Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Lukáš 11, 35

Hľaď teda, aby svetlo, ktoré je v tebe, nebolo tmou.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., vstupujeme do nového kalendárneho roka, tak ako každý rok prvého januára. Tento deň je iste spojený s mnohými predsavzatiami, túžbami a predstavami, ako by mal nasledujúci rok vyzerať. Určite by sme ho chceli mať lepší a úspešnejší ako ten predchádzajúci v tom, kde sa nám nedarilo, alebo sme nedosiahli požadované výsledky. Po ľudskej stránke určite všetci túžime po tom, aby nám dobre slúžilo zdravie, veď to je iste jednou zo základných vecí pre dobré fungovanie a aj hovoríme, že keď budeme zdraví, všetko ostatné bude dobré. Možno by sme radi zažili aj určité zmeny v niektorých oblastiach svojho života, ktoré by nám prospeli. Určite si najmä tí mladší dali nejaké ciele, ktoré by chceli dosiahnuť, čím by sa ich život zase posunul dopredu a vyššie. Mám jednu kolegyňu, ktorá si robí nástenku nového roka, kde si dá predsavzatia, ktoré by chcela naplniť v profesijnom aj osobnom živote. Keď mi to ukazovala, veľmi sa mi to páčilo a myslím, že to môže byť skvelé, ako sa nezamotať, ale sústrediť sa na to, čo je dôležité a nestratiť tak zbytočnú energiu a čas na nepodstatné veci a potom na konci roka zistiť, že vlastne sme na veľa z toho, o čom sme snívali na začiatku roka, zabudli.

Ako kresťania si tiež dávame rôzne predsavzatia. Možno si povieme, že budeme hlbšie poznávať Božie slovo, viac ho aplikovať v každodennom živote. Možno si dáme za úlohu viac o Bohu rozprávať svojim blízkym a možno budeme viacej pracovať na svojom osobnom charaktere, aby sme sa zbavili starých hriechov. V niektorých cirkevných zboroch mávajú na začiatku kalendárneho roka spoveď s Večerou Pánovou, aby vstúpili do neho čistí.

Pán Ježiš svojim rozprávaním motivoval ľudí k tomu, aby sa ich život zmenil, a aby pracovali na sebe a približovali sa k dokonalosti, ktorú od nás žiada náš Boh. Nebola to motivácia hrozbami, hoci niekedy to mohlo tak vyznieť. Bola to skôr motivácia pravdou, ktorá mala človeka oslobodiť a ukázať mu nielen cestu, smer, ale ho aj po nej viesť. Pravda o našej hriešnosti, ale aj o záchrane.

A toto, milí b. a s., si uvedomujeme, že prečo nedokážeme všetky svoje predsavzatia naplniť tak, ako by sme chceli. Najmä tie o sebe. Často totiž nechceme vidieť a poznať pravdu. Zakrývame ju kadečím, obchodíme ju, nechceme si ju priznať, prekrúcame ju, nevieme sa jej postaviť zoči -voči. To nám bráni v posune vyššie.

Ježiš hovoril často v podobenstvách. Tak sa mu pravda lepšie sprostredkovala, aby ľudia rozumeli. Jedným z podobenstiev je aj to dnešné O svetle, z ktorého máme dnešný krátky text, v podstate iba jednu vetu.

Hľaď teda, aby svetlo, ktoré je v tebe, nebolo tmou. Tento verš sme dali aj na náš zborový kalendár ako heslo roka 2025, a ktorý bude zhruba o dva týždne dostupný k zakúpeniu. Prečo práve tento verš?

Ak chceme prežiť úspešný rok svojho života, potrebujeme žiť vo Svetle a neubíjať Ho v sebe. Teraz myslím na Svetlo s veľkým S, Pána Ježiša Krista. O Ňom boli sviatky Vianoc. Všetko nám Ho pripomínalo. Stromček s ozdobami, program detí, vianočné piesne, darčeky, hojnosť všetkého dobrého. Toto Svetlo prišlo do nášho sveta, aby sme nemuseli žiť v tme, ale ako Božie deti. A toto Svetlo má byť aj v nás. V Biblii máme viaceré výpovede Ježiša o tom. Napr. máme sa milovať navzájom a podľa toho poznajú všetci, že sme Jeho učeníci. Máme si odpúšťať a prijímať sa vospolok, tvoriť jednotu v Jeho Duchu. Máme druhých pokladať za hodnejších ako seba. Máme byť milosrdní, láskaví, prinášajúc ovocie Ducha Svätého atď.

V podobenstve O svetle Ježiš hovorí, že sviecou tela je naše oko. Keď je oko zdravé, celé telo bude zdravé. Ale keď bude oko skazené, celé telo bude tmavé.

V novom roku teda veľa záleží od nás, aké budú naše oči. Nie farbou, ani tvarom, ale tým, ako a na čo sa budeme cez ne pozerať. Oko je vstupnou bránou pre všetky podnety a predmety, ktoré vidíme a ukladáme si do pamäte. Veľmi záleží na tom, na čo sa človek pozerá a čo tým vpúšťa do svojej mysle, pretože podľa toho potom aj koná. Ak sú to zlé veci, tak formujú jeho život zlým smerom. Ak sú to dobré veci, ťahá ho to k dobrému.

Niekedy počujeme, že o niekom druhí povedia: tomu ani z očí nič dobré nehľadí. Ako keby sa to, akí sme vo vnútri premietalo aj do nášho pohľadu, do určitého odovzdávania buď toho dobrého alebo zlého už cez oči. Veď zoberme si, keď sa ľudia hádajú. Aké majú vtedy oči, aký je ich pohľad? Naplnený zlom. A keď sa dvaja ľúbia, aké sú vtedy ich oči? Plné lásky a dobra. K čomu nás povolal Pán Boh, ktorý je láska? K láske a k dobru. A to má vyžarovať už z našich očí, nášho pohľadu. Je to prvý dotyk s druhým človekom, náš pohľad. Už podľa toho, ako sa na nás ten druhý pozrie, vieme usúdiť, či sa hnevá, či je unavený alebo má radosť a cíti sa šťastný.

Oči sú ako brány do nášho vnútra. Oči nás prezradia aj pri klamstve, aspoň teda väčšinou. Očami uhýbame, keď niečo tajíme alebo nechceme povedať pravdu. Oči prezradia náš vnútorný smútok, hoci ústa sa snažia usmievať.

Ján svojej evanjelium začína vzletne, básnicky. Začína ho slovami o svetle: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha. Bolo však pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet. V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma ho nepohltila. Tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími. Z Jeho plnosti sme zaiste my všetci vzali, a to milosť nad milosť.

Z tohto textu vyplýva, že to, ako to bude v našom živote vyzerať, aký ho prežijeme, do veľkej miery záleží od nás. Sú určité okolnosti života, ktoré neovplyvníme, ale celkovo si sami vytvárame život už aj tým, aké máme postoje, čím napĺňame svoje dni, čo vpúšťame do svojho vnútra. Ak sme poznali a uverili v Svetlo, alebo Lásku, teda Pána Ježiša Krista, tak by aj náš život mal byť svetlý. Potom to Jeho svetlo nebude v nás tmou, ale bude svetlom. Bude dobrou motiváciou aj pre ostatných, aby aj oni chceli žiť vo svetle.

Myslím si, že celkovo žijeme radšej vo svetle. Teraz sa nám postupne prehupne aj dĺžka dňa i svetla a bude sa predlžovať. Niektorí práve tú tmu počas zimy nemajú radi a pôsobí na nich depresívne. A tak to je určite aj v našom duchovnom živote, kedy sami cítime tlak temnoty, zla a verím tomu, že túžime žiť pod mocou a vládou Svetla a Dobra.

Milí b. a s., kiež nám dnešný text stále, každý deň pripomína, aký má byť náš život. Kiež je každé naše predsavzatie do nového roka prežiarené svetlom Kristovým, všetky naše túžby, snaženia a ciele. Kiež pomyslená nástenka našich plánov na rok 2025 žiari Božím svetlom a tak aj celý náš život.

Amen.

Modlitba.

Drahý Bože, stojíme na prahu nového roku a chceme doň vykročiť v Tvojom mene. Nevieme, čo všetko si pre nás počas neho pripravil. Nevieme, ako sa bude odohrávať dej sveta a čím budú popísané strany v knihe nášho osobného života. Vieme však to, že keď budeš s nami, všetko bude mať vyšší zmysel a bude nám to k úžitku. Ty si Svetlom, ktoré prišlo do nášho sveta a povolal si nás žiť v tomto Svetle. Ďakujeme Ti za to a prosíme, pomôž nám, aby sme túžili po Svetle celým svojim srdcom a nežili v tme. Pane, chceme žiť dobrý život. Pokorne prosíme, stoj pri našich rozhodnutiach, veď nás svojim Duchom a daj potrebnú múdrosť, aby aj naše predsavzatia boli v súlade s Tvojou vôľou. Riaď naše myšlienky, slová a skutky, aby sme životom dokazovali, že Ti patríme. Daj nám všetko potrebné k takému životu, aby svetlo, ktoré si nám dal, nebolo v nás tmou.

Do Tvojich rúk odovzdávame všetkých našich blízkych, srdcu milých. Prosíme za tých, ktorí sú v nemocniciach, za tých, čo sa trápia a nevedia nájsť pokoj v duši, za všetkých, ktorých stihlo nešťastie. Pane, prines im zo svojho svetla.

Buď s nami, dobrý Bože, v tomto novom roku, aby sme aj my raz mohli byť s Tebou v Tvojom nebeskom kráľovstve.

Amen.

Text: Rímskym 8, 31 – 39

³¹ Čo teda povedať na to? Keď Boh za nás, kto proti nám? ³² Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko? ³³ Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. ³⁴ Kto ich odsúdi? Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je po pravici Božej a prihovára sa aj za nás. ³⁵ Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? ³⁶ Ako je napísané: Pre Teba sme usmrcovaní celý deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. ³⁷ Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval. ³⁸ Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ³⁹ ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

KÁZEŇ.

Posledný deň v roku býva vždy dňom prehodnocovania, pohľadu späť na odchádzajúci rok a nádeje, že to, čo bolo v míňajúcom sa roku zlé, nebude sa opakovať v roku novom. S takýmito alebo podobnými myšlienkami všetci vyprevádzame končiaci sa rok, či už sme alebo nie sme veriaci. Resp. či veríme v Pána Boha a Pána Ježiša Krista alebo veríme v niečo iné, v seba alebo sa prikláňame k nejakému inému náboženstvu. Myslím si, že každý v niečo verí. Neveriaci v podstate ani neexistujú.

A predsa je trochu rozdiel v tom, ako vnímame to, čo je za nami a pred nami, keď sme veriaci v Pána Boha. Prečo?

To vidíme v liste apoštola Pavla Rímskym kresťanom, v texte, ktorý sme si dnes vypočuli ako základ kázne.

Odchádzajúci rok môžeme hodnotiť buď v celku ako rok úspešný alebo neúspešný, ale rovnako sa môžeme naň pozerať v jeho jednotlivých etapách, v ktorých určite boli aj tie dobré, radostné, ale aj tie horšie, náročnejšie chvíle, a preto mohol byť z jednej časti dobrý a z druhej časti tento rok zlý. To je ten ľudský pohľad, ktorý máme všetci bez ohľadu na vieru.

No keď sa na to všetko, čo sme prežili pozrieme z Božieho pohľadu, tak tam môžeme vidieť, ako nám aj to zlé mohlo pomôcť k dobrému a dobré niekedy uškodilo. Čiže je to relatívne, a preto by sme mali skôr hodnotiť rok podľa náročnosti a vydanej energie a ako veriaci ľudia v Pána Boha by sme mali za tým vidieť aj Božiu ruku a Božiu lásku.

Milí b. a s., keď Pavol písal do Ríma, písal do spoločenstva, ktoré bolo vo veľkomeste, čím bolo vystavené nielen tlakom zvonka, ale aj vnútorným tlakom. Tak ako aj v iných zboroch bolo vždy rizikom prenasledovanie od Židov či pohanov, ale aj vnútorný nepriateľ – ľahostajnosť, vlažnosť, strach či iné faktory, ktoré mohli ovplyvniť myslenie kresťanov a tým pádom ich odviesť od Krista.

Aj my môžeme skonštatovať, že do nášho života prišlo počas minulého roka všeličo. Rôzne udalosti, ktorým sme čelili, a ktoré boli pre nás skúškou, možno charakteru alebo trpezlivosti, iste aj lásky a súcitu, empatie, ale mohli to byť aj skúšky našej viery, ktoré nám ukázali, kde sa vo viere nachádzame. Najusilovnejším žalobcom na nás bol iste ten zlý, Boží nepriateľ, ale niekedy aj ľudia okolo nás, ktorí poukazovali na naše zlyhania alebo neúspechy. A možno to bolo niekedy aj naše ego, ktoré nás obviňovalo z toho, čo sa nepodarilo tak ako sme chceli. Ak sme dovolili, aby toto preniklo do našich sŕdc, iste sme sa cítili mizerne a biedne, a preto v našom ponímaní odchádzajúci rok nebude hodnotený ako dobrý. Podstatné je ale to, či nás tie zlé veci odviedli od Krista a od viery v Pána Boha, alebo nie. Lebo to tak často býva, že keď je niečo zlé, keď sa nám nedarí, keď sa stane nejaké nešťastie, aj veriaci majú tendenciu viniť za to Boha.

Pravdou je, že Pán Boh niekedy odstúpi od nás, ale má na to svoje dôvody a za týmto Jeho konaním je Jeho láska. Láska ako trest, aby sme videli, že život s Ním a pod Jeho vedením je oveľa lepší a naplnenejší ako bez Neho. Je to podobné, ako keď my rodičia necháme deti, nech sa trochu potrápia, aby si uvedomili, že sme im nikdy nechceli zle.

Ako sme počuli v dnešnom texte, keď apoštol Pavol vymenoval všetky tie zlé veci – z ľudského pohľadu – ktoré sa dotýkajú aj kresťanov, možno aj on hodnotil určité obdobie života, ktoré bolo za ním alebo jednoducho len ukázal pohľad na to, čo sa deje, ale nepovedal, že toto je to, čo je negatívne. Skonštatoval, čo sa deje, pripomenul, že takto to býva pri tých, ktorí sa rozhodli ísť za Kristom, ale najmä poukázal na to, kto to všetko mal pod kontrolou. Kto bol ten, ktorý sa svojich zastal, prihováral sa za nich, bol im oporou a pomocou. Áno, Ježiš Kristus.

Milí b. a s., keď sa pozeráme na míňajúci sa rok, tak by sme aj my mali vidieť najmä Krista. Jeho zachraňujúcu ruku, ktorá nás cez všetko – dobré i zlé previedla, pomohla a vytiahla zo dna, na ktorom sme sa neraz nachádzali. Keby aj ktokoľvek mal niečo proti nám, lebo nie sme dokonalí, nevieme žiť bez hriechu, nedokážeme niekedy prekročiť svoj tieň – ako sa hovorí, ale je tu Kristus so svojou láskou, ktorý nás omilostil. A to nie je lacná milosť. On draho zaplatil za nás výkupné, nie striebrom ani zlatom, ale svojim životom, svojou krvou, aby raz náš koniec mohol byť prechodom do Božieho kráľovstva, a aby sme už tu na zemi mohli žiť Ním posilňovaní, potešovaní a premieňaní. Takže ak si uvedomujeme, koľko lásky dobroty a požehnania sme aj počas končiaceho sa roka prijali, náš život sa musí nutne zmeniť. Aj my musíme s Pavlom prísť k poznaniu a osobnej skúsenosti, že s Kristom vo všetkom slávne víťazíme a vtedy zistíme aj to, že od Božej lásky nás nič nemôže odlúčiť.

Pavol tu spomína nielen to zlé z ľudského pohľadu, ale všimnime si, že aj dobré, čo nám môže uškodiť. Napr. život, prítomnosť, dokonca anjelov, alebo mocnosti. To sú všetko tie veci, ktoré nás môžu stiahnuť na scestie. Možno aj v minulom roku práve tie dobré, príjemné a pozitívne veci v nás vyvolávali pocit, že máme všetko vo svojich rukách, že sme šťastní a nepotrebujeme k tomu Pána Boha, alebo že život je krásny, lebo nám ponúka všelijaké príjemné veci. Aj nad dobrým treba občas víťaziť a spomenúť si na rajskú záhradu, kde tiež diabol ponúkal zakázané ovocie a na pohľad bolo zvodné a lákavé na zmúdrenie. Takže niekedy nás aj tie dobré veci môžu odlúčiť,  oddialiť od Boha. Keď sme však zakorenení v Kristovi, tak máme istotu, že nás nič ani nikto od Neho neodtrhne.

A tak aj dnes ďakujme Bohu, že sme sa dožili konca roka a že sa aj teraz môžeme zhromaždiť v chráme Božom, aby náš spev, modlitby, celá táto bohoslužba mohla byť prejavom vďačnosti za Božiu dobrotu a lásku, ktorú nám prejavil počas roka 2024. Ďakujme za všetko, čo prišlo do nášho života s vedomím, že milujúcim Boha všetky veci slúžia k dobrému. Ďakujme za to, že si môžeme všetko toto uvedomovať, veriť, byť vďační a spokojní, veď ani to nie je už pri mnohých samozrejmosť. A tak ukončme tento rok v nádeji, že ani v novom roku nás nič neodvedie od Krista, nášho Záchrancu a Spasiteľa a tým nestratíme ani postať Božích detí a ani zasľúbenie budúcnosti života s Ním.

Amen.

Text: Júdu 1, 17 – 25

¹⁷Ale vy, milovaní, pamätajte na slová, čo predpovedali apoštolovia nášho Pána Ježiša Krista; ¹⁸ veď vám hovorili: V poslednom čase vystúpia posmievači, ktorí budú žiť podľa svojich bezbožných žiadostí. ¹⁹To sú tí, čo vyvolávajú roztržky, ľudia telesní, ktorí nemajú ducha. ²⁰Ale vy, milovaní, vzdelávajte sa vo svojej najsvätejšej viere a modlite sa v Duchu Svätom. ²¹Udržujte sa v láske Božej a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista na večný život. ²²Majte súcit s pochybovačmi, ²³zachraňujte ich, vytrhnúc ich z ohňa. Iných sa zase ujmite s bázňou, nenávidiac aj ich odev poškvrnený telom. ²⁴Tomu však, ktorý vás môže zachrániť od pádu a nepoškvrnených postaviť s plesaním pred svoju slávu: ²⁵jedinému múdremu Bohu, nášmu Spasiteľovi v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, sláva, veleba, sila a moc pred všetkými vekmi aj teraz i na všetky veky! Amen.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., s narodením Ježiša Krista nastali pre tento svet posledné časy. Posledné časy, to je termín, ktorý nám ohraničuje dobu medzi Jeho prvým a druhým príchodom. Posledné časy sa budú vyznačovať mnohým trápením pre vyznávačov Krista, čo môžeme vidieť hneď na príklade mučeníka Štefana, s ktorého menom sa spája dnešný 2.sviatok vianočný, a ktorý bol prvým martýrom pre Kristovo meno. Skutky apoštolov nám prinášajú krátky výstrih z jeho života, ale najmä koniec, kedy bol ukameňovaný pre vieru v Ježiša Krista. Na prvý pohľad sa môže zdať, že nám tento sviatok s takouto tvrdou a bolestnou tematikou kazí sviatky a vnáša do nich to, čo nemáme radi. Utrpenie, ťažkosti, protivenstvá, smrť. A preto je nutné povedať, že je to prirodzené. Najmä teraz počas sviatkov Vianoc si máme viacej uvedomiť, že ak máme mať v srdci trvalú radosť, nemôže byť postavená na plytkých základoch, teda aj radosť Vianoc nie je len o dobrom jedle, darčekoch, príjemnej atmosfére, oddychu. Lebo to všetko sa rýchlo vytratí. Naša radosť musí byť založená na tom, čo pre nás vykonal Kristus a čo nám zasľúbil na veky.

V našom kostole to máme pekne znázornené dvomi obrazmi – obrazom trpiacej cirkvi a obrazom víťaznej cirkvi. Sú po stranách oltárnej časti kostola. Oni nám neustále pripomínajú, že žijeme v posledných časoch, a že tak ako sme dnes počuli z listu apoštola Júdu, v poslednom čase vystúpia posmievači, ktorí budú žiť podľa svojich bezbožných žiadostí, tí, ktorí vyvolávajú roztržky, ľudia telesní, ktorí nemajú Ducha. Títo budú spôsobovať utrpenie kresťanom, aby ich svojim zlom odviedli od Boha.

Milí b. a s., takýchto posmievačov zažila nielen prvá cirkev. Sú aj medzi nami. Sú členmi cirkvi, žijú v našich domácnostiach, stretávame ich v práci, rozprávame sa s nimi na ulici, sme s nimi v jednej dedine. Pomyslenie na to môže v nás vyvolať mnohé otázky. Napr. či je to naozaj pravda, alebo ktorí sú to, podľa čoho ich spoznáme? Júda ich opisuje: žijú podľa svojich bezbožných žiadostí a vyvolávajú roztržky. Sťažujú sa, stále nie sú s ničím spokojní, vždy nájdu na všetkom chyby, nevedia sa z ničoho radovať a ak aj hej, tak je to len chvíľkové. Sú to ľudia, ktorí sú príliš telesní a nemajú Ducha Božieho. Ak sa na nich pozrieme z tejto strany, tak potom aj začíname chápať, prečo sú takí, prečo sa správajú tak, aby priniesli rozbroje a zničili všetko dobré. Nemajú Ducha Božieho. Nemajú vieru v Boha, lebo žijú iba podľa svojich žiadostí. Neotvorili ešte Pánovi Ježišovi svoje srdce. Navonok môžu byť nazvaní kresťanmi, ale vôbec podľa toho nežijú, lebo nedovolili Bohu, aby zmenil ich zmýšľanie a tak aj život.

Čo teraz? Ako sa ku nim správať, ako s nimi vychádzať, ako žiť s nimi v jednom spoločenstve?

Dnešný sviatok nám predstavuje jedného martýra, ktorý svojim postojom vo chvíli smrti ukazuje, akí máme byť, aby sme raz mohli uvidieť nebesá a aby sme sa nedali strhnúť na stranu tých, ktorí žijú bezbožne. Modlil sa, aby im Ježiš nepočítal tento hriech – hriech ukameňovania. Modlil sa aj za to, aby Ježiš prijal jeho ducha, čiže mohol prebývať s Ním v Jeho nebeskom kráľovstve. Toto je príklad postoja, aby sme v srdci nedržali hnev voči nikomu, kto je voči nám v protivenstve. Jednak preto, lebo v podstate človek, ktorý koná ako telesný, je vlastne nešťastník, ktorý ešte stále nepochopil, čo mu Kristus ponúka a my ani netušíme, čo všetko takýto zlý človek v sebe nesie ako bremeno a nevie sa ho zbaviť. Svoje zranenia z detstva, možno neodpustenie samému sebe, nelásku k sebe, a potom toto všetko prenáša na druhých. Psychológovia by im hneď našli diagnózu a pomenovali by stav ich mysle a možno aj ponúkli riešenie. A aby to, že je u nich niečo, čo ich spútava, neznelo ako obhajoba, tak treba povedať aj to, že každý človek môže prejsť zmenou k dobrému. Každý človek môže na sebe pracovať, aby nebol – ako píše Pavol – ako horký koreň medzi nami. Ale to už my nemáme až tak v rukách, pretože každý z nás je zodpovedný v prvom rade za seba a až potom za druhých. Sám musí chcieť, sám musí prijať, že potrebuje pomoc a sám musí aj niečo pre zmenu urobiť.

Spravodlivosť a teda aj určitým spôsobom boj proti takýmto ľuďom nepatrí do našich rúk. Máme byť obozretní a múdri, ale nie pomstychtiví a rovnako zlí, ako tí, čo nám ubližujú. To by sme neboli od nich vôbec lepší a tým pádom by sme splynuli s týmto svetom a nebolo by medzi nami kresťanmi a ateistami rozdielu.

Apoštol Júda tiež radí, ako pristupovať k takýmto ľuďom. V prvom rade to je vzdelávanie sa vo viere a modlitba. Áno, poznanie Božieho slova je ako mapa, ktorá nám ukazuje, kadiaľ máme ísť, aby sme sa nestratili a neblúdili, ale nakoniec došli do cieľa. Stratiť sa totiž môžeme aj vtedy, keď opustíme Božie cesty a prispôsobíme sa svetu, ľuďom, ktorí nás môžu zmanipulovať, alebo ktorí nám predostrú iné cesty, než tie Božie. Božie slovo sme dostali ako návod, aby sme vedeli rozpoznávať pokušenia, dobré od zlého a nedali sa zviesť.

Modliť sa máme v Duchu Svätom. Nielen tak ako to občas zvykneme robiť, že vhadzujeme svoje modlitby do Božieho automatu a očakávame ich naplnenie. Modlitba v Duchu Svätom je niečo úplne iné. Je to odovzdanie sa do Božích rúk, je to prosba o múdrosť podľa Božej vôle, prosba o vedenie Duchom Svätým či otvorenie mysle pre život s Kristom.

Ďalším krokom je zotrvávanie v láske Božej a očakávanie milosrdenstva pre večný život. Stále uvedomovanie si, že aj my sme hriešnici a ďakujeme za to, že nás Boh v Ježišovi Kristovi omilostil. Viera, že raz, keď príde posledný súd, obstojíme na ňom nie pre svoje zásluhy, pre svoju prácu, ale pre zásluhy Ježiša Krista. Poznanie a pripomínanie si týchto základných právd nás má udržať v Božej láske, ale aj v tom, aby sme sa nad nikoho nepovyšovali, naopak druhých považovali za hodnejších ako seba.

Aj my totiž môžeme patriť k tým, ktorí žijú podľa svojich žiadostí a nie podľa Ducha Božieho. Aj my môžeme patriť k tým, ktorí prinášajú do cirkvi alebo v rodinách rozdelenie, roztržky svojimi postojmi a rečami. Božie slovo nám v tomto ohľade pomáha nastaviť zrkadlo sebapoznania a sebaskúmania. A tiež napomenutie, že ak si myslíme, že nemáme hriechov, sami sa klameme a niet v nás pravdy.

V tomto zmysle Júda píše, že máme mať súcit s pochybovačmi. Súcit je cit útrpnosti s nešťastím druhého človeka. Je to cit, ktorý v nás má tlmiť sebeckosť a tak prispieva ku všeobecnému dobru. Je základom mravného spoločenského života a zhoduje sa so zásadou: „Prospievaj sebe tak, aby si čo najmenej škodil druhému“. Ak súcitím, tak sa viem vniesť do role druhého a nechcem mu škodiť, lebo ani mne by sa to nepáčilo.

A zaujímavá je aj definícia z Internetu:

Stefan Zweig tvrdí, že súcit je dvojaký. Jeden slabošský a sentimentálny, ktorý je vlastne iba netrpezlivosťou srdca, aby sa čo najrýchlejšie zbavilo trápneho dojatia nad cudzím nešťastím, súcit, ktorý vôbec nie je spolucítením, ale iba inštinktívnou obranou vlastnej duše pred cudzím utrpením. A druhý – jedine ten má zmysel – nesentimentálny, ale tvorivý súcit, ktorý vie, čo chce, a je rozhodnutý trpezlivo a účastne vydržať všetko až do svojich posledných síl, ba i nad ne.

A to je to, čo si myslím, že chcel povedať Júda. Mať súcit, byť oporou človeku, byť mu dobrým príkladom lásky, ale pritom sa nedať vtiahnuť do jeho hriechov, nestať sa mu podobným. To je to, čo napísal, že máme nenávidieť aj ich odev, lebo je poškvrnený telom.

Ponorenie sa do lásky a odpustenia nášho Spasiteľa, aby sme sa o túto lásku a odpustenie dychtivo mohli podeliť s druhými. Ježiš nenávidel hriech, ale miloval hriešnikov.

Milí b. a s., my často nemáme k tomuto všetkému dostatok síl. Uvedomujeme si to. Vieme, že sa neraz dáme strhnúť na stranu bezbožníkov, ale Júda nám pripomína, že Boh nás môže zachrániť od pádu. Jemu patrí sláva a česť. Aj dnes mu môžeme ďakovať, že pripravil stôl milosti pre všetkých kajúcich hriešnikov, pre každého, kto sa chce vymaniť spod zlého, kto chce riešiť problémy života a nechce viac niesť jeho bremeno. Je tu pre každého, kto chce kráčať v novote života. A pre každého, kto chce raz vyznať, že vidí pre seba otvorené nebesá ako Štefan.

Aj dnes sa potešujme tým, že Božie milosrdenstvo nám raz otvorí dvere do Božieho kráľovstva a dajme sa premeniť obnovením mysle i srdca Božím Duchom. Budujme sa vo viere, v Božom slove, aby sviatky Vianoc neboli len nostalgickou spomienkou, ale žili v nás počas celého nášho života.  Amen.