Text: Józua 24, 15
Vyvoľte si dnes, komu chcete slúžiť… Ja však a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., tento rok nám vyšiel sviatok apoštolov Petra a Pavla na nedeľu a dokonca na Deň kresťanskej rodiny. V tomto období sa každý rok venujeme týmto apoštolom, ktorých máme v našom kostole znázornených aj na postranných oltárnych obrazoch. Dá sa povedať, že to boli dvaja najvýznamnejší apoštolovia, o ktorých máme aj celkom bohaté informácie najmä z Biblie, z evanjelií a zo Skutkov apoštolských. Peter bol viac apoštolom pre Židov a Pavol prekročil hranicu svojho národa a náboženstva a vykročil so zvesťou evanjelia aj k pohanom. Dostal sa až do Ríma, teda do Európy.
Obaja muži boli povolaní Kristom za svojich nasledovníkov. Peter pri rybárčení a Pavol na svojej ceste do Damasku, kam išiel pochytať kresťanov. Obaja prešli určitým procesom sebaskúmania, hľadania a nájdenia či pochopenia svojej úlohy v Božom kráľovstve v tomto svete. Na Kristovo pozvanie odpovedali svojim áno a celý svoj život podriadili Božím plánom. Hoci nie vždy rozumeli týmto plánom, stačilo im, že poznajú Boha.
V Božom slove je napísané, že Božie myšlienky nie sú našimi a naše nie sú Božími. Nielen Peter a Pavol, ale aj ďalší učeníci potrebovali niekedy len počúvať a dať sa viesť. Poznáme aj iné postavy, ktoré niekedy urobili svoje rozhodnutia a vykročili na cestu s Bohom bez toho, aby to úplne chápali a rozumeli tomu, čo sa deje. Myslím, že ani my vždy nerozumieme Božím plánom pre náš život, ale už neraz sa potvrdilo, že ten, kto verí, nájde cestu aj bez cesty, lebo Boh nedáva mapu, ale zasľúbenia.
Verím, že by sme si vedeli spomenúť na predivné okamihy z nášho života, kedy sme celkom nechápali, ako sa všetky naše problémy a ťažkosti, niekedy doslova bezradnosť odrazu premenili na istotu. Nie našu, ale tú, ktorú máme vierou v Boha. A my sme vtedy vedeli, že tu zasahuje vyššia moc. To, čo z ľudského pohľadu bolo nemožné, dialo sa, lebo sa museli naplniť Božie prísľuby.
Tak ako si Pán Boh povolával a dodnes povoláva ľudí, aby cez nich konal, zvestoval svoju vôľu a teda smeroval človeka do cieľa, ktorým je večný život, tak to bolo aj mnohé roky predtým, než prišiel Pán Ježiš na zem.
Iste si spomíname na Abraháma, Izáka, Jákoba, alebo známeho Jozefa, ktorých nazývame praotcami izraelského národa. Už deti učíme o Mojžišovi, skrze ktorého Boh vyviedol svoj ľud z Egypta, aby ich navrátil do Zasľúbenej zeme. Hneď po Mojžišovi je však Józue, ktorý preberá na seba zodpovednosť vodcu, aby prekročil rieku Jordán, dal cez ňu preniesť truhlu zmluvy, v ktorej bolo Desatoro a začal obsadzovať pravlasť, ktorú dal prísľubom Boh ešte Abrahámovi.
Prečo práve Józua? Veď bolo tam iste veľa schopných mužov, statočných, odvážnych a múdrych. Józua a Káleb boli dvaja z dvanástich mužov, ktorí mali preskúmať Kanaán a podať hlásenie Mojžišovi. Desiati priniesli správy o tom, že krajina je naozaj úrodnou zemou, ale bývajú v nej oveľa väčší ľudia, takže nemajú šancu túto krajinu zaujať. Títo desiati videli iba svoje možnosti. Józua a Káleb však povedali, že ak Hospodin bude mať v ľude záľubu, dovedie ich do tejto krajiny a dá im ju. Oni rátali s Bohom. Už vtedy sa Jozue prejavil ako ten, kto dôveruje Bohu a vie, že môže byť silný, lebo Boh je s ním. A to nám ukazuje, že viera a dôvera sú vlastne určitým našim postojom k životu. Je to rátanie s Božou pomocou a vedením v každodenných záležitostiach nášho života, možno aj v takých, ktoré sa nám zdajú byť zanedbateľné. A to je pohľad akoby ponad všetko, pohľad upretý k Bohu a odovzdanie sa do Božích rúk. Tam už začína to Pavlovo: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“
Milí b. a s., Józuu si Boh vyvolil za vodcu vďaka jeho dôvere a viere, že Boh splní všetky svoje zasľúbenia. On si nebol istý sebou, ale Boh ho povolal, oslovil a posilnil do tejto úlohy. Keby sme čítali jeho príbeh, najmä tú časť o preskúmaní krajiny, dočítali by sme sa, že po hrôzostrašných správach desiatich vyzvedačov sa ľud začal búriť proti Mojžišovi a Áronovi, ale potom na rúhačov prišiel Boží trest. Všetci okrem Káleba a Józuu zomreli. Ich rúhanie bolo vlastne nedôverou voči Bohu a voči ľudským vodcom a bolo to aj navádzanie druhých k nedôvere. Možno sa nám to zdá kruté, ale Boh je aj prísnym, spravodlivým a horlivým Bohom a neradno upadnúť do Jeho mocných rúk. Józue Bohu nedôveroval z vypočítavosti, ale z presvedčenia a viery. A to mu zostalo po celý nasledujúci čas od prvého kroku do rieky Jordán až po posledný krok a posledné slová, ktorými sa zavŕšila jeho úloha vodcu Božieho národa. Pre lepšie pochopenie odporúčam prečítať si celú knihu Józue, ktorá je v Starej Zmluve hneď po Mojžišových knihách a nie je až taká dlhá, aby nás to odradilo. Má len 24 kapitol a práve z tej poslednej máme dnešný text.
Po všetkých peripetiách, útrapách, ale aj radosti z úspechu Józue stavia pred seba určených ľudí za každý izraelský kmeň, ale aj ľud, aby sa im prihovoril a pripomenul im dôležité veci. Vo svojej reči spomína na históriu, ktorou si spoločne prešli a poukazuje na Božie mocné skutky, ktoré mohli zažiť aj na vlastnej koži. Prečo? Aby nezabudli. Aby si usporiadali v srdciach všetko tak, ako bola pravda a pochopili, že Boh chce pre svoj ľud len to najlepšie. Józue pripomína aj históriu, ktorú tradovali z pokolenia na pokolenie, čo je tiež dôležité, aby vedeli, kam patria, kto sú a kde majú svoje korene. Lebo ak zabudnú, kto sú, zabudnú aj na cieľ svojej cesty a svoj život vyplnia márnosťou.
Józue stavia ľud pred zásadné rozhodnutie a dáva im sám príklad, že tak ako to bolo u neho na začiatku, on a jeho rodina, jeho domácnosť chcú pokračovať ďalej v službe Hospodinovi. Na jeho živote bolo jasne vidieť že všetky kroky, aj tie malé, ktoré konal s Bohom, ho nakoniec doviedli k veľkým cieľom. Jeho spolupútnici mohli vidieť, že Józue nebojoval vlastnou silou, ale dôverou v Toho, ktorý viedol boj, dôverou v Boha. Všetko je teda na rozhodnutí každého jedného človeka. Môže si vybrať, komu bude slúžiť a aký cieľ cesty si vyberie.
Milí b. a s., a toto platí dodnes. Každý z nás sa môže rozhodnúť za seba, čo bude pre neho na prvom mieste, teda komu budeme slúžiť. Lebo to, čo máme v hodnotovom rebríčku najvyššie, to je náš pán, naše všetko. Tomu podriaďujeme svoj čas, svoju energiu, svoju silu, múdrosť, odovzdávame sa. Navonok to nemusí byť zjavné, ale už v našich myšlienkach, našom snažení sa vidno, čo je pre nás najdôležitejšie. Stáva sa nám to bohom, či chceme alebo nie, či si to priznáme alebo to odmietame. Ovplyvňuje to však celý náš život. Naše rozhodnutia, naše životné cesty, naše krátkodobé ciele, ale koniec koncov aj ten posledný cieľ, ktorým je večnosť.
Je dobré mať jasno v tom, komu chceme slúžiť a komu alebo čomu podriaďujeme svoj život. Ak zistíme, že nejdeme celkom dobrou cestou, potom sa treba zastaviť a v mysli i srdci prísť možno až na začiatok svojej existencie a k tomu, čo nám Boh zasľúbil a čo pre nás pripravil. Lebo niekedy sa nám naozaj môže stať, že strácame spred očí cieľ a vidíme veci tohto sveta ako dôležitejšiu cestu. Potom ľahko môžeme zablúdiť.
Áno, sme zvyknutí na to, že potrebujeme riadiť beh svojho života, lebo tak nás k tomu vedie aj naša spoločnosť a aj systém života. Keď si to opäť uvedomíme, spomeňme si na Józuu, ktorý dôveroval Božím zasľúbeniam a dal sa viesť Bohom. Spomeňme si na apoštolov, ktorí sa upli vierou na Ježiša a dali sa viesť mocou Ducha Svätého. Tak ako Józue vkročil do Zasľúbenej zeme a našiel tam svoj cieľ, tak ako Peter a Pavol napĺňali svoje poslanie a ich cieľom bolo Božie kráľovstvo v nebesiach, tak aj my dôverujme Bohu, že nám pripravil to, čo sa nedá ľudsky opísať, ani rozumom predstaviť, ale je to niečo, čo sa oplatí dosiahnuť a čo by bola veľká škoda stratiť.
Zasľúbená zem nie je ani pre nás ďaleko. Je v každom rozhodnutí dôverovať viac než sa báť. Tak vykročme aj my v tejto dôvere dnes do života a kráčajme takto nastavení a obrátení k Bohu až do konca. Aj my si povedzme ako Józue: Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.
Amen.