Text: 2.Timoteovi 1, 9 – 11
On nás zachránil a povolal, nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám pred večnými vekmi bola daná v Kristu Ježiši a teraz stala sa známou v Zjavení nášho Spasiteľa Krista Ježiša, ktorý zahladil smrť a evanjeliom vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., smrť je súčasťou nášho života. Ako sa hovorí, je najspravodlivejšia, pretože nie je zameraná jednostranne, ale berie každého, komu príde čas. A tak umierajú bohatí aj chudobní, vzdelaní aj negramotní, slávni aj nepoznaní, vysokopostavení aj na nižších pozíciách, zdraví aj chorí, veriaci aj neveriaci. Smrť je posledným nepriateľom človeka, pred ktorým sa nateraz musíme pokoriť a poddať sa jej. Ten, kto stojí zoči voči smrti, sa odrazu inak pozerá /alebo by sa mal pozerať/ na hodnotu života, na čas, ktorý dostal k dispozícii, na možnosti, ktoré mal. Vie, že nemôže nič zastaviť ani zmeniť, vrátiť a urobiť inak. Vie, že všetko musí zanechať tu také, aké to je.
Aj apoštol Pavol vedel, že onedlho zomrie. Nie preto, že by bol starý, chorý alebo zranený. Bol vo väzení pre svoju vieru v Ježiša Krista. V dnešnej dobe to je pre nás v Európe dosť zvláštne, že by niekto mal sedieť vo väzení pre svoju vieru, veď máme v tomto slobodu. Ale v tej dobe to bol veľký prečin hlásať iného boha, ako bol štátom uznaný. Pavol mal dovolené občasné návštevy a mohol písať listy. Tieto možnosti aj využil. Z väzenia napísal viacero listov, z ktorých práve 2.list Timoteovi je jeho posledným listom. Aj Pavol si uvedomoval, že už nič nemôže zmeniť, pridať ani odobrať vo svojom živote. Ale to, čo mohol, bolo povzbudzovať, posilňovať veriacich, spoločenstvá aj jednotlivcov. Timoteus bol jeho žiakom, ale tak blízkym, že ho nazýval synom. Viedol ho vo viere zrejme od malička a poznal aj jeho matku Euniku a starú matku Loidu, ktoré boli veriace. Z tohto listu vieme aj to, že Pavol skladal ruky na Timotea a on dostal dar od Boha, dar viery.
Keď mu Pavol písal, povzbudzoval ho, aby neprestal veriť a slúžiť Bohu. A to ani vtedy, keď prídu protivenstvá, keď to bude náročné a ťažké a možno bude hroziť aj smrť. Motívom vytrvalosti a horlivosti má byť pre neho to, čo urobil Boh, keď poslal svojho Syna, aby nás zachránil. Toto posolstvo evanjelia má odovzdávať ďalej a má sa držať vo viere a láske, ktorá je v Kristovi Ježišovi.
Milí b. a s., Pavol aj Timoteus žili v dobe, kedy sa kresťanstvo šírilo veľmi rýchlo, ale zároveň to bolo nebezpečné, lebo aj v očiach Židov aj v očiach pohanov, najmä rímskych cisárov stáli kresťania na nepriateľskej strane.
Ale kedy bola a je pravda bezpečná? Vždy, keď vyjde najavo, prináša určité riziká. A tak je to aj s pravdou viery. Pavol si aj preto uvedomoval, že musí za ňu bojovať, hoci jeho život je na konci. Musí ešte odovzdať posolstvo ďalej, aby pravda v Kristovi pokračovala, premieňala životy ľudí a zachraňovala.
Skutočnosť, že sa nám zachoval tento list, ktorý bol určený do súkromných rúk Timotea, mladého Pavlovho spolupracovníka, je tiež určitým svedectvom o tom, že evanjelium je vzácne a Božie sovo sa nepominie, hoci sa pominú tí, ktorí ho prinášajú. Vďaka, že aj my môžeme čítať a počúvať tieto slová, lebo sú pre nás povzbudením vo viere a nádeji.
V týchto dňoch, kedy spomíname na našich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti, sú pre nás tieto slová evanjeliom, dobrou a radostnou správou o tom, že smrťou sa nič nekončí, pretože ona už nemá posledné slovo. Bola premožená, keď Ježiš Kristus nad ňou zvíťazil svojim vzkriesením. Tým priniesol do života všetkých veriacich svetlo, ktoré presvetľuje všetku temnotu, aj tú najväčšiu, temnotu hrobu. Preto aj my môžeme mať nádej a môžeme sa tešiť, že sa raz naplnia sľuby dané Bohom, že budeme žiť v neporušiteľnosti. Toto si mal pripomínať aj Timoteus a nemal sa odkloniť od kresťanskej viery.
Božím plánom bolo už od počiatku, aby človek, ľudstvo žilo v Božej prítomnosti. Žiaľ prví ľudia si zvolili inú cestu, cestu hriechu, neposlušnosti, ktorá nás doviedla k porušiteľnému životu a teda aj k tomu, že odplatou za hriech je smrť a my jej podliehame. No ako napísal Pavol, milosť Božia tu bola už pred večnými vekmi v Ježišovi Kristovi. Už vtedy. Proroci veľakrát predpovedali, že príde Mesiáš, ktorý napraví to, čo Adam s Evou v raji pokazili. Prinesie záchranu, spasenie. Možno to nepovedali takto konkrétne, ale o to išlo.
Pred dvomi dňami počas Pamiatky reformácie sme počuli Žalm 46. Pre Martina Luthera bol základom napísania našej evanjelickej hymny Hrad prepevný, ale tento Žalm v sebe nesie aj posolstvo o inej záchrane. Autor síce v tej dobe nepoznal Ježiša Krista, ale zaujímavo prorocky predpovedal záchranu nielen pre tých, ktorí žili v jeho dobe a boli pod hrozbou nepriateľov, ale aj do budúcnosti pre tých ostatných, čo prídu.
Napísal o tom, že sa nemusíme báť, keby sa aj prevrátila zem a vrchy klátili sa v srdci mora, lebo Hospodin mocností je s nami. Môžeme to chápať aj doslovne, ale aj obrazne. Pre ich dobu doslovne v tom, že nepriateľské vojská ohrozovali život vyvoleného národa a počas vojen skutočne bolo všetko naruby. Pre nás dnes nám to pripomína obraz smrti. Smrť prináša so sebou nielen zármutok a žiaľ pre tých, ktorí vyprevádzajú svojich blízkych, ale určitým spôsobom rúca naše pozemské istoty, niekedy nám doslova prevráti život v tom našom zabehnutom spôsobe, keď nám berie tých, s ktorými sme sa tešili, a ktorí nám boli aj určitou oporou v živote. Vtedy sú všetky ľudské slová prislabé na potešenie, ale Božie slová nám dávajú do srdca pokoj. Lebo Boh zasľúbil záchranu a tá prišla v pravý čas. Žalmista napísal: „hľa, rieka…potoky jej potešujú mesto Božie, svätyňu príbytkov Najvyššieho. Boh je v jeho strede, neskláti sa. Boh pomôže mu na úsvite.“
Rieka, potok je zdrojom života. Preteká cez mesto, dedinu a ľudia sa od počiatku zdržiavali pri nich, lebo bez vody sa žiť nedá. Jeruzalem nemal síce rieku, ale mal Boha, ktorý bol uprostred a to bola ich záchrana. On bol ako rieka, oživujúca, zachraňujúca.
O vode života hovorí Ján v poslednej knihe, v Zjavení. V poslednej kapitole píše o večnom raji a práve tam spomína rieku vôd života, ktorá bola čistá ako krištáľ a vytekala z trónu Božieho a Baránkovho. Z tejto vody života si bude môcť nabrať každý slobodne a zdarma. Každý, kto verí v Pána Ježiša a podľa toho aj žije.
Takže pre veriaceho človeka je smrť tá, ktorá nám nemôže ublížiť, ale ňou len prejdeme tam, kde bude večný život, čiže k Bohu. To všetko nám zabezpečil Pán Ježiš Kristus svojou smrťou. Veď v nedeľné veľkonočné ráno, na úsvite vstal z mŕtvych a žije. Tým bolo potvrdené Jeho víťazstvo nad smrťou a nadobúda platnosť pri každom, kto verí v Neho.
A tak, milí b. a s., aj dnes povznesme svoj zrak od hrobov k nebeským výšinám, veď odtiaľ nám prichádza pomoc. Pomoc v tejto časnosti, aby sme kráčali priamymi cestami a plnili Božiu vôľu, ale aj mali nádej a istotu v Bohu vtedy, keď sa nám náš osobný svet bude rúcať kvôli rôznym navštíveniam života a sveta. Kiež nám v každej chvíli života svieti svetlo evanjelia a nezhasne ani na poslednej ceste!
Amen.