Text: Filipským 4, 6 -7
O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude hájiť vaše srdcia a vaše mysle v Kristu Ježiši.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., určite sa vám už neraz stalo, že ste nemohli zaspať, alebo že ste sa uprostred noci zobudili a potom ste len tak ležali a premýšľali a pomaly sa rozvidnelo… Všetci občas máme takéto noci a niekedy aj dni, kedy je naša myseľ zameraná na niečo, čo nevieme pustiť, čo sa nám neustále vracia, nedá nám spávať, ruší nás a my nemáme pokoj. Vždy to má aj nejaký dôvod, príčinu, ktorá rozvíri hladinu života. Keby sme sem priniesli tabuľu a začali na ňu písať príčiny našej ustarostenosti, myslím si, že by každý na ňu niečo napísal. Každý z nás nesie v sebe niečo, čoho sa bojí, o čo si robí starosti. Sú všeobecné príčiny ustarostenosti, ktoré sa týkajú väčšiny ľudí, ale potom sú tu špecifické konkrétne veci, ktoré nesú len niektorí jednotlivci sami za seba.
Väčšina ľudí má strach o život, svoj domov, rodinu, prácu, zdravie. To sú hlavné témy, o ktorých sa medzi sebou rozprávame, a pre ktoré hľadáme riešenia. O týchto veciach nemáme problém hovoriť s kýmkoľvek, pretože vieme, že aj druhí prežívajú niečo podobné. No potom sú tu tie osobné veci, o ktoré sa starostíme a tie už nezdieľame s hocikým. Sú to také príliš interné záležitosti, ktorým by nemusel každý rozumieť, pochopiť nás. Na to máme len konkrétnych vybraných ľudí, ktorým sa zdôverujeme. No a potom sú tu ešte také najvnútornejšie veci, ktoré si nechávame pre seba, prípadne sa s nimi zdôveríme Bohu.
Každý strach, každá ustarostenosť, ktorú nesieme v sebe však prináša v nás napätie, stres a ničí nás, hoci o tom tí druhí nemusia vedieť. Je potvrdené, že sa to môže odzrkadliť na našom zdraví.
Milí b. a s., keď apoštol Pavol písal list do Filipis, z ktorého máme dnešný text, bol vo väzení. Filipskí kresťania sa preto trápili, báli sa o neho, veď im priniesol evanjelium a bol pre nich oporou v ťažkých časoch. Starali sa o neho, pomáhali mu zvládať jeho kazateľskú službu tým, že ho aj finančne podporovali. Mali ho radi. Pavol vo Filipských našiel svojich priateľov a mal v nich oporu. Aj preto ich musel uistiť o tom, že hoci je vo väzení, nič sa nedeje, pretože aj tam – do tmy – je potrebné priniesť svetlo a Pán Boh to skrze Pavla robil. Jeho list je plný nádeje a uistenia o tom, že radosť a pokoj nadobúda kresťan nie vtedy, keď sa nič zlé nedeje, ale keď je v Kristovi. Vedomie Kristovej prítomnosti a Kristových zasľúbení dávajú veriacemu novú radosť, ktorú mu nikto nevezme a pokoj do všetkých okolností života, hoci by hraničili so smrťou. To si mali uvedomiť a pripomenúť aj Filipskí kresťania.
V tomto ohľade sa do dnešných čias vôbec nič nezmenilo. Božie slovo je aj pre nás rovnaké, aké bolo pre nich pred 2000 rokmi. Aj slovo povedané skrze Pavla, v ktorom napomína veriacich, aby neboli o nič ustarostení, ale s vďakou predkladali Bohu všetky svoje žiadosti v modlitbách a prosbách. To nám pripomína aj dnešná nedeľa Rogate, modlite sa alebo proste.
Modlitba je téma, o ktorej by sme mohli hovoriť veľmi dlho. V Biblii máme veľa veršov, ktoré nabádajú k modlitbe. 150 žalmov sú vlastne modlitbami, alebo modlitebnými piesňami, z ktorých mnohé sú dobrým návodom ako volať k Bohu. Božie slovo nám predstavuje modlitebníkov, ktorí vo svojich prosbách predkladali Bohu svoje trápenia, vylievali si pred Ním srdce, prosili Ho a boli vypočutí. Možno nedostali všetko hneď tak ako chceli, možno ani tak ako chceli, ale Pán Boh im vždy odpovedal a dal veci v správnom čase podľa svojej vôle.
Modlitba by pre nás, milí b. a s., nemala byť ako posledná možnosť, keď už nevieme, čo ďalej. Malo by to byť to prvé, čo urobíme. Ako keď má dieťa problém a beží k rodičom, aby sa im zdôverilo s vierou, že oni to vyriešia. Ak sme minulú nedeľu hovorili o tom, že máme byť Bohu za všetko vďační, tak by sme do zoznamu mohli doplniť práve možnosť modliť sa. Komunikovať s Bohom, zdôverovať sa Mu a očakávať odpoveď. Modliť sa máme s vďačnosťou. Inde v iných textoch by sme čítali s dôverou, vo viere, v istote. To všetko patrí k tomu.
Ak sa modlím, tak to nerobím len ako keď vhadzujem do automatu mince a stlačím gombík na požadovaný produkt. Ale rozprávam Bohu to, čo mám na srdci, čo prežívam, čo ma trápi, bolí, čo ma desí. Odovzdávam sa Mu. A tam je automaticky aj vďačnosť, aj viera, aj dôvera, aj istota, lebo viem, že ma miluje a nie je ako my ľudia. Boh doposiaľ nikoho nesklamal. O tom nám svedčí Jeho slovo.
Problém je ale v tom, že my by sme chceli všetko držať vo svojich rukách. Zariadiť veci. Vybaviť. Spraviť. Ohraničiť. A to sa nedá. Myslím, že na to sme už temer všetci prišli, že nie sme Pánmi nad svojim životom, a že jednoducho nie všetko máme pod kontrolou. Zároveň sme zistili, že život nám vždy prinesie niečo, nad čím sa budeme starostiť.
Ale aj Pavol, ktorý bol vo väzení, hrozila mu smrť, napísal, že dajme starosti bokom, tak mu dôverujme, že to dáva zmysel. On celý svoj život odovzdal do Božích rúk. Zanechal svoj predošlý život významného človeka, učeného farizeja, lapača kresťanov a rozhodol sa pre Krista. Vedel, že to nebude ľahké. Vedel, že vždy pôjde proti prúdu, ale urobil to. A keď píše o tom, že sa nemáme o nič starostiť, trápiť si mysle, srdce – tak píše aj to, že ak to dokážeme, ak sa vložíme do Božích rúk, príde pokoj. Pokoj, ktorý dáva iba Kristus. A tento pokoj je taký zvláštny, lebo je v srdci práve vtedy, keď všetko navôkol buráca, valcuje a ničí naše pozemské istoty.
Kristov pokoj nedokážeme veľmi dobre opísať ani pochopiť našim rozumom. Ale mohli by sme povedať, že je to istota, že Boh je tu, je so mnou, má všetko pevne vo svojich rukách. Kristov pokoj bude hájiť naše srdcia.
Čo znamená to slovo hájiť? Znamená zaistenie bezpečnosti, istoty, nedotknuteľnosti a ochrany.
Naše srdcia sú veľmi citlivé a potrebujú Boží pokoj. My potrebujeme uprostred chaosu mať pocit istoty. Potrebujeme vedieť, že keď sme v Božích rukách, sme nedotknuteľní, lebo Boh nás chráni a drží nad nami svoju ochrannú ruku. A keď toto všetko vieme, tak potom je v našom vnútri pokoj.
Milí b. a s., práve skrze modlitbu sa odovzdávame do Božích rúk. Pán Ježiš to robil vždy. Spomeňme si, ako vyhľadával samotu, ako hovoril učeníkom, že sa ide modliť, ako ho videli pozdvihnúť zrak a dobrorečiť Bohu, či to nebola práve modlitba? A v modlitbe sa odovzdal do Božích rúk aj v poslednej chvíli života, v Getsemane a na kríži. On bol Boží Syn a považoval to za dôležité. O čo viacej to potrebujeme my hriešnici, ale zároveň vďaka Ježišovi, dcéry a synovia Boží, vykúpení Kristom!
Je na nás ako sa rozhodneme žiť. V pokoji alebo v chaose a strachu.
Amen.