Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Lukáš 24, 13 – 35 – Emauzskí učeníci

¹³A hľa, v ten istý deň išli z nich dvaja do mestečka, vzdialeného od Jeruzalema na šesťdesiat honov, ktoré sa volalo Emauzy. ¹⁴A zhovárali sa o všetkom, čo sa stalo. ¹⁵Ako sa tak zhovárali a navzájom dotazovali, priblížil sa k nim aj sám Ježiš a šiel s nimi. ¹⁶Ale ich oči boli zdržiavané, aby Ho nepoznali. ¹⁷Povedal im: Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou? A oni sa zastavili smutní. ¹⁸Jeden z nich, menom Kleofáš, Mu odpovedal: Ty si zrejme jediný z tých, ktorí sú v Jeruzaleme, a nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo. ¹⁹Opýtal sa: A čo? Odpovedali Mu: Čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol muž prorok, mocný v skutkoch a slovách pred Bohom a pred všetkým ľudom, ²⁰ako Ho veľkňazi a naši poprední mužovia dali odsúdiť na smrť a ukrižovať. ²¹A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael, ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. ²²A naplnili nás úžasom aj niektoré ženy spomedzi našich, ktoré na svitaní boli pri hrobe, ²³a keď nenašli Jeho telo, prišli a povedali, že sa im aj anjeli zjavili, ktorí hovoria, že žije. ²⁴I niektorí z našich odišli ku hrobu a našli ho tak, ako aj ženy povedali, ale Jeho nevideli. ²⁵On im povedal: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! ²⁶Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy? ²⁷Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom. ²⁸Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. ²⁹Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. ³⁰A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. ³¹Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. ³²I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? ³³A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi. ³⁴Títo hovorili: Vskutku, vstal Pán a ukázal sa Šimonovi. ³⁵Vyrozprávali aj oni, čo sa stalo na ceste, a ako Ho poznali podľa lámania chleba.

KÁZEŇ

Tak ako učeník Pána Ježiša, Tomáš, iste sa našli aj viacerí, ktorí sa potrebovali osobne stretnúť so vzkrieseným Ježišom, aby uverili, že žije. Veľmi dobre si vieme predstaviť dvoch skleslých, užialených ľudí, ktorí kráčajú cestou z Jeruzalema do Emauzy. Majú pred sebou okolo 11 km chôdze a tak aj dostatok času, aby všetko ešte raz prebrali, vyrozprávali a tak dali zo seba von to, čo ich ťažilo. Udalosti, ktoré prežili počas Paschy, ich nenechajú na pokoji. Smrť ich Majstra, potom prázdny hrob, v ktorom ostali len plachty, anjeli, o ktorých rozprávali ženy, čo boli pri hrobe a nezodpovedané otázky, ktoré im neustále vírili hlavou. Stále dookola o tom rozprávali a navzájom sa dotazovali, pýtali jeden druhého, lebo to bola najaktuálnejšia téma posledných dní, ale zároveň aj najbolestnejšia, ktorá sa ich osobne dotýkala.

Ich zrak bol natoľko zastretý smútkom a sklamaním, že nespoznali, kto sa k nim na ich ceste pridal. Ježiša. Vzkrieseného. Živého. Keď začali rozhovor s neznámym mužom, vysvetľovali mu, prečo sú takí smutní. Ich smútok pramenil z toho, že Ten, do ktorého vkladali všetky svoje nádeje, je mŕtvy. Poprední Izraela Ho dali zamordovať, a smrť na kríži bola zároveň Jeho potupou. Tak zomreli ich nádeje. Nádeje, ktoré boli najmä vo vykúpení Izraela. V ich reči a myslení to znamenalo obnovenie niekdajšej slávy, akú mal tento národ počas kraľovania Dávida. Časov slobody, rozkvetu a mieru najmä počas vlády kráľa Šalamúna.

Na ich sťažovanie sa, výlevy smútku a sklamania, či pochybovania o tom, čo povedali ženy, im odpovedal: „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy?“

Nerozumní chápeme najmä v tom zmysle, že naozaj nerozumeli a leniví srdcom, čiže nedali si tú námahu, aby ich slovo Božie, zvestované skrze prorokov, presvedčilo o niečom inom, ako bolo v ich predstavách. Milí b. a s., tak ako sme počuli z úst Izaiáša na Veľký Piatok, že Mesiáš mal byť trpiacim Božím služobníkom, to bola cesta, ktorou mal kráčať Záchranca Izraela. To bol spôsob, akým jedine mohol vykúpiť Izrael.

Potom im Ježiš začal všetko vysvetľovať počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, všetko, čo bolo o Ňom napísané. Vysvetľovať znamená odkrývať to, čo bolo dovtedy zahalené určitým rúškom tajomstva a nepochopenia. Ale oni zrejme nerozumeli. Zaujímavé je, že chceli, aby zostal s nimi. Ich vnútro akoby im hovorilo, že s týmto človekom sa cítime bezpečne, dobre, istejšie.

A tak zostal. Stoloval s nimi a keď vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im, vtedy Ho odrazu spoznali. On zmizol.

Ten moment bol pre nich kľúčový. Celý čas bol s nimi Vzkriesený, ale nepoznali Ho. Darmo počúvali výpovede z Písma, ich srdcia boli stále naplnené zármutkom a myseľ neochotná pospájať si veci dokopy a vidieť pravdu. Až to dôležité, to, čo sa odohralo, keď boli na Poslednej večeri, keď označil seba za baránka, ktorého krv musí tiecť a telo byť zabité, aby mohla prísť záchrana, až to im otvorilo oči. Áno, Ježiš žije. Oni sa s Ním stretli. To bola novina! Taká novina, ktorú si nemohli nechať pre seba a nemohli už ďalej pokračovať vo svojej ceste týmto smerom. Hneď, hoci sa už zvečerilo a cesty už neboli až tak bezpečné ako cez deň, vstali a vrátili sa späť do Jeruzalema. Tam našli jedenástich učeníkov a ďalších Ježišových nasledovníkov zhromaždených, aby aj oni potvrdili, že zažili stretnutie so živým Ježišom, vzkrieseným. V tom čase sa Pán ukázal aj Šimonovi.

Milí b. a s., tento príbeh môže byť len peknou spomienkou na krátke obdobie medzi Ježišovým vzkriesením a vstúpením na nebesá. Jedným z predivných zážitkov, keď Ten, o ktorom si mysleli, že je mŕtvy, žije a ukáže im svoje rany po ukrižovaní, rozpráva sa s nimi, či si pýta od nich jesť. Lebo Biblia zaznamenáva viacero stretnutí so Vzkrieseným a každé bolo trochu iné.

Ale pre nás tento príbeh má byť viac. Má nás povzbudiť k pevnej dôvere, že Pán Ježiš neostal v hrobe, ale vstal a žije. Keď v Židovstve chceli niečo potvrdiť, stačili dvaja svedkovia, ktorí zhodne hovorili. A Nová Zmluva nám poskytuje oveľa viac svedkov, dvoch emauzských učeníkov, jedenástich najbližších učeníkov, hovorí o 500 bratoch, ktorým sa zjavil Kristus, ďalej sú tam ženy, ktoré sa stretli so vzkrieseným Ježišom pri hrobe a ďalší.

Možno je vzkriesenie pre nás nepochopiteľná udalosť, lebo sme ju nevideli na vlastné oči. Možno máme pochybnosti aj o tom, že Boh môže riadiť náš život a beh tohto sveta. Možno vieme z Božieho slova veľa, počúvame ho pravidelne, a predsa sme ako Emauzskí, že nerozumieme a možno sme leniví srdcom prekročiť určitú hranicu chápania.

Možno máme v živote pocit, že je všetko na našich ramenách a nemáme pri sebe Toho, o ktorého by sme sa mohli oprieť.

Milí b. a s., Pán Ježiš kráča životom s nami, ale je často nepoznaný. Aj my sa správame podobne, že putujeme týmto životom, navzájom sa rozprávame o mnohých veciach, ktoré nám ležia na srdci. Pýtame sa jeden druhého, prečo sa toto alebo hento stalo, nevieme si odpovedať, nerozumieme svojej životnej ceste a z toho všetkého nás premkne smútok, možno sklamanie, že všetko mohlo byť inak. A možno dostávame podnety zvonka, tak ako tí dvaja, keď ženy hovorili o otvorenom a prázdnom hrobe, tak aj my akosi nechceme uveriť, keď nám niekto prináša svedectvo o Ježišovi, že žije a že je s nami skrze svojho Ducha.

Často zareagujeme ako Tomáš a niekedy ako Emauzskí, ktorí len konštatovali, ale nevedeli k tomu povedať viacej. Neraz máme aj my svoje predstavy o živote, očakávania, ktoré by mali naplniť naše túžby. Myslíme si, že sú správne. Môžu sa veľmi podobať predstavám o vykúpení Izraela, ktoré malo tkvieť vo vonkajšej premene situácie. Chceme pre seba a svoje deti lepší svet. Chceme mať dostatok, mier, bezpečie, chceme žiť vo svete lásky a prijatia. A možno automaticky čakáme, že toto Boh urobí a odstráni zlo.

Ale Ježišova cesta viedla cez utrpenie a smrť, aby bola zaplatená vina, odstránený hriech tečením Jeho krvi na kríži. Tak ako sme o tom hovorili počas pôstu, keď sme skúmali podrobne prvý hriech. Podobne aj v našich životoch nemusia byť naše predstavy o ceste, ktorou kráčame, naplnené. A možno nerozumieme Božiemu plánu pre náš život tak, ako by sme chceli a nepoznáme všetky odpovede na naše otázky, ale dôležité je, aby sa nám otvorili oči a my, aby sme spoznali, že Pán Ježiš kráča s nami.

Emauzskí poznali Ježiša pri lámaní chleba. V tej chvíli sa pýtali: „Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?“

Ale potom sa obrátili a vrátili sa tam, kde bolo ich miesto. V kruhu nasledovníkov Ježiša.

Milí b. a s., my dnes môžeme mať spoločenstvo so živým Pánom pri Večeri Pánovej. Aj dnes sa môžeme utvrdiť vo viere, že On žije, že je prítomný v našich životoch. A spôsob, akým chce priniesť záchranu nie je vo v našich životoch. A spôsob, akým chce priniesť záchranu nie je vo vonkajších zmenách, aj keď aj tie môžu nastať, ale najmä v našich srdciach, v našom vnútri, kam prináša odpustenie, očistenie od všetkých hriechov a šancu na nový začiatok. Je to podnet k tomu, aby sme sa aj my obrátili, nešli už tou cestou smútku, nepochopenia, sklamania, ale pridali sa k tým, ktorí sa tešia, lebo ich Pán je s nimi.

Rovnako je to pozvanie, aby sme sa stali nositeľmi dobrej správy, evanjelia a svedčili aj svojim životom o živom Ježišovi, o Kristovi, ktorý sa stal našou Záchranou a Spásou. Tak budeme pomáhať aj druhým, aby pre nich nezostal Ježiš iba dieťaťom narodeným v Betleheme, ale stal sa ich Mesiášom.

Amen.

Modlitba

Pane Ježiši Kriste, odpusť nám, že Ťa na svojej životnej ceste často nerozpoznáme. Nevidíme Tvoju prítomnosť, ale skôr sa sťahujeme do svojho vnútra, kde je plno bolesti, smútku, sklamania z nenaplnených očakávaní. Až potom, po určitých indíciách spoznávame, že Ty si bol celý čas s nami. Rozdúchaj plameň viery v našich srdciach, aby sme nepochybovali o Tvojej dobrotivej vôli pre nás, aj keď jej možno nebudeme rozumieť. Pomôž s dôverou kráčať Tvojimi cestami, aj keď nebudú podľa našich predstáv.

Pane, dnes chceme zložiť ku Tvojmu krížu všetky ťarchy svojho života, bolesti, ktoré nás premkli z rôznych dôvodov, strach, ktorý nás neraz paralyzuje a bráni nám v tom, aby sme Ti plne dôverovali. Do Tvojich otvorených rúk chceme vložiť svoje životy a prosiť Ťa, kráčaj s nami životom a neopúšťaj nás. Tvoje vzkriesenie nech je vzkriesením našich nádejí a našej istoty, že Ty si živý Pán. Prosíme, nech Tvoj pokoj naplní naše srdcia.

Amen.

Generálny úvod:

Určite viete o tom, že máme dve Veľké noci. Židovskú a tú našu, kresťanskú. Židovskú Veľkú noc svätia Židia a svätil ju každoročne aj Pán Ježiš. Bola stanovená v 3.Mojžišovej 23, kde je Zákon o sviatkoch. Najprv deň sviatočného odpočinku, potom Pascha ako sviatok Hospodinov, presne určený na konkrétny deň. O Pasche sa dozvedáme oveľa skôr, ešte keď bol vyvolený národ v Egypte, a keď mala nastať 10.rana. Boh skrze Mojžiša vtedy povedal Izraelcom: „Zachovávajte sviatok nekvasených chlebov, lebo práve v ten deň som vyviedol vaše voje z Egyptskej krajiny.“  Takže Židia si dodnes pripomínajú a ďakujú za vyvedenie z otroctva v Egypte.

Druhú Veľkú noc svätíme my kresťania. V tom istom čase ako Židia, len už v inom, novom význame. Vyslobodenie z otroctva, ale od hriechu a smrti. A ako oslavu zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista, ktorý nás vyviedol do Božieho predivného svetla z tmy, v ktorej by sme museli žiť aj zomrieť. Keďže tretí deň od smrti Ježiša na kríži, teda od piatku je nedeľa, mení sa aj sviatok odpočinku zo soboty na nedeľu.

Veľká noc je ďalším dôležitým sviatkom, ktorému by sme mali venovať pozornosť podobne ako Vianociam. Nie navonok, ale vnútorne, duchovne. Na to máme príležitosť najmä počas týchto dní počnúc Zeleným štvrtkom až do zajtra, ale aj potom každú nedeľu si pripomínať, že Pán Ježiš žije a je Víťazom nad smrťou, diablom a hriechom a pozýva nás, aby sme aj my mali podiel na Jeho víťazstve.

Modlitba: 

Kto mal už s Tebou skúsenosť, vzdáva česť Tvojmu menu.

Žije svoj život pre večnosť aj pre Zem zasľúbenú.

Darovaný čas vykupuje, skutkom viery Ťa teší.

Ty chrániš ho a povzbudzuješ. Za Tebou svoj beh beží.

S vďakou rozdáva z požehnania, blízkych štedrosťou hostí.

Čím začínajú jeho priania? Vojsť k Tebe do radosti.

Chválospevom Ťa oslávi. Spoznal moc Tvojho mena.

Cesta k životu v Kristovi je draho vykúpená.

Text: Ján 20, 24 – 31

²⁴Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Ježiš prišiel. ²⁵Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. ²⁶Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! ²⁷Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. ²⁸Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj! ²⁹A Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili. ³⁰Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú napísané v tejto knihe. ³¹Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac – aby ste mali život v Jeho mene.

KÁZEŇ.

Známy príbeh o neveriacom Tomášovi dal podnet k vzniknutiu prirovnania – si ako neveriaci Tomáš. Si ako ten, kto potrebuje dôkazy, ktorý si chce všetko overiť, vidieť na vlastné oči, dotknúť sa atď. Myslím si, že je veľa podobných ľudí, ktorí – ktovie na základe čoho – jednoducho potrebujú doložiť viditeľný dôkaz ku všetkému, aj niečomu bežnému zo života, aby tomu verili. Tým, ktorí dokážu veriť bez dôkazov to musí poriadne vadiť a môže to byť aj zdrojom vzájomných konfliktov.

V našich životoch sú určite udalosti, ktoré nespochybňujeme, ale veríme im na prvé počutie. Často to býva pri našich vlastných deťoch, ktorým všetko veríme, ale po čase zistíme, že to, čo hovorili, napr. ako ukrivdení, nebola 

celkom čistá pravda, resp. nebolo povedané všetko. Tiež ľahko veríme klebetám a radi pridáme ešte štipku korenenia, aby to malo grády. Senzácie nás bavia a radi nimi bavíme druhých. Ťažšie je to už s vážnymi vecami a otázkami. Tým sa nám nechce až tak zaoberať, preto mnohé len tak presúvame do úzadia. Najmä to, čo sa zdá byť neuveriteľné, alebo čo treba len uchopiť vierou a nemáme to podložené tak, ako by sme chceli.

Vezmime si napr. učeníkov. Po piatkovom zdanlivom fiasku ich Majstra a Učiteľa, keď tí, čo si to mohli spoločensky dovoliť, snímali Jeho mŕtve telo a ukladali Ho do hrobu, iste neočakávali to, čo sa stalo na tretí deň. Rovnako boli na tom učeníci. Zamkli sa zo strachu pred Židmi. Verili, že keby ich pochytali, skončili by ako ich Pán.

V evanjeliách máme viaceré správy o tom, kto prvý stretol vzkrieseného Ježiša, ako to bolo pri Ježišovom hrobe a mohlo by nás to aj zmiasť, pretože tieto správy nie sú jednotné. Ale to tak býva, že ľudia niekedy vnesú chaos do udalostí, ktoré sú spojené aj s emóciami. Nevedia presne povedať, čo bolo skôr, nemajú to na kamere. A v jednom evanjeliu sa píše, že keď prišli ženy od hrobu so správou, že Ježiš žije, učeníci im neverili. Mysleli si, že blúznia, že sa pomiatli od žiaľu nad stratou svojho Pána.

V dnešnom texte ich už 10 vidíme po skúsenosti stretnutia so živým Kristom a len jeden, Tomáš, má problém uveriť, že za niekoľko hodín sa takto všetko zmenilo. A že sa stalo to, čo je – dá sa povedať – neuveriteľné.

Po týždni prichádza Tomáš opäť k učeníkom, tým desiatim. Nemáme napísané, či ho opäť presviedčali, alebo sa rozprávali o niečom inom. Ale vtedy sa odrazu pred nimi zjavil Ježiš. Zastal si do prostriedku. Tak, aby na Neho všetci videli. A Tomášovi poskytol možnosť overiť si Jeho bytie. V tej chvíli mu stačil sám Ježiš, aby o Ňom vyznal: „Môj Boh a Pán“.  Ježiš ho napomenul, aby nebol neveriaci, ale veriaci. Čiže inými slovami aj dôverujúci, nepochybujúci, nepotrebujúci si všetko overiť.

Milí b. a s., tento príbeh poznáme, ale dnes chcem trochu poukázať na koniec príbehu: Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú napísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac – aby ste mali život v Jeho mene.

Myslím si, že nielen v dobe, kedy Pán Ježiš kráčal týmto svetom, sa udialo Jeho mysľou, slovom či rukami mnoho znamení a učeníci to videli na vlastné oči, počuli a zažili. Aj potom v prvej kresťanskej cirkvi, neskôr počas prenasledovania kresťanov, v čase prijatia slobody a v stredoveku i novoveku by sa mohli popísať knihy o tom, čo všetko predivné – v dobrom zmysle slova –  sa dialo v cirkvi skrze vieru a dôveru ľudí, že Boh je s nimi. A dovolím si tvrdiť, že keby sme my sami začali premýšľať a spomínať na všetko to, čo sme s našim Pánom prežili, ako v našich životoch neraz konal, cez čo všetko nás previedol a v čom všetkom dal potrebnú múdrosť, lásku i silu, tak by toho bolo naozaj veľa.

Pre nás je však podstatné to, čo je napísané v Božom slove. To má byť postačujúce na to, aby sme: verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a veriac – aby sme mali život v Jeho mene.

Máme dosť dôkazov, dosť svedectiev ľudí, ktorí  o Ňom hovorili aj za cenu straty života a dodnes sú tu ľudia, ktorí prinášajú evanjelium, posolstvo o Ježišovi ako Spasiteľovi. Niekedy sú však uši druhých zapchaté pre toto svedectvo. Chcú dôkazy, chcú potvrdenie… Možno sú to naši najbližší, ktorým sa ťažko vysvetľuje to, čo sme prežili v srdci, lebo to je osobná skúsenosť s Ježišom, to je zažitie Ježiša v srdci a to sa nedá len tak odovzdať. To musí človek sám zažiť. O tom je viera, tak sa to učíme aj na konfirmačnej príprave. Možno keď máme cudzím rozprávať o Bohu, o Pánovi Ježišovi, tak máme obavy, čo si o nás ľudia pomyslia. Aby nás azda nepovažovali za nejakých sektárov a pod. A možno my sami v tom nemáme úplne jasno, tak ani nevieme, ako na to.

Milí b. a s., všimnime si, čo urobil Pán Ježiš, keď prišiel medzi učeníkov – zastal si do prostriedku. Do centra ich pozornosti. A to je to, čo chce aj pri nás. Chce, aby sme boli okolo Neho, a On bol v strede. Uprostred nášho života, našich dní, našich radostí i starostí. Ponúka nám sám seba, aby sme už nepochybovali, ale verili, dôverovali, že On žije a je s nami ako povedal až do skončenia sveta.

Viera v Ježiša ako osobného Záchrancu a Spasiteľa je dôležitá. Bez nej totiž nie je možné ľúbiť sa Bohu. Vierou aj dôverujeme, že keď raz nastane náš posledný deň a smrťou prejdeme do večnosti, pre zásluhy Pána Ježiša Krista obdržíme večný život. To je aj cieľ nášho života a k nemu by malo smerovať všetko naše snaženie, naša práca, náš každodenný život.

Ježiša Krista nemôžeme zaradiť len medzi mnohých, ktorí boli významnými ľuďmi, ktorí priniesli svetu nové myslenie alebo kus dobra. On jediný má byť v centre našej viery ako Boží Syn. A aj my máme vyznávať ako Tomáš: „Môj Boh a Pán.“

Túto vieru máme vyznávať nielen v tichej komôrke svojho srdca, ale aj pred druhými, ktorí budú okolo nás, uprostred ostatných veriacich. A to môže byť pre nich pomocou, aby aj oni verili.

Niekedy slová nestačia, tam musí nastúpiť život.

Veľmi sa mi páči výrok Johna Galsworthyho: „Ježiš žil a zomrel nadarmo, ak sme sa od Neho nenaučili riadiť náš život podľa večného zákona lásky. Avšak všade tam, kde vládne skutočná láska, je Kristus živý.“

Milí b. a s., Veľká noc je pre nás výzvou v mnohých veciach, no najmä nášho každodenného života. Práve počas všedných dní sa máme pýtať, koho alebo čo máme v centre našej pozornosti, a ako sa to odráža na našom živote. Ako kresťania, veriaci by sme sa mali vážne zaoberať touto otázkou a svojimi životnými postojmi, myšlienkami, slovami a skutkami prispievať k nepísanej knihe svedectiev o tom, že Kristus vstal z mŕtvych a žije. Žije aj medzi nami, uprostred nás!

 Amen

Text: Izaiáš 53

¹Kto uveril našej zvesti a na kom sa zjavil zásah Hospodinov? ²Vyrástol pred nami ako výhonok a ako koreň z vyprahnutej zeme. Nemal postavu ani dôstojnosť, aby sme ho obdivovali, ani výzor, aby sme po ňom túžili. ³Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal choroby, ako niekto, pred kým si ľudia skrývajú tvár, opovrhnutý bol, a nevážili sme si ho. ⁴Ale on niesol naše choroby, vzal na seba naše bolesti. My sme sa nazdali, že je zasiahnutý, Bohom bitý a strápený. ⁵Ale on bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. ⁶My všetci sme blúdili ako ovce, všetci sme chodili vlastnou cestou. Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás.  ¹¹Pre námahu svojho života uzrie svetlo. Svojím poznaním môj spravodlivý sluha dá spravodlivosť mnohým a ich neprávosti sám vezme na seba. ¹²Preto mu dám podiel s veľkými a s mocnými sa bude deliť o korisť, pretože obetoval svoj život na smrť a počítaný bol s priestupníkmi, hoci on zniesol hriechy mnohých a zastúpil priestupníkov.

KÁZEŇ

Každá doba má svoje vzory, ľudí, ktorí sú mienkotvorní, vystupujú z radu a určitý čas žiaria na svojom nebi, kým ich niekto nenahradí. Väčšinou sú to tí, ktorí si dajú záležať na svojom výzore, oblečení, postavení a dokážu byť inšpiráciou pre mnohých ďalších. Môžu to byť politici, herci, speváci, v dnešnej dobe rôzni influenceri, ktorí majú svojich obdivovateľov a aj nasledovníkov. Keďže prístup na internet majú čím ďalej tým mladšie generácie a svoje detstvo prežívajú viac v online priestore ako v realite pri normálnych hrách, už u nich vidíme tendenciu preberať a odkukávať rôzne, nie vždy dobré veci. Aj to, čo je v očiach sveta dôležité a kto má hodnotu a teda nastavovať si už v detstve priority, ale žiaľ postavené na vonkajšej kráse, peniazoch a moci. Mnohé deti túžia byť influencermi, lebo tam vidia rýchlo zarobené peniaze a páči sa im byť známy, mať vplyv a užívať si život. A toto sa týka aj nášho kresťanského sveta. Máme totiž aj veriacich, ktorí dávajú cez IT rôzne videá, posielajú modlitby, či vysvetľujú Božie slovo. Ale pozor. Všetko sa dá zneužiť aj na zlé a môže niekedy viacej uškodiť ako pomôcť. V Novej Zmluve máme viacero varovaní, aby sme skúmali duchov, čiže skúmali, či to, čo sa nám predkladá, je od Pána Boha, alebo od zlého, pretože aj on pozná Božie slovo, veď ním pokúšal samotného Ježiša. A sám Ježiš povedal, že v posledných časoch prídu mnohí falošní proroci a budú sa vydávať za záchrancov, budú hovoriť: „Tu je Kristus“, aby zviedli mnohých.

Milí b. a s., Biblia je dnes dostupná každému. Máme ju k dispozícii, môžeme si ju kedykoľvek otvoriť a čítať. Tam nájdeme to, čo potrebujeme vedieť, aby sme mohli veriť v Pána Boha. Zaujímavé na nej je, že jej texty sa navzájom prelínajú a dopĺňajú a ako to máme v našej cirkvi ako pravidlo, tak vlastne Bibliu vysvetľujeme ňou samou.

Aj dnes máme pred sebou text, ktorý je pre nás kresťanov dobre pochopiteľný, pretože vieme, o kom bol napísaný. Predsa o Pánovi Ježišovi. Ale ľudia Starej Zmluvy ho nevedeli spojiť s konkrétnym menom človeka, pretože v tej dobe ešte neprišiel na zem. A tí, ktorí by nepočuli o Ježišovi, tí by tiež nevedeli, že je to On, ale predstavovali by si niekoho, kto teda zrejme neurobil nejaký silný dojem na druhých, keďže Izaiáš hovorí o človeku, ktorý nemá postavu ani dôstojnosť na obdiv. Nemá výzor ako tí, ktorí sú na bilbordoch a usmievajú sa na nás, aby nám predviedli reklamu nejakej spoločnosti. Skôr naopak. Izaiáš prináša opis človeka, ktorý bol opovrhnutý a opustený ľuďmi. Nikto si ho nevážil.

Tak ako pred Vianocami, aj teraz bežia v TV rôzne biblické filmy, aj o Ježišovi. Väčšinou je v nich zobrazený ako sympatický fešák s úsmevom na tvári, ktorý všetko zvláda až na koniec svojho života, kde prežíva strach. Ale Izaiáš hovorí o Mesiášovi niečo iné. On nezapadá do štýlu dnešných influencerov, a nebolo to tak ani v Jeho dobe. Áno, na chvíľu ohúril ľudí a zaujímali sa o Neho mnohí, lebo konal divy a zázraky. Pomáhal, bol láskavý a prinášal to, čo ľudia potrebovali, prijatie, lásku. Neštítil sa tých, ktorí boli na okraji spoločnosti a bol za to kritizovaný, že jedáva a pije s hriešnikmi. Po čase, kedy ľudia zistili, že Jemu nejde o politické zmeny a svetskú vládu, začali Ho opúšťať, až napokon okolo Neho zostala len hŕstka nasledovníkov. Lebo ľudia chceli oslobodenie od vonkajšieho nepriateľa. Nevideli, že ten vnútorný je oveľa horší a nebezpečnejší. Pýcha, samospravodlivosť, povrchnosť a pokrytectvo.

Tak ako bolo už v raji znázornené, ako bude človek oslobodený a zachránený, tak aj u Izaiáša vidíme, aký bude Mesiáš a akým spôsobom nás vykúpi. Nie ako slávny kráľ, nie zmenou politiky, ale svojou smrťou.

Milí b. a s., v tom opise Mesiáša, kde chýba vonkajšia krása, akoby sa odrážal stav ľudí, ich bieda, opustenosť a bolesť, vnútorná bolesť, ktorá týra človeka až do tej miery, že sa mu to odrazí na tvári a prenesie do pohľadu. A na zohyzdenú ľudskú bytosť sa ťažko pozerá, odvraciame od nej tvár. Nemá pre nás cenu, lebo sme zvyknutí, že v našom svete sú iné meradlá, krása, dokonalosť, užitočnosť, je to skoro v každej reklame. Iné si nevážime. A takto pristupujeme aj k ľuďom. Keď niečo nie je výnimočné, strácame o to záujem. Je to príliš bežné, obyčajné.

Navonok takto Pán Ježiš mohol pôsobiť, ako jeden z mnohých, jednoducho človek. Ale my si dnes pripomíname, že On bol tým najdôležitejším človekom, ktorý sa na túto zem narodil.

V dobe Starej Zmluvy sa ľudia očisťovali prinášaním zvieracích obetí. Tak to bolo nariadené aj v Mojžišovom zákone. Tieto obete sa však museli stále opakovať. Nikdy neboli dokonalé. Boh sa však rozhodol priniesť obeť, ktorá bude dokonalá a bude prinesená iba raz s trvalou platnosťou pre všetkých, ktorí budú mať podiel na tejto obeti. Bude to Baránok Boží, ktorý sníme hriechy sveta. Bude to trpiaci Mesiáš, muž bolestí, ktorý vezme na seba všetko, čo ťaží ľudské pokolenie, s čím sa človek vtedajšieho sveta, ale aj toho dnešného trápi a nevie s tým bojovať, nič urobiť.

Počas pôstu sme hovorili o tom, že všetci zhrešili a nemajú slávy Božej. Stratili sme to, čo sme mali v raji a stále strácame, keď nežijeme podľa Božej vôle. A my to ani nedokážeme. Potrebujeme Záchrancu. Potrebujeme niekoho, kto je ochotný za nás zomrieť, aby sme nemuseli pre svoje hriechy a poblúdenia zomrieť my sami.

Izaiáš to vyjadril obrazom blúdiaceho stáda oviec. Napísal, že všetci sme chodili vlastnou cestou, tou, ktorá sa páčila nám, ktorá nám najviac vyhovovala, ktorá bola ako to ovocie z raja, zvodná a lákavá na zmúdrenie.

A ako opisuje Izaiáš Mesiáša, presne tak sa tieto slová naplnili v Ježišovi Kristovi.

Ale on niesol naše choroby, vzal na seba naše bolesti. My sme sa nazdali, že je zasiahnutý, Bohom bitý a strápený. Ale on bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. Svojím poznaním môj spravodlivý sluha dá spravodlivosť mnohým a ich neprávosti sám vezme na seba.

Milí b. a s., keď pohliadneme na kríž a vidíme tam visieť Ježiša, či neboli pravdivé tieto predpovede Starej Zmluvy? Veď Pán Ježiš presne toto podstúpil. Bol počítaný medzi zločincov, tých, čo prestúpili zákon a pritom On zniesol hriechy mnohých a zastúpil priestupníkov.

Čo nám zostáva?

Ďakovať za kríž, za ochotu Pána Ježiša zomrieť za nás, tak ako to budeme spievať v nasledujúcej piesni. Za Jeho ochotu vymeniť si s nami miesto, na ktorom sme mali byť my. A vďaka by mala priniesť aj túžbu po novom živote. Takom, ktorý by bol dobrým svedectvom, že vieme, kto má najväčší vplyv na náš život a kto je našim vzorom.

Amen