Text: Matúš 7, 15 – 23
15Varujte sa falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vo vnútri sú draví vlci. 16Po ovocí poznáte ich. Či oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy? 17Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, ale planý strom rodí zlé ovocie. 18Nemôže dobrý strom donášať zlé ovocie, ani planý strom donášať dobré ovocie. 19Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. 20Tak teda po ovocí poznáte ich. 21Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského. 22Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, a či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? 23A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!
KÁZEŇ.
Milí b. a s., väčšinou máme pred sebou obraz Pána Ježiša ako milého, dobrého Pastiera, ktorý má na svojich pleciach ovečku alebo tento týždeň sme do Karmelu nalepili niekoľko biblických citátov na stenu a bol tam aj jeden obrázok ako Pán Ježiš kráča ruka v ruke s dieťaťom. Tieto obrazy v nás vyvolávajúci pocit zachraňujúceho Ježiša, ktorý pôsobí tak súcitne. A On taký aj je, lebo chce, aby sme všetci boli zachránení pre večný život. A má v sebe nekonečne veľa trpezlivosti a lásky s nami hriešnikmi, ale … dnes sme počuli slová, ktoré nám s týmto všetkým akosi nejdú dokopy a mohlo sa nám zdať, akoby zrazu namiesto láskavosti zaznela z Jeho úst neúprosná prísnosť až odmietavosť a tvrdosť, ktorú by sme nečakali. A to sú slová, ktoré povedal tým, ktorí za Ním chodili, boli Jeho nasledovníkmi a dokonca mnohí z nich robili aj predivné veci v Jeho mene.
A my sa teda pýtame, ako to je a prečo to povedal? Čo to znamenalo pre nich a ako sa to dotýka aj nás dnes?
Božou vôľou je, aby sme boli zachránení a spasení, teda po smrti sa dostali do Božieho kráľovstva a prebývali vo večnom živote s našim Pánom. Častokrát podliehame predstavám, že keď budeme konať správne veci, že budeme zachránení. My evanjelici nepoznáme záchranu skrze dobré skutky, ale veríme, že keďže nám je ponúknuté spasenie, skutky nášho života by mali byť v súlade s Božou vôľou ako prirodzený dôsledok vedomia o našej záchrane. Táto túžba konať podľa Božej vôle by mala v nás rásť práve s čím hlbším uvedomením si toho, akí sme nehodní a biedni a ako nič nevieme dať Pánu Bohu a nemôžeme si zaslúžiť spasenie.
Je hrozné počuť z Ježišových úst, že nie každý, kto hovorí Bohu Pane, Pane, vojde do Božieho kráľovstva. Aj pre nás kňazov, ktorí často zvestujeme Krista, práve tento Ježišov výrok znie veľmi alarmujúco a vedie nás k sebaspytovaniu, aká je vôbec tá naša služba, ktorú konáme. Je taká, akú ju chce mať náš Pán? Konáme ju ako zvestovatelia evanjelia podľa Jeho vôle, alebo sa odkláňame na nejakú svoju cestu a spôsob, o ktorom sme presvedčení, že je správny? A nielen oficiálne, keď kážeme alebo konáme nejaké aktivity v našich cirkevných zboroch, ale aj v súkromí života, či vtedy, keď nejde všetko podľa našich predstáv. Osobne sa zaraďujem medzi poslucháčov a premýšľam nad tým všetkým, aj nad chvíľami mojich zlyhaní či svojvôle, lebo tá človečina je aj v nás a neraz nás premáha. Ježišove slová platia pre všetkých nás, ale myslím si, že pre nás kňazov o to viac, že nám bola zverená služba ľuďom a Bohu a o to prísnejší bude súd nad nami.
Tak ako Pán Ježiš videl do srdca ľudí svojej doby, vidí aj do tých našich a vie, aké sú v nich motívy, aké sú pohnútky nášho konania. On vie všetko. Vie to, čo my nemáme šancu na prvý pohľad rozpoznať, pretože my nevidíme do vnútra človeka. Vieme iba o sebe a svojej motivácii, ale nevieme o druhom človeku.
Ak Pán Ježiš nazýva určitú skupinu tých, ktorí Ho nasledujú dravými vlkmi preoblečenými do ovčieho rúcha, zužuje tým okruh tých, ktorí budú zachránení pre večný život a poukazuje na to, že ani navonok najúspešnejšia služba a najskvelejšia činnosť, ktorá dokonca môže byť spojená s veľkými znameniami a zázrakmi, nie je zárukou pre prijatie do nebeského kráľovstva. To nás musí viesť k vážnemu zamysleniu sa nielen celkovo nad cirkvou, ale aj nad nami jednotlivo, osobne. A tiež k túžbe po súlade našej viery s našim každodenným životom a najmä s našim vlastným srdcom.
Pán Ježiš dáva rôzne príklady, napr. o dobrom strome, ktorý prináša dobré ovocie a zase naopak o zlom strome, na ktorom vždy porastie len zlé ovocie. Chcel tým vysvetliť, že jednoducho ten, kto patrí Kristovi, musí žiť život v posvätení, lebo jeho život má vychádzať z Krista a to všetko teda musí byť v Jeho srdci, ktoré je zvesťou premieňané a nemôže konať inak, len tak ako to chce Pán Boh. Musí v tom byť súlad, pretože Boží súd odhalí každú faloš a všetko falošné spáli v zožierajúcom ohni.
Nielen na Božom súde bude jasné, čo bolo falošné a čo pravé, ale už teraz vieme odhaliť – ako povedal Pán Ježiš – falošných prorokov.
V starozákonných dobách bolo mnoho falošných prorokov, ktorí prinášali zvesť, ktorá sa páčila kráľovi alebo ľuďom. Prehlasovali to za Božie posolstvo. V Ježišovej dobe to bolo veľmi podobne a aj dnes počujeme niečo také. Deje sa to najmä v sektách, kde týmto falošným prorokom ide najmä o slávu, peniaze alebo naplnenie vlastných cieľov. Ale aj cirkev je ohrozená tými, ktorí sa v nej chcú realizovať. A práve podľa toho ich vieme aj rozpoznať. Podľa života a skutkov, ktoré konajú porovnajúc to s tým, čo hovoria.
Milí b. a s., niekedy sa aj nám stane, že to zaškrípe a ukáže sa naša nedokonalosť, ale tu Pán Ježiš poukazuje na vedomé a cielené konanie, ktoré nie je v súlade s Božou vôľou.
Jednou z úloh cirkvi je skúmať tieto veci a chrániť sa od takýchto ľudí, aby aj nás nestrhli do svojich spôsobov, a aby sa cirkev Kristova netrieštila zvnútra, lebo to je oveľa bolestnejšie, ako keď prichádza nepriateľ zvonka a je to nielen zničujúcejšie pre samotnú cirkev, ale prináša to aj zlé svedectvo pred tými, ktorí sú mimo cirkev.
Jedným z príkladov je falošné evanjelium prosperity. Tí, čo ho prinášajú tvrdia, že keď budeme veriť v Pána Boha, budeme sa mať dobre a bude sa nám vždy len dariť. Toto Pán Ježiš nikomu nesľuboval, práve naopak, varoval svojich nasledovníkov, aby vzali na seba svoj kríž a tak Ho nasledovali.
A vieme, že mnohým veriacim kresťanom sa dejú aj zlé veci, prichádzajú na nich ťažké skúšky a nemajú to ľahké. Apoštolovia to tiež nemali jednoduché a vieme, že obetovali svoje životy pre vieru v Krista, čím z ľudského pohľadu stratili, ale z Božieho získali. Keby sme verili takýmto falošným prorokom dnešných čias, naša viera by sa musela zrútiť pri prvom momente neúspechu, strate zdravia alebo ťažkosti. A takáto viera nie je položená na správnom základe, na Kristovi.
Iný príklad je dvojaký život, kedy slová nie sú v súlade s tým, čo človek žije. Prirovnám to k fajčiarovi, ktorý povie svojmu synovi, aby nefajčil, lebo vie, že je to nesprávne, ale sám si pred ním zapáli cigaretu. Čo sa stane? Syn ho nebude rešpektovať, lebo nevidí súlad, nevidí slová premenené v čin.
Určite by sme zo života našli aj iné príklady a iste sme sa s tým stretli. A posledné, nad čím by sme mali premýšľať je teda posvätenie, čiže oddelenie pre službu Bohu. Posvätení sme boli nielen v deň svojho krstu, ale sme vždy, keď plníme Otcovu vôľu. A tú nachádzame na príklade Pána Ježiša a tiež v Božom slove, ktoré nás usmerňuje, vyučuje, napomína, vedie a utvrdzuje na správnej ceste. Záleží však na nás, či to myslíme s Kristom vážne alebo či zostávame len na povrchnom vnímaní toho, v čom možno už roky žijeme.
Keďže ide o večný život v Božom kráľovstve, mali by sme sa skúmať, pozerať sa do zrkadla Božieho zákona a najmä v úprimnosti srdca činiť pokánie. Aj dnes sa môžeme vydať tou novou cestou života, ktorá je v súlade s Božou vôľou.
Amen