SB – 22. NEDEĽA PO SVÄTEJ TROJICI – 16.11. 2025

Text: Matúš 13, 47 – 50

Zase podobné je nebeské kráľovstvo sieti, ktorá spustená do mora zahŕňa všeličo. Keď sa naplnila, vytiahli ju na breh, posadali si, dobré povyberali do nádob, plané vyhodili. Tak bude na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece; tam bude plač a škrípanie zubov.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., hoci posledným veciam sa venujeme intenzívnejšie počas posledných troch nedieľ pred koncom cirkevného roka a dá sa povedať aj v advente, predsa len každá kázeň je upomienkou na to, aby sme počas života mysleli aj na koniec a podľa toho aj žili. Pretože koniec je vlastne cieľom nášho života, ktorým prejdeme do večnosti a záleží aj na nás, ktorá to bude večnosť, či zatratenie alebo prijatie v Božom kráľovstve.

Minulú nedeľu sme si hovorili o tom, že máme medzičas – teda čas, ktorý máme k dispozícii do druhého Kristovho príchodu – využiť správne. Konkrétne zvestovať evanjelium slovom i životom všetkým ľuďom, s ktorými prichádzame do kontaktu. Máme sa držať Kristovej pravdy, žiť v bdelosti a očakávaní, nechať si potešovať srdcia a byť utvrdzovaní v každom dobrom skutku a slove.

V Biblii v Novej Zmluve nachádzame viaceré reči Pána Ježiša, kde hovorí o dôležitosti spôsobu nášho života. O kvalite nášho života. Nemyslím teraz na to, či máme dosť peňazí, moderné vybavenie domácnosti, dostatočne silné auto, či chodíme na dovolenku do zahraničia alebo máme materiálne zabezpečenie na dlhé roky ešte aj pre svoje vnúčatá. To o kvalite vypovedá málo, pretože náš život nebude hodnotený podľa ľudských meradiel, ale podľa Božích. Kvalita života podľa Božích meradiel je teda hodnotenie podľa našej lásky. Koľko lásky sme mali k druhým ľuďom a či sme urobili všetko preto, aby tí ľudia mohli spoznať Pána Boha?! Otázka teda je o tom, aký bol náš život doposiaľ, náš život, nie život druhých.

Väčšinou máme tendenciu hodnotiť životy druhých, pretože to je ľahšie a viditeľnejšie. Triedime. Dokonca aj v tom, kto je hoden našej lásky, nášho času, námahy a záujmu. Pritom hodnotenie a podelenie ľudí na dobrých a zlých nie je našou úlohou v tomto živote, ktorou sa máme zaoberať a ktorej máme venovať náš čas a energiu. My máme svoj čas vyplniť niečím iným.

Tomu učil Pán Ježiš aj svojich učeníkov. Aby si to lepšie zapamätali, hovoril im v podobenstvách. Teda v príkladoch zo života, ktoré im boli blízke, a ktorým mohli dobre porozumieť. Použil teda príklady z každodenného života z oblasti poľnohospodárstva a rybárstva, keďže niektorí Jeho učeníci boli rybári.

Dnešné podobenstvo je posledným zo siedmych  o nebeskom kráľovstve. Pred ním je Podobenstvo o poklade a perle, kde vysvetľuje, čo má byť pokladom pre veriaceho človeka, teda Božie kráľovstvo. To má byť to najdrahšie a najdôležitejšie, ktoré chce veriaci dosiahnuť. A teraz hovorí o rybárskej sieti.

Učeníci používali vlečné siete každý deň. Vždy, keď lovili ryby, vhadzovali siete do mora, potom ich vytiahli, povyberali všetko, čo sa do nich zachytilo a siete očistili, oprali a odložili na ďalší deň.

Pán Ježiš použil tento príklad na to, aby im vysvetlil, ako je to v Božom kráľovstve. Tu je potrebné povedať, že Božie kráľovstvo sa začalo príchodom Pána Ježiša na našu zem. Sieť to je vlastne misia. Je to zvestovanie Božieho posolstva a vhodenie siete do mora, to je kázanie Božieho slova, slova evanjelia o Ježišovi Kristovi.

Táto sieť je hodená do mora, čo je obraz o tom, že evanjelium je kázané všetkým ľuďom, rôznym národom, bez rozdielu všetkým podľa veku, pohlavia či spoločenského postavenia. Teda malo by to tak byť. Mali by sme byť tí, ktorí hovoria o Pánovi Ježišovi všetkým ľuďom, resp. mali by sme žiť tak, aby ľudia na nás videli, že sme veriaci, aby to poznali podľa našich rečí a videli na našich skutkoch. Toto je naša úloha, ktorou sa máme zaoberať, ktorej sa máme venovať. Neznamená to, že by sme teraz všetci mali byť kňazi. Práve naopak oveľa autentickejšie je, ak človek nie je kňazom, ale je veriacim a dokazuje to slovami a svojim každodenným životom. Pretože od nás kňazov sa to automaticky očakáva, čo je aj prirodzené a jasné a máme takí byť, ale v podstate každý veriaci človek môže niesť posolstvo o Kristovi ďalej. Môžu to robiť aj mladí v tom svojom okruhu kamarátov, vekom blízkych, a samozrejme aj ostatní v tom svojom prostredí. Ak chceme hovoriť o Ježišovi, musíme jednak o Ňom vedieť a musíme mať s Ním my sami úprimný vzťah. A ten sa buduje čítaním Božieho slova a modlitbami. Keď sme boli pred týždňom v nedeľu poobede na stretnutí presbyterov Oravy v Dolnom Kubíne, práve toto nám bolo pripomenuté, aké dôležité je čítať Božieho slovo, že je to dokonca dôležitejšie ako modlitba. Poznanie Božieho slova nám otvorí mnohé obzory pochopenia, dovolím si tvrdiť aj zmyslu života a existencie, aj každodenného života, aby sme vedeli ako ho správne žiť. Až potom môžeme rozhadzovať siete a niesť posolstvo evanjelia druhým. Pán Ježiš nás týmto poveruje, dáva nám misijný príkaz: „Choďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkým národom.“

Čiže našou úlohou je zostávať v Božej pravde, Božom slove a potom ho hlásať ďalej.

Druhá vec, ktorú si dnes chceme pripomenúť, je uvedomenie si, že našou vecou nie je rozhodovať o niekom, či bude alebo nebude patriť do Božieho kráľovstva, pretože táto kompetencia je v Božích rukách. V podobenstve sme počuli, že na konci sveta, keď Pán Ježiš príde na našu zem druhý krát, aby súdil tento svet, vyjdú anjeli, ktorí rozdelia ľudí do dvoch skupín – na tých, ktorí budú zachránení pre večný život a tých, ktorí budú zatratení od Božej tváre a hodení do ohnivej pece, kde bude plač a škrípanie zubov.

Učeníci – rybári vedeli, že kým lovia ryby, kým sa zaplní sieť, nemôžu ich zároveň triediť, ale musia ich vytiahnuť na loď a ukončiť lov, a až vtedy potriediť. Dobré ponechať, zlé vyhodiť. Tak Pán Ježiš hovorí, že teraz, kým prebieha lov, kým sa zvestuje evanjelium, kým je ten čas Božej milosti, nemôžeme triediť ani nemáme, hoci vnímame, aká nedokonalá a nie celkom čistá je naša pozemská viditeľná cirkev. Zamerať sa máme na lov, teda hlásanie Božieho slova.

To tretie, čo by sme si mali dnes zapamätať, je, aby sme sa snažili žiť podľa Božieho slova a teda boli tými dobrými rybami, ktoré sú zachytené do siete Božieho kráľovstva, a tým sa už teraz vyhli vyhodeniu z Božieho kráľovstva.

Údel ohnivej pece čaká diabla a všetkých, ktorí sa odtrhli od Pána Boha, teda aj padlých anjelov, ale aj ľudí, ktorí sa dali zviesť. To znamená, ktorí odmietli pravdu v Ježišovi Kristovi, ktorí vedome kráčali po zlých cestách, ktorí boli ľahostajní voči Božiemu volaniu, a ktorí sa vzpierali Duchu Božiemu. Všetci tí, ktorí si za poklad svojho srdca a života zvolili niečo iné, ako je Božie kráľovstvo.

Na záver nech nás ešte povzbudí a zároveň napomenie Božie slovo z listu Židom, ktoré je zároveň aj slovom zo Žalmu 95: „ Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia.“                                                                Amen.

Modlitba.

Dobrotivý Pane, ďakujeme Ti, že nás svojim slovom motivuješ ku životu s Tebou. Ukazuješ nám, že raz príde čas, kedy budeme pretriedení Tvojimi služobníkmi, anjelmi a rozdelení iba do dvoch skupín. Na tých, ktorí pôjdu k Tebe a budú s Tebou večne prebývať a na tých, ktorých odvrhneš od svojej tváre a pôjdu do ohnivého jazera, kde bude aj diabol. Uvedomujeme si, že to nie je rozprávka, ktorá by nás chcela vystrašiť, ale pravda, ktorá je v Tvojom slove, a ktorá sa raz stane realitou. Preto Ťa prosím, pomáhaj nám žiť život podľa Tvojej vôle. Premieňaj naše myslenie, dávaj správne slová do úst, veď naše ruky ku konaniu dobra a nohy tam, kde chceš, aby sme niesli posolstvo evanjelia o Tebe, našom Záchrancovi a Vykupiteľovi. Daj nám silu, aby sme rozhadzovali siete evanjelia vo všetkej horlivosti, neustávali ani vtedy, keď nebudú zahŕňať veľké množstvá. Nech je aj skrze nás budované Tvoje kráľovstvo na tejto zemi a napĺňaná úloha, do ktorej si nás povolal.

Amen.

SB – I – Pamiatka zosnulých – 2.11. 2025

Text: 2.Timoteovi 1, 9 – 11

On nás zachránil a povolal, nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám pred večnými vekmi bola daná v Kristu Ježiši a teraz stala sa známou v Zjavení nášho Spasiteľa Krista Ježiša, ktorý zahladil smrť a evanjeliom vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., smrť je súčasťou nášho života. Ako sa hovorí, je najspravodlivejšia, pretože nie je zameraná jednostranne, ale berie každého, komu príde čas. A tak umierajú bohatí aj chudobní, vzdelaní aj negramotní, slávni aj nepoznaní, vysokopostavení aj na nižších pozíciách, zdraví aj chorí, veriaci aj neveriaci. Smrť je posledným nepriateľom človeka, pred ktorým sa nateraz musíme pokoriť a poddať sa jej. Ten, kto stojí zoči voči smrti, sa odrazu inak pozerá /alebo by sa mal pozerať/ na hodnotu života, na čas, ktorý dostal k dispozícii, na možnosti, ktoré mal. Vie, že nemôže nič zastaviť ani zmeniť, vrátiť a urobiť inak. Vie, že všetko musí zanechať tu také, aké to je.

Aj apoštol Pavol vedel, že onedlho zomrie. Nie preto, že by bol starý, chorý alebo zranený. Bol vo väzení pre svoju vieru v Ježiša Krista. V dnešnej dobe to je pre nás v Európe dosť zvláštne, že by niekto mal sedieť vo väzení pre svoju vieru, veď máme v tomto slobodu. Ale v tej dobe to bol veľký prečin hlásať iného boha, ako bol štátom uznaný. Pavol mal dovolené občasné návštevy a mohol písať listy. Tieto možnosti aj využil. Z väzenia napísal viacero listov, z ktorých práve 2.list Timoteovi je jeho posledným listom. Aj Pavol si uvedomoval, že už nič nemôže zmeniť, pridať ani odobrať vo svojom živote. Ale to, čo mohol, bolo povzbudzovať, posilňovať veriacich, spoločenstvá aj jednotlivcov. Timoteus bol jeho žiakom, ale tak blízkym, že ho nazýval synom. Viedol ho vo viere zrejme od malička a poznal aj jeho matku Euniku a starú matku Loidu, ktoré boli veriace. Z tohto listu vieme aj to, že Pavol skladal ruky na Timotea a on dostal dar od Boha, dar viery.

Keď mu Pavol písal, povzbudzoval ho, aby neprestal veriť a slúžiť Bohu. A to ani vtedy, keď prídu protivenstvá, keď to bude náročné a ťažké a možno bude hroziť aj smrť. Motívom vytrvalosti a horlivosti má byť pre neho to, čo urobil Boh, keď poslal svojho Syna, aby nás zachránil. Toto posolstvo evanjelia má odovzdávať ďalej a má sa držať vo viere a láske, ktorá je v Kristovi Ježišovi.

Milí b. a s., Pavol aj Timoteus žili v dobe, kedy sa kresťanstvo šírilo veľmi rýchlo, ale zároveň to bolo nebezpečné, lebo aj v očiach Židov aj v očiach pohanov, najmä rímskych cisárov stáli kresťania na nepriateľskej strane.

Ale kedy bola a je pravda bezpečná? Vždy, keď vyjde najavo, prináša určité riziká. A tak je to aj s pravdou viery. Pavol si aj preto uvedomoval, že musí za ňu bojovať, hoci jeho život je na konci. Musí ešte odovzdať posolstvo ďalej, aby pravda v Kristovi pokračovala, premieňala životy ľudí a zachraňovala.

Skutočnosť, že sa nám zachoval tento list, ktorý bol určený do súkromných rúk Timotea, mladého Pavlovho spolupracovníka, je tiež určitým svedectvom o tom, že evanjelium je vzácne a Božie sovo sa nepominie, hoci sa pominú tí, ktorí ho prinášajú. Vďaka, že aj my môžeme čítať a počúvať tieto slová, lebo sú pre nás povzbudením vo viere a nádeji.

V týchto dňoch, kedy spomíname na našich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti, sú pre nás tieto slová evanjeliom, dobrou a radostnou správou o tom, že smrťou sa nič nekončí, pretože ona už nemá posledné slovo. Bola premožená, keď Ježiš Kristus nad ňou zvíťazil svojim vzkriesením. Tým priniesol do života všetkých veriacich svetlo, ktoré presvetľuje všetku temnotu, aj tú najväčšiu, temnotu hrobu. Preto aj my môžeme mať nádej a môžeme sa tešiť, že sa raz naplnia sľuby dané Bohom, že budeme žiť v neporušiteľnosti. Toto si mal pripomínať aj Timoteus a nemal sa odkloniť od kresťanskej viery.

Božím plánom bolo už od počiatku, aby človek, ľudstvo žilo v Božej prítomnosti. Žiaľ prví ľudia si zvolili inú cestu, cestu hriechu, neposlušnosti, ktorá nás doviedla k porušiteľnému životu a teda aj k tomu, že odplatou za hriech je smrť a my jej podliehame. No ako napísal Pavol, milosť Božia tu bola už pred večnými vekmi v Ježišovi Kristovi. Už vtedy. Proroci veľakrát predpovedali, že príde Mesiáš, ktorý napraví to, čo Adam s Evou v raji pokazili. Prinesie záchranu, spasenie. Možno to nepovedali takto konkrétne, ale o to išlo.

Pred dvomi dňami počas Pamiatky reformácie sme počuli Žalm 46. Pre Martina Luthera bol základom napísania našej evanjelickej hymny Hrad prepevný, ale tento Žalm v sebe nesie aj posolstvo o inej záchrane. Autor síce v tej dobe nepoznal Ježiša Krista, ale zaujímavo prorocky predpovedal záchranu nielen pre tých, ktorí žili v jeho dobe a boli pod hrozbou nepriateľov, ale aj do budúcnosti pre tých ostatných, čo prídu.

Napísal o tom, že sa nemusíme báť, keby sa aj prevrátila zem a vrchy klátili sa v srdci mora, lebo Hospodin mocností je s nami. Môžeme to chápať aj doslovne, ale aj obrazne. Pre ich dobu doslovne v tom, že nepriateľské vojská ohrozovali život vyvoleného národa a počas vojen skutočne bolo všetko naruby. Pre nás dnes nám to pripomína obraz smrti. Smrť prináša so sebou nielen zármutok a žiaľ pre tých, ktorí vyprevádzajú svojich blízkych, ale určitým spôsobom rúca naše pozemské istoty, niekedy nám doslova prevráti život v tom našom zabehnutom spôsobe, keď nám berie tých, s ktorými sme sa tešili, a ktorí nám boli aj určitou oporou v živote. Vtedy sú všetky ľudské slová prislabé na potešenie, ale Božie slová nám dávajú do srdca pokoj. Lebo Boh zasľúbil záchranu a tá prišla v pravý čas. Žalmista napísal: „hľa, rieka…potoky jej potešujú mesto Božie, svätyňu príbytkov Najvyššieho. Boh je v jeho strede, neskláti sa. Boh pomôže mu na úsvite.“

Rieka, potok je zdrojom života. Preteká cez mesto, dedinu a ľudia sa od počiatku zdržiavali pri nich, lebo bez vody sa žiť nedá. Jeruzalem nemal síce rieku, ale mal Boha, ktorý bol uprostred a to bola ich záchrana. On bol ako rieka, oživujúca, zachraňujúca.

O vode života hovorí Ján v poslednej knihe, v Zjavení. V poslednej kapitole píše o večnom raji a práve tam spomína rieku vôd života, ktorá bola čistá ako krištáľ a vytekala z trónu Božieho a Baránkovho. Z tejto vody života si bude môcť nabrať každý slobodne a zdarma. Každý, kto verí v Pána Ježiša a podľa toho aj žije.

Takže pre veriaceho človeka je smrť tá, ktorá nám nemôže ublížiť, ale ňou len prejdeme tam, kde bude večný život, čiže k Bohu. To všetko nám zabezpečil Pán Ježiš Kristus svojou smrťou. Veď v nedeľné veľkonočné ráno, na úsvite vstal z mŕtvych a žije. Tým bolo potvrdené Jeho víťazstvo nad smrťou a nadobúda platnosť pri každom, kto verí v Neho.

A tak, milí b. a s., aj dnes povznesme svoj zrak od hrobov k nebeským výšinám, veď odtiaľ nám prichádza pomoc. Pomoc v tejto časnosti, aby sme kráčali priamymi cestami a plnili Božiu vôľu, ale aj mali nádej a istotu v Bohu vtedy, keď sa nám náš osobný svet bude rúcať kvôli rôznym navštíveniam života a sveta. Kiež nám v každej chvíli života svieti svetlo evanjelia a nezhasne ani na poslednej ceste!

Amen.

SB – I – Pamiatka reformácie – 31.10. 2025

Text: Rímskym 1, 16 – 17
Zjavuje sa v ňom iste Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery.
KÁZEŇ.
Novozvolený a pápežom korunovaný rímsky cisár Karol V. zvolal v roku 1530 snem do Augsburgu. Chcel vyriešiť dve otázky: odstrániť turecké nebezpečenstvo a urovnať náboženskú otázku. Predpokladal, že najmä riešenie náboženskej otázky s evanjelikmi bude jednoduché, preto aj formulácia pozvania bola veľmi mierna. Mali pripraviť články o otázkach viery a cirkevnej praxe pre rokovanie na ríšskom sneme. Tak vznikli najprv Torgavské články. Keďže Luther nemohol ísť na snem – bol pod kliatbou pápeža – zostal na hrade Coburg. Na snem išli jeho spolupracovníci: Filip Melanchton, Jonas, Spalatin a Agricola. Luther žil na hrade podobne ako keď bol na hrade Wartburg. Nechal si narásť bradu a usilovne pracoval na preklade Biblie do nemčiny; teraz prekladal Starú Zmluvu, konkrétne proroka Jeremiáša a Ezechiela. Okrem toho písal výklady Žalmov. Mnoho a horlivo sa modlieval za zdar predsavzatia evanjelikov vyznať vieru na sneme, aby Hospodin pomohol svojmu evanjeliu. Listami podporoval priateľov a rodinu.
Na sneme sa podarilo predložiť a prečítať Augsburské vyznanie, v ktorom evanjelici chceli dokázať, že stoja na pôde apoštolskej katolíckej – teda všeobecnej cirkvi a vysvetlili v ňom zhodné i sporné články medzi cirkvami. Luther sa z toho tešil, hoci situácia ešte nebola úplne vyriešená.
Pobyt na Coburgu trval od apríla do októbra roku 1530. Práve z tohto obdobia máme aj Lutherove vysvetlenie jeho vlastného erbu, Lutherovej ruže, ktorá sa stala symbolom evanjelickej cirkvi a vidíme ju na zástave, koruhve, pečiatkách cirkevných zborov či na každom oficiálnom liste cirkvi. My ju máme pri kostole pri strome reformácie na zemi vypracovanú z farebných kamienkov a od dnes ju budeme mať aj vyrezávanú drevenú tu v chráme Božom.
Velikáni všetkých čias, významné rody mali svoje erby. Aj v našom kostole ich máme viacero – Bajčiovci tu na kazateľnici, Kelemešiovci na oltári, Dávidovci, Ambróziovci, Párnickí a Čilagiovci na pravej strane od oltára pri okienku. Všetci majú vo svojich erboch to, čo ich symbolizovalo, zvieratá, znaky, veci. Heraldika skúma erby a vysvetľuje ich a iste sú mnohé zaujímavé. Ale Luther si zvolil symbol, ktorý znamená: Spravodlivý z viery bude živý. To je význam Lutherovej ruže, ktorý symbolizuje aj našu cirkev.
Milí b. a s., dnes si pripomíname Pamiatku reformácie. Deň, kedy Luther pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 výpovedí proti odpustkom. Bola to výzva k diskusii a prehodnoteniu toho, čo cirkev dovtedy učila.
Luther ešte ako mních v kláštore prežíval svoj duchovný zápas. Hľadal milostivého Boha, ktorý by ho miloval, a ktorého by aj on mohol milovať. Nakoniec Ho našiel v evanjeliu, kedy poznal, že Boh je našim milostivým Otcom v Ježišovi Kristovi. Jemu sa v dôvere odovzdávame a On nás pretvorí. Skrze vieru sa stávame radostným novým stvorením, aby sme prinášali dobré ovocie. Týmto poznaním sa Luther oslobodil od duševných úzkostí a pochopil ospravedlnenie vierou.
A tak aj my vyznávame, že nerobíme dobré skutky preto, aby sme boli zachránení, ale preto, lebo sme zachránení. To je veľký rozdiel.
Odpustenie hriechov si nemožno kúpiť ani zadovážiť nijakým ľudským spôsobom. Je to dar Božej milosti a lásky voči nám hriešnym ľuďom. V našej cirkvi neexistuje žiadne záslužníctvo. Čiže všetko to, čo robíme, robíme z lásky k Bohu a z vďačnosti za to, že nás zachránil, keď poslal na svet svojho jednorodeného Syna, Pána Ježiša Krista a ten sa obetoval za nás na kríži. To vyjadruje aj Lutherova ruža a to pochopil Luther vtedy, keď čítal list Rímskym, konkrétne náš dnešný kázňový text.
Reformácia znamená obnovu a tú potrebujeme aj my dnes. Aj my sa potrebujeme pravidelne vracať k Božiemu slovu, hľadať v ňom a nachádzať to, čo je potrebné pre náš každodenný život, aby sme vedeli, čo je správne, a tak žili podľa Božej vôle ako Jeho deti.
Každý deň prechádzame rozličnými skúškami viery a dôvery Bohu. Diabol na nás útočí rozličným spôsobom pod všelijakými rúškami nevinnosti a zábavy. Odvádza nás od Krista a viery v Neho. Ponuky tohto sveta sú lákavé a cirkev im nedokáže konkurovať v atraktívnosti. To vidíme aj v týchto dňoch, kedy mnohí oslavujú Halloween neuvedomujúc si, že je to najväčší satanistický sviatok a jeho slávením sa otvárajú zlému.
Pre nás veriacich by malo byť atraktívne práve to, o čom hovoril aj Luther, že máme svojho Záchrancu a Spasiteľa v Ježišovi Kristovi a to by malo formovať aj náš život. Z toho by sme sa mali tešiť.
Každý deň by sme si mali pripomínať, že sme Božie deti vykúpené Ježišom Kristom. Každý deň by sme mali myslieť na to, že nedokážeme žiť svätým životom a vždy nejakým spôsobom zhrešíme, čo nám pripomína čierny kríž v Lutherovej ruži.
Akokoľvek sa snažíme, vždy príde niečo, čo rozvíri pokojnú hladinu nášho života a my urobíme, povieme alebo pomyslíme na niečo, čo nie je správne v Božích očiach. Čím viac poznáme Božie slovo, tým viacej si potom uvedomíme svoju hriešnosť a nedokonalosť. Svoju slabosť voči mámeniu hriechu a dovolím si tvrdiť, že poznaním Písma aj vieme lepšie rozpoznať klamstvá diabla a jeho útoky.
Potom by malo nastúpiť pokánie, teda by sme si mali o to hlbšie uvedomiť, že spravodlivými pred Bohom sa stávame obeťou Pána Ježiša Krista. Preto červené srdce, lebo On musel vyliať svoju krv za nás, aby nás zachránil a vykúpil spod zlorečenstva zákona, ktorý nás usvedčuje z každého hriechu. Pán Ježiš nás takýmto spôsobom oblieka do nového rúcha svojej spravodlivosti a robí nás pred svätým Bohom prijateľnými. Keď si toto uvedomíme, máme v srdci radosť a pokoj. Viera, že Boh nás miluje, že nám odpúšťa, že nás očisťuje a dáva vždy nanovo šancu začať odznova, prináša potešenie do nášho života.
V Zjavení Jána sa píše, že pred Bohom budú raz stáť tí, ktorých rúcha boli vypraté v krvi Baránkovej. Čiže potešenie z obete Pána Ježiša nám prináša nielen úľavu v časnosti, kedy si povieme, že vďaka Božej láske sme zachránení a nemusíme už byť otrokmi hriechu a temných žiadostí, ale zároveň sa môžeme tešiť aj na svoju budúcnosť v nebesiach, lebo vieme, že Ježišova obeť má dosah až tam. Tam nám bude záchranou pre večný život v Božej blízkosti.
Milí b. a s., keď si toto vážne uvedomujeme, musí to s nami pohnúť. Musí nás to nejako posunúť dopredu. Lebo láska premieňa. Láska Pána Ježiša premieňa človeka a zanecháva na ňom stopy. Ak nie sme hluchí a slepí voči tejto Božej obetujúcej láske, tak sa to musí odraziť na našom živote.
Luther si zvolil dobrý erb. Symbol seba a svojho rodu. Snažil sa žiť tak, aby ho to aj charakterizovalo. Tento jeho erb sme prebrali všetci, keď sme sa stali členmi evanjelickej cirkvi. Spravodlivý z viery bude živý.
Dnes sa chceme pýtať, ako je to s nami? Aký odkaz prinášame a odovzdávame generáciám, ktoré prídu po nás? Či naše deti a vnúčatá vedia, prečo sa nazývame evanjelikmi, a prečo sme práve augsburskými a najmä, či poznajú Krista?
Čisté evanjelium, za ktoré bojovali naši predkovia, o ktoré išlo aj pri Reformácii pre vyše 500 rokmi, je vzácny dar Boží. Ak chceme , aby aj naši potomkovia išli cestou evanjelia, musíme im byť v prvom rade my sami príkladom. Každý deň sa obnovovať. Tak ako som to uviedla aj v pozdrave, ktorý ste dostali do svojich domácností.
„Ak ste totiž počuli o Ňom, a dostalo sa vám v Ňom poučenia – ako je pravda v Ježišovi – zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach, obnovte sa duchom svojej mysle a oblečte nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.“
Efezským 4, 21 – 24
Amen