Publikované

SB – 1.adventná večiereň – 2.12. 2025

Text: Jakub 1, 18 – 25

Vedzte, bratia moji milovaní: 19 Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, a pomalý k hnevu. 20 Lebo hnev muža nepôsobí spravodlivosť pred Bohom. 21 Preto odložte všetku nečistotu a všetko množstvo zlosti a s tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. 22 Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. 23 Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár; 24 videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je. 25 Ale kto sa zahľadel do dokonalého zákona slobody a vytrval nie ako zábudlivý poslucháč, ale ako činiteľ skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní. 

KÁZEŇ.

Keď Ján Krstiteľ vystúpil na púšti, volal ľudí k pokániu, k vnútornej zmene a túto výzvu predkladal obrazmi zo života: pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; inde: ale sekera je už priložená na korene stromov; každý strom teda, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. A o Ježišovi povedal: v Jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.

Milí b. a s., keby sme teraz my stáli pri rieke Jordán alebo sedeli na jeho brehu a počúvali Jána, ako by to na nás pôsobilo?

Začal sa advent a my chceme častejšie sedieť pri počúvaní Božieho slova. Možno pre niekoho zaznieva lahodne a príjemne, veď snažíme sa ho podávať tak, aby bolo počuteľné, aby sa v srdci človeka mohlo ujať, zapustiť v ňom korene a prinášať úrodu. No niekedy nás pichne priamo, trafí tam, kde máme problém, usvedčí z hriechu, napomenie, zastaví na ceste života, je rovnako tvrdé ako keď hovoril Ján.

Možno sa niekedy stane aj to, že nám akosi preletí ponad hlavu a akoby nám ho vtáci vyzobali skôr, než by mohlo dopadnúť do nášho srdca. Aj to sa stáva. Hlavne, keď nám v mysliach prebiehajú všelijaké otázky, keď starosti života hatia slovo a nedovolia mu dostať sa tam, kde by mohlo rásť. Niekedy je problémom pochybnosť, nevedomosť, a preto aj odmietnutie slova.

Verím, že aj v dobe, kedy vystupoval Ján Krstiteľ, bolo veľa ľudí na tom podobne. Preto práve pre tých, ktorí slovo nebrali vážne, povedal o sekere, ktorá je priložená ku koreňom stromov. Čiže Božie slovo preniká do hĺbky srdca a duše a „robí tam poriadok“. Bolo to tak od počiatku a bude to tak až do úplného konca, ale tí, ktorí ho nebrali vážne, ktorí sa k nemu stavali ľahostajne, tým bude na odsúdenie.

O Božom slove hovoril aj apoštol Jakub. Napísal list 12 kmeňom v diaspore. Tam žili kresťania roztrúsení pre prenasledovanie v rôznych pohanských prostrediach. Zároveň je jeho list určený pre celú cirkev, takže aj pre nás.

Jakub tiež písal o tom, čím je slovo Božie. Ono má moc spasiť naše duše. Ako?

Slovo Božie nám hovorí o tom, čo Boh od nás žiada, ale aj o tom, čo nám dáva. V tomto čase chceme viac hovoriť o prichádzajúcom Ježišovi, ktorý je Mesiášom, čiže Záchrancom. Božie slovo nám o Ňom podáva správy od narodenia až po vzkriesenie. Vieme, že slovo o Ňom menilo ľudské srdcia v prvej cirkvi /Skutky apoštolov/, ale aj dnes. Ten, kto počúva slovo a verí mu, dôveruje Bohu, ten je na najlepšej ceste spasenia. A ako napísal Jakub, neostáva len pri počúvaní, ale aj koná podľa neho. Božie slovo nás usvedčuje z hriechu, hovorí nám pravdu o nás, ale zároveň nás ťahá ku Spasiteľovi, kde prichádza sloboda skrze Jeho obeť za nás.

Milí b. a s., Božie slovo nám pomáha rozpoznávať to, čo je zlé, nesprávne, nečisté a vedie nás k správnemu životu. Preto musíme nielen počúvať, ale aj podľa Božieho slova žiť.

Najväčším príkladom je nám sám Pán Ježiš. Keď sledujeme Jeho život, pripomíname si Jeho skutky, premýšľame o tom, čo hovoril v podobenstvách, ale aj keď trávil čas so svojimi učeníkmi, poznávame tým Božiu vôľu.

Takže keď počúvame slovo o Pánovi Ježišovi, je na nás, či aj dovolíme, aby toto slovo preniklo do našich sŕdc a urobilo tam potrebné zmeny. Aby sme neostali iba pasívnymi poslucháčmi, ktorých slovo Božie nevedie na ceste života, musíme oň zápasiť. Niekedy aj sami so sebou, niekedy s predstavami o tých, ktorí slovo Božie zvestujú a s predsudkami, ktoré nám občas bránia počúvať slovo pre seba a svoj život.

Keď priniesli Jozef s Máriou 8-dňového Ježiša do chrámu, aby Ho tam kňaz obrezal, staručký Simeon videl v Ňom Mesiáša, velebil Boha a povedal: „Tento bude na pád a na povstanie mnohým.“ Tým predpovedal, že ľudia sa rozdelia minimálne na dve skupiny. Tých, čo prijali Ježiša ako svojho Mesiáša a vidia v Ňom naplnenie prorockých predpovedí a teda aj naplnenie Božieho slova. A tých, ktorí Ho odmietnu, lebo budú v Ňom vidieť iba syna Jozefa, tesára z Nazaretu.

Dodnes platí Simeonovo proroctvo a aj my sami vidíme, ako sa ľudia v dnešnej dobe stavajú voči Pánovi Ježišovi a Božiemu slovu.

Pre nás, milí b. a s., ktorí sa zhromažďujeme k počúvaniu Božieho slova aj počas týždňa, je nám slovo Božie pomocou, aby sme sa vedeli pripraviť na sviatky Vianoc, ale aj na druhý príchod Krista ako Sudcu živých i mŕtvych. Tým sa obohacujeme o možnosť lepšie sa skúmať.

V tieto dni zaiste mnohí pripravujú aj svoje domácnosti ku sviatkom. Väčšina ľudí upratuje a ozdobuje svoje príbytky. Ale to je podobné aj tomu, ako sa pripravujeme duchovne. Lebo keď človek chce pripraviť svoj dom, musí ísť do hĺbkového upratovania. Musí sa dostať k veciam, ktoré už roky ležia v skrini, alebo uložené na pôjde v škatuliach. Možno aj zabudol, čo všetko nepotrebné tam má a treba sa toho zbaviť. Aj v duchovnej príprave je to podobné. Tiež musíme ísť do hĺbky srdca. A v tom pomáha Božie slovo vytriediť, čo máme držať a čoho sa máme zbaviť.

Adventný čas je aj tichým časom, kedy máme ako napísal Jakub, v tichosti prijímať vštepované slovo. V tichosti počúvať, čo Boh ku nám hovorí, aby sme potom mohli týmto slovom žiť. Jakub pripomína, že máme odložiť všetok hnev.

Keď sa vrátime k Jánovi Krstiteľovi, tak pri jeho zvestovaní slova sa možno niektorí aj hnevali, lebo hovoril otvorene a slovo Božie sa ich priamo dotýkalo. My sa máme vyhnúť tiež hnevu. Odložiť všetku nečistotu srdca a v tichosti načúvať.

Milí b. a s., počas adventných večierní budeme premýšľať nad listom Jakuba. Budeme prechádzať jednotlivými kapitolami a skúmať Božie slovo, ako sa má ďalej podieľať na živote nás ako Božích dietok.

Amen

Publikované

SB s VP – 1. ADVENTNÁ NEDEĽA – 30.11.2025

TEXT: Matúš 21, 1 – 9

1Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfagé pri Olivovom vrchu, poslal Ježiš dvoch učeníkov 2a povedal im: Choďte do dediny, ktorá je pred vami, a hneď nájdete oslicu priviazanú a osliatko s ňou; odviažte a priveďte mi ich. 3A ak by vám niekto hovoril niečo, povedzte, že Pán ich potrebuje a že ich hneď pošle späť. 4Toto sa stalo, aby sa splnilo slovo prorokovo: 5Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice. 6Učeníci šli a urobili, ako im prikázal Ježiš: 7priviedli oslicu a osliatko a kládli na ne svoje rúcha; i vysadol na ne. 8A veľký zástup rozprestieral rúcha na cestu, iní sekali ratolesti zo stromov a stlali na cestu. 9No zástupy, ktoré šli pred Ním a za Ním, volali: Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!

KÁZEŇ.

Milí b. a s., dnes je posledný novembrový deň a zároveň prvý deň nového cirkevného roka. Začiatok nového času, ktorý nám dáva Pán Boh k dispozícii, obdobia 365 dní, ako to máme už dlho určené a ako počítame roky svojho života. Prvou adventnou nedeľou vstupujeme do prípravného obdobia na sviatky Vianoc. Vo štvrtok sme sa stretli v sále Obecného úradu, aby sme v spoločenstve väčšinou žien, dievčat, ale pridalo sa k nám aj zopár mužov či mládencov, pripravili adventné vence. Ako som už aj tam povedala, Pán Ježiš od nás nežiada takéto vonkajšie ozdoby, ale pre nás môžu byť užitočnými, lebo nám intenzívnejšie pripomínajú blížiace sa sviatky a pomáhaj nám vnímať aj to, že dôležitou prípravou je duchovná príprava, ktorá má prebehnúť v našom vnútri, v srdci.

Nové cirkevné obdobie a nový cirkevný rok chceme aj my začať s takouto prípravou. Dnes máme k tomu príležitosť dvojakým spôsobom, jednak počúvaním Božieho slova, premýšľaním nad ním a ochotou dať sa ním premieňať, ale aj sviatosťou Večere Pánovej spojenej so spoveďou, v ktorej nám Pán ponúka odpustenie hriechov a nový začiatok v čistote, pokore a láske.

Začiatok nového obdobia v živote každý z nás vníma po svojom. Má svoje predstavy a očakávania, túžby a želania. A to sa týka nielen obdobia ako takého, ale aj obdobia v našom vnútri, kedy si možno nejeden povie: „Ja chcem naozaj začať odznova. Nechcem už byť otrokom hriechu, nechcem dookola opakovať tie isté chyby, nechcem podliehať toľkým pokušeniam. Chcem sa pozerať na život, na môj osobný svet inými očami, tými Božími a tak aj myslieť inak, hovoriť inak, konať inak, podľa Božej vôle.“

Verím, že sme tu aj s takýmito túžbami, a že pristúpenie k Večeri Pánovej nie je len tradičný úkon, ktorý robievame zo zvyku. A spoveď nie je len automatickým odpovedaním na známe otázky, ale skutočným spytovaním svedomia a prehodnocovaním svojho života. Tomuto učím už konfirmandov. Ako napísal apoštol Pavol: „Preto ktokoľvek by nehodne jedol chlieb alebo pil z kalicha Pánovho, previní sa proti telu a krvi Pánovej. Lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije.“

O tom, čo je v našich srdciach, ako vnímame dary, ktoré sú nám aj dnes ponúknuté skrze sviatosť, celkovo prijatie Pána Boha a Pána Ježiša Krista, o tom vieme len my sami a On.

Podobne to bolo aj v čase, kedy Pán Ježiš vstupoval do Jeruzalema na sviatky, aby tam dokončil svoje poslanie, svoju úlohu záchrany hriešneho človeka.

Počuli sme príbeh, ktorý väčšinou čítame v Pašiových textoch pred Veľkou nocou. Ale tento príbeh je aktuálny aj teraz, v čase adventu, pred Vianocami. Advent totiž znamená príchod. A my v adventnom období hovoríme o dvoch príchodoch: pripomíname si ten prvý Kristov príchod ako dieťaťa narodeného v Betleheme a vzhliadame k Jeho druhému príchodu, kedy príde ako Sudca súdiť živých i mŕtvych.

V tom čase, ktorý nám opisujú evanjelisti, ľudia očakávali príchod Mesiáša na základe prorockých predpovedí a v Izraeli boli /a ja by som povedala, že aj sú/ u mnohých stále živé a dobre známe. Matúš priamo cituje slová proroka Zachariáša 9,9 o príchode kráľa, kde je napísané, že Mesiáš príde na oslovi. Pán Ježiš svojim nezvyčajným vstupom do mesta Jeruzalema verejne odhaľuje svoj pôvod, čo vidíme jediný krát počas Jeho pôsobenia.

V meste boli zhromaždení mnohí ľudia. Niektorí Ho osobne poznali, iní o Ňom všeličo počuli, mnohí mali s Ním osobný kontakt a zažili na vlastné oči Jeho moc, ale určite tam boli aj takí, ktorí Ho videli prvý krát. Matúš píše, že veľký zástup pri Jeho vstupe rozprestieral svoje rúcha a sekali ratolesti zo stromov a stlali na cestu pred Neho. Tým Mu prejavovali úctu. Takto sa to robievalo už predtým, máme o tom zmienky v Starej Zmluve. Zástupy pred Ním a za Ním volali: „Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, kto prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!“ Volanie Hosanna (Pomôž predsa!) je však akýmsi priznaním k Pánovmu Mesiášstvu, ktoré Mu ľud svojim volaním priznáva, no v plnej podstate nechápe.

Všetci Ho vítali. Vítali Ho so svojimi osobnými alebo aj skupinovými očakávaniami. Ich predstavy boli určite spojené s tým, ako žili, ako sa mali a v akej pozícii sa ako národ momentálne vtedy nachádzali. Nuž a to vieme, že to nebolo najideálnejšie. Žiť v područí iného národa, dokonca pohanského určite vyvolávalo v mesiášskych očakávaniach nádej na lepší zajtrajšok, na zbavenie sa okupantov a život v slobode. Tí, ktorí trpeli nejakú osobnú biedu – nebolo ich málo – iste chceli lepší život, krajší život, ľahší život. Každý, kto volal Ježišovi na slávu, teda videl v Ňom toho svojho Mesiáša. A On vedel, že mnohí sa mýlia. Ale Jeho to od pravej cesty a poslania neodviedlo. Pravým poslaním bolo utrpenie a smrť.

Milí b. a s., my dnes chceme premýšľať nad tým, ako je to s nami. Čo očakávame, v tieto dni a aj budúce od nášho Pána?

Tak ako vtedy, keď Pán Ježiš vstupoval do Jeruzalema, aj dnes môžu byť naše predstavy o Ňom a očakávania od Neho rôzne, nesprávne. Ak v Starej Zmluve boli predpovede prorokov zatienené skreslenou ľudskou predstavou, veľmi ľahko sa to môže stať aj nám dnes, hoci tu máme Novú Zmluvu, ktorá je dosť zrozumiteľná. Najmä povrchné kresťanstvo bez dostatku vedomostí, ktoré nám Písmo poskytuje, nás ľahko zvedie na scestie. Vtedy sa podobáme tým ľuďom z vítajúceho davu, ktorí čosi počuli, možno aj niečo zažili, ale zostali iba pri tom a nešli do hĺbky. Dokreslili si v mysli obraz o Ježišovi podľa seba.

Milí b. a s., ak chceme nášho Záchrancu naozaj poznať, teda do tej miery ako sme schopní a ako nám je to dané, nemôžeme ostať povrchnými. Naša predstava nemôže prebiť pravdu, ktorá je zjavená v Písme a nemôžeme si ju prekrúcať tak, ako to vyhovuje nám.

Tu nám môže byť pomocou prorok Jeremiáš, ktorý v 61. kapitole opisuje, čo Mesiáš prinesie. Bude to milosť, zmierenie, pokoj. Mesiáš nevystúpi do palácov, ale naopak, skloní sa k slabým, opusteným, raneným či väzneným.

Prinesie nádej a hlásať bude radostnú zvesť. Čiže tá zmena, ktorú prinesie, to veľké, čo sa bude diať Jeho príchodom, bude zmena v srdciach. A keď sa zmenia srdcia, zmení sa aj myslenie, zmenia sa slová, ktoré budú vychádzať z ľudských úst a zmení sa aj konanie človeka.

Táto zmena prinesie zmeny toho ostatného, ktoré kladieme často za vinu Bohu a nesprávne očakávame, že Pán Boh zničí vo svete všetko zlo, odstráni choroby a napraví to, čo človek ako taký stáročia ničí.

Ten, kto má v srdci Pána Ježiša, teda prijal Ho ako svojho Mesiáša, Záchrancu, sám chce zmenu, lebo vidí, že takto nemôže pred Ním a s Ním ďalej žiť.

Náš život by sme mali žiť tak, ako keby tu bol a pozeral sa na nás celý čas. Dnes môžeme naplno prežiť, že Pán Ježiš prináša zmierenie s Bohom, odpustenie hriechov, nový začiatok a to je omnoho viac, než čokoľvek iné. Lebo ten, kto je zmierený s Bohom, žije v pokoji aj s ľuďmi.

Druhé, čo prináša Jeho príchod, teda ten druhý príchod bude otvorenie dverí do Božieho kráľovstva. Tak ako sme o tom hovorili minulú nedeľu. Život v Božom kráľovstve natrvalo. Život s našim Tvorcom tvárou v tvár.

Čo od Neho dnes, keď prichádza, očakávaš ty?

Amen.

Publikované

SB – I – NEDEĽA VEČNOSTI – 23.11. 2025

Text: Matúš 25, 1 – 13

1 Vtedy bude kráľovstvo nebeské podobné desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. 2 Päť z nich bolo pochabých a päť rozumných. 3 Tie pochabé si totiž vzali lampy, ale nevzali si olej; 4 tie rozumné si však vzali s lampami aj olej v nádobách. 5 Keď ženích meškal, zdriemli všetky a zaspali. 6 O polnoci nastal krik: Ajhľa, ženích, vyjdite mu naproti! 7 Vtedy prebudili sa všetky panny a pripravovali si lampy. 8 Tu pochabé povedali rozumným: Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú! 9 Ale rozumné povedali: Aby potom nestačilo ani nám, ani vám? Choďte radšej k predavačom a kúpte si. 10 Keď však odišli kupovať, prišiel ženích; pripravené vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. 11 Neskoršie prišli aj ostatné panny a hovorili: Pane, pane, otvor nám! 12 Ale on odvetil: Veru vám hovorím, nepoznám vás! 13 Preto bdejte, lebo nepoznáte dňa ani hodiny, kedy príde Syn človeka.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., dnes máme pred sebou ďalšie podobenstvo, ktorým nám chce Pán Ježiš priblížiť udalosti týkajúce sa Jeho druhého príchodu. Pre pochopenie je k tomuto podobenstvu potrebné povedať pár historických poznámok, pretože predsa len my nežijeme v tej istej dobe ako Pán Ježiš a nežijeme ani v rovnakom časovom pásme.

V Oriente boli a dodnes sú iné zvyklosti ako u nás v Európe a aj na Slovensku. Svadba sa tam slávi večer, pretože cez deň je príliš teplo. Nevesta vo svojom rodičovskom dome čaká na ženícha a spolu s ňou aj družičky. Úlohou družičiek je vyjsť oproti ženíchovi, keď ohlásia jeho príchod. Keďže všetko sa deje v noci – mimochodom ženích na seba dá čakať – družičky potrebujú lampy. Tak ako my máme rôzne druhy svietidiel, aj oni používali malé lampy, ktoré boli na použitie vonku. S lampami vždy museli brať aj nádobku s olejom, lebo ho bolo treba dolievať. Keď teda ženích prišiel, všetky mu vyšli oproti aj s nevestou a odobrali sa do jeho domu, aby tam v kruhu príbuzných, priateľov, hudobníkov slávili svadobnú hostinu. Keď prišli do domu, dvere sa zatvorili a už nebolo možné vstúpiť nikomu.

V tomto podobenstve máme 10 panien, čiže družičiek. Číslo 10 je tu zámerné, pretože znamená číslo plnosti. Boží zákon má 10 prikázaní, na ruke máme 10 prstov, 10 bolo egyptských rán, hudobný nástroj harfa má 10 strún. Čiže Pán Ježiš týmto počtom poukazuje na to, že celá cirkev v plnosti je pozvaná na Jeho svadobnú hostinu na konci časov. Cirkev ako taká, teda všetci kresťania, všetci, ktorí vyznávajú Ježiša ako svojho Spasiteľa a Pána.

Všetky družičky sa tešili na svadobnú hostinu a všetky mali pri sebe lampy. No keď dlho čakali na ženícha, zaspali. Okolo polnoci ich zobudilo hlasné volanie: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ A vtedy sa ukázalo, že nie všetky družičky boli pripravené na príchod ženícha. Ukázalo sa, že len polovica má pri lampách aj náhradný olej, aby im lampy vydržali zasvietené po celý čas až do domu ženícha.

Čo nám týmto podobenstvom chce Pán Ježiš povedať?

Prvoradou myšlienkou podobenstva je pripravenosť. Na druhý príchod Krista máme byť nevyhnutne pripravení. Podľa tohto podobenstva až polovica cirkvi bude nepripravená. To znásobuje vážnosť a naliehavosť Ježišovej výzvy. Keď príde Pán Ježiš, všetci veriaci, aj my, budeme rozdelení len na dve skupiny – pripravených alebo nepripravených. Neexistuje žiadna medziskupina. Žiadna zlatá stredná cesta ako to zvykneme hovoriť. Tu jednoducho musíme ísť do extrému, lebo to od nás vyžaduje sám Boh.

Milí b. a s., každý človek, ktorý bol pokrstený, dostal závdavok Ducha Svätého. To je olej, ktorý bol naliaty do lampy nášho života. Závdavok znamená určitú čiastku, teda taký dotyk od Ducha Svätého. Niečo podobné ako keď niekto má na niečo talent, schopnosť. Hovorí sa, že 10% je talent a 90% drina. No a pri pripravenosti to môže byť podobne. My sme dostali Ducha Svätého, ale nesmieme sa Ho vzdať počas života. Duch Svätý je nepredvídateľný, veje kam chce ako vietor; osloví, koho chce sám; pôsobí tam, kde vidí otvorené dvere srdca. Duch Svätý nás posväcuje, teda oddeľuje pre službu Bohu. Ale záleží aj na nás, či Ho chceme mať pri sebe, alebo si myslíme, že si vystačíme sami. A práve preto sú aj panny označené za hlúpe, lebo sú nepripravené, nemajú čím rozožať oheň vo svojich lampách.

Verím tomu, že každý z nás mal už nejakú skúsenosť s Bohom. Taký ten zvláštny deň, moment, kedy sa udialo niečo, čo sa nedalo nijako rozumovo vysvetliť, ale v srdci sme cítili, že Boh je s nami skrze svojho Ducha. Alebo taký okamih, kedy nám odrazu bolo všetko jasné, hoci nám to nikto nevysvetlil. A myslím, že je to úplne skvelý zážitok. Ale nestačí ostať len pri tom. My potrebujeme počas celého života pokračovať v „Bohu“. Z minulosti sa nedá žiť prítomnosť ani budúcnosť, lebo je to ako s vyhasnutou pahrebou. Ani tá oheň viac nedá. Duch Svätý je olejom, ktorý nám pomáha, aby oheň našej viery horel až do konca. Pre svoj každodenný život teda potrebujeme Ducha Svätého a On prichádza ku nám. Otázka je, čo s tým robíme my! Každý z nás je sám zodpovedný za svoj duchovný stav. Duchovná pripravenosť sa nedá kúpiť ani požičať. Tu musíme konať tak ako 5 múdrych panien z podobenstva. Keď si od nich chceli nerozumné požičať olej, jednoducho im ho nedali, pretože by neostalo ani im dosť. Veď času bolo dosť a mali pamätať na to, aby ho mali dostatok. Každý nesieme zodpovednosť v prvom rade za seba. Na konci to tak bude, že každý bude stáť pred Bohom za seba, svoj život, svoje rozhodnutia a nebude môcť povedať ako Adam v rajskej záhrade, že to Eva je tá, ktorá za to môže. A ani ako Eva, keď povedala, že ju had naviedol.

Apoštol Pavol napomína veriacich, keď v 1.Tesalonickým 5,19 na konci zhŕňa dôležité veci pre kresťanský život, medzi ktoré patrí aj výzva: „Ducha neuhášajte!“

Citujem brata farára Šefranka:

Kedy uhášame Ducha? – Keď nedbáme o to, aby v nás Jeho oheň horel. O nejednom človeku platí: nechodieva na služby Božie, nečíta Bibliu, nemodlí sa, neprijíma Večeru Pánovu, ani len nepomyslí, kde by mohol poslúžiť, a pritom sa nazdáva: Zaobídem sa bez toho, som dobrý človek, ba lepší ako mnohí, ktorí spomenuté veci robia – chodia do kostola, modlia sa…  Vskutku, existujú ľudia, ktorí kostol formálne navštevujú, ale žijú v jasnom rozpore s tým, čo tam zaznieva. To neznamená, že venovať čas Božiemu slovu, modlitbe, spytovaniu si svedomia pri spovedi, účasti pri Pánovom stole, venovať čas službe ľuďom, službe cirkvi – je márnosť. Modlitba, Písmo sväté, Večera Pánova, spoločenstvo Božieho ľudu, v ktorom môžeme jedni druhých bremená znášať – sú kanálmi, ktorými k nám prúdi Boží Duch.

Keď na ne nedbáme, ak ich zanedbávaním prispievame k „upchávaniu“ týchto kanálov – uhášame Ducha, nechávame hasnúť Jeho oheň v nás. Ducha tiež uhášame, keď nás v našom vnútri (svedomí) Duch Boží varuje a upozorňuje, že niečo nie je v poriadku, no my ignorujeme Jeho jemný hlas. – Aj tým uhášame Ducha, ochromujeme svoj duchovný život.Podobne, ak máme určité dary od Pána Boha, a všetci nejaké máme, avšak nevyužívame ich na Božiu slávu, pre rast a budovanie Pánovej cirkvi – i vtedy uhášame Ducha. Nevyužívať Bohom darované príležitosti pre konanie dobra je hriech (Jakub 4, 17). Keď sme chladní k potrebám našich blížnych, a namiesto vzájomného povzbudzovania sa vo viere, sme si navzájom ľahostajní, ba až nevraživí – aj vtedy uhášame, zarmucujeme Ducha. 

Milí b. a s., teraz je čas sa pripravovať. Teraz si musíme vziať všetko, čo potrebujeme, aby sme potom, keď príde čas, mohli vojsť s ostatnými na svadobnú hostinu Baránka, Ježiša Krista. Ako bolo povedané v podobenstve, keď sa dvere zatvoria, už bude neskoro. Potom už môžeme klopať, búchať, kričať i prosiť, nikto nám neotvorí. Dvere spásy sú od Ježišovho prvého príchodu otvorené dokorán. Len vojsť pripravený.

Tento život máme k dispozícii na to, aby sme ho žili správne. Múdro. Teda pod vedením Ducha Svätého a pomocou Božieho slova. Iba vtedy budeme vedieť ako žiť život v posvätení, teda oddelení pre Pána Boha.

Toto podobenstvo povedal Pán Ježiš pre všetkých veriacich. Aj tie nerozumné panny, to sú tiež tí, ktorí sú pozvaní na hostinu Baránkovu. Začali dobre a navonok nevieme veľmi povedať a rozlíšiť – a nie je to ani naša úloha, ako sme počuli minulú nedeľu, triediť – kto je múdry a kto nemúdry. Lebo navonok môžu všetci vyzerať veľmi podobne. To, kto do akej skupiny pôjde, sa ukáže až pri druhom príchode Krista. My sa máme snažiť, aby sme boli pripravení.

Pozvanie na svadbu stále platí. Nikto ho nezrušil a je na každom z nás osobne, či budeme môcť vojsť.

Amen.