Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: 1.Mojžišova 3, 14 – 19

¹⁴ Vtedy riekol Hospodin Boh hadovi: Pretože si to urobil, prekliaty budeš nad všetok dobytok i nad všetky poľné zvieratá. Po bruchu sa budeš plaziť a prach budeš hltať po všetky dni svojho života. ¹⁵ Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu. ¹⁶ Žene riekol: Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou. ¹⁷ A Adamovi riekol: Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, čo som ti zakázal: Nebudeš jesť z neho! – pre teba bude pôda prekliata s námahou sa z nej budeš živiť. ¹⁸ Ba tŕnie a hložie bude ti rodiť a poľné byliny budeš jedávať. ¹⁹ V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.

KÁZEŇ.

Hoci rána bývajú ešte mrazivé, počas dňa nás teší slnko a zohrieva svojimi lúčmi nielen nás a zvieratá, ale aj zem. A tak už začíname vkladať do zeme semienka a v skleníkoch vysievať rôzne plodiny na predpestovanie. S nadšením pracujeme veriac, že naša námaha bude časom odmenená a prinesie nám hojnú úrodu. Starať sa o pôdu a pestovať, však vyžaduje pravidelnosť, dostatok času a aj určité vedomosti, aby to malo zmysel a mali sme z tejto práce úžitok. Napriek všetkým našim snahám sa stáva aj to, že neuspejeme tak, ako by sme očakávali, pretože nevieme ovplyvniť vonkajšie podmienky a počasie. Preto dorobiť si chlieb, postarať sa o rodinu i seba je námahou. Kedysi väčšina ľudí žila z toho, čo si doma dorobili, dochovali. Dnes chodíme do práce, ktorá nás živí, ale tiež musíme uznať, že sme z nej neraz poriadne unavení.

Ktovie ako to bolo v raji. Tam dostal človek úlohu starať sa o prírodu, o zem a strážiť ju. Ale jeho práca možno nebola spojená s námahou, ako je tá naša dnes. Keďže neustrážil svoje srdce a vykonal hriech, neuposlúchol svojho Pána a Tvorcu, musel prijať trest.

Milí b.  s., na začiatku pôstu sme si pripomenuli prvý hriech. Vykonali ho prví ľudia, ktorí podľahli pokušeniu diabla, Božieho aj nášho nepriateľa a teda padli. Nadpis prvej časti 3.kapitoly je Pokušenie a pád. Vtedy sme hovorili najmä o pokušiteľovi, ako k nám prichádza v polopravdách a namotáva nás na svoje lži zaobalené do niečoho lákavého a dobrého. Končili sme ju tým, že máme uprieť svoj zrak k Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorý bol tiež pokúšaný, ale zvíťazil a teda ponúka pomoc aj nám.

Potom sme hovorili o tom, že prví ľudia sa skryli pred Pánom Bohom. Stratili slávu Božiu, ktorá ich zaodievala a chceli zakryť svoju vinu figovým lístím. Hriech im priniesol oddelenie sa jedného od druhého, priepasť medzi nimi aj Bohom. A to platí aj pre náš život. Sami vidíme, ako hriech ničí naše vzájomné vzťahy, ale aj naše spoločenstvo s Pánom Bohom.

Druhá časť textu 3.kapitoly má nadpis Odhalenie priestupku. Pán Boh chce svoje deti mať pri sebe, lebo ich miluje. Preto hľadal prvých ľudí a pýtal sa: „Kde si?“. Tak hľadá aj nás, lebo nás chce zachrániť. Nechce, aby sme boli otrokmi svojich hriechov a zahynuli vo večnosti. Chce nám navrátiť raj, kde budeme spolu s Ním prebývať tvárou v tvár. Volá nás s láskou, aby sme vyšli zo svojho úkrytu, ktorý je v Božích očiach smiešny a detinský, pretože On vie všetko. Pán Ježiš pretrpel všetko na Golgote a zaplatil svojou krvou za naše previnenia dostatočne. Zmieril so sebou svet a chce zmieriť aj nás. Lebo láska toto robí. Hľadá cestu k človeku, aby sme opäť mohli kráčať životom spolu. Náš drahý nebeský Otec a my, Jeho deti. Vo vrúcnom, osobnom a úprimnom vzťahu. Tak sme končili časť o odhalení priestupku.

Milí b. a s., nuž tak ako to býva v našom živote a svete, po odhalení priestupku prichádza trest. Či je to už v škole, doma v rodine, alebo v spoločnosti, platí to. Trest je podľa toho, o čo sa jedná, aké veľké je previnenie človeka. Kým sú to len „malé hriechy“, my ľudia ich oplácame mierne. Ale keď už je to prekročenie určitej hranice, zákon hovorí aj o odňatí slobody človeku.

Ako je to ale v Božích očiach? Tam je každý hriech rovnako vážny a zlý, pretože je to neuposlúchnutie Božej vôle. A teda vražda, či krádež alebo „len“ ohováranie je hriechom, ktorý si zasluhuje trest. V Biblii je napísané, že všetci stratili slávu Božiu a odmenou za hriech je smrť.

Možno v našich očiach aj odtrhnutie ovocia zo zakázaného stromu môže vyzerať ako malý prehrešok. Veď o nič také nešlo. Ale pozor, tento strom nebol len hocijakou jabloňou, slivkou alebo hruškou v rajskej záhrade. Bol to strom poznania dobra i zla. Strom, ktorého ovocie ublížilo. Takže preto aj trest vyplýva z tohto hriechu. Trest pre všetkých, ktorí do tohto boli zapojení.

Keď Pán Boh konfrontoval človeka s tým, čo to urobil, muž i žena sa začali vyhovárať a zvaľovať vinu na niekoho iného. Muž na ženu, žena na hada. Neboli ochotní prevziať zodpovednosť za seba, svoj pád, svoje nesprávne rozhodnutie poslúchnuť pokušiteľa. A tak prichádza trest. To je názov tretej časti 3.kapitoly Genesis.

Trest Pán Boh vyslovuje v opačnom poradí, ako bola Jeho konfrontácia. Tu začína od pôvodcu hriechu, hada. Had, ktorý dovolil, aby skrze neho prehovoril k ľuďom diabol, je potrestaný tým, že bude prekliaty nad všetok dobytok a poľnú zver. Jeho prekliatie bude spočívať v tom, že sa bude plaziť po bruchu a bude hltať prach, teda musí žiť v biede a špine. Zároveň je vylúčený zo spoločenstva druhých zvierat a stáva sa najodpornejším zo zvierat / sú ľudia, ktorým sa hady páčia/. Ďalším trestom bude nepriateľstvo medzi jeho pokolením a ženou. O tom budeme hovoriť viacej až na budúcu nedeľu.

Prichádza na rad žena. Ona nie je prekliata, ale ponesie svoj trest. Keď im Boh prikazoval, aby nejedli zo zakázaného stromu, povedal im, že zomrú /  1.Mojžišova 2,17/. Neumierajú hneď. Ale žijú v podmienkach smrti. Žena smie žiť ďalej, smie rodiť deti. Ale jej život bude poznačený fyzickou bolesťou. Väčšinou deti prichádzajú na svet cez bolesť matky. A vieme, že nielen to. Máme svoje obdobia ako je menštruácia, tehotenstvo, potom menopauza, počas ktorých naše telo bojuje v hormonálnej nerovnováhe a my trpíme, lebo to nie vždy ustojíme.

Žena bude trpieť nielen ako matka, ale aj ako manželka. Teda bude trpieť aj psychicky. Bude túžiť za svojim mužom. O tom sme hovorili počas požehnania manželských párov. Aké to je v tých našich vzťahoch niekedy náročné, akí sme rozdielni a často sa nechápeme, hoci sa máme radi. Manželstvo nie je len o fyzickom prepojení, ale aj o nežnosti, pozornosti, emocionálnom pochopení. Ale ako povedal Boh, muž bude vládnuť, dominovať. Ako sme počuli minulú nedeľu o pozíciách žien v Nigérii, je to pravda. Ale nielen tam, myslím, že tento dôsledok hriechu trápi veľa žien.

Posledný na rad prichádza muž. Jeho rozsudok a trest je aj zdôvodnený: „Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol si…“ Muž, ktorý bol stvorený prvý, viacej poslúchal iných ako Pána Boha. Následky pre neho budú tvrdé. Pre neho bude pôda prekliata. Prekliatie je opakom požehnania. Ak pred pádom bola práca v raji hrou a radosťou, tak teraz sa stáva ťažkou. Drina v neustálom zápase s tŕním a hložím, tzv. burine, ktorá bude brániť hojnej úrode. Napriek tomu zem bude rodiť a bude živiteľkou človeka.

Milí b. a s., práca ako taká nie je trestom. Aj v raji človek musel pracovať. Ale námaha je trestom. Vyčerpanie a opotrebovanie ľudského tela. Vieme, že niektorí ľudia sa doslova zoderú pri práci.

Týmto trestom zároveň dáva Pán Boh hranicu času pre človeka na zemi. Určuje dĺžku života. Smrť je niečo neprirodzené a záhadné. Ľudským rozumom nepochopiteľné, že človek tu žil a zrazu ostala len telesná schránka. A tá sa za čas rozpadne a človek sa vracia do zeme. Veľmi pekne je tu symbolicky pomenovaný prvý človek: Adam. Jeho meno znamená – človek z hliny,  prsť zeme. A pôda sa po hebrejsky povie – adamah. Takže človek sa stáva prachom, navracia sa po smrti do zeme.

Tak ako kus hmoty pri jeho stvorení ožil, tak pri smrti tento život z jeho tela uniká. Hrozné dôsledky neuposlúchnutia Tvorcu. A nevieme s tým nič urobiť. nemáme moc nad smrťou, nevieme ju premôcť.

Čo teda ďalej? Kde je východisko pre nás ľudí? Kto nás zachráni?

Milí b. a s., riešenie prináša Pán Boh. On nechce, aby sme uviazli mŕtvi v zemi a boli prachom. To riešenie je v Ježišovi Kristovi. V Jeho láske. V Ježišovej blízkosti smrť stráca svoju horkosť a my už nemusíme povedať, že človek odišiel. Ale že odišiel domov. Späť k svojmu Tvorcovi.

A nielen to. Láska Pána Ježiša je riešením aj pre naše vzťahy. Sme Ním milovaní a v Ňom dostávame novú pozíciu, sme rovnocenní. Sme Božie milované deti. Kto toto pochopí a prijme, tak môže milovať druhého ako seba samého, môže sa cítiť dobre v jeho blízkosti, lebo vie, že v Božích očiach máme rovnakú cenu. To, čo sme stratili pádom a prežívame ako určitú poníženosť, dostávame späť v Ježišovi Kristovi. A naša rozličnosť, rozdielnosť, ktorá nám samozrejme ostáva, nám môže byť veľkým prínosom, kedy sa budeme navzájom dopĺňať.

Kiež nás aj počas nasledujúcich dní vedie poznanie a prijatie Božej lásky v živote. Pri všetkých našich pádoch a zlyhaniach, aby sme vždy nachádzali cestu k Otcovi a k Synovi, nášmu Spasiteľovi a u Neho nachádzali nový začiatok.

Amen.

Modlitba.

Dobrotivý náš Pane, my vieme, že si zasluhujeme trest za to, že často odbočujeme z Tvojich dobrých ciest, po ktorých nás chceš viesť. Robíme to, čo sa Ti nepáči a nám škodí. Neposlúchame Ťa, mysliac si, že vieme všetko aj bez Teba. Ďakujeme Ti, že nás z tohto bludného kruhu o svoje spravodlivosti vytrhuješ a vo svojom slove poukazuješ na potrebu našej záchrany. V našich srdciach môže horieť oheň túžby po Tebe, Pane, lebo vieme, že Ty si poslal svojho Syna, aby nás spasil, zachránil pre večný život, a tak nám navrátil vstupenku do raja. Ďakujeme Ti za Tvoju lásku a milosť a prosíme, pomáhaj nám žiť podľa Tvojej vôle, aby sme si zbytočne neprivodili na seba časné tresty a večné odlúčenie od Tvojej tváre.    Amen.

Text: Galatským 5, 22 – VERNOSŤ

Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.

KÁZEŇ

Milí b. a s., prvé tri cnosti, ovocie Ducha Svätého – láska, radosť, pokoj sú zamerané na vzťah k Pánu Bohu. Druhá trojica cností – zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť sú určené voči ľuďom. Dnes máme pred sebou poslednú trojicu ovocia Ducha Svätého – vernosť, krotkosť a zdržanlivosť. Tie majú charakterizovať postoj k nám samým, ale zároveň sa v nich má prelínať postoj k Pánu Bohu a k ľuďom zároveň.

Prvá z trojice je uvedená vernosť. V gréckej Novej Zmluve je to slovo „pistis“, čo je nielen dôvera, ale aj viera, úver, presvedčenie, dôvernosť, overenie, istota, záruka /dôkaz/ dôvery, dané slovo, sľub, uistenie, spolok, zmluva, rukojemník, dôvod. Čiže pod týmto pojmom sa skrýva toho omnoho viac, než len vernosť.

Človek, ktorý verí v Pána Boha, sa dostáva do určitého vzťahu s Ním. Tento vzťah môže byť povrchný, tak ako sú aj mnohé naše medziľudské vzťahy. Poznáme sa s mnohými ľuďmi, vieme sa s nimi porozprávať, môžeme sa v ich prítomnosti cítiť dobre, ale to je všetko. Nejdeme do hĺbky. Nezdôverujeme sa im, nevpúšťame si ich do intímnej duševnej blízkosti, nepotrebujeme s nimi byť často. Presne takto môže vyzerať aj náš vzťah s Bohom, konkrétne s Ježišom Kristom. Vieme o Ňom, uvedomujeme si, čo všetko pre nás urobil, dokážeme s Ním tráviť určitý – nami určený – čas, ale v podstate náš vzťah nemá veľký dopad na náš život, pretože nejdeme do hĺbky.

Sú ľudia, ktorí chcú viac. Chcú mať bližší vzťah s Bohom a trávia s Ním oveľa viacej času. Sú ako učeníci, ktorí každý deň kráčali s Ježišom, videli, čo konal, počuli, čo hovoril a ako sme to videli aj v niektorých častiach seriálu Vyvolení, bolo to pre nich niečo fascinujúce. No napriek tomu potrebovali prejsť procesom premeny mysle, čo sa potom odrazilo na premene ich života, správania atď. Myslím si, že toto platí aj pre nás dnes. A tí, čo sa ponárame do väčšej hĺbky vzťahu s Pánom Ježišom, sami vidíme, ako sme v niektorých oblastiach svojho života len na povrchu, pretože ho do konkrétnej sféry svojho života nechceme vpustiť.

Kresťan by sa mal cítiť zaviazaný vierou v Krista a to by sa malo odraziť na jeho vernosti voči druhým, ale aj dôveryhodnosti jeho samého, teda aby sa mu dalo veriť. Čiže na tom, ako sa dá veriť človeku, vieme odhadnúť aj jeho dôveru voči druhým a vieru v Boha. Aspoň takto by mala platiť rovnica o ovocí Ducha – vernosti.

Milí b. a s., už viac krát som hovorila, že ovocie Ducha je darom od Boha, ale záleží, či ho prijmeme. A to sa týka aj vernosti. Pán Boh sa nikomu nenatláča a nenúti ho veriť a dôverovať, iba nás pozýva do vzťahu so sebou, dáva nám svoje slovo a sľubuje, že bude s nami a povedie nás. Uisťuje nás o svojej láske a túžbe zachrániť nás pre večný život. Pre tých, ktorí túto ponuku prijímajú, prichádza do srdca istota, ktorú vzbudzuje práve dôvera Bohu a spoľahnutie sa na Neho. Ja som si v texte vyznačila slová hrubým, aby sme si ich mohli porovnať s pojmom „pistis“ z gréckeho slovníka. Lebo keď sa na to pozrieme, je to naozaj tak, že toto všetko hovorí o ovocí Ducha vernosti.

Hoci my ľudia sme nedokonalí a v mnohých situáciách života zlyhávame, predsa len môžeme zažiť to, čo učeníci, keď sa z nich, ktorí sa učili pri Ježišových nohách, stali apoštolovia, teda nositelia zvesti evanjelia. Dôverovali Bohu a sami sa stávali dôveryhodnými. Cirkev rástla a rozširovala sa po celej krajine. A v spoločenstvách sa ukazovali ďalší, ktorým mohli dôverovať. Boli vernými Pánovi Ježišovi Kristovi, až tak, že boli ochotní obetovať svoje životy a my vieme, že väčšina z nich aj umrela martýrskou smrťou.

V dnešnej dobe nie je potrebné – zatiaľ – nastaviť svoj život pre vieru v Krista. Momentálne riskujeme len pohŕdanie ostatnými, ktorí nás zaradia medzi podivínov a mávnu nad nami rukou, lebo nechápu, ako si môžeme pre vieru v Krista odriekať niektoré pôžitky tohto života a byť verní Bohu, ktorého ľudské oko nevidelo. Rovnako smiešne musíme pred ľuďmi vyzerať, ak dôverujeme druhým a snažíme sa nesklamať nikoho, ale ho uistiť o svojej dôveryhodnosti.

Tento svet nikdy takéto cnosti nemal, nenosil a ani ich neuznával ako potrebné a dôležité. Ale keď prišiel Pán Ježiš, On priniesol naplnenie zákona aj v tom, aby sme dostali dary Ducha Svätého a rozmnožovali ich v tomto svete tým, akí budeme. Ak sme vo vzťahu s Pánom Ježišom hlbšie, tak nás to aj musí trápiť a budeme túžiť aktívne pracovať najmä na sebe, aby naša viera bola zároveň vernosťou Bohu a naša vernosť voči Bohu sa prejavovala v postoji k sebe a druhým. Lebo tak by to malo byť, keď nám na niečom záleží, že sa snažíme dosiahnuť to zo všetkých síl.

Milí b. a s., vieme veľmi dobre ako ľahko sa dôvera a vernosť stratia a ako ťažko sa zase nadobúdajú. Pretože nedôvera je plná strachu a podozrenia. Myslím, že týmto sme si už neraz prešli v našich medziľudských vzťahoch a cítili sme ťarchu tohto bremena, ktoré nás okliešťovalo a dávalo skutočne zabrať.

Kresťan sa má snažiť minimalizovať všetko, čo by u druhých mohlo vyvolať nedôveru voči nemu a zároveň má dôverovať Bohu, ktorý dokáže a vie dať svoj pokoj do našich sŕdc, aby sme sa zbytočne netrápili.

Keď sa teraz ešte na chvíľu vrátime ku predchádzajúcemu ovociu Ducha, tak vidíme, že naozaj sú všetky skrz naskrz poprepletané. Jedno súvisí s druhým a navzájom sa aj dopĺňajú. Pretože napríklad pokoj súvisí s tým, čo prežívame, ale zároveň môžeme dôverovať Bohu, ktorý je nad všetkým, čiže nemusíme sa báť, ale môžeme mať radosť v srdci. Aj v tých najhorších chvíľach života môžeme myslieť na Božiu zhovievavosť a nežnosť, v ktorých sa nad nami Boh zmilúva a je k nám dobrotivý, lebo nás miluje. A to nám pomáha ponárať sa hlbšie do vzťahu s Ním, lebo vieme, že u Neho nájdeme všetko – pokoj, radosť atď. /vyznačila som ovocie Ducha hrubšie/.

Takže keď premýšľame o svojej vernosti, myslime na to, že Boh je verný k nám. On dodržal všetky svoje sľuby voči človeku od samého začiatku. Jeho vernosť sa niekedy môže prejaviť aj tvrdosťou a nemusíme jej rozumieť. Ale ako je napísané v 2.Mojžišovej 20, 5 – 6: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch do tretieho a do štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania.“, tak to je.

Božia láska je horlivosťou za nás, aby sme žili ako Božie deti, ako tí, ktorí spoznali v Pánovi Ježišovi svojho Záchrancu a Spasiteľa a chcú sa Mu podobať a nasledovať Ho. Niekedy aj cez ťažké máme prejsť k tomu dobrému, aby sme prinášali ovocie Ducha Svätého a svojim životom preukazovali vernosť Bohu. To všetko nám má byť k úžitku pre náš život a aj pre životy druhých. Záleží však od toho, do akej hĺbky vzťahu s našim Pánom ideme.

Amen.

Text: Galatským 5, 22 – DOBROTIVOSŤ

Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.

KÁZEŇ

V nedeľu poobede sme si vypočuli skvelú prednášku o umelej inteligencii /AI/. Myslím si, že niektoré informácie nás aj prekvapili, najmä v tom ohľade, čo nám AI prináša a ako sa razom mení svet okolo nás. Žiaľ nie k lepšiemu, ale k horšiemu. Najviac je to badateľné na deťoch a mladej generácii. Tí, čo učíme – ja len 3 hodiny týždenne – si to všímame v škole, ale aj na spoločných stretnutiach, táboroch či víkendovkách. Zla pribúda a tlačí sa čím ďalej tým viac k mladším, k deťom. My vieme, že každý sa rodíme s dedičným hriechom, a že aj malé deti dokážu robiť zle. Ale tu je viditeľný posun, kedy už v škôlke alebo na prvom stupni deti dokážu byť k sebe extrémne neprajné, zlé a to nielen verbálne, slovami, ale aj skutkami. A my sa pýtame, kde sa to v nich berie!

Isteže je to aj o vzoroch, ktoré deti dnes majú na internete, ale aj v tom, že nehľadajú vzory, ktoré sú dobré. Skôr ich to pritiahne tam, kde je zlo. Platí to aj o nás dospelých, že nás skôr zaujme zlá správa ako dobrá. Nakoniec televízia na tom stavia. Či už v dennodenných správach alebo aj vo filmoch či seriáloch, ktoré vysiela. A keď to človek pozerá každý deň, nečudujme sa. Čo vpúšťa do seba, to aj vydáva.

U Matúša 12, 34 – 35 čítame: „Lebo z plnosti srdcia hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu.“ Tak ako to platí o našich sovách, to isté platí o našich skutkoch.

Milí b. a s., dnes sa chceme zamýšľať nad ďalším ovocím Ducha Svätého a tou je dobrotivosť. Cnosť, ktorou človek prináša dobré. V tomto súvise nám napadá otázka: „Kto je dobrý?“

Božie slovo poukazuje na to, že všetci ľudia zhrešili a v nikom nie je sláva Božia. Tak sme si to pripomenuli aj na začiatku pôstu, keď sme hovorili o prvom hriechu.

O tom, že nikto z ľudí nie je dobrý nám svedčí aj Pán Ježiš. Raz prišiel za Ním bohatý mládenec a oslovil Ho: „Dobrý Majstre, čo dobrého robiť, aby som mal večný život?“ Ježiš mu odpovedal, že nikto nie je dobrý, iba jeden, Boh. A ak chce vojsť do večného života, má zachovávať prikázania.

Ten bohatý mládenec zachovával Božie prikázania od mladosti. Mal úctu a lásku voči rodičom a najbližším, ale ani druhým neškodil; nikoho nezabil, neokradol; nescudzoložil s nikým; o nikom nerozprával nepravdy, aby mu urobil zlé meno alebo ho znevážil, neohováral. Miloval blížneho ako seba samého. Z ľudského pohľadu by sme takéhoto muža nazvali dobrým a spravodlivým. A predsa Pán Ježiš vidí problém, ktorý mu bráni na ceste za Ním. Mal veľa majetku. Priľnulo k nemu jeho srdce. Nedokázal sa ho vzdať. Prekážka, kvôli ktorej stráca to najcennejšie, večný život.

Milí b. a s., je veľmi dôležité, čo máme vo svojom srdci na prvom mieste a kde náš poklad. Niekedy práve tento poklad – môže byť rôzny, nemusí to byť len majetok – nám bráni v tom, aby sme sa cele poddali Bohu a riadeniu Ducha Svätého, a tak aj prinášali ovocie Ducha.

Opäť pripomínam, že ovocie Ducha je darom pre každého človeka. Sám si ho nevie vytvoriť. Platí to aj o dobrotivosti. Dary sa prijímajú. Aj tie materiálne, aj duchovné. Vždy je na nás, či ten dar prijmeme alebo odmietneme. Či sa podriadime Bohu alebo sa vzoprieme a pôjdeme svojou cestou.

Dar dobrotivosti nie je o ľudskej láskavosti, milote a zhovievavosti, ktorá by vyvierala v našom srdci na základe našej snahy milovať druhých. Nedokážeme to, pretože si všetko podmieňujeme. To je to slovko AK… . Čiže potrebujeme zdroj dobroty, z ktorej budeme čerpať a návod, vzor, podľa ktorého sa budeme správať.

Ak je dobrý iba jeden, Boh, tak iba On nám môže byť týmto zdrojom a prameňom, vzorom a návodom k tomu, aby sme aj my niesli v sebe dobro, a teda mohli prinášať ovocie dobrotivosti. Opäť je to Jeho láska, ktorá nás premieňa k Jeho obrazu a dáva nám silu konať dobré. Dobré, ktoré je dobré nielen pre nás samých, ale aj pre druhých.

Aj tu si musíme uvedomiť, že my vieme prinášať dobro pre seba. Ale to dobro nemusí byť dobrom pre druhých, ak sme my sami meradlom dobra. Pre mňa môže byť dobré napríklad si vysadiť stromy do záhrady, lebo mi budú prinášať ovocie. Ale pre suseda to vôbec nemusí byť dobré, lebo mu zatienim jeho políčko na zeleninu alebo niektoré z mojich stromov budú škodiť jeho úrode, či robiť neporiadok z lístia.

Takže čo sa týka dobra, našou normou môže byť iba jeden, Boh. On nám dal prikázania, aby nás chránil. Všetkých spolu, navzájom, aj každého jednotlivo. On určil normu dobra tak, aby sme si navzájom neškodili, rešpektovali sa, aj svoje potreby a boli zároveň sami chránení pred zbytočným zlom a hriechom. Preto je dôležité poznať Božie slovo, ktoré nám ukazuje ako máme žiť. Z neho sa učíme aj na základe postojov, slov a činov Pána Ježiša, čo znamená prinášať dobré. A aj to je spôsob ako sme premieňaní k dobrotivosti.

V súvise s dobrotivosťou mi napadlo ešte zlaté pravidlo, ktoré priniesol Pán Ježiš. Dovtedy platilo oko za oko, zub za zub. Ale On hovorí: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci.“

Takže my ako veriaci v Pána Ježiša, kresťania, patriaci Jemu, máme túžiť prinášať dobré tomuto svetu, ľuďom okolo nás. Pán Ježiš nás vyzýva k aktivite, aby sme boli dobrým príkladom pre druhých a ponúka nám dar Ducha – DOBROTIVOSŤ.

Ako sa to má prejaviť v realite?

V grécko-slovenskom slovníku je to slovo, ktoré sa vraj používa len v biblickom kontexte „agathosuné“ a znamená nielen dobrotivosť, ale aj poctivosť a počestnosť. Kiež nás ľudia v našom okolí poznajú podľa toho a budú sa pýtať na zdroj, ktorý nám pomáha prinášať to najlepšie z nášho srdca. Kiež sa pýtajú na Pána Boha, ktorý svojou láskou chce vyplniť srdce každého z nás, aby sme mohli potom z neho vynášať dobré ovocie.

Pôstne obdobie nás pozýva k príprave na slávenie sviatkov a premene nášho vnútra, aby sme v každodennom zápase dovolili Bohu formovať náš charakter, naše vnútro a žili v slobode od zlého a v slobode k dobrému prinášali ovocie dobrotivosti.

Amen.