Text: Rímskym 1, 16 – 17
Zjavuje sa v ňom iste Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery.
KÁZEŇ.
Novozvolený a pápežom korunovaný rímsky cisár Karol V. zvolal v roku 1530 snem do Augsburgu. Chcel vyriešiť dve otázky: odstrániť turecké nebezpečenstvo a urovnať náboženskú otázku. Predpokladal, že najmä riešenie náboženskej otázky s evanjelikmi bude jednoduché, preto aj formulácia pozvania bola veľmi mierna. Mali pripraviť články o otázkach viery a cirkevnej praxe pre rokovanie na ríšskom sneme. Tak vznikli najprv Torgavské články. Keďže Luther nemohol ísť na snem – bol pod kliatbou pápeža – zostal na hrade Coburg. Na snem išli jeho spolupracovníci: Filip Melanchton, Jonas, Spalatin a Agricola. Luther žil na hrade podobne ako keď bol na hrade Wartburg. Nechal si narásť bradu a usilovne pracoval na preklade Biblie do nemčiny; teraz prekladal Starú Zmluvu, konkrétne proroka Jeremiáša a Ezechiela. Okrem toho písal výklady Žalmov. Mnoho a horlivo sa modlieval za zdar predsavzatia evanjelikov vyznať vieru na sneme, aby Hospodin pomohol svojmu evanjeliu. Listami podporoval priateľov a rodinu.
Na sneme sa podarilo predložiť a prečítať Augsburské vyznanie, v ktorom evanjelici chceli dokázať, že stoja na pôde apoštolskej katolíckej – teda všeobecnej cirkvi a vysvetlili v ňom zhodné i sporné články medzi cirkvami. Luther sa z toho tešil, hoci situácia ešte nebola úplne vyriešená.
Pobyt na Coburgu trval od apríla do októbra roku 1530. Práve z tohto obdobia máme aj Lutherove vysvetlenie jeho vlastného erbu, Lutherovej ruže, ktorá sa stala symbolom evanjelickej cirkvi a vidíme ju na zástave, koruhve, pečiatkách cirkevných zborov či na každom oficiálnom liste cirkvi. My ju máme pri kostole pri strome reformácie na zemi vypracovanú z farebných kamienkov a od dnes ju budeme mať aj vyrezávanú drevenú tu v chráme Božom.
Velikáni všetkých čias, významné rody mali svoje erby. Aj v našom kostole ich máme viacero – Bajčiovci tu na kazateľnici, Kelemešiovci na oltári, Dávidovci, Ambróziovci, Párnickí a Čilagiovci na pravej strane od oltára pri okienku. Všetci majú vo svojich erboch to, čo ich symbolizovalo, zvieratá, znaky, veci. Heraldika skúma erby a vysvetľuje ich a iste sú mnohé zaujímavé. Ale Luther si zvolil symbol, ktorý znamená: Spravodlivý z viery bude živý. To je význam Lutherovej ruže, ktorý symbolizuje aj našu cirkev.
Milí b. a s., dnes si pripomíname Pamiatku reformácie. Deň, kedy Luther pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 výpovedí proti odpustkom. Bola to výzva k diskusii a prehodnoteniu toho, čo cirkev dovtedy učila.
Luther ešte ako mních v kláštore prežíval svoj duchovný zápas. Hľadal milostivého Boha, ktorý by ho miloval, a ktorého by aj on mohol milovať. Nakoniec Ho našiel v evanjeliu, kedy poznal, že Boh je našim milostivým Otcom v Ježišovi Kristovi. Jemu sa v dôvere odovzdávame a On nás pretvorí. Skrze vieru sa stávame radostným novým stvorením, aby sme prinášali dobré ovocie. Týmto poznaním sa Luther oslobodil od duševných úzkostí a pochopil ospravedlnenie vierou.
A tak aj my vyznávame, že nerobíme dobré skutky preto, aby sme boli zachránení, ale preto, lebo sme zachránení. To je veľký rozdiel.
Odpustenie hriechov si nemožno kúpiť ani zadovážiť nijakým ľudským spôsobom. Je to dar Božej milosti a lásky voči nám hriešnym ľuďom. V našej cirkvi neexistuje žiadne záslužníctvo. Čiže všetko to, čo robíme, robíme z lásky k Bohu a z vďačnosti za to, že nás zachránil, keď poslal na svet svojho jednorodeného Syna, Pána Ježiša Krista a ten sa obetoval za nás na kríži. To vyjadruje aj Lutherova ruža a to pochopil Luther vtedy, keď čítal list Rímskym, konkrétne náš dnešný kázňový text.
Reformácia znamená obnovu a tú potrebujeme aj my dnes. Aj my sa potrebujeme pravidelne vracať k Božiemu slovu, hľadať v ňom a nachádzať to, čo je potrebné pre náš každodenný život, aby sme vedeli, čo je správne, a tak žili podľa Božej vôle ako Jeho deti.
Každý deň prechádzame rozličnými skúškami viery a dôvery Bohu. Diabol na nás útočí rozličným spôsobom pod všelijakými rúškami nevinnosti a zábavy. Odvádza nás od Krista a viery v Neho. Ponuky tohto sveta sú lákavé a cirkev im nedokáže konkurovať v atraktívnosti. To vidíme aj v týchto dňoch, kedy mnohí oslavujú Halloween neuvedomujúc si, že je to najväčší satanistický sviatok a jeho slávením sa otvárajú zlému.
Pre nás veriacich by malo byť atraktívne práve to, o čom hovoril aj Luther, že máme svojho Záchrancu a Spasiteľa v Ježišovi Kristovi a to by malo formovať aj náš život. Z toho by sme sa mali tešiť.
Každý deň by sme si mali pripomínať, že sme Božie deti vykúpené Ježišom Kristom. Každý deň by sme mali myslieť na to, že nedokážeme žiť svätým životom a vždy nejakým spôsobom zhrešíme, čo nám pripomína čierny kríž v Lutherovej ruži.
Akokoľvek sa snažíme, vždy príde niečo, čo rozvíri pokojnú hladinu nášho života a my urobíme, povieme alebo pomyslíme na niečo, čo nie je správne v Božích očiach. Čím viac poznáme Božie slovo, tým viacej si potom uvedomíme svoju hriešnosť a nedokonalosť. Svoju slabosť voči mámeniu hriechu a dovolím si tvrdiť, že poznaním Písma aj vieme lepšie rozpoznať klamstvá diabla a jeho útoky.
Potom by malo nastúpiť pokánie, teda by sme si mali o to hlbšie uvedomiť, že spravodlivými pred Bohom sa stávame obeťou Pána Ježiša Krista. Preto červené srdce, lebo On musel vyliať svoju krv za nás, aby nás zachránil a vykúpil spod zlorečenstva zákona, ktorý nás usvedčuje z každého hriechu. Pán Ježiš nás takýmto spôsobom oblieka do nového rúcha svojej spravodlivosti a robí nás pred svätým Bohom prijateľnými. Keď si toto uvedomíme, máme v srdci radosť a pokoj. Viera, že Boh nás miluje, že nám odpúšťa, že nás očisťuje a dáva vždy nanovo šancu začať odznova, prináša potešenie do nášho života.
V Zjavení Jána sa píše, že pred Bohom budú raz stáť tí, ktorých rúcha boli vypraté v krvi Baránkovej. Čiže potešenie z obete Pána Ježiša nám prináša nielen úľavu v časnosti, kedy si povieme, že vďaka Božej láske sme zachránení a nemusíme už byť otrokmi hriechu a temných žiadostí, ale zároveň sa môžeme tešiť aj na svoju budúcnosť v nebesiach, lebo vieme, že Ježišova obeť má dosah až tam. Tam nám bude záchranou pre večný život v Božej blízkosti.
Milí b. a s., keď si toto vážne uvedomujeme, musí to s nami pohnúť. Musí nás to nejako posunúť dopredu. Lebo láska premieňa. Láska Pána Ježiša premieňa človeka a zanecháva na ňom stopy. Ak nie sme hluchí a slepí voči tejto Božej obetujúcej láske, tak sa to musí odraziť na našom živote.
Luther si zvolil dobrý erb. Symbol seba a svojho rodu. Snažil sa žiť tak, aby ho to aj charakterizovalo. Tento jeho erb sme prebrali všetci, keď sme sa stali členmi evanjelickej cirkvi. Spravodlivý z viery bude živý.
Dnes sa chceme pýtať, ako je to s nami? Aký odkaz prinášame a odovzdávame generáciám, ktoré prídu po nás? Či naše deti a vnúčatá vedia, prečo sa nazývame evanjelikmi, a prečo sme práve augsburskými a najmä, či poznajú Krista?
Čisté evanjelium, za ktoré bojovali naši predkovia, o ktoré išlo aj pri Reformácii pre vyše 500 rokmi, je vzácny dar Boží. Ak chceme , aby aj naši potomkovia išli cestou evanjelia, musíme im byť v prvom rade my sami príkladom. Každý deň sa obnovovať. Tak ako som to uviedla aj v pozdrave, ktorý ste dostali do svojich domácností.
„Ak ste totiž počuli o Ňom, a dostalo sa vám v Ňom poučenia – ako je pravda v Ježišovi – zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach, obnovte sa duchom svojej mysle a oblečte nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.“
Efezským 4, 21 – 24
Amen