SB – I – 18. nedeľa po Svätej Trojici – 19.10. 2025

Text: Žalm 113
1  Haleluja! Chváľte, služobníci Hospodinovi, chváľte meno
Hospodinovo!  2  Požehnané buď meno Hospodinovo odteraz až naveky!  3  Od
slnka východu až po západ buď pochválené meno Hospodinovo!  4  Vyvýšený
je Hospodin nad všetky národy, nad nebesá siaha Jeho sláva!  5  Kto je ako
Hospodin, náš Boh, na nebi, na zemi?  6  On sídli vysoko a hľadí dolu
hlboko;  7  On pozdvihuje z prachu slabého a zo smetiska vyvyšuje
chudobného,  8  aby ho usadil medzi kniežatá, kniežatá svojho
ľudu;  9  neplodnú usadí do domu ako natešenú matku synov. Haleluja!

KÁZEŇ.

Milí b. a s., nie je to nič nové, keď vidíme, že na piedestál slávy sa stavajú
ľudia, jednotlivci alebo aj skupiny a tí druhí im ochotne tlieskajú a vyvyšujú
ich. Najstarší záznam podľa Biblie, kedy si ľudia chceli urobiť meno po celej
zemi, je udalosť stavania babylonskej veže. Dôvod bol práve ten, že chceli
byť slávni, obdivovaní, byť čo najvyššie.
V čase, kedy Žalmista napísal náš dnešný prečítaný text, ľudia uctievali
svojich panovníkov. Pohania si stavali na výšinách posvätné stĺpy, pri
ktorých uctievali svojich bohov a klaňali sa im. Neskôr sa za bohov
vyhlasovali cisári. V Biblii by sme našli viacero príbehov, kedy tí, čo verili
v Hospodina, odmietali sa klaňať ľuďom. Jedným z príkladov je
starozmluvný Daniel a jeho priatelia.
V dnešnej dobe je tiež uctievaný človek. Robí sa to iným spôsobom, ako
vtedy, ale je to v podstate vždy o tom istom. Byť hore, byť vyššie ako tí
ostatní, byť niečo viac a byť hoden obdivu. Byť slávny. Žiaľ neraz si ani
neuvedomujeme tú tenkú vrstvu ľadu, po ktorej kráčame, keď
zbožstvujeme človeka. A to sa nedeje len vtedy, keď je niekto slávny pre
niečo, čo urobil, alebo má talent a my ho nadmieru obdivujeme, ale aj
vtedy, keď do centra svojho života staviame človeka, nášho partnera, dieťa
alebo priateľa či kohokoľvek.

Dnešný Žalm, ktorý patrí medzi vyučujúce knihy Starej Zmluvy, nás
usmerňuje, aby sme vedeli, komu patrí všetka naša úcta a chvála. Koho
máme v živote oslavovať. Jedine Pána Boha.
Žalmista dáva odpoveď aj na otázku, kto má chváliť Pána Boha.
Každý, kto pochopil, že On je náš Boh a my sme Jeho služobníci. To
znamená, že sa to neobmedzuje iba na nás kňazov, alebo presbyterov, či
funkcionárov, ktorí sme všeobecne považovaní za Božích služobníkov.
Úloha chváliť Boha je daná všetkým ľuďom, ktorí k Bohu vzhliadajú, modlia
sa k Nemu, ktorí počúvajú Jeho slovo a veria mu.
V našom texte je až 6x výzva, že máme chváliť Hospodina, Boha. Akoby to
chcel Žalmista zdôrazniť, aby sme na to nezabúdali. Mne to pripomína celý
týždeň. Každý jeden deň, ktorých máme šesť, aby sme aj počas aktívneho
pracovného týždňa chválili Pána Boha.
Moslimovia sa modlia 5x za deň a kto nemôže kvôli práci, tak aspoň tri krát,
ale je to povinnosť. Každý jeden deň. Klaňajú sa Alahovi, doslova kľačia
pred ním na kolenách na malom koberčeku. Takto uctievajú svojho boha.
Hoci vieme o Islame svoje, predsa len sú nám príkladom vernosti. Keď by
ste v dnešných časoch išli do Nemecka alebo do severských krajín, tam ich
je veľmi veľa a tam vidíte celé námestia moslimov uctievajúcich svojho
boha.
Vieme, že v kresťanstve je to biednejšie, veď to vidíme aj na tom, koľkí
chcú Pána Boha uctievať aspoň 1x v týždni, v nedeľu, ktorá bola oddelená
pre Neho a mali by sme ju svätiť. Je to 3.Božie prikázanie.
Niekedy sa stáva, že nemôžeme prísť do spoločného zhromaždenia, do
kostola na služby Božie, aby sme v kruhu širšej kresťanskej rodiny chválili
nášho Pána. Vtedy Ho máme oslavovať doma, v komôrke svojho srdca tak
ako vieme, modlitbou, spevom, čítaním Božieho slova. Viem, že máme aj
takýchto ľudí, ktorí si každý deň vyhradia čas pre Neho.
Určite sa môžeme pýtať: „Prečo vlastne máme chváliť Boha?“

Ak chceme niekomu vzdať úctu, tak to má mať aj nejaký dôvod. No a ten
nám ukazuje Žalmista. Kto je ako Hospodin, náš Boh, na nebi, na zemi?
Vieme, že Boh je vyvýšený nad všetkých. V nebeskej hierarchii je na prvom
mieste, teda najvyššie. Pod Ním sú ďalší, napr. archanjeli a anjeli a iné
nebeské bytosti, o ktorých sa zmieňuje Biblia na niektorých miestach.
No a na zemi sa nikto Bohu nerovná. Veď On stvoril nebo i zem, je Pánom
celého sveta, a tak ako Ho stvoril svojim slovom, tak ho aj udržiava
a primerane do neho zasahuje.
Žalmista si uvedomil ešte jednu vec, ktorá sa týka Pána Boha a nás. On sídli
vysoko a hľadí dolu hlboko. A to je to, čo Pána Boha odlišuje od iných, ktorí
sú ľuďmi uctievaní. Náš Boh je síce v nedoziernej diaľke a je neuchopiteľný
našimi zmyslami a mnohé, čo o Ňom vieme, prijímame ako určité
tajomstvo viery. Ale Jeho interakcia s nami je úžasná. Hľadí dolu hlboko.
V čase, kedy bol napísaný tento text, ľudia mali prísľuby, že príde Mesiáš.
Nepoznali Ho osobne, len verili a očakávali príchod svojho Záchrancu.
Uvedomovali si Božiu svätosť a hlbokú priepasť, ktorá vznikla pri prvom
hriechu medzi Bohom a človekom. Aby ju preklenuli, začali prinášať obete.
Tým si chceli Boha nakloniť na svoju stranu, chceli Ho tým aj oslavovať.
A Boh od počiatku prijímal ich obete a hľadel na srdce, akým ju prinášali.
Hľadel dolu do hĺbky ich duší. Do biedy, ktorú prežívali, do trápení, ktorými
prechádzali a do poníženosti, v ktorej boli.
V príhodnom čase sa Jeho pohľad – obrazne povedané – stal reálnym
človekom v Ježišovi Kristovi. On zostúpil k nám, aby nás pozdvihol a vyvýšil,
aby nás posadil medzi kniežatá ako to napísal Žalmista. Poznal a zažil biedu
sveta nielen v čase, kedy tu bol, ale dodnes nezabúda na nepatrných,
biednych, chudobných a všetkých, ktorí sú nešťastní a skláňa sa k nim. Jeho
záujem nie je povrchný, ako to žiaľ býva v našich medziľudských vzťahoch.
Chce človeka zachrániť skutočne a naplno. Chce meniť náš životný údel,
našu identitu, ale v takom zmysle, aby nám to bolo prospešné ku konečnému dobru v nebesiach. Preto niekedy Jeho zásahom celkom nerozumieme,

nevieme si ich vyskladať ako puzzle a len časom, s Jeho pomocou chápeme
a vnímame, že nás celý čas zachraňoval.
Keď si teda ako veriaci ľudia toto všetko uvedomíme, tak máme naozaj veľa
dôvodov chváliť Pána Boha a ďakovať Mu. Prvým krokom by malo byť
prestať používať meno Božie kedykoľvek. Je smutné, že kresťania neraz
vyslovia Božie meno ako nadávku bez ostychu alebo rozmyslu, že je to zlé
a dehonestujúce a je to aj hriech. Je to porušenie Božieho prikázania,
vybočenie z tej správnej kresťanskej cesty. Dosť smutné je, keď si my ľudia
navzájom nadávame, ale ešte smutnejšie je, keď namiesto oslavy, Pána
Boha s neúctou takto spomíname.
Žalmista pripomína, že celý svet má oslavovať Hospodina. Od východu
slnka až po západ má znieť Jeho oslava. Keď si to vezmeme geograficky, tak
v podstate všade žijú veriaci v Pána Boha a v Ježiša Krista. Všade je nejaký
ten cirkevný zbor či spoločenstvo tých, ktorí Ho vyznávajú a veria v Neho.
A všetci majú svoj štýl uctievania Boha. Iný je v Afrike, viac impulzívny,
doslova tanečný, kedy celým telom vzdávajú Bohu chválu. Iný je tam, kde
je cirkev zakázaná, najmä v moslimských krajinách; iný na Slovensku
v porovnaní so západom. Iný je v každej cirkvi.
Podstatné je, aby sme boli súčasťou oslavy Hospodinovej už tu na zemi.
Aby sme ani počas pracovných povinností nezabúdali, že Ho máme chváliť
a oslavovať Jeho sväté meno. A najdôležitejšie je, aby pritom bolo aj naše
srdce, aby to nebola len vonkajšia zbožnosť bez ducha a bez vnútorného
a úprimného prežívania. Vezmime si príklad z tých, ktorí aj v Biblii
oslavovali Pána Boha a velebili Ho.

Amen.

SB – I – Poďakovanie za úrody zeme – 12.10. 2025

Text: Ján 6, 47 – 51

Veru, veru, hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli mannu na púšti a umreli. To je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, neumrel. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky a chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta. Amen.
KÁZEŇ.
Každoročne je v našom cirkevnom zbore druhá nedeľa po Pamiatke posvätenia chrámu venovaná Poďakovaniu za úrody zeme. Hoci tento rok bolo ešte v máji pomerne chladno a niektoré práce v záhrade sme odkladali na vhodný čas a v lete tiež nebolo toľko tepla ako sme očakávali, predsa dnes vidíme v chráme Božom vystavenú hojnú úrodu. Je tu naukladaná zelenina, ovocie, rôzne iné plodiny, ktoré dokážeme dopestovať, ale aj tie, ktoré zbierame vo voľnej prírode. V tom všetkom vidíme požehnanie od Pána Boha, ktorý nám aj takýmto spôsobom prejavuje svoju lásku a starostlivosť. Opäť si môžeme pripomenúť, že to, čo máme v prírode k dispozícii, stvoril pre nás, aby sme mohli fyzicky prežiť na tejto zemi. Keď ideme do prírody, uvedomíme si jedno:
K: Príroda je obraz, ktorý vytvoril sám Boh. Je prestúpená Jeho Duchom a je Jeho živým dielom. Keď sme v prírode, pohybujeme sa priamo v Božom ateliéri. Všetko, čo vidíme okolo seba, sú produkty a výtvory, ktoré vzišli z Jeho rúk. Môžeme sa ich dotýkať, pohladiť, ovoňať, ochutnať a preskúmať.
Milí b. a s., keď sme v kontakte s prírodou, keď napĺňame úlohu, ktorú človek dostal od Pána Boha už v rajskej záhrade – aby obrábal zem a strážil ju – tak to nás privádza k Tvorcovi, Autorovi nášho sveta, k Bohu. Lebo príroda je Božie dielo, ktoré hovorí o Ňom a Jeho láske k nám. Tvorstvo je prvým rozprávaním o veľkosti, moci a vznešenosti Božej, tak ako aj v Biblii máme hneď na začiatku príbeh o stvorení sveta.
Príroda je ako kniha, ktorá sa otvára všetkým rovnako, ale je na nás ako ju čítame, ako vnímame tú krásu, dômyselnosť a cieľuprimeranosť, ktorá je viditeľná okolo nás. V Božom diele sme zahrnutí aj my sami. Človek ako koruna tvorstva. A čo je úplne úžasné, naša jedinečnosť je v tom, že sa môžeme s našim Bohom stretnúť a mať s Ním vzťah.
Akokoľvek sme vďační za všetko, čo máme a čím sa živíme, náš život by nemal byť len o jedení a pití, o starostlivosti o naše telo a tento pozemský život. Isteže aj to je dôležité a je to jedna z našich úloh. Veď sme aj v prečítanom evanjeliu počuli, že Pán Ježiš nasýtil 5000 ľudí zázračným spôsobom. Záležalo Mu na tom, aby nehladovali a bolo Mu ich ľúto, preto aj takýmto spôsobom prejavil svoju lásku a moc. Keď bol na púšti a satan Ho pokúšal, aby premenil kamene na chleby a nasýtil sa, vtedy svoju moc nepoužil, lebo by poslúchol Božieho nepriateľa. Teraz však prejav Jeho moci bol na mieste.
V Biblii nachádzame viaceré príbehy o Božej starostlivosti. Trebárs prorok Eliáš býval pri potoku Kerít, Boh mu dával chlieb a mäso skrze krkavce, ktoré mu ho prinášali každý deň. Keď bolo už tri roky sucho, potok vyschol, Boh poslal Eliáša do Sarepty ku vdove, ktorá už mala posledné jedlo pre seba a svojho syna. Tam zázračne na Boží pokyn neubúdalo múky ani oleja v jej domácnosti, aby mohli prežiť ťažké časy.
Veľmi známym príkladom je putovanie Izraelcov z Egypta. Aj vtedy sa o nich Boh postaral. V 2.knihe Mojžišovej čítame:
K: Večer prileteli prepelice a pokryli tábor a ráno ležala vrstva rosy okolo tábora. Keď rosa uschla, hľa, na púšti ostalo čosi na zemi, drobné, zrnité, drobné ako inovať. Keď to Izraelci videli, hovorili jeden druhému: Čo to je? Lebo nevedeli, čo je to; a Mojžiš im povedal: To je chlieb, čo vám Hospodin dal za pokrm. Izraelci to nazvali mannou, ktorá bola biela ako koriander a chutila ako koláč s medom.
Milí b. a s., Božia starostlivosť je ohromujúca, keď si predstavíme, ako všetko musí byť dôsledne zorganizované v prírode, ako to musí fungovať a zapadať do seba, aby nenastala katastrofa. Niekedy nás prekvapujú rozličné nepochopiteľné zákonitosti, aké by sme my ľudia ani nevymysleli. Ale čo je najkrajšie na Božej starostlivosti je to, že myslí aj na našu dušu a na našu večnosť. Myslí na to, ako nás vrátiť späť k sebe, do svojho kráľovstva, aby sme s Ním mohli prebývať tak, ako to mal v pláne pri stvorení sveta.
Odpoveď na otázku, ako to urobiť, je jednoduchá. Poslal nám svojho Syna, aby nás zachránil. Náš dnešný kázňový text nám to pripomína. Tam vidíme, že rozmer chleba je nielen v telesnom zmysle, ale hlavne duchovnom. Pominuteľný pokrm, ktorý nám Pán Boh dáva, jedlo, ktoré si vieme pripraviť z Božích produktov, nás sýti počas života telesne, ale vždy si ho musíme nanovo pripravovať a raz aj tak príde deň, kedy naše telo zlyhá a skončí svoj čas a toto telesné jedlo nezabráni našej smrti. Tak ako Izraelci jedli mannu na púšti, ale časom pomreli.
Malá vsuvka: dnes už poznáme produkty, ktoré vytvára človek, 3D tlačiarne na potraviny, umelé jedlo, ktoré nemá skoro nič s prírodou a Božím plánom pre nás. Koniec koncov keď si pozrieme informácie na rôznych potravinách, zhrozíme sa, čo obsahujú. Ani mlieko už nie je mliekom, aké poznáme, keď ho máme priamo od kravy alebo kozy. A toto všetko škodí nášmu zdraviu, pretože to nie je v súlade s tým, čo nám dal Boh do prírody a čo je určené pre nás podľa toho, ako sme boli stvorení.
Božia starostlivosť je teda zameraná aj na našu dušu a večnosť. A to je to dôležité, o čo sa máme starať a usilovať. Prijímať nepominuteľný pokrm, ktorý je pre večný život. Chlieb, ktorý zostúpil z neba a je ním Pán Ježiš.
O Ňom nám hovorí evanjelista Ján, keď reprodukuje Ježišove slová:
K: Veru, veru, hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli mannu na púšti a umreli. To je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, neumrel. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky a chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta.
Milí b. a s., možno sa aj my, ako farizeji, pýtame: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“ Nie je to o fyzickom jedení Kristovho tela, ale pod spôsobom posvätenej oblátky a vína. Deje sa to pri Večeri Pánovej, ktorú ustanovil sám Ježiš a prikázal, aby sme takto robili na Jeho pamiatku. Pripomínali si, že On nás zachraňuje pre večnosť a nasycuje nás duchovne pre časnosť. Sýtiť sa týmto chlebom znamená veriť v Neho a žiť podľa Jeho vôle. Veriť o Ňom všetko, čo je napísané v Božom slove a nasledovať Jeho šľapaje. Zároveň dôverovať, že Jeho sľuby sa naplnia, a že život s Ním má zmysel.
Tak ako sme počuli z príbehu O nasýtení 5000-cového zástupu, tak aj tam dostali učeníci pokyn, aby vzali a rozdávali ľuďom jedlo /chlieb a ryby/, aby jedli a boli nasýtení. Pri Večeri Pánovej toto nanovo počujeme: Vezmite a jedzte. Tento chlieb nás však sýti iným spôsobom, duchovne.
A tak aj dnes, keď pozeráme na všetku tú nádheru úrody, plodov našich polí, sadov, lesov a lúk, ďakujme Pánu Bohu nielen za tento pokrm, ktorý nás sýti telesne. Ale ďakujme hlavne za Pána Ježiša Krista, ktorý je chlebom nášho života pre večnosť. On je živý chlieb z neba. A tak ako chlieb je našou každodennou stravou, tak nech sa sýtime aj duchovne každý deň Ním, Jeho slovom a učíme sa žiť podľa Božej vôle. Ak budeme nasýtení duchovne, potom budeme mať správny postoj aj ku všetkému vo svojom živote. Budeme mať správny postoj k ľuďom, k prírode ako Božiemu stvoreniu a nebudeme sa musieť obávať ani toho, čo bude s nami potom, keď prejdeme bránou smrti do večnosti. Svoju pozornosť zamerajme najmä na duchovné nasýtenie, ktoré je pre večnosť.
Amen.

Príhovor pri posviacke nových svietnikov – 28.9.2025

Ani sviecu nezažíhajú a nestavajú pod nádobu, ale na svietnik a svieti
všetkým v dome.

Príhovor.

Milí b. a s., neodmysliteľnou súčasťou každého oltára je svetlo – teda
svietniky a na nich sviečky. Svetlo je znamením prítomnosti Pána Ježiša
Krista tu v chráme Božom. Kedysi sa používali voskové sviece, ktoré sa dosť
rýchlo míňali, a už oddávna máme umelé osvetlenie, ktoré je ich dobrou
náhradou. Sviece na svietnikoch sú aj symbolom, ktorý má čo povedať do
nášho života.
Evanjelista Ján označuje za svetlo Pána Ježiša Krista. V spevníku máme aj
piesne, v ktorých spievame o Pánovi Ježišovi ako Svetle. V našom chráme
máme obraz víťaznej cirkvi, kde žena v žiarivom rúchu nesie svetlo. A práve
túto úlohu si chceme aj dnes pripomenúť. Úlohu, ktorá nám bola zverená –
niesť svetlo. Prinášať evanjelium o Pánovi Ježišovi. Presne tak ako svietniky
nesú sviece, teda svetlo.
Každý z týchto šiestich svietnikov je originál, ktorý prešiel cez ruky svojho
autora, pána Pagáčika. Nie je to strojová výroba, a preto v malých detailoch
vidíme drobné rozdiely, čo je prirodzené a veľmi pekné, pretože to
poukazuje aj na nás. Ani my nie sme rovnakí. Nie sme ani rovnako
obdarení, každý máme ten svoj dar a talent. Ale to, čo máme spoločné, je
to, že ako kresťania máme byť nositeľmi svetla. Každý z nás možno iným
spôsobom, ale predsa v tom každodennom živote, kde máme vydávať živé
svedectvo o tom, že vieme, v Koho sme uverili.
Tak ako povedal Pán Ježiš, že svieca nemá byť skrytá pod nádobou, ale má
slúžiť, svietiť všetkým v dome, tak aj my si dnes pripomeňme, že Pán Boh
nás povolal do tejto úlohy a platí pre všetkých. Už deti môžu byť malými
svetielkami v svojom prostredí, keď sa budú správať slušne a nebudú sa

pridávať k tým, ktorí konajú zlo. Mládež tiež potrebuje svetlá, a tak úloha
niesť Svetlo – Krista padá na tých, ktorí sa už zaradili ku dospelým členom
cirkvi konfirmáciou. Mladí môžu potiahnuť mladších hore, k premýšľaniu
nad životom, vtiahnuť ich do hĺbky duchovného zrenia a zapaľovať v nich
oheň viery. A ma starší byť svetlom vo svojich rodinách, keď budeme
svojim príkladným životom prinášať chuť aj tým ostatným žiť život
s Bohom. Najstarší spomedzi nás majú možnosť hovoriť o Svetle, Kristovi
ako prítomnom vo svojich životoch a tak na základe vlastných skúseností
niesť svetlo iným. Aj brat farár Ďuriš, ktorý tu pôsobil dlhé roky v službe
Pánu Bohu a vám, a ktorý by práve v dnešný deň mal 100 rokov, bol takým
svietnikom a niesol svetlo evanjelia druhým.
Milí b. a s., toto všetko môžeme od tých najmenších po najstarších iba
vtedy, ak bude v nás samých horieť oheň viery a lásky k Bohu. Vtedy, keď
toto bohatstvo ducha neukryjeme, nebudeme o ňom mlčať, ale vydávať
dobré svedectvo svojim životom, svojim konaním, rečami aj myslením.
Nech nám tieto svietniky neustále pripomínajú, že sme Bohom povolaní
a poverení niesť svetlo ďalej, aby čo najviac ľudí mohlo byť zachránených
pre večný život v Božom kráľovstve. Nech nám k tomu dá silu, múdrosť
a dostatok lásky náš Pán!

Amen.