Text: Izaiáš 62, 6 – 7 + 11 – 12
6 Na tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc, nikdy nesmú mlčať; vy, ktorí upozorňujete na Hospodina, nedoprajte si pokoja! 7 Ani Jemu nedajte pokoja, kým neupevní Jeruzalem a nespraví ho chválou na zemi.
11 Ajhľa, Hospodin dáva hlásať až do končín zeme: Povedzte dcére Sion: Ajhľa, prichádza tvoje spasenie, Jeho odmena je s Ním a Jeho odplata je pred Ním. 12 Budú ich volať: Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi, a teba budú volať Vyhľadávané, neopustené mesto.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., vieme, že Božím vyvoleným národom bol Izrael. On mal byť svetlom pre vtedajší svet a mal niesť zvesť o jedinom pravom Bohu národom okolo seba. V tom spočívalo jeho vyvolenie. Aby Izrael kráčal správnymi cestami, Boh im posielal prorokov, ktorí tlmočili Božiu vôľu a boli strážcami hradieb Jeruzalema ako sme o tom dnes počuli z úst Izaiáša.
V tomto súvise sa musíme trochu preniesť do myslenia vtedajšieho človeka a fungovania sveta. V tej dobe mali hrady a mestá hradby, aby sa nimi chránili. Boli to obranné múry okolo a slúžili ako druh opevnenia. Vtedy a aj dlho potom až do stredoveku takto fungoval svet. Aj my máme na Slovensku ešte niektoré mestá – Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Kremnica, Levoča, Bardejov, Podolínec, Skalica a Košice, kde vidno pozostatky hradieb, ale už dávno stratili svoj význam a sú len nemými pamätníkmi starých čias.
Hradby stavali aj okolo Jeruzalema, pretože to bola jedna z možností, ako sa uchrániť pred nepriateľmi. Strážcovia hradieb mali povinnosti, aby boli bdelí, obozretní, všímaví, vždy pripravení, aby včas rozpoznali hroziace nebezpečenstvo a zabránili mu. Potrebovali aj určitú múdrosť a určite nejaký výcvik, či dnes by sme povedali školenie, aby vedeli, na čo sa majú zamerať, ako majú konať svoje povolanie strážcov.
Takáto fyzická stráž bola dôležitou súčasťou života ľudí, aby mohli žiť v bezpečí. Izaiáš toto používa ako obraz o strážcoch duchovného Jeruzalema. Lebo aj to bolo veľmi dôležité. Nesplynúť so svetom, nedať sa zatiahnuť do jeho jarma, neopustiť Hospodina a neprispôsobovať si veci podľa seba, ako k tomu bola neraz veľká tendencia.
Strážcovia v duchovnom zmysle nesmeli mlčať. Ich služba spočívala v práci aj počas dňa, aj počas noci. To by mohlo znamenať, že majú ohlasovať veci Božie nielen vtedy, keď vládne dobro a ľud ide tými cestami, ktoré sa páčia Bohu, ale aj vtedy, keď je tma, keď Boží ľud uhýba a spolčuje sa s pohanmi. Nedopriať si pokoja v tomto ohľade znamená, že im má nesmierne záležať na Božom ľude, že jednoducho vynaložia všetku svoju energiu na to, aby ho chránili a strážili v duchovnom zmysle. Má im to ležať na srdci až do takej miery, že oni budú neustále volať k Hospodinovi, vysielať k Nemu svoje prosby a vkladať život vyvoleného národa do Božích rúk, aby mohol stáť pevne a byť vzácnym mestom, ktoré budú všetci poznať a obdivovať.
Milí b. a s., my vieme aj to, že takáto pozícia Izraela sa zmenila, keď v Ježišovi Kristovi vstúpilo do sveta Božie kráľovstvo. Oni Ho odmietli ako Mesiáša a stále čakajú na jeho príchod. Nespoznali čas svojho navštívenia. Preto na seba úlohu strážcov prevzala kresťanská cirkev. Cirkev ako patriaca Pánovi, teda Ježišovi, ktorá sa dostala do pozície nevesty, milovanej Božej. Dnes teda úlohu zvestovateľov Božích vykonávajú všetci, ktorí prinášajú evanjelium, dobrú správu o záchrane do sveta.
Už v čase, kedy žil Izaiáš, Pán Boh skrze neho priniesol dobrú správu o tom, že prichádza spasenie. Všetci tí, ktorí pochopia, uveria a príjmu, dostanú nové meno – svätý ľud, vykúpenci Hospodinovi, vyhľadávané, neopustené mesto.
Prvé cirkevné spoločenstvá boli zložené nielen z pohanov, ale aj zo Židov. A poznáme teda Mesiánskych Židov, ktorí síce sú Židmi, ale veriacimi v Pána Ježiša. U nich teda nastala takáto veľká premena. Oni uvideli svetlo v Kristovi a stali sa súčasťou veľkého Božieho plánu záchrany, kde zohrávajú svoju úlohu a poslanie. Minulý rok sme mali medzi sebou Josefa Byrtusa, ktorý s manželkou patria do takéhoto spoločenstva.
Milí b. a s., na adventnom venci sme už zapálili aj poslednú sviečku. Nazvali sme ju láska, lebo nám hovorí o láske Božej prejavenej v Ježišovi Kristovi. Láske, ktorá je dokonalá a ku ktorej sme aj my všetci pozvaní.
Láska sa dá prejaviť všelijakým spôsobom. Jeden spôsob je, že sme si navzájom strážcami. Nie tyranskými, psychopatickými a obmedzujúcimi, ale zachraňujúcimi. Tí, ktorí si nedajú pokoja a bdejú nad duchovnými hradbami cirkvi a jej členov, lebo je tu láska, Kristus. A On sám poveril všetkých nás, aby sme strážili hradby, neustávali, pracovali či je dobre, či zle, či sme vo svetle alebo nás chce pohltiť tma.
Naša úloha má viaceré časti a zamierenia. Nie je to len úloha navonok zachovávať tradíciu, chodiť do kostola, ale žiť podľa Božej vôle v tom každodennom živote. Je to aj úloha upozorňovať na prítomnosť Boha, na krátkosť času, ktorý máme k dispozícii, varovať pred Božím nepriateľom, aby sme mu nepodľahli a nedali sa ním zviesť na scestie a tak dovolili, aby cez hradby k nám prišiel nepriateľ.
Úlohou strážcov je pripomínať Božie slovo, ktoré nám je pomocou a dáva nám aj určitú múdrosť, aby sme vedeli, ako bojovať dobrý boj života a zachovať vieru až do konca.
My sme už v pozícii, že sme dostali nové mená, udialo sa tak pri našom krste a to meno nás má charakterizovať. Má to byť naša vonkajšia aj vnútorná identita, náš štýl života, naše myslenie. To, kým sme sa pri Krste stali, sa má odrážať na našom živote. Čiže strážcami máme byť v prvom rade samých seba a potom aj druhých. Začať však máme u seba. Ak tam dokážeme ustrážiť svoje ego, zlé sklony, samozrejme vieru a dôveru, tak potom môžeme strážiť aj ostatných. Strážiť pomyselné hradby cirkvi a bdieť. Aj toto nám pripomína advent. Božiu lásku, ktorá k nám vstúpila, ale aj našu zodpovednosť za to, čo nám táto láska priniesla. Zodpovednosť za živý chrám, ktorým je cirkev.
Milí b. a s., Vianoce nám ponúkajú veľkú príležitosť hovoriť o Božej láske druhým a aj im ju osobne sprostredkovať svojim prístupom, postojmi, konkrétnou láskou. Kiež nám k tomu dá Pán Boh toľko síl, koľko budeme potrebovať.
Amen.