Text: Žalm 113
1 Haleluja! Chváľte, služobníci Hospodinovi, chváľte meno
Hospodinovo! 2 Požehnané buď meno Hospodinovo odteraz až naveky! 3 Od
slnka východu až po západ buď pochválené meno Hospodinovo! 4 Vyvýšený
je Hospodin nad všetky národy, nad nebesá siaha Jeho sláva! 5 Kto je ako
Hospodin, náš Boh, na nebi, na zemi? 6 On sídli vysoko a hľadí dolu
hlboko; 7 On pozdvihuje z prachu slabého a zo smetiska vyvyšuje
chudobného, 8 aby ho usadil medzi kniežatá, kniežatá svojho
ľudu; 9 neplodnú usadí do domu ako natešenú matku synov. Haleluja!
KÁZEŇ.
Milí b. a s., nie je to nič nové, keď vidíme, že na piedestál slávy sa stavajú
ľudia, jednotlivci alebo aj skupiny a tí druhí im ochotne tlieskajú a vyvyšujú
ich. Najstarší záznam podľa Biblie, kedy si ľudia chceli urobiť meno po celej
zemi, je udalosť stavania babylonskej veže. Dôvod bol práve ten, že chceli
byť slávni, obdivovaní, byť čo najvyššie.
V čase, kedy Žalmista napísal náš dnešný prečítaný text, ľudia uctievali
svojich panovníkov. Pohania si stavali na výšinách posvätné stĺpy, pri
ktorých uctievali svojich bohov a klaňali sa im. Neskôr sa za bohov
vyhlasovali cisári. V Biblii by sme našli viacero príbehov, kedy tí, čo verili
v Hospodina, odmietali sa klaňať ľuďom. Jedným z príkladov je
starozmluvný Daniel a jeho priatelia.
V dnešnej dobe je tiež uctievaný človek. Robí sa to iným spôsobom, ako
vtedy, ale je to v podstate vždy o tom istom. Byť hore, byť vyššie ako tí
ostatní, byť niečo viac a byť hoden obdivu. Byť slávny. Žiaľ neraz si ani
neuvedomujeme tú tenkú vrstvu ľadu, po ktorej kráčame, keď
zbožstvujeme človeka. A to sa nedeje len vtedy, keď je niekto slávny pre
niečo, čo urobil, alebo má talent a my ho nadmieru obdivujeme, ale aj
vtedy, keď do centra svojho života staviame človeka, nášho partnera, dieťa
alebo priateľa či kohokoľvek.
Dnešný Žalm, ktorý patrí medzi vyučujúce knihy Starej Zmluvy, nás
usmerňuje, aby sme vedeli, komu patrí všetka naša úcta a chvála. Koho
máme v živote oslavovať. Jedine Pána Boha.
Žalmista dáva odpoveď aj na otázku, kto má chváliť Pána Boha.
Každý, kto pochopil, že On je náš Boh a my sme Jeho služobníci. To
znamená, že sa to neobmedzuje iba na nás kňazov, alebo presbyterov, či
funkcionárov, ktorí sme všeobecne považovaní za Božích služobníkov.
Úloha chváliť Boha je daná všetkým ľuďom, ktorí k Bohu vzhliadajú, modlia
sa k Nemu, ktorí počúvajú Jeho slovo a veria mu.
V našom texte je až 6x výzva, že máme chváliť Hospodina, Boha. Akoby to
chcel Žalmista zdôrazniť, aby sme na to nezabúdali. Mne to pripomína celý
týždeň. Každý jeden deň, ktorých máme šesť, aby sme aj počas aktívneho
pracovného týždňa chválili Pána Boha.
Moslimovia sa modlia 5x za deň a kto nemôže kvôli práci, tak aspoň tri krát,
ale je to povinnosť. Každý jeden deň. Klaňajú sa Alahovi, doslova kľačia
pred ním na kolenách na malom koberčeku. Takto uctievajú svojho boha.
Hoci vieme o Islame svoje, predsa len sú nám príkladom vernosti. Keď by
ste v dnešných časoch išli do Nemecka alebo do severských krajín, tam ich
je veľmi veľa a tam vidíte celé námestia moslimov uctievajúcich svojho
boha.
Vieme, že v kresťanstve je to biednejšie, veď to vidíme aj na tom, koľkí
chcú Pána Boha uctievať aspoň 1x v týždni, v nedeľu, ktorá bola oddelená
pre Neho a mali by sme ju svätiť. Je to 3.Božie prikázanie.
Niekedy sa stáva, že nemôžeme prísť do spoločného zhromaždenia, do
kostola na služby Božie, aby sme v kruhu širšej kresťanskej rodiny chválili
nášho Pána. Vtedy Ho máme oslavovať doma, v komôrke svojho srdca tak
ako vieme, modlitbou, spevom, čítaním Božieho slova. Viem, že máme aj
takýchto ľudí, ktorí si každý deň vyhradia čas pre Neho.
Určite sa môžeme pýtať: „Prečo vlastne máme chváliť Boha?“
Ak chceme niekomu vzdať úctu, tak to má mať aj nejaký dôvod. No a ten
nám ukazuje Žalmista. Kto je ako Hospodin, náš Boh, na nebi, na zemi?
Vieme, že Boh je vyvýšený nad všetkých. V nebeskej hierarchii je na prvom
mieste, teda najvyššie. Pod Ním sú ďalší, napr. archanjeli a anjeli a iné
nebeské bytosti, o ktorých sa zmieňuje Biblia na niektorých miestach.
No a na zemi sa nikto Bohu nerovná. Veď On stvoril nebo i zem, je Pánom
celého sveta, a tak ako Ho stvoril svojim slovom, tak ho aj udržiava
a primerane do neho zasahuje.
Žalmista si uvedomil ešte jednu vec, ktorá sa týka Pána Boha a nás. On sídli
vysoko a hľadí dolu hlboko. A to je to, čo Pána Boha odlišuje od iných, ktorí
sú ľuďmi uctievaní. Náš Boh je síce v nedoziernej diaľke a je neuchopiteľný
našimi zmyslami a mnohé, čo o Ňom vieme, prijímame ako určité
tajomstvo viery. Ale Jeho interakcia s nami je úžasná. Hľadí dolu hlboko.
V čase, kedy bol napísaný tento text, ľudia mali prísľuby, že príde Mesiáš.
Nepoznali Ho osobne, len verili a očakávali príchod svojho Záchrancu.
Uvedomovali si Božiu svätosť a hlbokú priepasť, ktorá vznikla pri prvom
hriechu medzi Bohom a človekom. Aby ju preklenuli, začali prinášať obete.
Tým si chceli Boha nakloniť na svoju stranu, chceli Ho tým aj oslavovať.
A Boh od počiatku prijímal ich obete a hľadel na srdce, akým ju prinášali.
Hľadel dolu do hĺbky ich duší. Do biedy, ktorú prežívali, do trápení, ktorými
prechádzali a do poníženosti, v ktorej boli.
V príhodnom čase sa Jeho pohľad – obrazne povedané – stal reálnym
človekom v Ježišovi Kristovi. On zostúpil k nám, aby nás pozdvihol a vyvýšil,
aby nás posadil medzi kniežatá ako to napísal Žalmista. Poznal a zažil biedu
sveta nielen v čase, kedy tu bol, ale dodnes nezabúda na nepatrných,
biednych, chudobných a všetkých, ktorí sú nešťastní a skláňa sa k nim. Jeho
záujem nie je povrchný, ako to žiaľ býva v našich medziľudských vzťahoch.
Chce človeka zachrániť skutočne a naplno. Chce meniť náš životný údel,
našu identitu, ale v takom zmysle, aby nám to bolo prospešné ku konečnému dobru v nebesiach. Preto niekedy Jeho zásahom celkom nerozumieme,
nevieme si ich vyskladať ako puzzle a len časom, s Jeho pomocou chápeme
a vnímame, že nás celý čas zachraňoval.
Keď si teda ako veriaci ľudia toto všetko uvedomíme, tak máme naozaj veľa
dôvodov chváliť Pána Boha a ďakovať Mu. Prvým krokom by malo byť
prestať používať meno Božie kedykoľvek. Je smutné, že kresťania neraz
vyslovia Božie meno ako nadávku bez ostychu alebo rozmyslu, že je to zlé
a dehonestujúce a je to aj hriech. Je to porušenie Božieho prikázania,
vybočenie z tej správnej kresťanskej cesty. Dosť smutné je, keď si my ľudia
navzájom nadávame, ale ešte smutnejšie je, keď namiesto oslavy, Pána
Boha s neúctou takto spomíname.
Žalmista pripomína, že celý svet má oslavovať Hospodina. Od východu
slnka až po západ má znieť Jeho oslava. Keď si to vezmeme geograficky, tak
v podstate všade žijú veriaci v Pána Boha a v Ježiša Krista. Všade je nejaký
ten cirkevný zbor či spoločenstvo tých, ktorí Ho vyznávajú a veria v Neho.
A všetci majú svoj štýl uctievania Boha. Iný je v Afrike, viac impulzívny,
doslova tanečný, kedy celým telom vzdávajú Bohu chválu. Iný je tam, kde
je cirkev zakázaná, najmä v moslimských krajinách; iný na Slovensku
v porovnaní so západom. Iný je v každej cirkvi.
Podstatné je, aby sme boli súčasťou oslavy Hospodinovej už tu na zemi.
Aby sme ani počas pracovných povinností nezabúdali, že Ho máme chváliť
a oslavovať Jeho sväté meno. A najdôležitejšie je, aby pritom bolo aj naše
srdce, aby to nebola len vonkajšia zbožnosť bez ducha a bez vnútorného
a úprimného prežívania. Vezmime si príklad z tých, ktorí aj v Biblii
oslavovali Pána Boha a velebili Ho.
Amen.