Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Žalm 98

¹Spievajte Hospodinovi novú pieseň, lebo vykonal veci zázračné: zvíťazil svojou pravicou, svojím svätým ramenom.²Hospodin oznámil svoju spásu, svoju spravodlivosť zjavil pred očami národov.³Spomenul si na svoje milosrdenstvo, na vernosť domu Izraela. Všetky končiny zeme uzreli spásu nášho Boha.⁴Plesaj Hospodinovi, celá zem! Jasajte, tešte sa, spievajte,⁵spievajte Hospodinovi pri citare, pri citare nech zaznie spev!⁶Za zvuku trúb a rohov plesajte pred Hospodinom, Kráľom!⁷Nech hučí more i to, čo je v ňom, svet i tí, čo na ňom bývajú!⁸Nech rieky zatlieskajú rukami a s nimi nech aj vrchy plesajú⁹pred Hospodinom, lebo prichádza súdiť zem. On bude spravodlivo súdiť sveta národy podľa práva.

KÁZEŇ

Jar je jedným z najkrajších ročných období, lebo všetko začína ožívať, premieňať sa, zelenať a kvitnúť. Rodí sa nový život v celej prírode. Rastlinky začínajú vykúkať spod zeme a to aj také, o ktorých sme si možno mysleli, že zamrzli či uhynuli. Vtáčiky nepretržite vyspevujú a spríjemňujú nám naše dni, ktoré možno trávime aj v záhradkách, keďže je dobré počasie a relatívne teplo.

Milí b. a s., sú ľudia, ktorí jarným obdobím len tak prebehnú, ale potom sú tu takí, ktorí sa zastavia a započúvajú, zahľadia, tešia a žasnú nad toľkou krásou, čo máme okolo seba. Zastaviť sa znamená aj uvedomiť si dokonalosť, ktorá je v prírode viditeľná, a ktorú do nej vložil sám Stvoriteľ. Vidíme v nej obrovskú kreativitu, ktorá nás inšpiruje a je podkladom k nášmu vlastnému tvoreniu. A vtedy v našich srdciach možno vzíde túžba ďakovať. Ďakovať Bohu za to všetko, čo stvoril, dal do nášho sveta a teda aj nám, aby sme to užívali.

K vďačnosti a chvále Božej nás dnes volá aj Žalmista. Priam nás vyzýva, aby sme spievali Hospodinovi novú pieseň, lebo vykonal divné veci.

Keď je niečo divné, tak sa nad tým čudujeme. Divný môže byť človek, keď nezapadá do štýlu, ktorým žijú ostatní. Napríklad samotár, alebo ten, čo nie je v štandarde ostatných. A môže to byť v dobrom aj v zlom. A väčšinou, keď je niečo divné, tak to vnímame ako zlé. Niekedy druhému nerozumieme, preto sa nám zdá to, čo sa deje, divné. Napríklad, keď niekto koná odrazu inak ako dovtedy, keď sa začne obliekať inak alebo si vytvorí nové zvyky, ktoré predtým nemal. Vtedy nám to príde divné a my tušíme, že za tým niečo je.

Žalmista tiež napísal, že Hospodin vykonal divné veci a presne ich aj pomenoval: „Pravica Jeho pomohla Mu i Jeho sväté rameno.“ Zaujímavé je, že tu nemáme menovanú konkrétnu osobu, o ktorú sa jedná, a ktorej Hospodin pomohol. Ale stačí, že tu máme rozlíšené veľké a malé písmeno v slove Mu. Vždy, keď píšeme podobné slová s veľkým písmenom – ako tu v texte – jedná sa o Pána Ježiša alebo samotného Boha. A tým pádom nás dnešný text odkazuje na Pána Ježiša. On je Ten, ktorému Hospodin pomohol.

Nie je to tak dávno, čo sme slávili Veľkú noc. Pripomínali sme si udalosti, ktoré sa odohrali v posledný týždeň pre Veľkou nocou, a teda aj pred utrpením a smrťou nášho Pána. Ak prorok Izaiáš písal v 53.kapitole o trpiacom Mesiášovi, tak Žalmista prorocky jednoducho, v skratke opísal divné veci, ktoré sa udejú, ale ktoré on akoby opísal už vykonané. A tie divné veci my vieme konkretizovať a vztiahnuť na Pána Ježiša. Divné veci sú, že Boh dovolil, aby Jeho Syn bol mučený, a potom potupne ukrižovaný. A divné veci sú aj tie, že bol vzkriesený na tretí deň a žije. Mnohí ľudia nad tým mávnu rukou a neveria tomu, lebo nerozumejú. Neporozumenie im bráni v tom, aby uverili. Je to pre nich divné.

Pre nás, ktorí veríme, sú to tiež divné veci, lebo žasneme nad veľkosťou Božej lásky, ktorá presahuje naše chápanie, ale zároveň ďakujeme, že to všetko Boh dal skrze Pána Ježiša, pretože pre nás je to na záchranu. A niekedy sa vieme poriadne diviť láske. Ako nás môže Boh milovať, keď sme hriešnici? Ako mohol dať to najcennejšie, keď my si to nevieme ani dostatočne vážiť? Božia láska a spôsoby jej prejavu sú niekedy divné, a keď nás to prenikne, prejde cez naše srdce, tak sa tiež pýtame so Žalmistom v 8. kapitole: „Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš?“

Milí b. a s., keď pozrieme na svoj život a vidíme mnohé Božie dobrodenia počnúc od každodennej Božej starostlivosti o nás až po veľké veci, kedy nás predivne zachránil, alebo nás previedol cez ťažkosti a dal nám sily zvládnuť a uniesť bremená života, či by sme Mu neďakovali?! Tak ako dáva život v prírode, neustále ju obnovuje, revitalizuje už tým, že do nej vložil kód zachovania života, rovnako je to aj pri nás. Žijeme, hýbeme sa a trváme na tomto svete. A neraz v našom živote vykonal také veci, že sme my sami nad tým žasli a aj druhí, ktorí to videli a počuli.

Nebolo to len v našom živote, ale aj vo svete všeobecne. Boh nezabudol na svoje dielo, ale stará sa oň. Jeho starostlivosť je viditeľná, len niekedy ju človek prehliada a inokedy ju kazí, keď neprimerane zasahuje do Božieho diela a chce preberať na seba kompetencie, ktoré mu nepatria.

Božia starostlivosť však prekračuje hranice tejto časnosti. Aj to máme v našom dnešnom texte. Na konci, kde Žalmista píše: „prichádza súdiť zem, svet bude súdiť v spravodlivosti, národy v úprimnosti.“

Raz zažijeme Božiu spravodlivosť, o ktorú neraz žiadame už tu na zemi, a ktorú možno nevidíme, alebo jej niekedy ani nerozumieme. Ten, kto bude súdiť svet, je Pán Ježiš. On príde v deň, ktorý určí sám Otec presne tak, ako určil aj Jeho príchod do tohto sveta. Aj vtedy to bolo nepatrné a iba niektorým bolo dané rozpoznať v malom dieťati, narodenom v Betleheme, Božieho pomazaného. Ako je to aj v piesni Zmierenie –

Nech nádherná dnes pieseň znie Boh v Synovi dal nám zmierenie                                                        len kvôli nám, len pre nás žil naveky nad zlým zvíťazil.

A kým svet spal, On nad ním bdel  a biedny sám na kríži mrel.                                                                              On právo má, je Boží Syn. Halí nás rúchom kráľovským.

Dnes to vyzerá podobne. Svet spí vo svojich túžbach a predstavách. Žiaľ aj mnohí, ktorí sa riadia ku kresťanom. Nevidia Božiu lásku, Božiu starostlivosť, a preto ani neďakujú.

Žalmista vyzýva, že celá zem má prepuknúť v jasot, celá zem sa má radovať a použiť k Božej oslave všetky možné prostriedky, najmä hudobné nástroje, ale aj vlastný hlas, ktorým môžeme vzdať vďaku Bohu a máme tlieskať. Keď tlieskame, tak vyjadrujeme obdiv, vďaku, ctíme si navonok toho, komu tlieskame.

Žalmista hovorí aj o riekach, ktoré majú plesať. Čiže príroda má svojim fungovaním vzdávať Bohu chválu. A ona to aj robí, stačí sa započúvať…

Milí b. a s., aj vďaka patrí medzi to, čo má byť viditeľné na našom  každodennom kresťanskom živote ako odozva na Božiu lásku, na to všetko, čo sme dostali v Pánovi Ježišovi Kristovi.

Dnes ďakujeme už tým, že sme prišli do kostola na služby Božie, že spievame nábožné piesne, modlíme sa, tešíme sa zo spoločenstva s ostatnými kresťanmi. A podobne to má byť aj v našom bežnom dni. Našu vďaku majú odrážať naše slová, aj zvesť, ktorú nimi nesieme druhým, aby videli a poznali Božiu milosť a lásku aj ostatní.

Raz príde deň, kedy naša vďačnosť nebude mať hraníc, deň posledný, deň spasenia a nového života v Božom kráľovstve. Vtedy pochopíme všetko, čomu sme tu nerozumeli a v pokore pokľakneme pred Bohom. Vidiac tú dokonalosť už nebudeme váhať ani chvíľu a celí budeme žiariť vďačnosťou.

Ale skúsme už teraz vedome hľadať a nachádzať to, za čo môžeme ďakovať a premeňme svoje myšlienky v slová vrúcnej vďaky.

Amen

Text: Júda 1, 20 – 21

Ale vy, milovaní, vzdelávajte sa vo svojej najsvätejšej viere a modlite sa v Duchu Svätom. Udržujte sa v láske Božej a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista na večný život.

KÁZEŇ

Minulú nedeľu sme hovorili o tom, že Veľká noc a jej udalosti sa majú odraziť na našom každodennom živote. Pripomínali sme si, že máme rátať aj s utrpením pre Krista, lebo nasledovať Jeho šľapaje, vkladať nohy do Jeho stôp, znamená aj trpieť. Kráčať za našim Pastierom, Pánom Ježišom, nás niekedy stojí aj stratu – našich priateľov, pozícií alebo výhod, ktoré ponúka tento svet. Jednoducho veriaci kresťan je ochotný vzdať sa toho, o čom vie, že by mu to uškodilo alebo by to bolo proti Pánu Bohu.

Milí b. a s., to, že máme vedome bojovať o svoju vieru a vzdávať sa teda toho, čo je zlé a nesprávne, to nie je novinka, ktorú riešime my v našej dobe, lebo máme pocit, že dnes je svet zlý a príliš na kresťanov dolieha jeho pokušenie. Dnes sme skôr viacej informovaní o všetkom, čo sa deje, čo je dostupné a mnohí prestali rozlišovať, vyberať si. Dovolia jednoducho prebehnúť svojou mysľou čokoľvek bez toho, aby to triedili a často konajú podľa toho. Ale svet bol zlý vždy, odvtedy ako do neho vstúpil hriech. Potvrdením toho je aj list Júdu, brata Jakubovho a vlastne Ježišovho po matke, v ktorom napomína veriacich, aby sa nepridávali k tým, ktorí konajú neprávosti, povoľujú svojim žiadostiam a žijú nemravne.

Keby sme čítali tento najkratší list v Novej Zmluve – má len 1.kapitolu, v ktorej je 25 veršov, čiže dlhších viet – videli by sme, že ich napomína Písmom, udalosťami, ktoré sa stali, a ktoré sú pre každého výstrahou. Spomína tam vyslobodenie Izraelcov z Egypta, ale aj záhubu tých, ktorí neustále reptali proti Bohu; padlých anjelov, ktorých drží Boh vo večných putách na súd veľkého dňa; Sodomu a Gomoru, mestá, ktorých obyvatelia smilnili a dopúšťali sa mravných ohavností, následne však boli zničení sírovým ohňom. Kresťanov vystríha aj poukázaním na falošných veriacich, ktorí sa odvracajú od Božej pravdy a presadzujú svoje názory a Božie slovo prekrúcajú a prispôsobujú sebe.

Takže boj o pravú vieru zvádzali už prví kresťania a čelili mnohým pokušeniam, ktoré neraz vyzerali veľmi zvodne a lákavo. Tento boj tu ostal podnes. A teda sa v každom čase máme usilovať o zachovanie viery. A nielen to.

Ako sme počuli z úst Júdu, máme sa vo viere vzdelávať. Takže to nie je ukončený proces tým, že budeme pokrstení a absolvujeme konfirmáciu a viacej nemusíme nič. Vzdelávať sa vo viere je potrebné celý život. Nestačí nám teda len vedieť vedomosti o Pánovi Ježišovi Kristovi. Potrebujeme s Ním vstúpiť do vzťahu. To znamená radiť sa s Ním o svojom živote, brať si od Neho príklad, ako máme konať, ako máme zmýšľať a to všetko nájdeme v Božom slove, v evanjeliách, kde máme napísané všetko najpodstatnejšie o tom, čo robil, aký bol Jeho prístup k ľuďom, čomu veril, čo bolo pre Neho dôležité a tiež v listoch apoštolov, kde vidíme konkrétne riešenie niektorých problémov vtedajšej cirkvi a kresťanstva, čo nám môže byť nápomocné pri riešení našich vlastných problémov. Čiže máme čerpať pre svoju vieru z Božieho slova a učiť sa životu vo viere podľa Božej vôle. Lebo popravde aj nám sa stáva, že si veci prispôsobíme tak, aby nám to vyhovovalo. Ale keď poznáme Božie slovo, hneď nás to zastaví, keď by sme chceli ísť proti Bohu. Teda, ak máme živé svedomie a sme k sebe úprimní. Poznanie Božieho slova nám pomáha vystríhať sa hriechov a rýchlejšie rozpoznať pokušenia a zvádzanie k zlému.

Milí b. a s., druhé, na čo upozorňuje a upomína apoštol Júda, je potreba modliť sa v Duchu Svätom.

V jednom z listov apoštola Pavla je napísané, že my nevieme, za čo sa máme modliť, ale Duch Svätý sa prihovára za nás. Modliť sa určite vieme a vkladáme do svojich slov prosby za nás samých, ale aj za našich blízkych, či všeobecne máme modlitby za cirkev, mier, zdravie a pokoj. Ale predsa len musíme uznať, že Júda aj Pavol mali pravdu. My nevieme, za čo sa modliť a potrebujeme sa teda modliť v Duchu Svätom, pretože my nepoznáme Božie cesty a plány pre náš život, ani pre život druhých. Môžeme prosiť za niečo, ale nevieme, či práve to chce pre nás Pán Boh. Lebo niekedy sú Jeho cesty iné, aby nás priviedol tam, kam chce On sám. Tak ako sme hovorili aj o utrpení, že je súčasťou Božieho plánu. Bez zažitia ťažkostí by sme nikdy neocenili to dobré, čo do nášho života prichádza. A presne tak je to aj v modlitbe. Máme sa modliť v podriadení Duchu Božiemu, nechať sa Ním viesť, lebo On nám otvorí myseľ pre všetko, čo je správne a dobré. A tak ako sme videli aj u Pána Ježiša, keď sa modlil v Getsemane, poddať sa Božej vôli, hoci to nebude naplnenie našich túžob a predstáv. Duch Svätý vie, čo potrebujeme a On nás povedie aj myšlienkami, aj slovami modlitby. Takýto spôsob modlenia sa je správny a pomôže nám vzrastať aj v samotnej viere, lebo je to zároveň vyučovanie skrze Ducha.

Ak chceme vzrastať vo viere, modliť sa v Duchu Svätom, Júda radí, že sa musíme udržiavať v Božej láske. A to sa týka nášho každodenného života, našich modlitieb a nášho konania. Ako?

Niekedy do nášho života prichádza to, čo nie je veľmi príjemné. Rozličné skúšky a navštívenia a my sa vtedy na chvíľu zastavíme a pýtame sa, prečo sa to všetko deje a čo máme robiť. Prví kresťania prechádzali ťažkými skúškami, lebo boli prenasledovaní a z druhej strany zase pokúšaní kadečím vo svojej dobe. Mali vytrvať vo viere. Aj v našich životoch sa deje všeličo a neverím, že žijú ľudia, ktorí majú len dobrý život. Dobrý z toho pohľadu, že všetko sa im darí, sú šťastní a spokojní. Vždy príde niečo, čo naruší náš pokoj. Ide o to, že práve vtedy si máme o to viac pripomínať, že Boh nás miluje a chce pre nás dobré. Lenže niekedy to dobré prichádza cez bolesť. Tak ako sme počuli v Jánovom evanjeliu, že žena cez bolesti privádza na svet nový život.

Zotrvať v Božej láske znamená stále si pripomínať, že sme milovaní Boží. Pán Boh na nás nezabudol, nevzdal sa nás, keď trpíme, alebo prechádzame skúškami života. Jeho láska k nám je nemenná, stále tá istá v Ježišovi Kristovi a Jeho smrti na kríži. Zostávať v Božej láske sa dá aj tak, že sme s tými, ktorí sú tiež veriaci, sme v spoločenstve cirkvi a navzájom sa povzbudzujeme, posilňujeme a nesieme spoločne bremená svojich životov.

Čo sa týka modlitby – zotrvávanie v Božej láske znamená neustávať na modlitbách, ale dôverovať Pánu Bohu, že On dobre s nami mieni, hoci možno všetkému nerozumieme a nedostali sme odpoveď na naše otázky. A to nás má viesť k poslednému, čo nám pripomína Júda, očakávaniu milosrdenstva Božieho.

To znamená veriť, že všetko má nejaký zmysel, aj vtedy, keď je náš osobný svet obrátený naruby. A všetko Pán Boh smeruje k najdôležitejšiemu cieľu – večnému životu v nebesiach. To je najväčší prejav Jeho milosrdenstva, že nás chce zachrániť a spasiť, čiže dovoliť nám vrátiť sa k Nemu a prebývať s Ním tvárou v tvár.

Milí b. a s., keď si teraz prečítame všetko od konca, tak nám vyjde, že vlastne záleží od našich očakávaní, aké máme a v každodennom živote sa aj ukáže, na čom budujeme svoj život. Lebo ak očakávame Božie milosrdenstvo, potom aj budeme zotrvávať v Božej láske, budeme sa modliť s vedomím, nech sa deje Božia vôľa a budeme budovať svoju vieru, vzdelávať sa v Božom slove a tak si vždy pripomínať, že sme milovaní Boží, a preto aj máme ako milovaní žiť.

Nech nám v tom pomáha sám Boh!

Amen.

Text: 1. Petra 2, 20 – 25

Ale čože je to za sláva, keď vás pohlavkujú, lebo hrešíte? Keď však dobre robíte a predsa vytrváte v utrpení, to je milé Bohu, lebo na to ste boli povolaní; pretože Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje. On nikdy hriechu neučinil, ani lesti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi; na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti; Jeho krvavé rany vás uzdravili. Boli ste ako blúdiace ovce, ale teraz navrátení ste Pastierovi a Biskupovi vašich duší!

KÁZEŇ

Ako sa má na našom každodennom živote odraziť Veľká noc a jej udalosti? Stačilo by nám povedať nasledovaním Pána Ježiša. Ale čo to vlastne znamená? Ako Ho máme nasledovať, aby sme naozaj a skutočne vkladali svoje nohy do Jeho šľapají?

Jedným z podporných textov k tejto téme je aj ten dnešný, v ktorom nás apoštol Peter usmerňuje k správnemu nasledovaniu Krista.

Peter bol jedným z učeníkov Pána Ježiša. Tak ako aj ostatní, aj on potreboval premeniť svoje ja, aby mohol byť apoštolom, zvestovateľom evanjelia a verným nasledovníkom svojho Majstra a Učiteľa práve tým každodenným životom. Jeho povaha, v ktorej bolo veľa prchkosti a unáhlenosti, potrebovala poopraviť a usmerniť. Doslova skrotiť. Peter mal v sebe dostatok horlivosti, ale neraz nepremyslene vyhŕkol zo seba to, čo potom ľutoval. Alebo na druhej strane dal sa ovládnuť strachom a dokázal svojho Pána aj zaprieť, lebo sa bál o svoj život. Z jeho života vieme asi najviac v porovnaní s ostatnými učeníkmi. Jednak preto, že bol najbližším Ježišovi a bol aj akýmsi hovorcom skupiny Dvanástich. A keby sme mali pred sebou zoznam toho, ako sa správal, čo robil, kým v ňom pulzoval starý človek, Šimon, videli by sme ten rozdiel jeho života po tom, ako bol Ježišom premenený na Petra, teda skalu, pilier, na ktorom Pán Ježiš začal budovať svoju cirkev. Preto práve Peter mohol veľmi trefne a autenticky usmerňovať ďalších kresťanov, lebo to sám zažil. Ak by sme si mysleli, že už bol dokonalý, tak to nie. Nikto z nás nedosiahne dokonalosť na tejto zemi, ale máme sa o ňu usilovať. Každému z nás sa stane, že sa potkne, alebo aj padne, urobí to, čo je zlé a nesprávne z Božieho pohľadu. Tak ako keď chceme ísť po stopách toho, kto kráča pred nami, nikdy nevložíme svoju nohu presne do jeho šľapaje, ale sa odchýlime a možno niekedy stúpime aj úplne vedľa. Dôležité v našom živote však je ísť tým istým smerom ako náš Pán a snažiť sa kráčať čo najvernejšie za Kristom.

Aby sme vedeli ako, potrebujeme dobre poznať Jeho cestu. Potrebujeme si to neustále pripomínať, aby sme na to nezabudli.

Milí b. a s., v našom konkrétnom texte z listu Petra si dnes chceme pripomenúť utrpenie. V našom kostole v Istebnom máme aj obraz trpiacej cirkvi. Je znázornená ako žena, ktorá nesie kríž, udierajú do nej blesky a ohrozuje ju drak, ktorý na ňu chŕli oheň. Pod týmto obrazom je napísané: „Skrze mnohé súženia vchádzame do Božieho kráľovstva.“

Dnešná nedeľa nám poukazuje na Pána Ježiša ako dobrého Pastiera. Ako sme počuli aj v evanjeliu, tento Pastier bol ochotný obetovať svoj život za svoje ovečky, za svojich, za všetkých, ktorí budú veriť v Neho. Hriechu neučinil a predsa prešiel utrpením.

Hoci je to paradox, utrpenie je súčasťou Božieho plánu, lebo cezeň bola vykonaná aj naša záchrana. A tak aj my máme počítať s tým, že budeme ako veriaci trpieť. Len si treba dať pozor a nezamieňať si utrpenie spôsobené našou nedbalosťou, ľahostajnosťou alebo tvrdohlavosťou s utrpením, ktoré je naozaj pre vieru v Krista. Lebo nie každé utrpenie je utrpením pre Neho. Tak to pripomenul veriacim aj apoštol Peter, keď napísal, že nie je slávou, teda utrpením pre Krista, ak hrešíme a potom trpíme.

Utrpenie pre Krista, to skutočné, ktoré vychádza z toho, že sme veriaci v Neho, je prirodzenou súčasťou života každého kresťana. Ako aj Peter napísal, že na to sme boli povolaní. Ja by som doplnila, aj na to. Cirkev tu má svoju úlohu a poslanie, to je šíriť Božie slovo – evanjelium, prisluhovať sviatosti a samozrejme robiť rôznorodú misijnú činnosť, ale to všetko ako keby prelínalo utrpenie. Prečo? Prečo by to nemohlo ísť ľahšou a krajšou cestou, v ktorej by sme sa utrpeniu vyhli? Nuž Kristus trpel a dal nám príklad, aby sme nasledovali Jeho šľapaje.

Tak ako bolo pre Neho prirodzené, že nebol v tomto svete prijatý, to isté budeme prežívať my, keď sa budeme snažiť kráčať v Jeho šľapajach. Stretneme sa s odmietnutím, pretože štýl života podľa Božieho slova nie je atraktívny pre ľudí. Je to štýl odriekania, premeny mysle, vzdávania sa niektorých svojich túžob, dokonca vlastného ja, upravenie hodnotového rebríčka v tom zmysle, že Boh je na prvom mieste a ďalšie veci, ktoré ľudia žijú a nechcú sa toho vzdať. V tomto zmysle je teda prirodzené, že budeme znášať utrpenie, lebo tú našu odlišnosť nám dajú ľudia nejakým spôsobom pocítiť. Niekedy to bude možno len niečo slovné, kedy si vypočujeme narážky na našu adresu, alebo posmešky kvôli tomu, že žijeme vo svojej bubline, no môže sa stať, že to utrpenie nám prinesie aj straty priateľov, pozície alebo iných výhod v tomto svete.

Milí b. a s., za Pánom Ježišom ostávali šľapaje, ktoré svedčili o Jeho bezhriešnom charaktere. Peter doslova píše, že On nikdy hriechu neučinil. To si my nevieme ani predstaviť, ale veríme, že Pán Ježiš naozaj konal tak, že z Jeho úst by sme nepočuli žiadne slová rúhania sa, ani klamstvo, ani ľstivosť, ktorá bola tak typická pre farizejov. Nevykrúcal sa a nemenil pravdu podľa toho, ako Mu vyhovovala. Aj preto si neraz vyslúžil zlorečenie. V evanjeliách sa dočítame, že Ho nazvali žráčom a pijanom vína len preto, že sedával s hriešnikmi, ktorých odsudzovala vtedajšia náboženská obec. Pán Ježiš svojim odporcom nezlorečil, ale upozornil ich na to, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. Neodplácal sa im rovnakou mincou, ako na Neho útočili. Dokonca Jeho vlastní z Nazareta sa Mu posmievali, že je to len „syn toho tesára Jozefa“ a nevideli v Ňom nikoho viac. Určite nám je hlboko v mysli zapísaný Jeho výrok na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“, ktorým jasne v tej najťažšej chvíli života dokázal, že je stotožnený so svojou úlohou a aj ju napĺňa. Keď trpel, nehrozil, hoci mohol a keby chcel, na pomoc by Mu prišli voje anjelov.

Milí b. a s., iba dokonalá Láska je ochotná a schopná vziať na seba viny sveta a ani vo chvíli najväčšieho utrpenia neprotestovať, nebrániť sa a neoponovať. A práve to urobil Pán Ježiš. Vyniesol hriechy všetkých nás na kríž, hoci On bol nevinný. A práve tento moment by mal byť pre nás motiváciou, aby sme chceli žiť inak. Aby Jeho obeť nebola daromná pri nás, ale aby náš život odrážal Božiu spravodlivosť. Krv Pán Ježiša tiekla preto, aby sme mohli byť každý deň premieňaní už vo svojej mysli. Premieňaní k Jeho príkladu, a tak potom aby sme nechali pracovať Ducha Božieho na nás a v nás, aby On viedol naše ústa, ruky a nohy po Božích cestách.

Milí b. a s., pre nami sa každý deň otvárajú nové cesty a kráčame nimi. Majme vždy na ohľade, že máme svojho Vodcu, ktorého máme nasledovať. A keď aj prídu na nás rozličné ťažkosti pre vieru, nebojme sa napriek tomu vkladať naše nohy do Jeho šľapají. Tak ako ovečky kráčajú za svojim pastierom.  Aj na to sme boli povolaní.

Prví kresťania, ktorým Peter písal, prežívali oveľa horšie utrpenia ako my dnes, pretože boli prenasledovaní. Potrebovali povzbudiť a posilniť vo viere, aby zotrvali na ceste za Kristom. My možno tiež trpíme a ťažko nesieme svoje bremená, ale ako je napísané: „utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá nás čaká. Verným kynie odmena.“

Myslime teda na svojho Pána, učme sa od Neho a nasledujme Jeho príklad. Kto vie, či práve dnes alebo zajtra nebudeme musieť prejsť cez ťažkosť, v ktorej sa ale môžeme osvedčiť ako tí, ktorí poznajú cenu svojho vykúpenia, a preto sú ochotní podobať sa svojmu Pánovi aj v utrpení.

„Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“

Amen