Text: Ján 20, 24 – 31
24 Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Jžiš prišiel. 25 Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. 26 Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! 27 Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. 28 Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj! 29 A Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili. 30 Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú napísané v tejto knihe. 31 Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac – aby ste mali život v Jeho mene.
KÁZEŇ.
Ak chceme niekoho o niečom presvedčiť, tak to robíme najprv slovne. Vysvetľujeme, opisujeme, zdôrazňujeme, rozoberáme do podrobností, porovnávame s niečím, aby sme lepšie vyjadrili dôležitosť a pravdivosť konkrétnej veci alebo udalosti. No niekedy je potrebné slovo doložiť dôkazom, takým, čo ten druhý môže chytiť do ruky. Myslím, že toto poznáme zo života a neraz sa nám to už stalo. A je to bežné, pretože každý z nás iným spôsobom vníma realitu. Niekomu stačia slová a uverí, iný potrebuje niečo hmatateľné. Poznáme to aj pri deťoch. Neraz sa mi to stáva v škole, že im niečo hovorím a oni hneď zastanú pri mojom stolíku a chcú sa pozrieť, napríklad, keď som im priniesla nové nálepky, niektorí pribehli, aby ich hneď videli. A myslím, že je to úplne v poriadku, pretože nemôžeme byť všetci rovnakí a ani nemôžeme vnímať veci rovnako.
Presne o tom nám hovorí aj dnešný príbeh z Božieho slova, ktorý nám predstavuje učeníka Tomáša. My ho máme zafixovaného ako neveriaceho Tomáša a aj to zvykneme používať, keď nám niekto niečo neverí. Pritom Tomáš je len typ človeka, ktorý si potrebuje veci overiť a byť si istý, že to čo verí, môže aj vidieť a nejakým spôsobom si fyzicky doložiť. Medzi nami je veľa takýchto ľudí, a predsa kvôli tomu o nich nepovieme, že sú neveriaci. Jednoducho sa im niektoré veci zdajú nad rámec pochopenia a neuveriteľné.
Po Veľkom Piatku a ukrižovaní Pána Ježiša pre učeníkov zomreli všetky ich nádeje na lepší svet. Budúcnosť odrazu ostala zahmlená, presiaknutá strachom a to všetko umocňoval smútok nad stratou Majstra, Učiteľa, Pána. Vieme si teda predstaviť, aké to muselo byť, keď sa odrazu za zamknutými dverami objavil Ježiš. Túto skúsenosť mali učeníci, ktorí boli ešte v Jeruzaleme, ale skrývali sa a zamkýnali v dome zo strachu pred Židmi. No Tomáš tam vtedy nebol. Preto ich svedectvo – hoci bolo niekoľkonásobné, nepostačovalo k tomu, aby uveril, že Ježiš žije. Preto sa vyjadril, že pokiaľ neuvidí stopy po klincoch a fyzicky sa nedotkne Ježišových rán po ukrižovaní, neuverí. Potreboval aj vidieť, aj sa dotknúť. Slová mu jednoducho nestačili. Jeho pochybnosti ho viedli ku kladeniu si otázok a tak aj hľadaniu odpovedí.
Milí b. a s., keď niekto len pochybuje, ale nevedie ho to k aktivite, je to nanič. Vtedy sa človek iba viacej zatvrdzuje, nie je prístupný, a potom sa z neho časom naozaj stane neveriaci a to prenesie do všetkých oblastí svojho života, stane sa to jeho životným štýlom. Takí ľudia neveria pomaly ani tomu, že zajtra bude svietiť slnko, alebo že ich dni môžu byť šťastné. Tomáš taký nebol. A Ježiš ho veľmi dobre poznal, preto mu jeho nedôveru ani nezazlieval. Tomáš si len potreboval byť istý, lebo on chcel zostať verný aj Ježišovi aj Jeho učeniu.
Pochybovanie tu teda urobilo Tomášovi dobrú službu k tomu, aby sa posunul dopredu. A Ježiš mu dal príležitosť. O týždeň neskôr boli učeníci zase spolu a bol tam aj Tomáš. Zopakovalo sa to isté, čo predtým. Cez zatvorené dvere prišiel Ježiš. Zastal si do prostriedku a povedal: „Pokoj vám.“ Potom sa zameral na Tomáša a ponúkol mu možnosť odstrániť jeho pochybnosti a chytiť do ruky dôkaz o tom, že Ježiš žije. Ale ako sme počuli, to už Tomáš nepotreboval. Stačilo mu vidieť svojho Pána, vidieť stopy po klincoch v Jeho rukách. Z jeho úst vyšlo krásne vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“
Pán Ježiš tu zhodnotil, že máme dva typy viery – tí, čo videli, a preto uverili a tí, čo nepotrebovali vidieť, a predsa uverili. Čiže sú tu Tomášovia, a potom tí iní. Myslím, že v podstate to najdôležitejšie je, aby sme sa k viere ako takej vôbec dopracovali. A to vyžaduje aktivitu. Nie jednu, ale mnohé. Vyžaduje to mať otvorené oči a vidieť, že Pán Boh v našom živote naozaj koná – niekedy viditeľne, inokedy viac skryto. Znamená to aj chcieť vidieť, lebo niektorí si pred tým len zatvárajú oči alebo určité momenty vo svojom živote nazývajú náhodami či šťastím alebo ich pripisujú ľudskej šikovnosti, múdrosti či osudu. Isteže Pán Boh môže použiť k tomu, aby konal v našom živote aj naše danosti alebo okolnosti života.
Ďalšia dôležitá vec je vedieť si pospájať udalosti života s tým, čo nám už konkrétne ukazuje obraz, ten celkový. To je, ako keď skladáme puzzle. Tiež máme v rukách len jednotlivé kúsky a nie vždy nám do seba zapadajú podľa našich predstáv. Ale keď pripustíme, že to môže byť aj inak, odrazu sa nám začne vytvárať obraz a my začíname chápať. Presne ako Tomáš. Stačilo mu vidieť, hoci si myslel, že sa potrebuje aj dotknúť.
Niekedy sa stáva aj to, že celkom nerozumieme. To však neznamená, že nemôžeme veriť. Je to prirodzené, že svojim rozumom a zmyslami nedokážeme všetko poňať a pochopiť. Vždy v našom živote ostanú veci, ktoré budú zahalené rúškom tajomstva. Tak ako aj to, že Ježišovo telo po vzkriesení bolo jedinečné, keďže nepodliehalo prírodným zákonom. On mohol prejsť cez zatvorené dvere, a predsa nebol duch. Verím, že keď k Nemu raz prídeme, všetko nám bude jasné a už nebude treba ani slov, lebo budeme úplne inak chápať to, čo je teraz pre nás neuchopiteľné a zdá sa nám aj neuveriteľné.
Zaujímavý je aj záver nášho textu, ktorý nezvykneme nejako často spomínať, ale odhaľuje nám naše ľudské túžby, ktoré nás neraz vedú k tomu, že by sme chceli aj my – ako to bolo kedysi – zažiť nejaký konkrétny zázrak. Niekedy môžeme mať pocit, že vtedy by tá naša viera zosilnela, vzrástla, stala sa takou ozajstnou. Zrejme už aj v dobe, kedy bolo napísané Jánovo Evanjelium sa ozývali v ľuďoch takéto túžby, a preto možno hľadali, čím by vyplnili medzery vo svojej viere. Ján napísal, že Ježiš vykonal mnoho iných znamení pred svojimi učeníkmi, ale nie všetky sú zapísané. To je tak, ako keď by sme chceli opísať človeka. Určite by sme nenapísali alebo nepovedali o ňom všetko. Vybrali by sme to, čo ho najviac charakterizovalo, čo by utvorilo o ňom obraz, ktorý by stačil na to, aby sme si ho vedeli predstaviť.
Ján zaznamenal dosť Ježišových skutkov na to, aby to stačilo vzbudiť a podporiť našu vieru. Aj pre to vznikli evanjeliá a celá Nová Zmluva, aby sme verili, že zasľúbenia Starej Zmluvy sa naplnili v Ježišovi Kristovi a On nám prináša večný život. Aby sme už nečakali žiadneho iného Záchrancu, ale svoju vieru a dôveru vložili do Jeho rúk. A raz, keď nás Pán povolá, aby sme zastali pred Jeho tvárou, aby sme si boli istí, že tento muž, Ježiš Nazaretský, ktorý bol ochotný zomrieť za hriešneho človeka, nám týmto činom vydobyl miesto v nebesiach.
Milí b. a s., stačí nám čítať Bibliu, Novú Zmluvu, aby sme verili. Je tam dostatok správ od tých, ktorí s Ježišom aj fyzicky boli, videli Ho na vlastné oči, dotkli sa Ho, počuli Ho rozprávať a videli umierať. Napokon aj ich svedectvá o tom, že žije by mali byť dostačujúce pre našu vieru. A ako bonus sú naše osobné okamihy, kedy sa k nám Boh sklonil, prejavil nám svoju lásku, dotkol sa nás – už či bolestne alebo uzdravujúco a dal sa nám poznať tak, ako Tomášovi. To všetko nech nás vedie k blahoslavenej viere, aby nám stačilo to, čo sa deje v našom živote, a aby sme verili, že raz príde úplné poznanie a pochopenie všetkého. Nech nám v tomto Pán Boh pomáha!
Amen.