Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Matúš 11, 28 – 30

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinok! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké!

KÁZEŇ

Slová Pána Ježiša sú aktuálne pre nás, žijeme rýchlu dobu, v tempe, je unavené nielen naše telo, ale aj duša. Nesieme rozličné bremená, záťaže, práce, starosti o rodinu, o živobytie, ale aj bremená rozličného strachu, obáv o budúcnosť, i strach zo smrti, z toho, čo bude po smrti. A sú to aj bremená hriechu, výčitky svedomia, viny, ktoré nás ťažia. A možno sú to aj vysoké nároky, ktoré si na seba kladieme sami. Únava sa stáva tichým spoločníkom našej všednej každodennosti. Do tejto reality, ktorú žijeme, nám znejú slová Pána Ježiša, pozvanie, aby sme prišli k Nemu: „Poďte, poďte ku mne všetci!“ Všetci. Pánovo pozvanie je adresované všetkým, ktorí sa cítia preťažení, unavení. V kontexte ekumenického Svetového dňa modlitieb, je to pozvanie naprieč všetkými konfesiami, vyznaniami, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť, kultúru a tradície. Všetci, ktorí už nevládzu, sú pozvaní priblížiť sa k Bohu, v Pánovi Ježišovi Kristovi.

Keď nás Pán Ježiš pozýva k sebe, neponúka nám únik z reality, nehovorí, že keď k Nemu prídeme, naše bremená sa razom stratia. Pán Ježiš nám ponúka vzťah s Ním. A v tomto vzťahu nám ponúka svoju blízkosť, prítomnosť, ktorá nám náš život uľahčí. Nie však v tom zmysle, že by sa zmenili vonkajšie okolnosti, že by naše životné bremená razom zmizli. Ale v tom zmysle, že v tom vzťahu s Ježišom sa zmení naše zmýšľanie. Naše vnímanie nášho života, náš vnútorný postoj. Nervozita a strach sa v Božej prítomnosti premenia na Boží pokoj. Na nepochopiteľný pokoj, o ktorom apoštol Pavel píše, že prevyšuje každý ľudský rozum.

Odpočinok, ktorý nám Pán Ježiš sľubuje, je tak ovocím živého vzťahu s Ním. Je to hlboký vnútorný pokoj, ktorý pramení z viery v Boha. Z viery ako dôvery v Neho, spoľahnutia sa na to, že v živote nie sme sami, bez pomoci, odkázaní iba na seba a na naše vlastné ľudské sily, ktoré sú obmedzené a sa míňajú, ale že náš život je v rukách Božích. A tie nás vedú. A ak je treba, nás aj nesú, aby sme vládali kráčať ďalej.

Zvláštne znejú slová Pána Ježiša: „Vezmite na seba moje jarmo!“

Jarmo? Jarmo je symbolom námahy, otroctva, neslobody, práce. Otázka teda znie: „Ak prijmeme pozvanie Pána Ježiša, neprejdeme ako sa hovorí – z blata do kaluže, alebo z dažďa pod odkvap? Dostaneme sa síce z jednej zlej situácie, ale naša situácia sa nijako nevyrieši. Padneme do inej, ba ešte horšej.“

Nie. Pán Ježiš hovorí o jarme, ktoré je lahodné a o bremene, ktoré je ľahké. To jarmo je jarmo vzťahu. Obraz jarma vyjadruje osobný blízky vzťah s Pánom Ježišom a poslušné podriaďovanie sa Jeho vôli, ako sa otrok podriaďuje svojmu Pánovi. No v duchovnej rovine platí, že ide o podriadenie sa dobrovoľné. Nie z donútenia, ale z lásky k Pánovi. Ide o bezvýhradné a dobrovoľné poddávanie sa Božej vôli vo viere, že Božie plány sú vždy láskavé a ich cieľom je záchrana života. Nie ničenie života, či nesloboda.

V tejto súvislosti aj apoštolovia hovorili o sebe ako o otrokoch Ježiša Krista, čím vyjadrili svoj vzťah k Pánovi. Ich dobrovoľné vydanie sa Pánovi do služby Jemu. Je to taký paradox viery. Kráčanie vo viere v Boha. Život s Bohom nie je bez starostí. Pán Ježiš nám aj dnes hovorí: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme na seba svoj kríž a tak ma nasleduje.“

Ale na tej úzkej krížovej ceste nám Pán Ježiš sľubuje svoju prítomnosť a pomoc. A túto Jeho blízkosť prežívame vo viere ako vnútornú istotu a pokoj, ktorý presahuje každý ľudský rozum. Ak sa necháme „ujarmiť“ Pánom Ježišom, ak vstúpime do úzkeho vzťahu lásky a dôvery s Ním, budeme sa učiť od Neho Jeho spôsobu života. Tichosti a pokore. Tak ako On, aj my budeme všetko prijímať z Božej ruky podriadení Bohu, odovzdaní do Božej moci bez reptania.

„Lebo moje jarmo je lahodné.“ V pôvodnom gréckom texte Biblie je tu použité slovo „chréstos“. Nemusíme byť veľkí znalci gréčtiny, aby sme v tom slove počuli ozvenu na Krista. Chréstos, Kristus. Iný význam tohto gréckeho slova je užitočný, prospešný. Pán Ježiš nám tak hovorí, že tým jarmom, ktoré máme vziať na seba, je On sám. Opäť ďalší paradox viery. Máme niesť poslušne Krista, tým, že pomáhame niesť bremená iných ľudí, tak ako nám k tomu Pán Ježiš dal príklad a ako nás k tomu zaväzuje Jeho zákon lásky.

Apoštol Pavel píše: „Jedni druhých bremená neste a tak naplníte zákon Kristov.“ A takýto život prežitý v láske a milosrdenstve oproti blížnym, osobitne oproti tým, ktorí sú v núdzi, má zmysel. Nie je zbytočný, ale užitočný, prospešný. Jednak ním vydávame svedectvo o Pánovi Ježišovi, o Jeho láske, ktorou v nás v Jeho nasledovníkoch pôsobí. A tiež náš život, tak ako Kristov život, neminie cieľ. Prídeme za Pánom Ježišom do večného odpočinku.

Milé sestry a bratia v Pánovi Ježišovi Kristovi, ekumenické slávenie Svetového dňa modlitieb nám pripomína, že ako kresťania rôznych cirkví sme pozvaní prísť ku Kristovi, učiť sa od Neho a v rýchlom životnom tempe, pod záťažou všelijakých bremien hľadať odpočinutie u Neho. Nech nás Pánove slová povzbudia, aby sme sa nebáli priniesť Mu všetko, čo nás ťaží. V Ňom nachádzajme nielen útočisko, ale aj novú silu kráčať ďalej, pokojnejšie, slobodnejšie a s dôverou, že si nájdeme odpočinutie duše. Tu, v tejto pozemskej časnosti a raz aj naveky, v Jeho večnej prítomnosti. Tam, kde sa naša viera zmení na videnie Jeho v sláve.

Amen.

Modlitba

Pane Ježišu, ďakujeme Ti za Tvoje pozvanie, ktoré platí pre všetkých. Uč nás kráčať spolu, niesť bremená jedni druhých a v dôvere sa opierať o Teba. Pane Ježišu, buď prítomný medzi nami. Požehnávaj ekumenickú bohoslužbu pri príležitosti Svetového dňa modlitieb kdekoľvek sa ona koná. Požehnávaj slová prítomných, počúvanie i ticho. Nech všetko vedie ku pokoju srdca, k vzájomnému porozumeniu v láske a k odpočinutiu v Tebe!      Amen.

Text: Galatským 5, 22 – NEŽNOSŤ

Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., keď som začala premýšľať nad dnešnou cnosťou, uvedomila som si, že určitým spôsobom stále hovoríme skoro o tom istom, pretože všetky tieto cnosti, ovocie Ducha ako keby podnecovala láska a oni sa tým pádom navzájom prelínajú. Najmä tie z druhého balíčka trojíc. Ako sme si povedali minule, sú určené von k človeku, do vzťahov s ľuďmi, do spoločnosti, v ktorej žijeme, kde majú byť prejavované a viditeľné.

Tak ako pri zhovievavosti, aj pri nežnosti môžeme použiť synonymá a vykresliť teda nežnosť aj ako láskavosť a prívetivosť. Tým sa nám rozšíri obraz o tejto cnosti.

Nežnosť ako takú spájame najviac v rodinnom kruhu s deťmi a manželským partnerom. Matka s nežnosťou hladká svoje dieťa, veľmi jemne s ním narába, lebo si uvedomuje krehkosť dieťaťa a jeho závislosť na nej. Nežnosť, ktorú mu prejavuje, si to dieťa vezme aj do svojho života a nebude mu cudzou. Na deťoch vidíme, ako sa s nimi zaobchádzalo v rannom detstve podľa toho, ako sa správajú k druhým, k svojim rovesníkom, alebo aj iným. Vidíme to aj na vzťahu k prírode a zvieratám. A keď sa pozrieme do kresťanskej etiky, mravouky, tak tam vidíme, že okrem lásky k Bohu a ľuďom, máme mať v sebe aj lásku k prírode.

V manželskom zväzku alebo vzťahu muža a ženy by tiež nemala chýbať nežnosť. Ona okoreňuje vzájomný vzťah a podčiarkuje  hĺbku lásky. Najmä muži by si mali uvedomiť, že ženy potrebujú nežnosť, lebo sú ako kvetiny, s ktorými treba zaobchádzať jemne. Hrubosť im neprospieva, hoci sme rôzni, a preto nemožno všetkých hodiť do jedného vreca, ako sa hovorí. Ale žena by mala byť nežná a muž by mal tiež vedieť prejaviť nežnosť. Nežnosť nielen tú telesnú, ale aj v slovách, správaní sa k žene, aby ju v nej nezničil.

Ak je nežnosť ovocím Ducha a je Jeho darom, tak potom je Pán Boh tiež nežný. Isteže sa stáva, že my Ho takého nemusíme vnímať. Čítala som, že obraz Boha si vytvárame podľa toho, aký bol alebo je náš otec. A keďže nie každý otec je až taký prístupný deťom, dieťa ho vníma ako niekoho, s kým nemožno mať blízky vzťah alebo cítiť u neho nežnosť. Otcovia sa snažia byť tvrdými, prísnymi a často s odstupom hľadia na svoje deti. Tiež záleží od človeka, aký je. Možno si nesie vzory z vlastného detstva, možno je to jeho obranný mechanizmus.

Ale Pán Boh nás chce premieňať k svojmu obrazu. Tento obraz Boží je dokonalý. Aj u Pána Ježiša vidíme určitú nežnosť, ktorá by mohla byť nazvaná skôr láskavosťou. Napr. keď videl davy ľudí, ktorí Ho nasledovali, boli hladní, zaujímal sa o to, nebolo Mu to jedno a riešil to. S láskavosťou. Inokedy, keď videl ľudí, že sú ako ovce bez pastiera, bolo Mu ich ľúto. Tiež keď prichádzal k Jeruzalemu, zaplakal nad ním, lebo nepoznalo času svojho navštívenia, nespoznalo, že prichádza v Ňom Mesiáš a bola to úprimná ľútosť. Čiže Boh je nežný a láskavý.

Láskavosť je praktickým prejavom lásky. Má v sebe základ slova láska. A my vieme, že Boh je láska, o tom píše najmä evanjelista Ján. Táto cnosť teda odhaľuje pravú Božiu podstatu a mala by sa teda premietať aj v našom živote, v našich postojoch a konaní, keďže sme boli stvorení na Boží obraz.

Láskavosť v sebe nesie určitú jemnosť a úctu, s ktorou potom konáme. Je to vyjadrenie súcitu a zhovievavosti, porozumenia s druhými. Zároveň je to prejavovanie ohľaduplnosti, kde naše ja ide do úzadia a do popredia staviame druhého človeka.

Milí b. a s., ak žijeme vierou v Pána Ježiša Krista, tak sa v našom živote určite objaví ovocie Ducha Svätého. A práve to bude priťahovať druhých, že sme iní ako tento svet, ktorý práve tieto hodnoty nevyznáva a považuje ich za slabosti.

Človek, ktorý prezentuje tieto vlastnosti, vedený Duchom Svätým, prináša do sveta mocné svedectvo o Bohu a zároveň aj zmysluplnosť kresťanskej viery. Ovocie Ducha Svätého je dôsledkom živého vzťahu s Bohom, čiže kým sme sa stali v Kristovi, novým stvorením.

Život nám každý deň poskytuje príležitosti k tomu, aby sme prinášali ovocie Ducha Svätého. Patrím tam aj nežnosť, ktorá je prejavená ako láskavosť voči druhým. Práve vtedy, keď ju napríklad od nás nikto nečaká, dokáže byť pre toho druhého školou, kedy pochopí, že žiť sa dá aj inak, krajšie a lepšie.

Láskavosť a nežnosť môžeme pomenovať aj ako prívetivosť. Keď je človek k druhým milý. Keď jedná s nimi jemne a s úctou, ako keby boli jeho drahým vzácnym darom.

Kresťan sa má nielen vystríhať hriechov, dodržiavať Božie prikázania, ale má byť aktívny v robení dobrého. Čiže prinášať svojim konaním, svojimi rečami to dobré. Nie aby si tým získal zásluhy pred Bohom, ale ako vďačnú odpoveď na Božiu lásku.

Keď premýšľame nad svojim životom, premietame si tie rôzne situácie, cez ktoré sme prešli, alebo v ktorých by sme si zaslúžili niečo úplne iné, určite tam nájdeme aj Božiu láskavosť a zľutovanie. Veľkorysosť, s ktorou s nami Boh jednal. Aj to by nás malo viesť k iným postojom. Odstrániť zo svojho srdca tvrdosť a nahradiť ju jemnosťou, nežnosťou a láskavosťou.

Myslím si, že už slovami dokážeme veľa urobiť, aby sa otvorila cesta k druhým, možno zrúcali múry vzájomnej neúcty, neporozumenia a tak sa Kristovou láskou, ktorá premieňa aj nás, vytvoril most jedného k druhému. A verme, že keď už tu dovolíme Duchu Božiemu, aby nás viedol, potom sa nežnosť a láskavosť dostanú aj do nášho konania.

Prajem nám, aby sme teraz v pôstnom čase dokázali vnímať hĺbku toho, čo nám ukázal Pán Ježiš na svojom živote a dokázali to uchopiť a preniesť aj do svojich dní, do svojich vzťahov s druhými.

Amen.

Text: Galatským 5, 22 – ZHOVIEVAVOSŤ

Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.

KÁZEŇ

Milí b. a s., zaoberáme sa ovocím Ducha Svätého. Opäť pripomeniem, že toto ovocie neprinášame sami zo seba, ale je to dar od Boha. A ako taký je nám daný pre všeobecný úžitok, teda aby sme ním slúžili druhým. A práve ďalšie tri cnosti patria do druhého balíčka, ktorý je zameraný na ľudí. Ide o spoločenské cnosti, ktoré smerujú viacej k človeku ako Pánu Bohu.

Dnes budeme hovoriť o zhovievavosti.

Keby sme mali vysvetliť, čo je vlastne zhovievavosť, siahli by sme po synonymách, čiže podobných slovách, ktoré v trošku inej „farbe“ odhalia, čo to je za cnosť. Také najbližšie sú blahovôľa, znášanlivosť a zmierlivosť.

V slovníku sa uvádzajú tieto vysvetlenia: málo prísny, povoľný, mäkký, málo dôsledný v nárokoch na iných až benevolentný, priaznivo naklonený, tolerantný, chápavý, trpezlivý a citlivý.

V gréčtine slovo zhovievavosť znamená predovšetkým vytrvalosť v znášaní utrpenia a trpezlivosť s takými ľuďmi, ktorí zapríčiňujú vzplanutie hnevu a odporu.

Podľa týchto charakteristík je to človek, ktorý dokáže svojim postojom k druhým priniesť pokoj tam, kde sa schyľuje k búrke vo vzťahoch, snaží sa tolerantne pochopiť druhých a citlivo rieši problémy tak, aby zvíťazila medzi ľuďmi znášanlivosť a zmierlivosť. To je ten biblický pohľad, kedy je zhovievavosť chápaná ako dobrá cnosť, prinášajúca pokoj, zmier a nádej, že veci pôjdu k lepšiemu. Ak ju chápeme u veriaceho ako ovocie Ducha, tak prináša dobré práve tam, kde by iní konali úplne inak.

Zhovievavosť v našom ľudskom ponímaní môže vyznieť ako slabosť človeka, ktorý je málo prísny a príliš mäkký, aby niečo vyriešil, a preto to môže vyzerať ako benevolencia a prílišná tolerancia. Taký človek teda nie je dôsledný v nárokoch na iných a je povoľný, čiže nemá ustálené hranice, ale ich neustále dovolí posúvať.

Vždy záleží od toho, ako sa na to pozeráme, ale keďže je to zaradené medzi ovocie Ducha, tak by sme mali rešpektovať a vnímať to práve z toho pohľadu, ako to myslel apoštol Pavol.

Milí b. a s., v živote sa stretávame s rôznymi situáciami, do ktorých sa dostávame my sami alebo vidíme v nich druhých. A práve tam by sa malo odraziť to, že sme veriaci. Mali by sme sa neustále pýtať, či ovocie Ducha Svätého vidno na našom živote, našich postojoch, konaní. Lebo aj podľa toho nás ľudia poznajú, že sme kresťania.

Často sa stáva, že kresťania žijú v sebaklame, kedy majú pocit, že žijú správne – ak nikoho nezabili, neokradli, nepodviedli, hoci je to veľmi otázne, lebo keby sme išli do hĺbky týchto prikázaní, museli by sme priznať, že sme aj v nich zlyhali. Ovocie Ducha v nás by malo byť merítkom nášho vlastného posudzovania, teda sebareflexie, v ktorej by sme sa mali vidieť ako v zrkadle, či naozaj sme takí, akých nás chce mať Pán Boh.

Ak je zhovievavosť cnosťou, ktorú máme mať voči ľuďom, tak ju potrebujeme do každodenného života. Lebo každý deň sa s niekým stretneme a niekedy prídeme do stretu. Teda môže sa stať, že si neporozumieme, nepochopíme sa, ale jednoducho stretneme človeka, ktorý neprichádza v najlepšej nálade, alebo jednoducho je to typ, ktorý podnecuje k hnevu. Stretávame sa aj s ľuďmi, ktorí – niekedy nevieme prečo – majú voči nám odpor, teraz nemyslím, že by nás priamo neznášali, ale jednoducho odporujú, teda neprijímajú nič od nás a stavajú sa voči nám do opozície. Výsledkom života s takýmito ľuďmi alebo minimálne stretávania sa s nimi, je prežívanie utrpenia, ktoré nevieme odstrániť. Ak sme zhovievaví, máme dostatok síl k tomu, aby sme mali trpezlivosť a vedeli to zvládnuť s takýmito ľuďmi.

V čase, kedy písal apoštol Pavol do Galácie, voči kresťanom sa dvíhala vlna odporu a dali im to pocítiť  rôznym spôsobom, aj utrpením. Možno nešlo až tak o osobnú nenávisť, ako všeobecnú voči kresťanom. V tej dobe boli považovaní za sektu. Takže Pavol, keď hovoril o ovocí Ducha Svätého, pripomínal kresťanom, aby práve voči druhým, voči spoločnosti, v ktorej žili, boli aj zhovievaví. Nie v zmysle, že by mali tolerovať hriech, alebo ustupovať, ale v láske pristupovať k ľuďom, citlivo a v pochopení, aby ich to zastavilo, a aby sa zamysleli nad sebou a svojim konaním a zmenili ho od zlého k dobrému.

Zhovievavosť je nielen schopnosť vytrvať v ťažkostiach, ale aj ochota podriadiť sa Bohu, Jeho načasovaniu a plánu.

Niekedy nemusíme celkom rozumieť tomu, čo sa v našich životoch deje, do akých sa dostávame situácií alebo s akými ľuďmi prichádzame do kontaktu. A nemusí sa nám to ani páčiť. Ale Pán Boh vie, prečo sa to tak deje a je to škola života s Ním, v ktorej sú aj skúšky. Pán Boh nás volá ku svätosti a dokonalosti. A teda k tomu, aby sme Mu dovolili na nás pracovať. Lebo sami zo seba by sme to nezvládli a nič by sa v našom živote nezmenilo. Ale On má cesty aj spôsoby, a je pre nás vzorom.

Aj v Starej Zmluve sa hovorí o Božej zhovievavosti a Nová Zmluva nám Ho priam takéhoto predstavuje v príchode Pána Ježiša. Kedysi Boh hovoril skrze prorokov a bol zhovievavý k svojmu ľudu. V plnosti času prehovoril v Synovi.

Pán Ježiš priniesol lásku, ktorá v sebe nesie aj zhovievavosť. Keď pozrieme na Jeho život, vidíme citlivý prístup k tým, ktorí boli zranení životom a potrebovali súcit. Potrebovali niekoho, kto by ich miloval napriek tomu, ako žili. Pán Ježiš bol priaznivo naklonený ku všetkým, ktorí potrebovali Jeho lásku, lebo im ju nikto nedal. Prijatie. Práve to ich menilo. Ako povedal, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov, lebo potrebovali uzdravenie.

Milí b. a s., Pán Ježiš má byť našim vzorom, podľa ktorého máme aj my konať. Ale keďže byť zhovievavým je dar, ak ho nemáme, môžeme oň prosiť. Aj v tom sa chcieť podobať na svojho Záchrancu a Spasiteľa, aby sme svojim životom prinášali dobrotu, a aby aj skrze nás mohol Pán Boh meniť tento svet.

Zhovievavosť môže vyzerať ako slabosť, ale je to ovocie Ducha, tak sa Ním dajme premôcť a prinášajme tomuto svetu zmierenie a pokoj.

Amen.

Modlitba.

František z Assissi:

Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja.

Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť;

odpustenie, kde sa množia urážky;

jednotu, kde vládne nesvornosť.

Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia;

vieru tým, čo pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú;

svetlo tým, čo tápu vo tmách; radosť tým, čo smútia.

Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali;

skôr milovať iných, než aby mňa milovali.

Pretože len keď dávame – nadobúdame;

len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých;

len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia;

len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu.

Amen.