tomu, že to muselo na nás zanechať nejaké stopy nášho vnímania – seba samého, tohto života aj Pána Boha.
Takéto skúsenosti života nás naučia aj to, kde má byť naša istota a privedú k tomu, aby sme aj do budúcna svoj zrak obracali výhradne k Bohu. A to nielen v krajných situáciách, ktoré nemáme pod kontrolou, ale vždy, každý deň, aj ten bežný, obyčajný, ktorý sa nám nezdá ničím výnimočný. No a tiež, aby sme dokázali byť vďační za všetko, za to, že žijeme, dýchame, hýbeme sa, že sme. Nech radosť z Božej lásky z nás žiari a nech nám je milosť Božia pomocou ku kvalitatívne inému životu.
Amen.