Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Ján 9,1- 7

¹ Idúcky uzrel (Ježiš) človeka slepého od narodenia. ² Učeníci sa Ho spýtali: Majstre, kto zhrešil: tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil? ³ Ježiš odpovedal: Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale (stalo sa to preto), aby skutky Božie boli zjavené na ňom. ⁴ My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, kým je deň; prichádza noc, keď nikto nebude môcť pracovať. ⁵ Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta. ⁶ Keď to povedal, pľuvol na zem, spravil zo sliny blato, priložil mu na to na oči ⁷ a povedal: Choď, umy sa v jazere Siloe – čo v preklade znamená Poslaný. Odišiel teda, umyl sa a vrátil sa vidomý.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., každá nedeľa nám tematicky pripomína nejakú skutočnosť z nášho života, nad ktorou je potrebné sa nám zamyslieť. Každé prečítané či počuté slovo Božie nás vedie týmto životom, aby sme vedeli, čo je správne a vyvarovali sa zbytočných hriechov. Ako ľudia však máme tendenciu veci posudzovať podľa svojho a tak to robili aj tí pred nami. Niekedy sa podobáme Jóbovým priateľom a hľadáme príčinu všetkého, čo sa v našom živote deje, ale v zmysle, že sme určite príčinou svojho nešťastia. Robíme to na základe našich pozorovaní, životných skúseností, ktoré nás neraz utvrdia v tom, že človek robí niekedy chyby a potom na ne doplatí alebo kvôli nim trpí. V podstate je to vo väčšine prípadov, životných príbehov ľudí aj pravda, ale nie vždy. Dôkazom toho je aj dnešný prečítaný text, v ktorom sa dozvedáme o človeku, ktorý bol slepý od narodenia.

Slepota bola v Starej Zmluve chápaná ako Boží trest ako aj každá choroba. Väčšinou sa vždy hľadala príčina, ktorú videli v hriechu. Buď to bol hriech konkrétneho chorého človeka, ktorý vlastne v chorobe znášal svoj trest za vinu, alebo človek trpel za hriech napr. otca alebo matky. Práve preto prvá reakcia učeníkov na slepého od narodenia bola vlastne otázka Ježišovi, kto je vinný za to, že je tento človek slepý. Pán Ježiš však prekvapivo odpovedal, že v tomto prípade slepota nie je trestom za ničí hriech. Táto slepota bola daná človeku z úplne iného dôvodu a to preto, aby „skutky Božie boli zjavené na ňom“. Znamená to, že sa narodil slepý preto, lebo je to výlučne v Božej stvoriteľskej kompetencii. To je to, čo nemôže nikto z nás ľudí ovplyvniť, hoci vieme, že lekárska veda pracuje na tom, aby už v zárodku boli odstránené všetky prípadné dedičné choroby. No sami lekári neraz povedia, že v ich moci nie je všetko.

Pán Boh si vždy tvorí originál, keď dáva život a je v jeho moci siahnuť i zachrániť. To potvrdil aj Pán Ježiš. Bol si vedomý svojej úlohy, ktorú mal plniť, kým bol v tomto svete. Povedal: „My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň“. Kým bol Ježiš so svojimi učeníkmi, konal mnoho dobrého medzi ľuďmi, lebo odstránil mnoho utrpenia, keď liečil, uzdravoval, potešoval, prijímal tých, čo boli ako stratené ovce bez pastiera a usmerňoval ich, ukazoval im, po akej ceste majú kráčať. To bolo svetlo, ktoré zažiarilo do temnôt ich života, ktoré osvetlilo ich životy, ukázalo im pravdu, ale zároveň im ponúklo záchranu. To svetlo svietilo vtedy najjasnejšie ako na pravé poludnie.

Keď Ježiš povedal, že je Svetlom sveta, nemyslel tým len na biedu, ktorú odstraňoval. Ľudia majú často takú predstavu o dobrom živote, že ak nemajú problémy, nežijú v biede, sú zdraví, je všetko v poriadku a sú na najlepšej ceste do neba. Popravde nikto z nás v takomto stave dlho nevydrží, lebo vždy čosi príde, čo pretrhne ilúziu klamstva o ideálnom živote. Buď je to choroba, ktorá nám pripomenie našu krehkosť a nestálosť, alebo bieda či nešťastie, v ktorom vidíme, že nemáme v moci svoj život, alebo skúšky, ktoré nedokážeme ovplyvniť ani odstrániť vlastným rozumom či silami. Ale to všetko je potrebné do nášho života, aby sme nezabúdali na Toho, ktorý je naším Stvoriteľom a Záchrancom. Pán Ježiš je Svetlom aj preto, lebo otvára náš vnútorný zrak, uzdravuje nás z našej slepoty, kedy prestávame vidieť Boha vo svojom živote, ale vidíme len sami seba a svoje zásluhy. To nás môže viesť na scestie a do záhuby.

Keď si predstavíme rodinu, v ktorej žil onen slepý z nášho prečítaného textu, časom sa asi zmierili so svojim- ako to hovorievame- osudom. Ich slepý syn chodieval tak ako aj druhí žobrať, aby si privyrobil na živobytie. Nemal inú možnosť. Ale v jeho živote nastal obrat vo chvíli, keď si ho všimol Ježiš a pristavil sa pri ňom. Nielen že ho obránil pred druhými, ktorí hneď hľadali príčinu jeho slepoty, ale mu aj vrátil zrak. Čítali sme, že pľuvol na zem, urobil zo sliny blato a priložil ho slepému na oči. To nám pripomína, že Ježiš má moc, stvoriteľskú moc, ktorú použil pri tomto slepom, aby mu vrátil zrak. Tak ako bol stvorený človek- z prachu zeme, mohli by sme povedať aj z hliny či blata. Slepý mal už len za úlohu umyť sa v jazere Siloe. Toto jazero sa nachádzalo na juhovýchode od pôvodného Dávidovho mesta a vtekala do neho voda z prameňa Gíchonu. Z tohto jazera sa používala voda na obrady spojené s vodou pri sviatku stánkov. Možno aj preto sa mal v nej umyť, aby bol čistý.

Milí b .a s., celý tento príbeh môžeme sledovať len z diaľky a nemusí sa nás vôbec týkať. Nemusí nič povedať do nášho života, ale iba vtedy ak nebudeme chcieť vidieť podobnosť. Veriaci človek hľadá Božie usmernenie v Božom slove a preto vníma, že každý text ho môže niečomu naučiť a v niečom posunúť dopredu, pripomenúť dávne pravdy. Z dnešného textu sa teda učíme, že máme skúmať všetko, čo sa v našom živote deje, ale nie z nášho pohľadu, ale z Božieho, lebo Pán vie, prečo musíme znášať aj utrpenia, choroby a prechádzať cez ťažké životné skúšky. Pán Boh si nás všíma a zastavuje sa pri nás neraz v živote, lebo nám chce pomôcť, chce odstrániť svojou mocou to, čo nás trápi, čo je nám prekážkou. Tým, že milostivo zasahuje do nášho života, nielenže nás zbavuje ťažkého bremena, ale tým posilňuje aj našu vieru v Pána Boha. To nás vedie k istote, že keď sa stará tu v časnosti, postará sa aj o večnosť a dá nám to, čomu tu veríme a príjme si nás k sebe.

Ďalšie, čo by sme sa mali naučiť, je výstraha pre rozličnými zvodmi, ktoré v tomto živote na nás útočia a chcú nás zviesť. Neraz sú to maličkosti, na ktorých si zakladáme a ktoré nás odvádzajú od pravej viery- presne tak ako učeníkov, keď hľadali príčinu mužovej slepoty.  Ježiš ich vracia k ich úlohe, ktorá je: konať skutky Toho, ktorý ma poslal.

Neraz vyzývali už proroci Boží ľud k láske, milosrdenstvu, vzájomnej pomoci namiesto toho, aby prinášali obete bez srdca. V Novej Zmluve je mnoho podobných výziev k láske, milovaniu bratov a sestier, k pravému spoločenstvu veriacich v Ježiša Krista. Žiaľ, aj náš vnútorný zrak je neraz veľmi poškodený, ba dokonca ako keby sme sa už rodili bez neho, keď je v nás toľko zla, neochoty, závisti a nenávisti jedných voči druhým a jedinou našou snahou je posudzovanie, kto je väčším hriešnikom. Aj pre nás dnes znejú slová : „choď a umy sa v jazere Siloe“. Jazero Siloe znamená Poslaný, čo je vlastne smer našej cesty k Záchrane: priamo k Ježišovi, k Jeho nohám a krížu, lebo bol poslaný k našej záchrane a spáse. Z Neho čerpáme, aby náš život bol oslavou Boha, On je prameňom našej sily, múdrosti a lásky, ktorá nežiada odmenu, ale sa rozdáva.

Slepec sa vrátil vidomý. Každý, kto sa dá umyť v Ježišovej obeti na kríži, každý, koho sa Ježiš dotkne, odchádza od Neho uzdravený. Tak poďme aj my, k Tomu, ktorý má moc navrátiť nám správny pohľad na život a viesť nás k Bohu, k Jeho pravému poznaniu.

Amen.

Text: Galatským 5, 1 + 13

Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva.

Lebo vy ste k slobode povolaní, bratia. Len aby vám sloboda nebola zámienkou povoľovať telu, ale v láske slúžte si navzájom.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., téma dnešnej nedele je: Život v Kristovi. Za posledné obdobie som viac krát kázala práve o tejto téme. Aj minulú nedeľu sme si pripomínali, že keď sme pokrstení, patríme Kristovi. On nás obliekol do rúcha svojej spravodlivosti a my sa Mu máme podobať v zmýšľaní, rečiach aj konaní. Dovoliť, aby mohol žiť v nás, ako to povedal aj apoštol Pavol: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“

V Skutkoch apoštolských máme v prvých kapitolách opísanú prvú cirkev, prvé kresťanské spoločenstvá. O nich práve ľudia zo sveta vydávali dobré svedectvo, že naozaj žijú tak, ako aj veria. Ich skutky boli naplnené nezištnou láskou a pomocou druhým. Snažili sa žiť podľa slova Kristovho a Duch Svätý na nich spočíval, takže svojim konaním prinášali evanjelium ostatným a kresťanov pribúdalo. Dobro nekonali z donútenia, ani preto, aby sa dostali do neba, alebo zo strachu pod hrozbou Božieho zákona, ale dobrovoľne, slobodne. Uvedomovali si totiž, že Kristus ich oslobodil k slobode Božích detí. Tento dar od Boha prijali a dali sa zapriahnuť do otroctva slobody. A to znie teraz paradoxne a mätúco, ako sloboda môže byť otroctvom, ale rozdiel s inými otroctvami je v tom, že tu sa neuplatňujú ľudské príkazy a túžby, ale Božia vôľa. Preto slobodu v Kristovi môžeme pokojne nazvať aj otroctvom, ale ako povedal Pán Ježiš, Jeho jarmo a bremeno je ľahké, preto ho máme na seba vziať, aby sme mohli žiť slobodne.

O slobode ľudia radi rozprávajú a predstavujú si ju rôznym spôsobom. Mnohí z vás si pamätajú na to, keď prišiel rok 1989 a s ním pre nás Slovákov sloboda. Na toto obdobie sú rôzne názory, ale ja chcem povedať len to, že slobodu každý pochopil po svojom. Tento zbor to žiaľ aj zažil na vlastnej koži, keď bol o pár rokov vykradnutý náš krásny drevený kostol. Sloboda. Slovo, pod ktorým sa skrýva mnoho, ale pod ktorým ľudia väčšinou vidia všeličo. Hlavne svojvôľu, na ktorú im nikto nemá siahať. Často bezuzdnosť, ktorú ospravedlňujú tým, že môžeme všetko. Zvoľnenie morálky podľa vlastných potrieb a predstáv. Poznáme rôzne slobody – prejavu, vyznania, či náboženstva, ale aj iné ako slobodu od strachu, slobodu od biedy atď.

Tieto slobody sa však veľmi líšia od toho, čo znamená, že nám Kristus daroval slobodu. Pavol mal na mysli slobodu zmýšľania, ktorá je možná len po odstránení poviazanosti zákona a presne to urobil Ježiš Kristus, keď prišiel, aby naplnil zákon a svojou smrťou na kríži všetkých oslobodil od zotročenia.

Dovtedy boli ľudia zotročení tým, ako sa snažili naplniť zákon a tým si chceli získať Božiu priazeň, ale nedarilo sa im to a bolo to pre nich veľké bremeno. Prístup k Bohu bol možný len cez prostredníka – veľkňaza, ale pri Kristovom ukrižovaní sa opona roztrhla na dvoje a tým bol symbolicky otvorený vstup pre každého z nás k Bohu v Ježišovi Kristovi, čiže v Ňom – Bohu – samotnom. Ako aj učil Ježiš svojich učeníkov, aby volali k Bohu Abba, čo znamená otecko a to vyjadruje blízky vzťah. Veď preto Bohu aj tykáme a nevykáme, lebo sa s Ním môžeme slobodne spojiť.

Apoštol Pavol nepíše len o tom,, že sme slobodné deti Božie, ale ide do hĺbky, aby objasnil, čo to pre nás znamená. Čo obnáša život v Kristovi a čo znamená kresťanská sloboda.

Na prvom mieste pripomína slobodu od zákona, aby človek nemusel žiť pod tlakom a v neistote, či je dosť dobrý Bohu, aby ho prijal raz k sebe. Toto má trochu súvis aj s nastavením spoločnosti, v ktorej žijeme. Väčšinou sú veci a okolnosti prijatia človeka podmienené práve tým, či je dosť dobrý – pre spoločnosť, pre priateľov, dokonca aj pre rodinu. Neraz je práve toto kameňom úrazu, prečo sa ľudia uzavrú do seba, žijú individuálny život, majú pocit menejcennosti alebo sa úmorne snažia byť prijatí a potom prichádza sklamanie a bludný kruh stále dookola, keď to tak nie je. Vidíme to už u detí. Tam, kde sa to takto deje, je veľká absencia lásky. Je tam sebectvo, povýšenosť, egoizmus a pýcha človeka alebo viacerých, ale môžu to byť aj sklamania a vnútorné zranenia, ktoré neboli vyliečené možno už v detstve a takto sa to prenáša do dospelosti a kompenzuje. A my kresťania sme tiež len ľudia ako aj iní a máme svoje slabosti, alebo trináste komnaty, v ktorých kadečo skrývame a bojíme sa to odtiaľ vyhodiť.

Pavol chcel, aby kresťania rozumeli, k čomu ich Kristus oslobodil. A to nielen po stránke zákona, ale aj hriechu. Ak žije vo mne Kristus, tak staré musí preč. Som slobodný od toho, čo ma kedysi zotročovalo. Ale akonáhle ma Kristus oslobodil, je zo mňa nový človek. To je tak ako keď sa vylieči alkoholik alebo fajčiar alebo inak závislý človek. Zostáva žiť v tomto svete, kde v každom obchode nájde svoj bývalý pôžitok, alebo vie, kde by našiel to, čo ho kedysi zotročovalo, ale ak sa rozhodol žiť v slobode a dostal ju, nedá sa už ovplyvniť. Vedome, chcene, ale aj vďaka tomu, že mu je daná vnútorná sila k tomu. Áno, môže sa stať, že svoju prvú závislosť nahradí nejakou inou.

Kresťan v pravej Kristovej slobode plní Božiu vôľu. Žije podľa Božieho slova a preto nerobí, čo sa mu zachce, ani nepovoľuje svojmu telu, ale drží ho v určitej Bohom danej disciplíne. O tom hovoril aj Pavol. Preto povedal–len aby – čím položil určitú hranicu a tá sa týka nášho tela. Vystríha kresťanov pred tým, aby povoľovali telu a pobáda ich k tomu, aby si slúžili v láske navzájom.

Sloboda je ruka v ruke prepojená s láskou. Ak niekoho milujem, tak budem konať voči nemu tak, aby som ho nejakým spôsobom neohrozil, neublížil mu, nezahanbil ho, nedonútil ho konať proti svedomiu alebo jeho vôli.

Pre Galatských kresťanov to boli aj konkrétne veci, ktoré sú vymenované v ďalších veršoch. Týkali sa ich a možno sa niektoré z nich týkajú aj nás, ale predsa len treba brať ohľad na to, že každý máme to svoje, čo potrebujeme vyriešiť a v čom sa potrebujeme možno dostať na vyšší stupienok. V každom prípade sa sloboda kresťana týka jeho mravného života.

Kedysi mnohí ľudia žili pohanským spôsobom života, lebo sa klaňali rôznym bôžikom, mravná stránka bola na dosť nízkej úrovni, žili vo vášňach a rozkošiach, lebo to bolo súčasťou ich náboženského života. Dnes už pohanstvo ako také nevnímame, ale pritom veľmi veľa ľudí podlieha takému spôsobu života, len si to možno neuvedomujú, alebo nechcú vidieť, alebo im to tak vyhovuje. A v dnešných časoch čím ďalej, tým viac počujeme o neopohanstve, teda obnovovaní pohanských praktík pod nevinným pláštikom návratu k prírode. A to je opätovné zatiahnutie do otroctva a strata slobody.

Pavol pripomína, aby sme nedali zase zatiahnuť do jarma otroctva, ale aby sme stáli, teda boli pevní a nedali si vziať Kristovu slobodu. Dnešná spoločnosť hovorí opak, keď aj v reklamách aj filmoch aj mnohých iných veciach vidíme, ako nabáda, aby sme všetko vyskúšali, užili si tento život, dali svojmu telu všetko, po čom túži. Predstavuje nám slobodu sveta, ktorá nie je totožná so slobodou, ktorú nám dal Kristus.

Na záver snáď pre úplné doplnenie zopár slov o slobode od apoštola Pavla, ktoré podľa ich situácie napísal do Korintu: „Všetko je dovolené, ale nie všetko prospešné. Všetko je dovolené, ale nie všetko buduje.“

Milí b. a s., boli sme stvorení so slobodnou vôľou, ale do skutočnej slobody nás oslobodil Kristus. Stojme v tejto Jeho slobode, aby nás naša slobodná vôľa nepriviedla do stavu predtým, k svojvôli. Bdejme, buďme ostražití a pripravení a slúžme v láske tak, ako Kristus.

Amen

Text: Galatským 3, 26 – 28

Vierou ste všetci synovia Boží v Kristovi Ježišovi. Veď, ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristovi Ježišovi. A ak ste Kristovi, ste potomkovia Abrahámovi, dedičia podľa zasľúbenia.

KÁZEŇ.

Kristovým príchodom a tým pádom utvorením nového pomeru k Bohu nastal nový vek. Je to vek milosti Božej, v ktorej sa už aj synovstvo Božie nejaví len ako vidina budúcnosti, ale niečo prítomné, na čom môže každý veriaci kresťan budovať svoj život. Tak ako ľudia v Pavlovej dobe, aj my si môžeme naplno uvedomiť, že sme deti Božie. Všetci bez rozdielu pohlavia, rasy, národnosti, či vierovyznania. Príchodom viery prestalo delenie sa ľudí, pretože pred Bohom sme všetci rovnoprávni.

V Galácii boli určité tendencie k tomu, aby kresťanov rozdeľoval ich pôvod. Jedni boli  Židia, iní predtým pohania, ale potom uverili v Ježiša Krista a stali sa kresťanmi. Stále však pri nich pretrvávali rozdiely, a preto im Pavol pripomína, kým sa stali v Kristovi. Všetci z oboch skupín sa dostali k synovstvu Božiemu skrze vieru v Krista, lebo počúvali kázanie o Kristovi. Keď uverili a boli pokrstení, obliekli si Krista, čiže ako by dovolili, aby Kristus žil v nich. Krst nie je symbolický úkon, ale skutočné spojenie sa s Kristom. A to sa má odrážať na ich životoch, aby bolo zrejmé, že sa stali novými ľuďmi.

Milí b. a s., toto všetko platí aj pre nás. Aj my máme vo svojom každodennom živote vnímať, že v Kristovi sme si všetci rovní. V našej malej dedine nevnímame až tak veľmi nejaké spoločenské rozdiely, hoci viem, že v minulosti tu boli delenia na domácich a príducich, ale dnes už sme viac ako jedna veľká skupina ľudí, ktorí sa akceptujú. V dnešnej dobe už tiež upadá do úzadia povedomie, že žena je menej ako muž, ako to bolo kedysi a predstava o nej bola taká, že jedinou jej úlohou je starať sa o domácnosť a vychovávať deti. Patrične to ženy aj pociťovali, keď nemohli byť rovnoprávne s mužmi v základných veciach ako napr. voľby a pod. Pavol hovorí aj o otrokoch a slobodných. V našej spoločnosti takéto niečo už dávno nepoznáme, ale vtedy to bolo bežné. Keď hovorí o tom, že nikto nie je viac a nikto menej, myslí to v tom zmysle, že pred Bohom sú si všetci v Kristovi rovní, na jednej úrovni. Pred Bohom medzi ľuďmi niet rozdielu. V realite samozrejme každý zostáva v tom svojom postavení, do akého sa narodil, alebo dostal. Dôležité je však to, aby sa kresťania medzi sebou správali k sebe bez rozdielov, aby sa nikto nad nikoho nepovyšoval len preto, lebo sa mu dostalo lepšieho postavenia, alebo jednoducho mal to šťastie, že sa narodil ako váženejší. Kresťania v Galácii sa nemali rozdeľovať podľa pôvodu, ale mali medzi seba s láskou prijímať všetkých, ktorí uverili v Krista bez ohľadu na ich pôvod, ale hľadiac na to, že v Kristovi sú rovnako Božími deťmi ako oni.

Aj my všetci ostávame v tom svojom postavení, ktoré máme a nie sme z neho vytrhnutí, ale ako deti Božie sme si navzájom bratmi  a sestrami. Preto sa tak máme voči sebe aj správať, navzájom sa prijímať a vidieť v druhom toho, ktorý je Kristom zachránený a prijatý za syna či dcéru.

V Skutkoch apoštolských máme veľmi pekný príklad troch rôznych ľudí, ktorí sa stali Božími deťmi, čo nám poukazuje na milosť Božiu, ktorá je daná bez rozdielu všetkým, ktorí o ňu stoja a prijímajú ju.

Títo traja ľudia boli vážení, ctihodní ako sa zvykne hovoriť a úprimní. Zároveň však boli všetci pred Bohom stratení a potrebovali spasenie, záchranu.

Všetci traja mali výsadu, že im bol do cesty poslaný kazateľ, ktorý im kázaním priniesol slovo života a oni mohli pochopiť, čo im v živote chýba. Boli to Etiópčan, politik = minister, ktorý slúžil v tomto postavení kráľovnej Kandáke, bol veriaci, ale nepoznal Krista. Bol tmavej pokožky, a preto ho radíme ku Chámovi.

Ďalej to bol Žid Saul, presvedčený o pravovernosti svojej viery a služby Bohu, keď kynožil kresťanov, neskôr ho poznáme ako apoštola Pavla, teológa, ktorého dáme k rodu Šéma.

A posledný Kornelius, rímsky stotník, pohan, vzývajúci rôznych bohov a prinášajúci im obete, ktorý patrí k Jáfetovi.

V prvej knihe Mojžišovej je napísané, že Šém, Chám a Jáfet boli traja synovia Nóacha a z nich sa zaplnila celá zem. A tak keď nám Skutky apoštolov opisujú tri zvláštne obrátenia Etiópčana, Saula a Kornélia, tiež v tom vidíme akoby celé ľudstvo.

Keď uverili v Krista a prijali Ho za svojho Spasiteľa, bolo to v čase, kedy Etiópčan išiel domov, síce s nenaplnenou túžbou nájsť pokoj. Saul odišiel z domu, aby pokoj ničil a Kornélius bol doma a smeroval ku pokoju. Každý mal ten svoj osobný čas a moment, kedy sa stal Božím dieťaťom. To nám poukazuje na to, že nezáleží na čase, ani mieste, ale na tom, že k nám zaznie Božie slovo, ktoré nám ponúkne možnosť stať sa členom Božej rodiny, cirkvi.

Milí b. a s., aj my tvoríme celok, v ktorom sú tí, ktorí chcú byť zachránení, len nevedia, ako. A tak idú vo svojom živote, hľadajú na rôznych miestach, aby našli naplnenie svojho života a možno im stačí len ponúknuť a povedať, že pokoj a zmysel života je v Ježišovi Kristovi.

Potom je tu ďalšia skupina podobná Saulovi, ktorí sú vo svojom náboženskom uspokojení slepí voči tomu, čo sú ich skutočné potreby a zamieňajú si tradíciu s oblečením si Krista a spojenie s Ním. Myslia si, že slúžia Bohu, ale pritom potrebujú pochopiť, čo znamená spojenie s Kristom.

Posledná skupina sú tí, ktorým len treba priniesť evanjelium a oni ho hneď uchopia ako Kornélius. Stanú sa Božími deťmi bez váhania.

Pre lepšie pochopenie týchto postáv a udalostí okolo nich je vhodné prečítať si 8., 9. a 10.kapitolu zo Skutkov apoštolských.

Keď apoštol Pavol zdôrazňoval, že v Kristovi niet medzi nami rozdielov, tak apoštol Peter po duchovnej skúsenosti vyznáva: „Vpravde, teraz poznávam, že Boh nie je prijímačom osôb, ale že Mu je príjemný, kto v ktoromkoľvek národe sa Ho bojí a koná spravodlivo.“

Ak sme kresťania, sme synovia a dcéry Božie, máme sa aj podobať Kristovi a prijímať sa navzájom tak, ako nás On prijal za svoje deti. Nemáme ani my medzi sebou robiť rozdiely, ale žiť v každodennom živote ako tí, čo sú zachránení Kristom.

Milí b. a s., nedovoľme, aby medzi nás, Božie deti, prenikal duch rozdelenia. Neposudzujme sa navzájom, nehľadajme rozdiely, ale budujme svoje vzťahy na tom, čo nás spája a to je synovstvo Božie. Boh na nás pozerá cez oblečenie, ktoré sme dostali od Krista, a to je rovnaké pre všetkých. Skúsme sa aj my tak pozerať navzájom na seba, prijímať sa a vydávať pred svetom dobré svedectvo viery a lásky, aby bolo na našom správaní zrejme, že sme v Kristovi všetci jedno, deti Božie vykúpené a zachránené Ježišom.

Amen.