Text: Júdu 1, 17 – 25
17Ale vy, milovaní, pamätajte na slová, čo predpovedali apoštolovia nášho Pána Ježiša Krista; 18 veď vám hovorili: V poslednom čase vystúpia posmievači, ktorí budú žiť podľa svojich bezbožných žiadostí. 19To sú tí, čo vyvolávajú roztržky, ľudia telesní, ktorí nemajú ducha. 20Ale vy, milovaní, vzdelávajte sa vo svojej najsvätejšej viere a modlite sa v Duchu Svätom. 21Udržujte sa v láske Božej a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista na večný život. 22Majte súcit s pochybovačmi, 23zachraňujte ich, vytrhnúc ich z ohňa. Iných sa zase ujmite s bázňou, nenávidiac aj ich odev poškvrnený telom. 24Tomu však, ktorý vás môže zachrániť od pádu a nepoškvrnených postaviť s plesaním pred svoju slávu: 25jedinému múdremu Bohu, nášmu Spasiteľovi v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, sláva, veleba, sila a moc pred všetkými vekmi aj teraz i na všetky veky! Amen.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., s narodením Ježiša Krista nastali pre tento svet posledné časy. Posledné časy, to je termín, ktorý nám ohraničuje dobu medzi Jeho prvým a druhým príchodom. Posledné časy sa budú vyznačovať mnohým trápením pre vyznávačov Krista, čo môžeme vidieť hneď na príklade mučeníka Štefana, s ktorého menom sa spája dnešný 2.sviatok vianočný, a ktorý bol prvým martýrom pre Kristovo meno. Skutky apoštolov nám prinášajú krátky výstrih z jeho života, ale najmä koniec, kedy bol ukameňovaný pre vieru v Ježiša Krista. Na prvý pohľad sa môže zdať, že nám tento sviatok s takouto tvrdou a bolestnou tematikou kazí sviatky a vnáša do nich to, čo nemáme radi. Utrpenie, ťažkosti, protivenstvá, smrť. A preto je nutné povedať, že je to prirodzené. Najmä teraz počas sviatkov Vianoc si máme viacej uvedomiť, že ak máme mať v srdci trvalú radosť, nemôže byť postavená na plytkých základoch, teda aj radosť Vianoc nie je len o dobrom jedle, darčekoch, príjemnej atmosfére, oddychu. Lebo to všetko sa rýchlo vytratí. Naša radosť musí byť založená na tom, čo pre nás vykonal Kristus a čo nám zasľúbil na veky.
V našom kostole to máme pekne znázornené dvomi obrazmi – obrazom trpiacej cirkvi a obrazom víťaznej cirkvi. Sú po stranách oltárnej časti kostola. Oni nám neustále pripomínajú, že žijeme v posledných časoch, a že tak ako sme dnes počuli z listu apoštola Júdu, v poslednom čase vystúpia posmievači, ktorí budú žiť podľa svojich bezbožných žiadostí, tí, ktorí vyvolávajú roztržky, ľudia telesní, ktorí nemajú Ducha. Títo budú spôsobovať utrpenie kresťanom, aby ich svojim zlom odviedli od Boha.
Milí b. a s., takýchto posmievačov zažila nielen prvá cirkev. Sú aj medzi nami. Sú členmi cirkvi, žijú v našich domácnostiach, stretávame ich v práci, rozprávame sa s nimi na ulici, sme s nimi v jednej dedine. Pomyslenie na to môže v nás vyvolať mnohé otázky. Napr. či je to naozaj pravda, alebo ktorí sú to, podľa čoho ich spoznáme? Júda ich opisuje: žijú podľa svojich bezbožných žiadostí a vyvolávajú roztržky. Sťažujú sa, stále nie sú s ničím spokojní, vždy nájdu na všetkom chyby, nevedia sa z ničoho radovať a ak aj hej, tak je to len chvíľkové. Sú to ľudia, ktorí sú príliš telesní a nemajú Ducha Božieho. Ak sa na nich pozrieme z tejto strany, tak potom aj začíname chápať, prečo sú takí, prečo sa správajú tak, aby priniesli rozbroje a zničili všetko dobré. Nemajú Ducha Božieho. Nemajú vieru v Boha, lebo žijú iba podľa svojich žiadostí. Neotvorili ešte Pánovi Ježišovi svoje srdce. Navonok môžu byť nazvaní kresťanmi, ale vôbec podľa toho nežijú, lebo nedovolili Bohu, aby zmenil ich zmýšľanie a tak aj život.
Čo teraz? Ako sa ku nim správať, ako s nimi vychádzať, ako žiť s nimi v jednom spoločenstve?
Dnešný sviatok nám predstavuje jedného martýra, ktorý svojim postojom vo chvíli smrti ukazuje, akí máme byť, aby sme raz mohli uvidieť nebesá a aby sme sa nedali strhnúť na stranu tých, ktorí žijú bezbožne. Modlil sa, aby im Ježiš nepočítal tento hriech – hriech ukameňovania. Modlil sa aj za to, aby Ježiš prijal jeho ducha, čiže mohol prebývať s Ním v Jeho nebeskom kráľovstve. Toto je príklad postoja, aby sme v srdci nedržali hnev voči nikomu, kto je voči nám v protivenstve. Jednak preto, lebo v podstate človek, ktorý koná ako telesný, je vlastne nešťastník, ktorý ešte stále nepochopil, čo mu Kristus ponúka a my ani netušíme, čo všetko takýto zlý človek v sebe nesie ako bremeno a nevie sa ho zbaviť. Svoje zranenia z detstva, možno neodpustenie samému sebe, nelásku k sebe, a potom toto všetko prenáša na druhých. Psychológovia by im hneď našli diagnózu a pomenovali by stav ich mysle a možno aj ponúkli riešenie. A aby to, že je u nich niečo, čo ich spútava, neznelo ako obhajoba, tak treba povedať aj to, že každý človek môže prejsť zmenou k dobrému. Každý človek môže na sebe pracovať, aby nebol – ako píše Pavol – ako horký koreň medzi nami. Ale to už my nemáme až tak v rukách, pretože každý z nás je zodpovedný v prvom rade za seba a až potom za druhých. Sám musí chcieť, sám musí prijať, že potrebuje pomoc a sám musí aj niečo pre zmenu urobiť.
Spravodlivosť a teda aj určitým spôsobom boj proti takýmto ľuďom nepatrí do našich rúk. Máme byť obozretní a múdri, ale nie pomstychtiví a rovnako zlí, ako tí, čo nám ubližujú. To by sme neboli od nich vôbec lepší a tým pádom by sme splynuli s týmto svetom a nebolo by medzi nami kresťanmi a ateistami rozdielu.
Apoštol Júda tiež radí, ako pristupovať k takýmto ľuďom. V prvom rade to je vzdelávanie sa vo viere a modlitba. Áno, poznanie Božieho slova je ako mapa, ktorá nám ukazuje, kadiaľ máme ísť, aby sme sa nestratili a neblúdili, ale nakoniec došli do cieľa. Stratiť sa totiž môžeme aj vtedy, keď opustíme Božie cesty a prispôsobíme sa svetu, ľuďom, ktorí nás môžu zmanipulovať, alebo ktorí nám predostrú iné cesty, než tie Božie. Božie slovo sme dostali ako návod, aby sme vedeli rozpoznávať pokušenia, dobré od zlého a nedali sa zviesť.
Modliť sa máme v Duchu Svätom. Nielen tak ako to občas zvykneme robiť, že vhadzujeme svoje modlitby do Božieho automatu a očakávame ich naplnenie. Modlitba v Duchu Svätom je niečo úplne iné. Je to odovzdanie sa do Božích rúk, je to prosba o múdrosť podľa Božej vôle, prosba o vedenie Duchom Svätým či otvorenie mysle pre život s Kristom.
Ďalším krokom je zotrvávanie v láske Božej a očakávanie milosrdenstva pre večný život. Stále uvedomovanie si, že aj my sme hriešnici a ďakujeme za to, že nás Boh v Ježišovi Kristovi omilostil. Viera, že raz, keď príde posledný súd, obstojíme na ňom nie pre svoje zásluhy, pre svoju prácu, ale pre zásluhy Ježiša Krista. Poznanie a pripomínanie si týchto základných právd nás má udržať v Božej láske, ale aj v tom, aby sme sa nad nikoho nepovyšovali, naopak druhých považovali za hodnejších ako seba.
Aj my totiž môžeme patriť k tým, ktorí žijú podľa svojich žiadostí a nie podľa Ducha Božieho. Aj my môžeme patriť k tým, ktorí prinášajú do cirkvi alebo v rodinách rozdelenie, roztržky svojimi postojmi a rečami. Božie slovo nám v tomto ohľade pomáha nastaviť zrkadlo sebapoznania a sebaskúmania. A tiež napomenutie, že ak si myslíme, že nemáme hriechov, sami sa klameme a niet v nás pravdy.
V tomto zmysle Júda píše, že máme mať súcit s pochybovačmi. Súcit je cit útrpnosti s nešťastím druhého človeka. Je to cit, ktorý v nás má tlmiť sebeckosť a tak prispieva ku všeobecnému dobru. Je základom mravného spoločenského života a zhoduje sa so zásadou: „Prospievaj sebe tak, aby si čo najmenej škodil druhému“. Ak súcitím, tak sa viem vniesť do role druhého a nechcem mu škodiť, lebo ani mne by sa to nepáčilo.
A zaujímavá je aj definícia z Internetu:
Stefan Zweig tvrdí, že súcit je dvojaký. Jeden slabošský a sentimentálny, ktorý je vlastne iba netrpezlivosťou srdca, aby sa čo najrýchlejšie zbavilo trápneho dojatia nad cudzím nešťastím, súcit, ktorý vôbec nie je spolucítením, ale iba inštinktívnou obranou vlastnej duše pred cudzím utrpením. A druhý – jedine ten má zmysel – nesentimentálny, ale tvorivý súcit, ktorý vie, čo chce, a je rozhodnutý trpezlivo a účastne vydržať všetko až do svojich posledných síl, ba i nad ne.
A to je to, čo si myslím, že chcel povedať Júda. Mať súcit, byť oporou človeku, byť mu dobrým príkladom lásky, ale pritom sa nedať vtiahnuť do jeho hriechov, nestať sa mu podobným. To je to, čo napísal, že máme nenávidieť aj ich odev, lebo je poškvrnený telom.
Ponorenie sa do lásky a odpustenia nášho Spasiteľa, aby sme sa o túto lásku a odpustenie dychtivo mohli podeliť s druhými. Ježiš nenávidel hriech, ale miloval hriešnikov.
Milí b. a s., my často nemáme k tomuto všetkému dostatok síl. Uvedomujeme si to. Vieme, že sa neraz dáme strhnúť na stranu bezbožníkov, ale Júda nám pripomína, že Boh nás môže zachrániť od pádu. Jemu patrí sláva a česť. Aj dnes mu môžeme ďakovať, že pripravil stôl milosti pre všetkých kajúcich hriešnikov, pre každého, kto sa chce vymaniť spod zlého, kto chce riešiť problémy života a nechce viac niesť jeho bremeno. Je tu pre každého, kto chce kráčať v novote života. A pre každého, kto chce raz vyznať, že vidí pre seba otvorené nebesá ako Štefan.
Aj dnes sa potešujme tým, že Božie milosrdenstvo nám raz otvorí dvere do Božieho kráľovstva a dajme sa premeniť obnovením mysle i srdca Božím Duchom. Budujme sa vo viere, v Božom slove, aby sviatky Vianoc neboli len nostalgickou spomienkou, ale žili v nás počas celého nášho života. Amen.