Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Židom 12, 1 – 2

Preto aj my, keďže toľký oblak svedkov máme okolo seba, zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko obkľučuje, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, ktorá Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., dnešná nedeľa má názov – Bremeno ustarostenosti. V spievanom evanjeliu sme počuli, že sa nemáme báť o svoj život, čo budeme jesť a piť, do čoho sa oblečieme, pretože Pán Boh veľmi dobre vie, čo potrebujeme a postará sa o nás. Isteže nemáme čakať, že nám všetko padne z neba, ale máme pracovať a starať sa o seba, svojich blízkych, pomáhať aj druhým, ale to, čo nemáme robiť – je – starostiť sa. A to je veľký rozdiel.

Každý z nás iste v živote prežíva obdobia, kedy mnoho premýšľa nad životom a tým, čo sa v ňom deje. Je to prirodzené, pretože nám nemôže byť ľahostajné ako žijeme a najmä, keď prídu ťažšie obdobia, tak ich potrebujeme prehodnotiť a zvládnuť. Tými ťažšími obdobiami môžu byť chvíle, kedy sme chorí; chvíle, keď nemáme dostatok finančných prostriedkov, aby sme si mohli dovoliť to, po čom túžime. Niekedy sú to naši blízki, o ktorých si robíme starosti, lebo im nevieme pomôcť dostať sa z niektorých situácií, či zvládnuť skúšky, ktoré prišli do ich života. A možno niekto z vás zažil aj takú chvíľu, kedy sa vám zdalo, že život nemá zmysel a všetko je na nič, lebo predstava, ktorú ste o ňom mali, sa vôbec nenaplnila. V živote je toho veľmi veľa, čo nás dokáže doviesť do premýšľania, ale aj do trápenia sa. A práve pred týmto nás Pán Ježiš vystríha, resp. ponúka nám svoj pokoj aj do najťažších chvíľ života, ponúka nám svoju prítomnosť, aby sme vládali kráčať životom napriek všetkému, čo do neho prichádza a mali v srdciach radosť.

V dnešnom texte sme počuli, že tu bol nejaký oblak svedkov, ľudí, ktorí by mali byť pre nás povzbudením, lebo aj oni mali svoje ťažkosti a trápenia, ale vytrvali vo viere v Pána Boha a boli posilnení na ceste života. Zároveň nám autor pripomína, že svoj zrak máme uprieť k Pánovi Ježišovi, lebo On je Víťazom v tom najťažšom zápase za nás.

O oblaku svedkov máme napísané v predchádzajúcej 11. kapitole listu Židom, kde sú vymenované známe biblické postavy – Nóach, Abrahám, Sára, Izák, Jákob, Jozef, Mojžiš, Rachab a sudcovia, či prorok Samuel. Kto boli títo? Boli to ľudia viery, mužovia i ženy, ktorí dôverovali Bohu, preto ich aj nazývame svedkami viery. A viera je aj dôvera, ktorú mali voči Bohu. Nemali dokonalý život, ale skôr naopak, naplnený kadečím, čo ich mohlo sužovať, veď neraz im o život aj išlo, ale stáli pevne vo viere v svojho Boha. Preto všetko, čo robili, robili v dôvere, že Boh sa postará, Boh usmerní i zachráni.

My sa o týchto biblických postavách učíme už od útleho detstva, už v Materskej škole hovoríme deťom o patriarchoch a pokračujeme v škole. Pripomíname si ich aj na konfirmačnej príprave a samozrejme, neraz v kázňach. Robíme to aj preto, aby sme vedeli, že tí, ktorí dôverujú Bohu, nebývajú zahanbení pre svoju vieru, lebo Pán Boh je v ich živote prítomný. A aj preto, aby sme sa povzbudzovali k rovnakému postoju a videli aj my v našom živote Božiu prítomnosť.

Milí b. a s., keď sa spoločne stretávame s ľuďmi, čo si navzájom odovzdávame? Aké slová, myšlienky? O čom sa rozprávame ako kresťania? Čo posúvame ďalej? Vieme sa povzbudiť, posilniť alebo sa na všetko sťažujeme a vypočítavame, čo zlé sme zažili a aké je všetko na nič? Neraz je to tak. Pisateľ listu Židom však chce povzbudiť čitateľov, aby si do života odnášali povzbudenie od tých, ktorí nemali ľahký život, ale ho zvládali vďaka Pánu Bohu, svojej viere v Neho a spoliehaniu sa na Neho.

Treba ešte povedať, že ani jeden z týchto ľudí, z oblaku svedkov – keďže ich bolo mnoho, nepoznal Pána Ježiša. Poznali len Boha, ktorý sa im nejakým spôsobom predstavil, zastavil ich na životnej ceste a viedol ich do cieľa. Autor listu Židom však hovorí, že my máme už Pána Ježiša. Vieme o Ňom, môžeme Ho poznať, môžeme v Neho veriť, môžeme cez Neho spoznávať Pána Boha, lebo prišiel, aby nám Ho vyjavil. Môžeme porozumieť lepšie aj Božej vôli pre svoj život.

Ak nám pomôže v živote to, keď vidíme človeka, ktorý je veriaci, vidíme jeho životný zápas, vidíme zázraky v jeho živote a to, že Boh naozaj koná a je to pre nás povzbudenie, aby sme aj my zotrvali vo viere, o čo viac sám Ježiš, ktorý bol človekom a zároveň Bohom?!

Autor listu Židom odporúča všetko zložiť zo seba. Všetko, čo je našim životným bremenom, čo nás trápi, sužuje, či sú to už tie každodenné záležitosti nášho života, starosti o život, o našich blízkych, o budúcnosť, alebo je to aj náš vnútorný zápas s hriechom, s našimi slabosťami, ktorým stále podliehame a nevieme sa vymaniť z bludného kruhu našich zlyhaní, to všetko máme zo seba dovoliť sňať Bohom v Ježišovi Kristovi. To je základ, aby sme dokázali byť vytrvalí v našom životnom zápase. Obrátiť svoj zrak, teda hľadieť na Toho, ktorý nám môže pomôcť. A to je Pán Ježiš.

Prečo práve On?

Lebo On je Pôvodca i Dokonávateľ viery. Ako Boh sa vzdal svojho postavenia pri Otcovi, zostúpil do nášho sveta, aby sa nám čo najviac priblížil a napriek tomu, že vedel, čo Ho čaká, bol ochotný to postúpiť. Obrazne povedané – Jeho tvár bola vždy obrátená k Jeruzalemu, čiže išiel za svojim cieľom, ktorý chcel dosiahnuť napriek ťažkostiam, ktoré Ho čakali. Ako si počas Veľkej noci vždy pripomíname, pretrpel kríž, všetky muky tela i duše, bolesti človeka aj vnútornú opustenosť, a tak dokonal dielo nášho vykúpenia a spasenia. Napokon sa posadil na Božiu pravicu, do svojej pôvodnej pozície. My to máme v našom kostole krásne zobrazené, keď na oltárnom obraze Svätej Trojice vidíme Pána Ježiša a aj Boha Otca ako ľudí, ktorí majú v rukách žezlo. Čiže spolu vládnu tak, ako predtým.

Milí b. a s., my ani netušíme, čo všetko môže prísť do nášho života a čo ešte preskúša našu vieru, preverí, ako sme na tom a na akom základe je postavená aj naša dôvera v Pána Boha. Nevieme veľa o svojej budúcnosti tu na zemi, lebo len do určitej miery sme jej tvorcami. Dnes však chceme odísť do svojich domov povzbudení a posilnení do každého životného zápasu, ktorý nás čaká. Povzbudení svedkami viery, ktorí Bohu dôverovali a sú nám príkladom. Zároveň posilnení Pánom Ježišom, ktorý bol jedným z nás okrem hriechu a všetko zvládol s Otcovou pomocou a tým dáva potrebnú silu aj nám.

Nedovoľme, aby trápenie tohto života podmanilo naše duše, ale hľaďme na Toho, ktorý nás chce vyslobodiť pre krásnu večnú budúcnosť v kráľovstve svojho Otca. Každému veriacemu nech je pripomienkou aj to, že tak ako sme neraz účastní jeho utrpení a sme skúšaní, raz budeme účastní Jeho slávy, ktorú odovzdá svojim verným. Toto poznanie nech nás sprevádza životom v každej chvíli.

Amen.

Text: Žalm 33, 12 – 22

¹² Blahoslavený národ, ktorému Hospodin je Bohom, ľud, ktorý si zvolil za vlastníctvo. ¹³ Hospodin z nebies pozerá a vidí všetkých ľudských synov. ¹⁴ Z miesta, kde tróni, hľadí na všetkých obyvateľov zeme, ¹⁵ Ten, ktorý všetkým stvárnil srdcia, ktorý ich všetkých pozoruje. ¹⁶ Kráľovi nepomôže veľké vojsko, ani hrdina sa nezachráni veľkou silou. ¹⁷ Klamnou výpomocou je kôň a nezachráni svojou veľkou silou. ¹⁸ Oko Hospodinovo spočíva na tých, ktorí sa Ho boja, ktorí očakávajú Jeho milosť, ¹⁹ aby im od smrti zachránil život a zachoval ich živých v čase hladu. ²⁰ Naša duša očakáva na Hospodina, On je našou pomocou, On je naším štítom. ²¹ Lebo z Neho sa teší naše srdce, veď v Jeho sväté meno dúfame. ²² Buď Tvoja milosť nad nami, ó Hospodine, ako my na Teba očakávame!

KÁZEŇ.

Milí b. a s., neodmysliteľnou súčasťou života dnešného človeka je dovolenka. Mnohí si leto bez nej nevedia ani predstaviť, čo je pochopiteľné, pretože každý potrebuje na niekoľko dní vypnúť, oddýchnuť si. Pre rodiny s deťmi prichádza do úvahy najmä čas prázdnin, kedy sú doma. Bežným trendom za posledné desaťročia je dovolenka v zahraničí, hlavne pri mori. No sú aj takí, ktorí svoj dovolenkový čas chcú stráviť doma a len tak relaxovať, alebo niečo porobiť, čo nestihli inokedy alebo potrebujú dlhší čas na konkrétnu prácu okolo domu a pod. Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí sa radi túlajú po Slovensku, našej rodnej krajine a obdivujú jej krásy. A na to človek nepotrebuje dva týždne, niekedy stačí aj deň – dva. Slovensko je zaujímavé aj tým, že na jeho pomerne malej rozlohe toho môžeme nájsť veľa. Roviny i kopce, nádherné sakrálne objekty, medzi ktoré patrí aj náš kostol, pamätné miesta a budovy, ktoré sa zachovali po rôznych dejateľoch, ale aj pamätníky dávnych čias ako sú hrady. Na Slovensku ich máme 220 – zachovalých aj zrúcanín a 425 kaštieľov. Niektoré štát reštauruje, iné zostali už len ruinami.

V každom prípade sú to veľmi zaujímavé miesta, ktoré – ako sa hovorí – dýchajú históriou. Aj my sme boli tento rok na niekoľkých. Čo mňa fascinuje na týchto stavbách sú múry a miesta, na ktorých hrady stoja. Ako dokázali ľudia v tých dobách takéto stavby postaviť a ako dokázali v nich fungovať, keď niektoré sú až vo výške okolo 900 metrov nad morom. Akí boli múdri, keď dokázali vybudovať cisterny s vodou, ktorú čistili, mali ľadovne, kde uchovávali v lete potraviny a zvládali život v tej dobe.

Vždy, keď prídeme na hrad si však uvedomím aj ďalšiu vec- sú to už len pamätníky dávnych čias. Neraz ruiny, ktoré svedčia o pominuteľnosti a dočasnosti všetkého, možno aj veľkého, čo bolo, ale sa skončilo. Pomreli králi, ktorí tu panovali, vlastnili zem i ľudí. Vystriedali sa generácie panovníkov, ktorých na slovo druhí poslúchali a báli sa ich trestu. Už dávno žijeme v úplne inom zriadení štátu, ale aj tu vidíme, že v ničom niet pevnej istoty, na ktorú by sme sa mohli spoľahnúť.

Milí b. a s., niečo podobné mal na mysli aj Žalmista, keď oslavoval Kráľa kráľov, Hospodina. Hoci tento človek nie je známy, nepoznáme jeho meno, vystihol veľkú pravdu. Žil v dobe, kedy vládli svetu, jeho krajinám králi. Aj Izrael mal svojich kráľov, lebo chcel fungovať ako okolité národy. Mať viditeľného panovníka a byť mu podriadený. Podľa Božej vôle to nebola dobrá voľba, za ktorú ľudia samozrejme niesli svoju daň a mnohí proroci to kritizovali. Ako sme počuli aj v dnešnom texte, súviselo to so spoliehaním sa na kráľa, vojsko, možno výdobytky vtedajšieho sveta. O tom autor píše, že je to klamná výpomoc a nezachráni to nikoho.

Žalmista nabáda k Božej oslave a spoliehaniu sa na Hospodina, ktorý je Bohom, Tvorcom, Udržiavateľom sveta, Pánom a Záchrancom. Je verný a Jeho slovo je spoľahlivé.

Nuž, keď sa pozrieme na svetských panovníkov v ktorejkoľvek dobe, všetkým záležalo hlavne na sebe, svojich najbližších, ktorých rôznym spôsobom zabezpečovali a zabezpečujú aj dnes. Dejiny a aj súčasnosť jasne svedčia o tom, že by sme mali svoju pozornosť obrátiť tam, kde je naozajstná láska, záujem o naše dobro a kde je pravda. To znamená k Bohu.

Keď sa pozrieme na prírodu, ako funguje, tak tam vidíme nemenné zákonitosti, možné niektoré sú nepochopiteľné resp. neuchopiteľné našimi zmyslami a predivné. My sme to videli nedávno na hrade Šomoška, kde je čadičový vodopád, ktorý je európskou raritou. Kameň z neho sa používal na dláždenie miest a stavby. Dodnes je blízko neho aj kamenné more, kde eróziou vznikol dlhý pás kameňov valiacich sa dolu brehom. Fascinujúce sú aj iné veci v prírode, ktoré poznáme a berieme ich ako samozrejmosť, napr. že z malého semienka vyrastú veľké stromy a nádherné kvety.

Milí b. a s., ak Pán Boh vložil svoje zákony do prírody, o čo viac ich vložil do nášho srdca. On si nás zvolil za vlastníctvo, teda patríme Bohu a On na nás pozerá, dozerá. Pozerá, ako žijeme, hoci my Ho nevidíme. Vyznávame však o Ňom, že je všadeprítomný, a preto veríme, že vie o všetkom, čo robíme, či je to dobré alebo zlé. Pozoruje nás tak, ako rodič, keď dohliada na svoje dieťa. Dozerá, aby sa mu nič zlé nestalo, aby nemuselo prechádzať utrpením, ktoré je neraz zbytočné. Dozerá aj v tom zmysle, že ho sprevádza na ceste života, učí ho múdrosti, vystríha, napomína, ale i teší a povzbudzuje. Ak toto s láskou robíme my svojim deťom, o čo viacej to robí Boh nám, keď nás nesmierne miluje?!

Deti sa väčšinou spoliehajú na svojich rodičov, dôverujú im a veria. A takí máme byť aj my vo vzťahu k nášmu nebeskému Otcovi. Žalmista k tomu vyzýva a pozýva aj ostatných, aby sa pridali k nemu a ďalším, ktorí očakávajú na Božiu pomoc, pre ktorých je Boh pomocou a štítom, a ktorí majú radosť v srdci z toho, že veria v Pána Boha. Títo hovoria, že Božia milosť je nad nimi a s nimi podľa ich očakávaní.

V tomto je vyslovená veľká pravda. A je to aj otázka pre nás dnes. Ako my očakávame na Hospodina a na čo sa vlastne v živote spoliehame? Žalmista napísal a tým aj vyslovil prianie: Buď Tvoja milosť nad nami, ó Hospodine, ako my na Teba očakávame!

To je veľmi podobné prosbe z Otčenáša – odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim. Čiže podmienená prosba. Nech je milosť Božia s nami do takej miery, ako my očakávame od Boha Jeho prítomnosť, Jeho záujem, Jeho zásahy do nášho života. Ak sú naše očakávania nízke, Pán Boh nás nebude nútiť. Tak ako je to na niektorých obrazoch, stojí pri dverách, ktoré majú kľučku zdnuka a klope, či Mu otvoríme. Či Ho pozveme do všetkých situácií nášho života, alebo Mu vyhradíme len určité miesto a čas.

Žalmista mal zrejme vo svojom živote skúsenosť s Bohom ako tým, ktorý ho zachránil, bol s ním v čase biedy a vtedy, keď padali ľudské istoty. V čase reálneho života, v ktorom sú aj tie dobré a pekné chvíle, ale aj tie ťažšie, horšie. Práve tam potrebujeme Božiu prítomnosť, lebo vieme, že nie všetko dokážeme sami zvládnuť a vieme aj to, že nie sme pánmi nad svojim životom.

Aj my, milí b. a s., žijeme vo svete, ktorý je poznačený hriechom, a preto nečakajme, že Pán Boh automaticky odstráni skúšky nášho života. Zlé veci sa dejú aj kresťanom a je v Božej réžii koľko na nás dopustí, od čoho nás oslobodí a čo nám ponechá. Ale vieme, že aj to ťažké nám môže byť pomocou k vzostupu, vyššie, bližšie k Nemu a hlbšie k pochopeniu Jeho svätej vôle. Úprimnejšie k bázni pred Bohom, čo je rešpekt spojený s úctou.

Krásnym vyznaním a zároveň povzbudením sú slová Žalmistu: Oko Hospodinovo spočíva na tých, ktorí sa Ho boja, ktorí očakávajú Jeho milosť.

Môžeme povedať, že je to aj zasľúbenie Božej prítomnosti pre tých, ktorí sa dokážu pred Bohom skloniť, majú voči Nemu úctu, a ktorí čakajú, že bude s nimi v každej chvíli života.

V Izraeli žili ľudia, ktorí očakávali Božiu milosť. Božou milosťou je aj príchod Pána Ježiša do nášho sveta. Prejav Božej lásky a milosti, keď sa sklonil k nám biednym a hriešnym, aby nás zachránil. On je ten, ktorý nás nasycuje, lebo v tomto svete nevieme nájsť to, čo by zasýtilo naše duše a naplnilo naše srdcia pokojom. On je ten, ktorý nás zachraňuje zo smrti. Nie časnej, ale večnej, ktorá nám hrozí. My už žijeme v čase Božej milosti naplno prejavenej. Našou odpoveďou na túto milosť má byť bázeň, dôvera a očakávanie. Vpustenie Pána Ježiša do našich dní a život s Ním v každý deň.

A to je na nás.                                                                                      Amen.       

Text: 1. Korintským 10, 1 – 14

¹ Nechcem však, bratia, aby ste nevedeli, že naši otcovia všetci boli pod oblakom, všetci prešli morom, ² všetci boli pokrstení v Mojžiša v oblaku a mori, ³ všetci jedli ten istý duchovný pokrm ⁴ a všetci pili ten istý duchovný nápoj, pili totiž z duchovnej skaly, ktorá šla za nimi, a tou skalou bol Kristus: ⁵ ale vo väčšine z nich nemal Boh zaľúbenia, lebo zahynuli na púšti. ⁶ A toto stalo sa (výstražným) príkladom pre nás, aby sme neboli žiadostiví zlého, ako aj oni boli; ⁷ ani nebuďte modloslužobníkmi, ako niektorí z nich, ako je napísané: Posadil sa ľud, aby jedol a pil, a vstali, aby sa zabávali; ⁸ ani nesmilnime, ako niektorí z nich smilnili, a padlo ich za deň dvadsaťtritisíc; ⁹ ani nepokúšajme Pána, ako (Ho) niektorí z nich pokúšali, a zahynuli od hadov; ¹⁰ Ani nereptajte, ako niektorí z nich reptali, a zahynuli od zhubcu. ¹¹ Toto sa im prihodilo ako príklad, a nám, ktorých zastihol koniec sveta, je to napísané na výstrahu. ¹² A tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. ¹³ Pokušenie, ktoré vás zachvátilo, je len ľudské, ale Boh je verný, On nedopustí pokúšať vás nad možnosť, ale s pokušením spôsobí aj vyslobodenie, aby ste ho mohli zniesť. ¹⁴ Preto, moji milovaní, utekajte pred modloslužobníctvom!

KÁZEŇ.

Dnešná kajúca nedeľa je pripomienkou zničenia mesta Jeruzalema a veľkolepého chrámu v roku 70. nášho letopočtu. Túto skazu predpovedal Pán Ježiš. Niežeby chcel toto zničenie – veď sám zaplakal nad mestom – ale bol to dôsledok nekajúcnosti jeho obyvateľov a neochota náboženských predstaviteľov prijať Mesiáša v Jeho osobe.

Keď sa pozrieme na históriu vyvoleného národa, tak vidíme, že sa v určitom zmysle opakuje. Aj to, čo sa stalo veľmi dávno, za čias Mojžiša, čiže pred 3500 rokmi pre nás a pred 1500 rokmi pre súčasníkov apoštola Pavla, je dôležité pripomínať. Prečo? Lebo je to výstražný príklad, ktorý nemáme nasledovať, ale sa ho vyvarovať, aby sme aj my nedopadli podobne ako oni.

Určite si pamätáte príbeh putovania Izraelcov z Egypta. Skrze Mojžiša a Árona Boh vyviedol svoj ľud z otroctva, aby ho doviedol do Zasľúbenej zeme. Cesta púšťou bola náročná, ale Boh sa v každom ohľade staral o svoj ľud. Zaopatroval ich tým, čo momentálne potrebovali aj po telesnej aj po duchovnej stránke. Viedol ich vo dne i v noci, keď bolo treba. Bol prítomný. Zo Starej Zmluvy vieme, že do Zasľúbenej zeme vstúpili máloktorí. Bolo to pre ich spôsob života a myslenia. Žili tak ako o nich píše aj Pavol: žiadostiví zlého, boli modloslužobníkmi, zabávali sa a smilnili, pokúšali svojho Boha svojou neverou, nedôverou a reptaním. Výsledok takéhoto spôsobu myslenia – lebo je to v prvom rade o tom, čo máme v hlave – a následne spôsobu života, bola smrť. Pavol aj uvádza, že pomreli od hadov a zhubcu. Boh v nich nenašiel zaľúbenie. Teda sa Mu nepáčilo, akí sú, ako sa stavajú k životu a ako nedôverujú Bohu.

Milí b. a s., Pavol napísal, že pre nás, ktorí žijeme teraz, a ktorých zastihol koniec sveta, to bolo napísané na výstrahu. Koniec je blízko, to je isté. Veď žijeme v dobe eschatológie, čiže druhého príchodu Krista na zem. A keď sa pozrieme na to, ako funguje tento svet, vidíme tiež veľa zla, ľahostajnosti k morálke, zábavy, ktorá hraničí s bezuzdnosťou, smilstva a cudzoložstva. A to nielen u tých, ktorí žijú mimo, čiže bez Boha, bez viery. Ale žiaľ aj u tých, ktorí sú kresťanmi. Tak to bolo aj v dobe Pavla, a preto musel do Korintu napísať, aby sa spamätali. Aby si nemysleli, že keď sú pokrstení, už je všetko vybavené a nič sa im nemôže stať.

Pavol píše: „pokušenie, ktoré vás zachvátilo“. Čo to znamená? Že aj kresťania padajú do pokušenia. Toto pokušenie je ľudské. Ako ľudia máme rôzne predstavy o živote. Zdá sa nám, že budeme mať naplnený život len vtedy, ak… Ak budeme mať dostatok peňazí; ak budeme obľúbení a uznávaní; ak vytvoríme niečo veľkolepé, aby sa na nás nezabudlo a naše meno nezapadlo prachom; ak budeme mať to, čo sa momentálne ponúka a letí; ak nebudeme zaostávať za našimi susedmi; ak bude zábava a „sloboda“; ak… Práve toto môže byť pre nás pokušením. Podstata tohto pokušenia v rôznej podobe je modloslužobníctvo. Pavol písal, že máme pred ním utekať.

Keď počujeme toto slovo, tak sa nám to zdá ako archaizmus. Staré slovo, ktoré nepatrí do moderných čias. Žiaľ, nie je to pravda, pretože modloslužobníctvo prežíva v každej dobe vo svojej podobe. Kedysi to možno boli konkrétne sošky, ktoré ľudia mali vo svojich domoch a klaňali sa im, očakávali od nich blahobyt, ochranu a podporu, možno aj lásku, šťastie a spokojnosť. No dnes sú to veci, ktorými žijeme každý deň, a ktoré z nás robia otrokov, resp. ktorým sa my podriaďujeme a venujeme im temer všetok svoj čas a prikladáme k nim svoje srdce. Zamestnávajú našu myseľ, riadia naše životné rozhodnutia, smerujú kroky.

V Pavlovej dobe to boli podobné veci. Už aj spomínané zlo, ale aj hodovanie a zábava, ktorá nebola nevinnou hrou, ale rituálom pri obetovaní zlatému teľaťu, ktoré si urobili, aby mali viditeľného bôžika, lebo ich dôvera v neviditeľného Boha rýchlo padla. Možno to až tak nevnímame, ale neraz práve spoliehanie sa na iné, než Boha, je rovnakou nedôverou. Aj Židia sa podobne spoliehali na svoj chrám, na opevnené mesto Jeruzalem a mysleli si, že to ich zachráni. Za svoju modlu si paradoxne dali chrám Boží. Nezachránilo ich to, ale táto istota bola zborená, aby pochopili, že jediným pevným základom, na ktorom má stáť náš život, je Boh.

Milí b. a s., Pán Boh vie, že sme slabí a nestáli. On vidí do nášho srdca a tam je pravda. Tam je tá skutočnosť, ako sme na tom. Lebo navonok môže všetko vyzerať dobre a v poriadku, ale vo vnútri môžeme byť úplne krehkí a nestáli. To, ako sme na tom, sa ukáže vždy vtedy, keď niečo príde do nášho života. Možno aj niečo dobré, možno zlé. Lebo vtedy sa vyjavíme, akí sme.

Dobré veci sú nám iste príjemné a tešíme sa z nich. Ale oni nás môžu naplniť falošnou istotou, že všetko je v poriadku s mojim životom, nemusím si robiť starosti, nemusím riešiť svoj vzťah s Bohom. Nemusím sa zamýšľať nad tým ako žijem, lebo nič nenaznačuje, že by som mal problém.

Naopak, keď príde zlé, tak automaticky hľadáme vinníka. Pýtame sa. Zastavujeme sa v živote. Alebo sa to snažíme nejako zastrieť. Snažíme sa stáť pevne na svojich nohách.

Pavol však píše: „Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“

 Dnešná kajúca nedeľa nás pozýva k sebaspytovaniu, pokániu a hľadaniu pevného základu pre svoj život. Každý deň by sme mali pozrieť na seba a svoje konanie, zhodnotiť svoje myšlienky, aké boli. Ako kresťania by sme mali premýšľať nad tým, či sme nepadli do pokušenia, toho ľudského, veď sme ľudia a kadečo nás ťahá, láka. Keď tak urobíme v úprimnosti srdca, tak uvidíme, že nie vždy je v našom živote všetko dobré. Nie všetko robíme z lásky, nie vždy sme vľúdni, ochotní. Často sa podobáme putujúcim Izraelcom v ich reptaní na všetko, lebo vždy máme niečo, čo nám nevyhovuje, čo sa nám nepáči na našom živote. Neraz aj pochybujeme o Božej dobrote a láske. V pokání by sme mali vyznávať svoje hriechy a prosiť o zmilovanie. Tak sa potom postaviť na pevný základ, ktorým je jedine Kristus.

Milí b. a s., dôležité je to aj preto, že Pán Ježiš predpovedal nielen zničenie mesta Jeruzalema a chrámu, ale aj koniec sveta, v ktorom žijeme. Ako bolo slávne mesto zničené, aj koniec môže nastať – nám osobne, smrťou, ale aj celému svetu, keď sa vráti Kristus ako Sudca živých i mŕtvych.

Pavlovi súčasníci očakávali skorý príchod Krista. Zlo, neprávosť, vojny, bieda tomu nasvedčovali. Odvtedy ubehlo skoro 2000 rokov, ale to neznamená, že to nemôže byť počas nášho života. Nevieme, kedy to bude. Máme byť bdelí, ostražití. Máme byť pripravení na druhý príchod a máme stáť na pevnom základe, aby sme nepadli. Čiže nie na sebe, ale na Kristovi. On je jediná cesta, pravda i život a nikto nepríde k Otcovi, ak len nie skrze Neho.

Čo je ešte potrebné povedať, je to, čo napísal Pavol, že Boh je verný a  nedopustí nás pokúšať nad možnosť, ale s pokušením spôsobí aj vyslobodenie, aby sme pokušenie mohli zniesť. Jednoducho nám dá silu, aby nás to neprevalcovalo. Bude s nami tak, ako bol s tými, ktorí putovali z otroctva do Zasľúbenej zeme. Dá nám to, čo potrebujeme, len to musíme všetko vidieť, vnímať, prijímať. Stáť v živote na Ňom, dôverovať Mu a dať sa viesť. Nedovoliť, aby v nás víťazil hriech a zlo. Nechať sa premôcť láskou a tak žiť v tomto svete. Žiť v slobode, ktorú nám svojou smrťou vydobyl Pán Ježiš.

Dnes nám túto skutočnosť konkrétne pripomína a zosobňuje Svätá Večera Pánova. Skrze jej dary dostávame odpustenie hriechy a tak aj oslobodenie od hriechu, zla, očistenie od svojich pádov a zlyhaní a tiež nový začiatok. Prijmime teda ponuku od Toho, ktorý je pevný, a na ktorom aj náš život bude pevný.             Amen.