Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Galatským 5, 24 – 25

Tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami. Ak Duchom žijeme, aj obcujme podľa Ducha.

Príhovor k Večeri Pánovej

Ako nám znázorňuje čierne rúcho, ktorým je prekrytý oltárny obraz, Veľký piatok je naplnený smútkom nad tým, ako sa skončil život človeka, Ježiša, Majstra a Učiteľa, pretože umiera na kríži, nevinný. Aspoň tak to vyzerá na prvý pohľad. Pre svet jeden z justičných omylov, nezmyselná smrť, krivda.

Pre nás veriacich, milí b. a s., je dnešný deň, Veľký piatok jedným z najdôležitejších sviatkov v cirkvi, pretože si pripomíname veľkosť Božej lásky. Smrť Pána Ježiša nám dáva zmysel a je potrebná. Počas pôstu sme premýšľali nad prvým hriechom, ktorý prišiel do nášho sveta skrze prvých ľudí, ich neposlušnosť, čím stratili priamy vzťah s Bohom, možnosť prebývať v Jeho blízkosti a v podmienkach mimo raja vstúpili do porušiteľnosti. Preto bola potrebná smrť spravodlivého, aby bol hriech vymazaný a nám otvorený priamy prístup k Bohu tu v časnosti, ako aj možnosť navrátiť sa raz k Nemu vo večnosti.

Nadarmo by sa bol Pán Ježiš narodil v Betleheme, keby potom nebol kráčal cestou, ktorú Mu vytýčil nebeský Otec, s ktorou dobrovoľne súhlasil a podujal sa na ňu pre našu záchranu a spásu. Božia láska nie je len vo Svetle, ktoré prichádza na svet a my si to pripomíname počas Vianoc. Ale to Svetlo preniká cez všetku temnotu tohto sveta, čím odhaľuje a prináša pravdu. Ide až do najtajnejších zákutí, presvieti všetko a napokon víťazí. Tma je absencia svetla. Tam, kde je tma, tam chýba svetlo. Tma musí ustúpiť, lebo tam, kde je svetlo, už nie je žiadna tma.

Dnes sme sa zhromaždili v tejto rannej hodine v chráme Božom, aby sme boli účastní Božieho dobrodenia v prijímaní svätej Večere Pánovej, počas ktorej sa dostávame do priameho spoločenstva s Pánom a máme podiel na Jeho krvi, ktorú za nás vylial. Takýmto spôsobom sú nám odpustené všetky naše hriechy a je nám ponúknutý nový začiatok.

Milí b. a s., dnes sme počuli, že tí, čo prináležia Kristovi, tí si ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami.

Krstom Svätým sme sa stali nielen súčasťou cirkvi, ale aj deťmi Božími. Môžeme si teda povedať, že sme Kristovci, sme tí, ktorí patria do jednej rodiny. Prijímame Kristovu obeť za nás, súhlasíme s tým, čo pre nás a za nás, teda namiesto nás urobil, keď Pán Ježiš zomieral na Golgote. A teda by sa toto všetko malo odraziť na našom živote.

Apoštol Pavol píše do Galácie, hovorí o ovocí Ducha Svätého – nad tým sme sa zamýšľali počas večierní, a hneď na to hovorí o ukrižovaní si tela s vášňami a žiadosťami. To je tak, ako keď si chcem do pohára naliať môj obľúbený nápoj, musím ten pohár najprv vyprázdniť a očistiť, aby v ňom bolo miesto pre nový obsah.

Ak si plne uvedomujeme, čo sa udialo na Golgote, ak sa vieme pravdivo pozrieť aj do svojho vnútra a priznať si, že to boli aj naše hriechy, previnenia, zlyhania a pády, ktoré boli príčinou takejto veľkej obete, potom nás to núti aktívne sa zapojiť do boja proti hriechu a zlu. Čiže to ukrižovanie si tela, to je naša úloha.

Áno, Pán Ježiš za nás umrel, urobil všetko pre našu záchranu. Ale On zároveň povedal, že máme každý deň brať na seba svoj kríž a tak Ho nasledovať. A Pavol pripomína, že ak chceme prinášať dobré ovocie Ducha Svätého, tak musíme najprv vyčistiť svoje vnútro, aby tam bolo miesto pre prácu Ducha Svätého. Čiže ukrižovanie si tela je naša aktívna snaha každý jeden hriech, zlozvyk, to, čomu nedokážeme odolávať, každé pokušenie zlého a naše vzďaľovanie sa od Boha povesiť na kríž. Ako sme aj v nedeľu hovorili, naše telo, každý z nás má v sebe diablov, hadí jed. Sú ním zasiahnuté naše myšlienky, poznačené naše slová a konanie. Naše nohy nás neraz vedú na zlé cesty. Ak si toto všetko uvedomujeme, napokon je to predpoklad k tomu, aby sme vôbec vyznávali svoje hriechy a túžili po ich odpustení, potom sa radi zbavíme všetkého, čo je zlé. Naša aktivita je v tom, že keď len príde niečo nečisté, myšlienka, hneď ju máme odpudiť. Keď nám príde na jazyk slovo, ktoré môže druhému ublížiť, máme ho zastaviť, veď prechádza cez dve brány. A podobne aj naše činy. Dvakrát si rozmyslieť, čo urobíme. Aktívny boj proti zlu je ukrižovávanie si tela s vášňami a žiadosťami.

V tomto svete to nikdy nebolo jednoduché pre tých, ktorí chceli prináležať Kristovi. Lebo svet hovorí opak. Užívaj si! Každý deň si vychutnaj, skús všetko, čo sa ti ponúka! Preto kresťan musí byť ešte viac obozretný, lebo bojuje nielen so svojim telom, ale aj so svojim okolím, so svetom, ktorý si ide svojou cestou, ale tá cesta je bez Boha, bez Ježiša Krista a vedie do zahynutia.

Milí b. a s., Pán Ježiš povedal svojim učeníkom, že ich nenechá samých, ale im pošle Ducha Radcu, ktorý im bude pomáhať, viesť ich, vyučovať. Toto zasľúbenie platí aj pre nás. Aj Pavol napísal, že kto Duchom žije, ten aj obcuje podľa Neho. Duch Svätý bol daný každému z nás pri Krste. Záleží od nás, či Mu dávame v živote priestor, aby nás napĺňal, viedol, pomáhal zdolávať všetky nástrahy a odolávať pokušeniam, inak povedané dával silu priniesť ku krížu svoje hriechy a nechať ich tam. Nevracať sa k nim, nekoketovať s nimi, nezľahčovať ich, neobhajovať sa pri ich konaní; odmietať konať to, čo je nesprávne.

Žiť Duchom znamená nielen dať sa Ním viesť v živote, lebo to by bolo pasívne. Ale znamená to aj vedome kráčať tou cestou, ktorú nám ukazuje.

Takže nestačí len otáčať sa chrbtom k zlému, ale treba aj aktívne konať  dobro, sústrediť sa naň v živote.

Dnešný deň nám pripomína veľkú cenu, ktorá bola za nás zaplatená a našou odpoveďou na Božiu lásku má byť práve naša snaha urobiť všetko preto, aby nevyšla nazmar, aby nebola zbytočná.

Ako odpovedáme na Božiu lásku, sa ukazuje na našom každodennom živote. Ukazuje sa tam to, či sme ochotní križovať si telo so žiadosťami a vášňami – tými nečistými a zlými, ktoré sú v protivenstve voči Božej vôli pre nás, a či sme ochotní podriadiť sa Duchu Svätému a vydať sa po cestách, ktoré nám predznačuje.

Ak Duchom žijeme, aj obcujme podľa Ducha. Slovo obcovať je zastarané a dnes sa nepoužíva, ale my ho máme v našom preklade Biblie. Okrem iného to znamená aj mať dočinenia, stýkať sa s niekým. Všeobecne teda ide o ten náš každodenný život. To, akí sme, s kým sa stretávame, s čím máme dočinenia, čiže ako v živote konáme, či sme čestní, úprimní, či žijeme podľa Božích pravidiel, aké meno máme medzi ľuďmi, ako nám záleží na živote a čo všetko nás ovplyvňuje, čo vpustíme do svojich myšlienok, čo necháme vyjsť zo svojich úst atď.

Keďže sami zo seba nedokážeme robiť to, čo je dobré, máme si v prenesenom zmysle telo ukrižovať, zavrhnúť jeho zlé cesty a naopak chodiť s Duchom po Jeho dobrých cestách.

Takže milí b. a s., dnes očistení krvou Pána Ježiša Krista a posilnení Jeho Duchom vykročme na novú cestu, na ktorej budeme vedome odporovať zlému a podriaďovať sa dobrému. Stávajme sa tým, kým sme, Božími deťmi. Bojujme o čistotu svojho života každý deň a neustávajme. Kresťanstvo nie je našim vlastníctvom, ale je to spôsob života a je to životná cesta.

Amen

Text: 1.Mojžišova 3, 14 – 15 + 20 – 24

¹⁴ Vtedy riekol Hospodin Boh hadovi: Pretože si to urobil, prekliaty budeš nad všetok dobytok i nad všetky poľné zvieratá. Po bruchu sa budeš plaziť a prach budeš hltať po všetky dni svojho života. ¹⁵ Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.  ²⁰ Adam nazval svoju ženu Evou, lebo ona sa stala matkou všetkých živých. ²¹ Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich. ²² Hospodin Boh však riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás, keďže pozná dobro i zlo. Aby však teraz nenačiahol ruku, aby nevzal a nejedol zo stromu života a aby nežil večne, ²³ poslal ho Hospodin Boh von zo záhrady Éden obrábať pôdu, z ktorej bol vzatý. ²⁴ Potom zahnal človeka a na východ od záhrady osadil cherubov s blýskavými plamennými mečmi, aby strážili cestu k stromu života.

KÁZEŇ

Milí b. a s., tému prvého hriechu sme v prvú pôstnu nedeľu začali pri strome. Tam sa odohrala tragédia ľudstva, ktorá má svoje pokračovanie aj v našom svete, lebo stále žijeme pod hriechom, ktorý nás zotročuje. Strom poznania dobra a zla niesol ovocie, ktorému sa mali prví ľudia vyhnúť. Boli na to upozornení a Pán Boh im oznámil aj dôsledky jedenia z tohto ovocia. Napriek tomu neuposlúchli a dali sa strhnúť pokušiteľom.

Minulú nedeľu sme si pripomenuli, aký trest dostal had, žena aj muž za prestúpenie Božieho zákona. Hriech priniesol medzi prvých ľudí vzájomné odcudzenie sa, izoláciu do svojho vlastného sveta a môžeme povedať, že aj určitý druh pretvárky; hrania, kto som. Toto prežívame aj my v našich vzťahoch ako dôsledok hriechu.

Dôsledkom hriechu je aj nepriateľstvo medzi hadom a ženou i jej potomstvom. To sa prejavuje tak, že človek rozmliaždi hadovi hlavu a had mu schvatne pätu.

A tu si môžeme položiť otázku: „Prečo vlastne Boh neodstránil zlo hneď v rajskej záhrade?“ Mohol usmrtiť hada a všetko by bolo vyriešené. Ani nie! Pretože keby mal Boh odstrániť zlo, musel byť odstrániť aj človeka, ktorý už mal vo svojom tele hadí jed. Úprimne, to zlo ani v nás nesedí iba v malom kútiku nášho srdca. Je všade; v našich myšlienkach; ústach, ktoré dokážu zo seba vypustiť tie najzraňujúcejšie slová; v našich rukách, ktoré sú schopné ublížiť, rúcať namiesto budovania; v nohách, ktoré nás vedú na zlé cesty… .

Boh nemohol odstrániť zlo, lebo by zničil svoj výtvor, človeka, nás a toto platí dodnes, čo sa týka zla v našom svete. Namiesto toho urobil niečo iné. Položil nepriateľstvo medzi človeka a hada, teda zlo. Čiže nemusíme to chápať len v tom zmysle, že hady môžu ľudí uštipnúť a ľudia ich zabíjajú. Je to aj obraz o tom, že zlo sa stáva nepriateľom človeka, proti ktorému má bojovať. A Boh dáva človeku výzbroj, ktorú má používať. Dostáva úlohu rozšliapať zlo. Rozmliaždiť mu hlavu.

Hlava je miestom, kde sa vymýšľa zlo. Tam je podstata problému. Tam treba ísť do hĺbky a zničiť všetko, čo zvádza ku zlu, čo škodí a mučí človeka. Je to tak ako s burinou. Necháme jeden slabý korienok a o niekoľko dní z neho už vyrastá byľ, ktorá bude škodiť v našom záhone, rozmnožovať sa a ničiť našu úrodu.

So zlom sa netreba zahrávať. Tak ako sa nemožno zahrávať ani s chvostom hada, lebo nevieme, kedy sa zvrtne a smrteľne nás uštipne. Moc zla chce urobiť všetko, aby nás odlúčila od Pána Boha už tu na zemi, trápila na púti života, a potom spôsobila trvalé zatratenie spred Božej tváre. Pociťujeme to vždy, keď podceníme zlo; keď nepripustíme, čo všetko môže priniesť už len zlá, nečistá myšlienka, alebo slovo, ktoré rozpúta vojnu vo vzťahu.

Zlo si nás môže veľmi nebadane, zákerne opantať, tak, ako to bolo v rajskej záhrade. Vtiahne nás do svojich zákutí pod rúškom niečoho, čo vyzerá lákavo a bude sa predstavovať ako niečo, čo pomáha k múdrosti. No vždy nás to oddelí od nášho Boha. Neprinesie nám to dobré, ale zlé ovocie.

Pán Boh skonštatoval, že človek je už ako jeden z nich, keďže pozná dobro i zlo. Nasiaknutý hadím jedom, dedične si odovzdávajúci náklonnosť k zlému a odpor voči dobrému. Vzďaľujúci sa od Božej tváre a prežívajúci v temnote hriechu. To vidíme aj v našej dobe. Preto Boh musel urobiť razantné rozhodnutie a uzavrieť cestu k druhému dôležitému a výnimočnému stromu v raji, k stromu života. Keby z neho človek jedol, zlo by tu bolo naveky.

Prví ľudia boli z rajskej záhrady vykázaní, Boh ich poslal preč a doslova ich zahnal. Aby zlo nemalo šancu prežiť večne, ku vchodu do rajskej záhrady postavil Boh cherubov s blýskavými plamennými mečmi, aby strážili cestu k stromu života.

Človek začal žiť bez priamej Božej prítomnosti. A to, milí b. a s., to je oveľa väčší trest ako to, že my ženy rodíme v bolestiach, že sme v konflikte s mužmi, alebo že práca je spojená s námahou a to je našou ťažkosťou. Najväčším trestom je, keď Pán Boh od nás odstúpi, keď nás vykáže zo spoločenstva s Ním. Keď nás nechá robiť si veci po našom a prestane nás trestať. Prečo?

Lebo vtedy sme duchovne mŕtvi. Nezamýšľame sa nad sebou, svojim životom, neskúmame, prečo sa nám dejú tie alebo oné veci. Nepociťujeme pichanie svedomia, ale na všetko máme výhovorky a ospravedlnenia. Nechceme riešiť svoj život. Ideme so zlým ruka v ruke, hoci nám sa môže zdať, že žijeme dobrý život. Bez Boha život nikdy nie je dobrý, hoci by sa nám neviem ako darilo a boli by sme šťastní. Lebo bez Neho nikdy nedôjdeme späť do raja a neokúsime ovocie večného života.

Milí b. a s., je tu aj dobrá správa, že na toto všetko nie sme sami.

Keď prví ľudia zhrešili, urobili si zástery z figového lístia, aby zakryli svoju nahotu, keďže stratili slávu Božiu. Pán Boh urobil Adamovi a Eve iné odevy, z kože. Takže tu sa stala prvá vražda zvierat kvôli človeku. Tiekla krv, aby mohla byť zakrytá ich nahota, aby mohli žiť vo svete mimo raja. Krv ako predobraz toho, čo sa malo stať oveľa neskôr, v príhodnom čase, keď príde Mesiáš. Krv ako jediný prostriedok na očistenie od hriechov.

Dnes je Kvetná nedeľa. V pašiových textoch sme počuli, že Pán Ježiš vstúpil do Jeruzalema, hoci vedel, čo Ho tam čaká. Chcel však z lásky k nám dobrovoľne naplniť slová protoevanjelia, prvej dobrej správy, ktorá zaznela práve v dnešnom texte, ešte v raji, na jednej strane ako vyslovený trest pre hada, ale zároveň ako proroctvo, akým spôsobom bude zničené zlo: „Potomstvo ženy rozmliaždi hadovi hlavu a on mu schvatne pätu.“

To je práve to, čo sa stalo na kríži; čo bol ochotný Boží Syn pre nás podstúpiť. Potomok ženy – všimnime sa, že nie muža, nie Jozefa a Márie, ale len Márie, Pán Ježiš. Takže už v raji bolo určené, akým spôsobom budeme zachránení od večného zatratenia a ako nám bude sprístupnená cesta k stromu života. Jedine ten, kto bude mať podiel na krvi Ježiša Krista, bude môcť prejsť cez stráž cherubov s plamennými mečmi. Takého oheň Božej spravodlivosti nespáli, lebo bude zaodetý čistým rúchom Božej spravodlivosti. V chráme v Jeruzaleme bola táto stráž znázornená oponou, na ktorej boli zobrazení cheruby, a ktorá visela medzi svätyňou a svätyňou svätých, kam veľkňaz mohol vstúpiť len raz v roku, aby priniesol obete za hriechy. Keď Pán Ježiš zomrel, táto opona sa roztrhla na dvoje, odvrchu po spodok, čím Boh ukázal, že skrze smrť Jeho Syna je nám otvorený priamy prístup k Nemu. To, čo prvý Adam pokazil, druhý Adam – Ježiš to napráva.

Milí b. a s., dnes si túto skutočnosť môžeme sprítomniť vo svätej Večeri Pánovej, prijať vyliatu krv Božieho Syna pod spôsobom posväteného vína a obeť Jeho života pod spôsobom posväteného chleba. Takže náš milujúci Boh nám v časnosti robí cestu k sebe samému, pozýva nás na ňu, volá nás po mene, hľadá nás, lebo nás miluje a chce nás zachrániť z našich hriechov a poblúdení. A je na nás, či chceme vstať zo svojej pozície a prijať novú, vydobytú Pánom Ježišom, ktorá nám ponúka možnosť žiť opäť v raji, v priamom spoločenstve s našim Pánom.

Tak ako sa všetko začalo pri strome – poznania dobra a zla, všetko by sa malo skončiť opäť pri strome – večného života.

Amen

Text: Galatským 5, 22 – KROTKOSŤ a ZDRŽANLIVOSŤ

Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.

KÁZEŇ

Milí b. a s., dnešnou večierňou chceme uzavrieť zoznam ovocia Ducha Svätého tak ako ho podáva apoštol Pavol v liste do Galácie. Verím tomu, že by sme vedeli určite pomedzi riadky Novej Zmluvy nájsť aj ďalšie cnosti, ktoré by sme mali ako kresťania niesť vo svojom živote a svedčiť nimi, že naša viera je živá. Lebo práve tým, ako žijeme, potvrdzujeme to, čomu veríme a v Koho veríme.

Takže dnes sa budeme venovať posledným dvom cnostiam – krotkosti a zdržanlivosti. Po počutí a uvedomení si, aké sú toto cnosti, vidíme ich prepojenosť a súvis. Ak vernosť bola výrazom kresťanovej spoľahlivosti a jeho dôvery Bohu a druhým, tak tu máme pred sebou ďalšie ovocie, ktoré dá sa povedať vyplýva z vernosti. Krotkosť.

Krotkosť znamená aj tichosť, pokornú poddanosť, ale aj miernosť, kľud vo vnútri, ušľachtilosť, láskavosť a trpezlivosť. Príkladom najväčšej krotkosti bol Pán Ježiš Kristus. O Mesiášovi priniesol proroctvá napr. Izaiáš, kde v 53.kapitole píše: „Strápený pokorne trpel, a neotvoril ústa ako baránok vedený na zabitie, a neotvoril ústa ako ovca, ktorá umĺkne pred svojimi strihačmi“.

Keď sa pozrieme na život Pána Ježiša, vidíme Jeho pokoru pred nebeským Otcom, ktorá sa prejavovala v krotkosti, čiže poddanosti voči Božiemu plánu záchrany ľudstva. Vedel, že ide v ústrety krutej smrti na kríži; vedel, že bude trpieť a predsa to dobrovoľne z lásky k nám urobil. Poddal sa Božiemu plánu, nemenil ho, ale ušľachtilo niesol svoj údel, aby naplnil svoje poslanie na zemi. Z evanjelia Jána sa bližšie dozvedáme o tom, ako Pilát vypočúval Ježiša. Viedli rozhovor a po jeho skončení Pilát vyhlásil, že nenachádza na Ježišovi vinu. Aj to bol prejav určitej krotkosti, lebo iný, keby bol nevinný, bránil by sa, oponoval, dovolával spravodlivosti a búril proti úkladom Židov. Pán Ježiš ani na kríži nežiadal pomstu za svoju smrť, ale prosil pre svojich vrahov odpustenie od nebeského Otca.

Takže krotkosť v sebe nesie poddanosť aj za cenu utrpenia. Nachádzame v nej pokoru voči Bohu aj ľuďom. Nie falošnú pokoru, ktorú si budujeme ponižovaním sa, ale skutočnú, ktorá je v ochote podriadiť sa Božej vôli. V Kralickej Biblii je táto cnosť chápaná ako postoj človeka, ktorý dokáže vlastné krivdy druhým zo srdca odpustiť a tak sa prejavuje jeho pobožnosť. Robí to na základe Pánovho poučenia a príkladu.

Milí b. a s., tak ako krotkosť je určitým spôsobom prejavom sebaovládania, tak podobne aj zdržanlivosť. Aj túto cnosť môžeme rozšíriť o výrazy: umiernenosť, striedmosť, vytrvalosť, alebo aj vidieť jej prejavy na človeku, ktorý je silný vnútorne, je pánom nad sebou – čiže pevne drží veci pod kontrolou.

Gréci v dobe Pavla používali toto slovo v súvislosti: zdržanlivosť od čoho. Takže keby sme rad radom menovali všetky tie konkrétne veci, od ktorých sa má človek zdržiavať, vznikol by nám tu zoznam ďalších cností. Tak ako Gréci v tom videli najmä zdržanlivosť od žiadostí a vášní, tak aj Pavol používa tento výraz najmä, keď hovorí o zdržiavaní sa od pohlavných hriechov a nerestí /nájdeme to v liste do Korintu/.

Zdržanlivosť môžeme vnímať pri telesných pokušeniach, o tom sme hovorili minule pri vernosti. Teraz v pôstnom období naša zdržanlivosť môže byť zameraná na jedlo, TV, IT alebo čokoľvek iné. Ale keď pozeráme na náš život, tak vidíme, že potrebujeme zdržanlivosť aj v tom inom zmysle, vnútornom, nášho srdca. Lebo tam to všetko začína. To, čo vpúšťame do svojho srdca, to z neho vychádza. Ak sa nechceme zdržiavať už v mysli, v srdci, tak potom je len krôčik ku vykonaniu kadečoho. Môže sa to týkať čohokoľvek. Lebo v ľudskom srdci sú rôzne túžby. Nejdeme tu teraz menovať nič konkrétne, len to zhrniem slovami, zdržanlivosť od hriechu, od zla. Vieme, že to môže mať rôzne podoby.

Aj tu nám je príkladom Pán Ježiš, o ktorom už prví kresťania vyznali, že neučinil nič zlého, bol rovný nám ľuďom vo všetkom okrem hriechu. Bol pokúšaný, ale zvíťazil nad diablom a teda sa dokázal ovládať. Bol poddaný Bohu aj v tejto oblasti svojho pozemského života.

Ako je to s nami ?

Milí b. a s., keď sa poddávame Bohu, aby sme prinášali ovocie Ducha Svätého, Pavol nehovorí, že ide o nejaké extatické  vytrženia, ktoré by boli mimo reality a nemali by praktické dôsledky. Naopak. My kresťania by sme mali byť tí, ktorí prispievame k šíreniu dobra a obetavej lásky v tomto svete.

Kresťan by mal túžiť po tom, aby bol dobrý a mal by konať dobro, lebo k tomu ho vedie, ba doslova ťahá jeho nová prirodzenosť, ktorú získal od Krista, to, že je milovaným Božím dieťaťom. Pavol to tak aj píše: „milované dietky Božie, napodobňujte Boha…“.  Takže naše túžby by nemali byť zamerané len na to materiálne, ale najmä duchovné. Svojim príkladom, ktorý je nasledovaním Pána Ježiša, meniť tento svet k lepšiemu.

Uvedomujeme si, aké je to náročné. Vieme, že nedokážeme byť vždy dostatočne silní, aby sa dokázali ovládať a držali pod kontrolou svoje emócie, svoj strach, hnev, pocit nespravodlivosti, ublíženie a pod. Ale už aj túžba po Bohu, byť v Jeho blízkosti, byť pod Jeho vedením nám pomáha pracovať na sebe a najmä, poddať sa vo všetkom. Aj Pavol to tak vnímal, že zdržanlivosť je odovzdanie sa do moci Ducha Svätého za každú cenu.

Počas tohtoročného pôstu sme premýšľali nad ovocím Ducha Svätého. Pripomínam, že je potrebné ku nášmu každodennému životu, kde sa má prejavovať, kde má byť na nás a našom konaní, či slovách viditeľná premena Duchom Svätým. Je to pomoc, aby sme nepoľovali žiadostiam tela, hoci nás pokúšajú, ale ani žiadostiam srdca a našej duše. Práve preto sa máme poddávať Duchu.

Milí b. a s., prajem nám všetkým, aby Božia moc spočinula na nás, aby sme nielen chceli, ale aj dokázali prinášať ovocie Ducha Svätého. Teraz i potom. Amen