Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: 1. Mojžišova 3, 8 – 13

Keď začuli kroky Hospodina Boha, chodiaceho za podvečerného vánku po záhrade, skryl sa človek a jeho žena pred Hospodinom medzi stromy záhrady. Hospodin Boh však zavolal na človeka a riekol: Kde si? A on odpovedal: Počul som ťa v záhrade, bál som sa, lebo som nahý; i skryl som sa. Nato Boh riekol: Kto ti oznámil, že si nahý? Nejedol si zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť? Človek odpovedal: Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som. Nato riekol Hospodin Boh žene: Čo si to urobila? A žena odpovedala: Had ma podviedol; nuž jedla som.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., dnes pokračujeme v našom príbehu z rajskej záhrady. Keď prví ľudia zhrešili, teda neposlúchli jediný Boží zákaz, dovolili, aby bolo zničené to krásne, veľkolepé a slobodné Božie dielo stvorenia. Stratili slávu Božiu, ktorá ich zaodievala. Veľmi rýchlo zistili, že to nebolo správne, ale jediné, čo s tým vedeli urobiť, bolo, že sa snažili zakryť svoju nahotu pod figové lístie. Začali sa nielen hanbiť jeden druhého, ale sa aj báť. Hriech ich oddelil. Jedného od druhého. A dnešný text nám pripomína, že stratili aj spoločenstvo so svojim Stvoriteľom. Skryli sa pred Ním medzi stromy záhrady. Tam sa to všetko začalo. Pocit viny, strach z trestu, branie na zodpovednosť, klamstvá, výhovorky, zvaľovanie viny na druhého…

Presne toto robíme dodnes. Keď vykonáme niečo zlé, chceme to zakryť, skrývame sa pred pravdou a snažíme sa z toho nejakým spôsobom vykĺznuť tak, aby sme nemuseli niesť dôsledky. Robia to už deti a pritom ich to nikto neučil, hoci niečo mohli odpozorovať aj od nás dospelých. Ale v podstate si to nesieme od narodenia v sebe, ten kód pretvárky, resp. zakrývania. A keď sa neustále dookola opakuje, že padáme do hriechov a zakrývame ich, potom postupne vyhasína alebo zaspáva aj naše svedomie. Ten Boží zvonček, ktorý zazvoní vždy, keď to prešvihneme, keď urobíme niečo, o čom vieme, že to nie je správne alebo veci dopadnú zle kvôli nášmu nesprávnemu postoju alebo rozhodnutiu. Pocit viny, ktorý v nás nahlodáva pokoj, ako keď sa červotoč prehryzie do dreva a zvnútra ho ničí. Kto ignoruje svedomie, ubíja ho, potláča, ako keby sa utiahol do najtemnejšieho lesa, kde neprenikne ani lúč slnka. V temnote stráca túžbu po lepšom živote a necíti potrebu kajať sa, lebo je spokojný s tým, ako to je alebo si už zvykol.

Milí b. a s., prví ľudia by dopadli podobne, keby Pánu Bohu na nich nezáležalo a nehľadal ich.

V našom dnešnom texte je Pán Boh vykreslený veľmi ľudsky. Jeho prítomnosť v rajskej záhrade je opísaná ako obyčajná večerná prechádzka. Možno obchôdzka, aby sa uistil, že je všetko v poriadku. O prvých ľudí sa zaujíma, chce vedieť, ako sa majú. Veď predpokladáme, že ich vzťah bol otvorený a bavili sa spolu tvárou v tvár. Boli si navzájom blízki. Nebáli sa Ho, dôverovali Mu a milovali Ho. To poznáme aj z našich vzťahov, kým je všetko čisté a v poriadku. No keď príde kolaps, pád, zrada, všetko sa mení. A tak to bolo aj v raji.

Keď prví ľudia začuli, že sa blíži Boh, skryli sa pred Ním. Možno im v tej chvíli preblesklo hlavou všetko to, čo im hovoril, pred čím ich varoval. Všetko, čo porušili. Aj tu sa ukázalo, ako hlboko dokáže diabol vstreknúť svoj jed pochybovania o milujúcom nebeskom Otcovi a urobiť z Neho despotu a hľadača chýb. Prví ľudia sa báli nielen jeden druhého, ale aj svojho Boha, neodvážili sa Mu pozrieť do tváre.

Keď človek klame, uhýba pohľadom. Lebo v očiach je vždy vidieť pravdu. Ona z tých očí kričí, hoci človek sa ju snaží zakryť. A hoci je niekto dobrý klamár, oči ho prezradia. Sú ako studne do hĺbky duše, v ktorej sa zrkadlí pravda.

Oproti minulému textu, tu máme uvedené aj meno Božie, Hospodin. Čiže ten Boh, s ktorým mali prví ľudia dôverný vzťah. A práve tento Boh zavolal na človeka a riekol: „Kde si?“ Lebo On nezničil s nimi vzťah, ale oni. Už v tej chvíli hľadania určite vedel, že sa niečo stalo. Tak ako keď my rodičia hľadáme svoje deti, keď je odrazu ticho, lebo vieme, že niečo vyviedli. Tie malé deti sa aj doslova skrývajú, lebo sa boja trestu a tie väčšie sa skrývajú obrazne za pretvárku a klamstvá. Za masku, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje. Ale my už tušíme, že sa niečo stalo.

Pán Boh je vševedúci a vedel, čo sa stalo a mohol človeka jednoducho vytiahnuť spoza kríkov, chytiť ho pod krk a rovno mu všetko povedať zoči voči. Ale neurobil to. Prečo?

Nevnucuje sa. Chce, aby si prví ľudia sami uvedomili, že zhrešili, že stratili Božiu slávu, že pokazili to dobré a dôverné. Chce, aby dobrovoľne priznali hriech a vyznali vinu. Majú si uvedomiť svoju situáciu. Tak to robí Pán Boh aj s nami. V slobodnej vôli nám dal možnosti výberu, ale aj zodpovednosti za to všetko. A z času na čas sa nás pýta: „Kde si?“ Vie, kde sa nachádzame. Veľmi dobre nás pozná – veď nás stvoril – a vie, že aj my neraz strácame Jeho slávu, ktorou nás zaodel, keď konáme proti Nemu a sebe a kazíme to, čo bolo dobré.

Aj teraz v pôstnom čase častejšie zaznieva Jeho slovo, lebo Mu na nás záleží. Nechce nás stratiť padnutých v temnote na úplné dno. Boh hľadá človeka. Každého z nás. Ale nie všetci sú ochotní Mu odpovedať. Lebo to bolí. Koľkí sa ani neodvážia priznať si, že sú hriešni. Ale tak ako v raji, Pán Boh nám ukáže, ako to bolo. Aj prvým ľuďom pripomenul ich neposlušnosť otázkou: „Či si nejedol zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť?“ Pán Boh berie človeka na zodpovednosť. Pýta sa a on musí odpovedať.

Najprv ide muž. Bol predsa stvorený prvý a mal byť duchovným vodcom v rodine. Priznáva sa, že jedol, ale vinu zhadzuje na Boha a ženu. Boh mu dal ženu a ona mu dala jesť. Čiže priznanie je obranou a nie pokáním. Stačilo povedať: „Áno, Bože, zlyhal som, neposlúchol som, zhrešil som, odpusť.“

Podobne odpovedala žena. Tiež sa vyhovorila na hada, že ju naviedol. Nedokázala vziať na vlastné plecia bremeno zodpovednosti a priznať si, že nemala silu odolať, že chcela byť múdrejšia, že sa jej to ovocie páčilo, a že sa dala strhnúť Božím nepriateľom.

Milí b. a s., to je presne takto aj v našom svete. Vždy je niekto iný na vine. A ak sa nikto nenájde na blízku, tak potom je to spoločnosť, v ktorej žijeme, alebo dokonca sám Boh, ktorý dovolil, aby zlo preniklo do nášho sveta.

A pritom stačí tak málo. Stačí priznať si vinu. Uznať s apoštolom Pavlom: „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej.“ Všetci spoznali svoju nahotu, ktorej sa nevedia zbaviť. Všetci my. A povedať: „Odpusť mi.“

Dnes máme tú možnosť. Zachovať sa inak. Dokázať preklenúť strach z Božieho hnevu. Lebo druhý Adam, Pán Ježiš, prišiel, aby nás zaodel svojou spravodlivosťou, a tým nám dal nový šat, ktorý nás pred Bohom oblieka do rúcha čistoty. Ponúka nám obmytie od všetkých našich hriechov a znovuzrodenie k životu Božích detí pri svojom stole. Ponúka nám spoločenstvo, ktoré sme stratili svojou neposlušnosťou, ľahostajnosťou voči Božiemu slovu a zakrývaním hriechov. Spoločenstvo s Bohom, ale aj spoločenstvo s druhými ľuďmi.

Aj dnes počujeme Boží hlas: „Kde si?“, ktorý nás volá s láskou, aby sme vyšli zo svojho úkrytu, ktorý je v Božích očiach smiešny a detinský, pretože On vie všetko. Pán Ježiš pretrpel všetko na Golgote a zaplatil svojou krvou za naše previnenia dostatočne. Zmieril so sebou svet a chce zmieriť aj nás. Lebo láska toto robí. Hľadá cestu k človeku, aby sme opäť mohli kráčať životom spolu. Náš drahý nebeský Otec a my, Jeho deti. Vo vrúcnom, osobnom a úprimnom vzťahu. Tak vyjdime zo svojho úkrytu a skryme sa v Božom náručí plnom milosti a lásky.

Amen.

Text: Galatským 5, 22 – POKOJ

Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.

KÁZEŇ

Ovocie Ducha Svätého, ktoré nám predstavuje apoštol Pavol, sa prejavuje v 9 rôznych cnostiach. John Stott tieto cnosti zoraďuje do troch skupín po tri. Je to podľa toho, voči komu sú zamierené.

Láska, radosť a pokoj, prvé tri sa týkajú nášho postoja k Pánu Bohu. O láske nebudeme hovoriť, možno len toľko, že ide o lásku agapé, čo je vlastne Božia láska, obetujúca sa. O tom v podstate hovoríme vždy v súvise s Pánom Bohom a Ježišom. A k takejto láske sme aj pozývaní, aby sme ňou milovali ostatných.

Radosť sme si rozobrali minule. Povedali sme si, že prameňom skutočnej radosti je Duch Svätý a táto radosť v našich srdciach zostáva aj vtedy, keď okolnosti života hovoria o opaku. Naša radosť v každej situácii života plynie z toho, že vieme, Komu patríme. Takže tešiť sa máme v Pánovi.

Poslednou cnosťou v tejto prvej trojici ovocia Ducha je pokoj. Práve o ňom dnes chceme uvažovať.

Slovo pokoj môžeme použiť vo viacerých významoch a môžeme ho vnímať pri rôznych okolnostiach života, vzťahov, či stavu nášho vnútra.

Pokoj je stav bez pohybu, keď nie je žiadna činnosť. Trebárs sedíme vonku, všade je ticho, kľud a máme pocit, že zastal čas. Tento stav bez ruchu a hluku vydrží chvíľu, kým ho nenaruší niečo vonkajšie. Keď chodíme na Dolniaky, tam zažívame podobné chvíle a oproti oravskému hluku si ich vychutnávame a oddychujeme.

Slovo pokoj používame aj vtedy, keď chceme opísať stav bez vojny, keď je mier. Pokoj v krajine, pokoj, ktorý nám umožňuje plnohodnotne pracovať, rozvíjať sa bez toho, aby sme sa museli báť, že vojna to zastaví. Vezmime si krajiny, kde vojna prebieha, a vy starší si možno ešte pamätáte na časy, kedy bola vojna u nás a ako zahatila cestu k pokoju, k normálnemu životu a zničila, čo sa dalo, nehľadiac na obete ľudských životov, či pamiatok, miest a dedín.

Nenarušenosť a bezpečnosť potrebujeme nielen v krajine, ale aj v rodine. Nastáva vtedy, keď vládne medzi ľuďmi súlad a poriadok. Úplne inak sa žije v takejto rodine, ako v takej, kde je nepokoj, chaos, krik. Z takej rodiny ľudia väčšinou utekajú, lebo sa tam necítia dobre a komfortne. To, ako to vyzerá v rodine, záleží od jednotlivých členov. Sú ľudia, ktorí sršia nepokojom, vnútorným nekľudom, ktorý potom prenášajú aj na druhých. Môže to mať rôzne pozadie, ale výsledok je rovnaký, neprinášajú pokoj, lebo ho nemajú.

V dnešnej dobe vyrastá veľa nepokojných ľudí. Je to tá ďalšia generácia, ktorá nevie obsedieť a sústrediť sa na niečo konkrétne a je v tom určitý vplyv doby. Je to aj tým, že nemáme akosi sily s tým niečo urobiť. Vyčerpáva nás neustále motivovanie tých, ktorí nemajú v sebe vnútorný pokoj. Myslím najmä na deti v škole a obávam sa, čo bude, keď pôjdu do života. Keď vyrastú a už teraz majú nastavený určitý model fungovania v nepokoji, ako to potom prenesú do práce, do svojho osobného života v rodine a pod.

Extrémom je aj to, ak niekto chce mať pokoj od všetkých a všetkého a uzavrie sa do svojej „ulity“. Aj vtedy povieme slovo pokoj.

Milí b. a s., doposiaľ sme premýšľali nad tým, ako my používame slovo pokoj a ako ho vnímame z ľudského hľadiska. Ako je to s pokojom, ktorý je ovocím Ducha Svätého?

Ako sme si povedali v utorok, ovocie Ducha si nevieme vytvoriť sami. A týka sa to aj pokoja. Nedá sa to tak, že si budeme hovoriť, veď pokoj, pokoj, kľud… Nefunguje to len tak samé od seba. Je to dar. Dar od Toho, ktorý sám je Pokojom. Je jeho Tvorcom, Darcom a Udržiavateľom. Pán Boh v tretej osobe, Duch Svätý, ale aj Pán Ježiš, lebo niektoré texty Novej Zmluvy nám to tlmočia.

Keď Pán Ježiš hovoril o Duchu Svätom, dal Mu prívlastky, že bude napr. Utešiteľom. Teda bude tým, ktorý prinesie radosť a pokoj do ľudského srdca v tých chvíľach, ktoré sú náročné, ohrozujúce, a ktoré nevieme odstrániť zo svojho života, ale musíme cez ne prejsť a potrebujeme v tom pomoc.

V hebrejčine slovo pokoj prekladáme ako šalom. Ním sa vyjadruje všetko to, čo sme už počuli, to ľudské, ale na základe toho, čo prináša spojenie s Bohom, viera a dôvera.

Boží pokoj môže vstúpiť do ľudského srdca a naplniť ho. Duch Svätý nás môže takto obdarovať a to v každej oblasti nášho života. Je to vtedy, keď máme v sebe duchovnú vyrovnanosť a duševný pokoj, nevzrušujeme sa pre rôzne veci, ale vieme, že v Božích rukách sme v bezpečí. Ale to sa nedeje len vtedy, keď je kľud a pokoj naokolo. Boží pokoj naopak prichádza k nám vtedy, keď všetko naokolo buráca, ničí sa, rúca. Vtedy, keď strácame to, na čom nám veľmi záležalo, keď doslova strácame pôdu pod nohami a naše ľudské istoty. Keď si spomenieme na čas, keď nastúpilo covid šialenstvo, tam sme mohli vidieť, ako ľahko sme sa dali strhnúť k nepokoju. Ale na druhej strane, možno to pomohlo aj k tomu, aby sme si uvedomili, že nepotrebujeme až tak veľa, aby sme boli šťastní. Vtedy si mnohí prehodili aj hodnotový rebríček a pochopili, čo je viac a čo menej a čo vôbec netreba. Vtedy sa najviac ukázalo, kde máme svoje krízy, svoje limity a nedostatky.

Ak máme pokoj v Bohu, tak vnímame, že On je tým základným pilierom, na ktorom je postavený náš život. Všetko ostatné je len dom na piesku, ktorý zmetie voda pri prvej búrke. Boží pokoj prichádza do nášho srdca vtedy, keď si uvedomíme, že tento život je len púť, ktorou prechádzame do večného domova, tam, kde v plnosti budeme prežívať minimálne prvé tri cnosti – lásku, radosť a pokoj v Božej prítomnosti. Pavol to opísal tak jednoducho a zrozumiteľne, že si to nevieme predstaviť, lebo to nikdy nikto nevidel, nepočul a ani v srdci necítil, čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú. Takže keď máme pred očami cieľ – večný život v Božom kráľovstve, tak to, čo nám tu odoberá pokoj, stráca na svoje sile a moci. Nemôže nás to úplne ochromiť, môže nás to len trochu nalomiť, ale Boh nedovolí, aby nás to zlomilo.

Milí b. a s., na náhrobných kameňoch máme väčšinou nápisy: Odpočívaj v pokoji! Aj si povieme, že tí, čo tu trpeli, tam už majú pokoj. Ale je to pravda?

Ak niekto nemal pokoj v Bohu tu na zemi, sotva ho bude mať potom po smrti. Pretože si neprivlastnil to, čo nám ten pokoj prináša a umocňuje. A to je obeť Pána Ježiša Krista. Je to veľkopiatkový zármutok nad smrťou Mesiáša, ale aj zároveň radosť z Jeho veľkonočného víťazstva.

Do týchto udalostí sa nám treba vnárať, poviem, aj vždy nanovo a pripomínať si, prečo máme pokoj v krvi Kristovho kríža. Keď máme odpustené všetky naše hriechy, keď vieme, že na poslednom súde bude našim Obhajcom sám Boh, a že sa nás to všetko týka osobne, teda nie sme z toho vynechaní. Ak máme v tomto jasno, ak v pokore stojíme pred Bohom a sme Mu vďační za veľkosť Jeho lásky, tak vtedy budeme určite odpočívať v pokoji aj po smrti.

Pokoj. Je nám ponúknutý ako ovocie Ducha. Prijmime ho a zdieľajme ďalej, aby Boží pokoj, ktorý prevyšuje náš rozum, hájil naše srdcia a mysle.

Amen.

Text: Galatským 5, 22

Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., pôstne obdobie nás nabáda k intenzívnejšiemu premýšľaniu nad Božím slovom, pretože sa blížia sviatky Veľkej noci, kedy si budeme pripomínať ten najväčší prejav Božej lásky, obeť Pána Ježiša Krista za nás hriešnikov.

Pôstne obdobie je časom príprav vonkajších, ale aj vnútorných, v našich srdciach. Niektorí ľudia si dajú záväzok, že sa niečoho počas týchto 40 dní zrieknu, väčšinou to býva časť stravy, napr. mäso, alebo obľúbenej činnosti, aby tak mohli byť istý čas v odriekaní si a viac možno precítili to, čo podstúpil za nás náš Spasiteľ. Niekedy je to tak, že si nevieme predstaviť, čo druhý prežíva, pokiaľ si cez to neprejdeme sami. A tým pádom možno doceniť jeho obeť, jeho cestu a ako kresťania teda práve to, čo Boh prežíval sám. Ako príklad uvediem rodičovstvo. Kým do neho naše deti nevstúpia, nikdy nepochopia náročnosť tejto úlohy a poslania. Vidia iba chyby, ktoré sme ako rodičia urobili pri ich výchove, ale nevidia zložitosť výchovy. Keď však majú sami deti, sú prirodzene do toho vtiahnutí.

Či už sa niečoho zriekame, alebo nie, pôst nám so svojimi výzvami a zároveň ponukami môže pomôcť v plnšej miere prežiť Božiu lásku v jej rôznych rozmeroch. Božia láska je aj v tom, čo sľúbil Pán Ježiš svojim učeníkom, že keď odíde, neponechá ich samých, ale zošle im Ducha Svätého, ktorý im bude Radcom, Utešiteľom a Pomocníkom. Toto sa netýkalo len okruhu 12, ale všetkých nasledovníkov Krista v každom čase. Veď všetci, ktorí boli pokrstení, dostali závdavok Ducha Svätého, ktorý chce v ich životoch pôsobiť.

Učeníci potrebovali vedenie Duchom Svätým, lebo bez Neho by nedokázali zotrvať na ceste s Kristom. Vieme, že museli prejsť procesom vnútornej premeny, aby sa z tých, čo sa učili, stali poslovia, apoštolovia. Vieme, že celá cirkev potrebuje Ducha Svätého, v celosti a aj jednotlivo, aby dokázala naplniť svoje poslanie na tejto zemi, byť jej soľou a svetlom.

Milí b. a s., keď čítame listy apoštola Pavla, alebo aj iných apoštolov, poznávame, že ani vtedy to nebolo všetko ideálne. Apoštolovia museli veriacich usmerňovať a napomínať, aby ich život bol naozaj dobrým príkladom pre neveriacich v Ježiša a mal mať určité znaky, podľa ktorých sa dalo rozpoznať, že tí ľudia sú naozaj Kristovi nasledovníci. Nielen v Skutkoch apoštolov nájdeme zmienky o tom, ako žili kresťania, ale aj listy nám svedčia, že to bol neustály zápas o posvätenie, teda poddávanie sa vedeniu Duchom Svätým.

Konkrétne v liste do Galácie, teda celej oblasti Malej Ázie, v ktorej bolo viacero zborov pripomína nielen im, ale aj nám, že Kristovou obeťou na kríži sme získali slobodu k tomu, aby sme dokázali povedať zlu NIE a vzájomne si slúžili rôznymi darmi Ducha Svätého. Pavol aj konkrétne vymenúva dary resp. ovocie Ducha Svätého. Čiže poukazuje na to, čo má charakterizovať kresťanov.

Ovocie Ducha Svätého si nevieme v sebe vypestovať sami, akokoľvek by sme sa snažili. Je to práca Ducha Svätého v nás, ktorý nás takto premieňa, aby sme žili inak ako svet, ktorý Krista neprijal. Všetkých 9 ovocí Ducha je v Kristovi. A ak svoj život spojíme s Jeho životom, odrazí sa to na našom živote tak, že budeme aj my prinášať podobné ovocie. To však vyžaduje aktivitu aj smerom von, odvrátiť sa od hriechu. Vedome sa s ním rozísť. A to býva ťažké. Počuli sme o tom pri prvých ľuďoch z raja počas predchádzajúcich nedieľ.

Ako si máme teda počínať? Aké ovocie prinášať?

Jedným slovom by sa to všetko dalo zhrnúť do slova dobré. A to, čo Pavol vymenoval, je naozaj dobré. Všetci túžime prežívať pokoj, lásku, radosť a aj tie ďalšie veci. Lebo vtedy sme naplnení spokojnosťou. Tak by to malo byť. No keď sa pozrieme na realitu života, vidíme, že často je to tomuto ideálnemu modelu veľmi vzdialené. Možno je to aj tým, že viac nás to tiahne žiť podľa seba a svojho tela. To vidíme aj pri zriekaní sa niečoho. Povieme si, že nebudeme jesť trebárs sladké. Prejde pár hodín, možno dní, a naše telo už bojuje proti nám. Núti nás, tlačí, aby sme svoj sľub nedodržali.

Keď vidíme, že niekto koná v živote tak, že sú pri ňom viditeľné práve tieto dobré veci, vedzme, že to Duch Svätý koná v ňom. Aktivita človeka tu je v tom, že sa poddáva vedeniu a ochotne plní Božiu vôľu.

Milí b. a s., dnes chceme krátko uvažovať o ovocí Ducha, o radosti. Radosť máme väčšinou vtedy, keď sa nám darí, keď sme zdraví, keď dosahujeme úspechy a spĺňame svoje ciele, keď sme milovaní, keď máme naplnené svoje potreby. Radosť často závisí od vonkajších okolností. Keď sú okolnosti nepriaznivé, radosť veľmi rýchlo strácame. Ide o ľudskú radosť.

Keď však hovoríme o radosti, ktorá má náboženský základ, tá je úplne iná. Jej prameňom je Duch Svätý. Je to radosť, ktorá zostáva v srdci človeka aj vtedy, keď okolnosti hovoria o opaku. Aj Pán Ježiš povedal učeníkom, že ich radosť nemá byť založená na tom, čo dokážu – konkrétne, keď sa im poddávali démoni, ale majú sa radovať z toho, že ich mená sú zapísané v nebesiach. Teda, že sú milovaní Bohom a zachránení. Pavol zase písal tým, ktorí boli prenasledovaní, aby sa tešili, že sa im dostalo milosti, aby nielen verili v Ježiša, ale aj trpeli pre Neho. Niečo podobné napísal, keď bol v okovách uväznený, aby sa o neho nestrachovali, ale tešili sa z toho, že aj tam, v najtemnejšom žalári môže prinášať svedectvo o svetle. Pavol vyzýval veriacich, aby sa neprestávali radovať, doslova napísal: stále sa radujte.

Radosť je výsledkom pôsobenia Ducha Svätého v nás. Plynie z toho, že vieme, Komu patríme, a že v podstate aj to, čo na prvý pohľad môže vyzerať ako niečo zlé, napokon Pán Boh obráti v náš prospech ku konečnému dobru. On počas nášho života rôznym spôsobom predkladá pred nás usmernenia, otvára svoje cesty a niekedy jednoducho aj cez niečo náročné vedie k svojmu cieľu. Tak ako Pavol považoval za prospešné, keď mohol aj väzňom zvestovať Krista, hoci preto musel trpieť.

Milí b. a s., tak ako je každý z nás jedinečný, jedinečná je aj naša osobná cesta. Ale ak dokážeme vidieť na nej pôsobenie Ducha Svätého a s dôverou sa Mu poddáme, zakúsime v srdci zvláštnu radosť ako ovocie Ducha Svätého. A to budú v nás vidieť aj druhí. Nie radosť, ktorá je hraná nastavením našej tváre, ale radosť, ktorá je v očiach a vyviera zo srdca.

Prajem nám, aby sme aj počas tohtoročného pôstu mohli prežívať skutočnú radosť. Radosť založenú na láske Pána Ježiša Krista. Kiež ju dokážeme zdieľať aj s ostatnými, aby sme im tým priniesli aspoň jeden lúč Kristovho svetla.

Amen