Text: Ján 13, 31 – 35
31Keď (Judáš) vyšiel, riekol Ježiš: Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom. 32A keď je Boh oslávený v Ňom, aj Boh oslávi Jeho v sebe, a hneď ho oslávi. 33Deti, ešte máličko som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som Židom povedal, aj vám hovorím teraz: Kam ja idem, tam vy nemôžete prísť. 34Nové prikázanie Vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali. Ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. 35Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., keď sledujeme cestu Pána Ježiša, vidíme, že svoje posledné dni, dá sa povedať aj posledné hodiny svojho života trávi so svojimi učeníkmi. Všetci evanjelisti tomuto času venujú posledné tri kapitoly vo svojich evanjeliách. U Jána máme opísané, ako Ježiš umyl učeníkom nohy pred slávnostnou večerou. Dal im príklad služby a lásky v pokore. Ukázal im, že sa nemajú nad nikoho povyšovať, ale majú sa skloniť ku každému. Dokonca aj Judášovi umyl nohy, hoci o ňom vedel, že Ho už zanedlho zradí.
Náš dnešný prečítaný text začína práve odchodom Judáša. Z kruhu najbližších učeníkov odišiel do tmy. V tme mohol vykonať svoj ohavný skutok zrady svojho Pána a Majstra, Učiteľa. 30 strieborných bola cena, ktorú dostal za to, že v Getsemanskej záhrade pobozkal Ježiša, aby vojaci vedeli, ktorého majú zlapať, zatknúť. Týmto činom bolo spečatené, čo sa teraz má diať. Začína Pánovo utrpenie. Utrpenie po fyzickej i psychickej strane, lebo to nebolo len týranie, bičovanie, ukrižovanie a hodiny telesných múk, ktoré si nevieme predstaviť, ale aj poníženie, opovrhnutie, výsmech a zosmiešnenie. Zaujímavé je ako to hodnotí sám Ježiš: „Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom.“ Ježiš ide naplniť úlohu, ku ktorej bol povolaný – smrť na kríži za hriešny svet a nebeský Otec Jeho obeť prijíma, čím prejavuje svoju veľkú lásku k človeku, k ľudstvu. Touto obeťou Ježiš zmieruje všetkých, ktorí veria, s nebeským Otcom.
Učeníci v tejto chvíli celkom nerozumejú a ani nemôžu pochopiť všetko, čo sa ide diať. Pozerajú sa na Ježiša príliš ľudským pohľadom. Nevidia vzkriesenie a oslávenie Otcom. Ich viera sa musí premeniť a aj ich pohľad musí byť iný, aby videli to, o čom hovorí Ježiš, správne.
Kým sa však všetko stane, Pán Ježiš dáva učeníkom posledný príkaz. Príkaz milovať sa navzájom takou láskou, akou miloval On ich.
Aká je tá Kristova láska? Neprejavil ju ešte dostatočne počas svojho verejného účinkovania, keď sa skláňal k biednym, chorých uzdravoval, mŕtvych privádzal k životu, neštítil sa tých, ktorí sa zapredali Rímu a boli v jeho službách ako colníci, či neviestky, ktoré hľadali svoje šťastie a skutočnú lásku?!
Učeníci sa počas Ježišovho vystúpenia mohli od Neho naučiť mnohému. Na osobnom príklade, ale aj z toho, o čom rozprával. Posledným príkladom bolo umytie nôh, ale aj to ešte zdôraznil slovom o prikázaní lásky.
Láska medzi učeníkmi má byť kvalitatívne iná, než je ľudsky ponímaná láska. Tá ich, má preklenúť všetky rozdiely, pomôcť znášať sa a odpúšťať si. Kristova láska je ochotná trpieť, obetovať sa a byť ponížená. Vo svete, v ktorom žili učeníci, nepoznali takúto lásku u nikoho. A práve preto sa oni majú od sveta odlišovať láskou Kristovou. Podľa toho všetci poznajú, že sú to Ježišovi nasledovníci a učeníci.
Milí b. a s., toto prikázanie lásky platí pre cirkev všeobecne dodnes. Všetci, ktorí vyznávajú Ježiša ako svojho Spasiteľa – je jedno akého sú vierovyznania a je jedno, de vo svete sa nachádzajú, majú byť svedkami Jeho lásky tým, ako budú žiť.
Ak nad tým premýšľame, tak si zároveň uvedomujeme, aké je to náročné. Milovať Kristovou láskou. Milovať bez predsudkov; bez nároku na opätovanie lásky; v pokornom uznaní, že tí druhí sú hodnejší než ja. Milovať tak, že si dokážeme odpustiť krivdy a ublíženia. Milovať a teda prijímať druhého takého, aký je, hoci vždy koná rovnako a nevie, či nechce sa zmeniť – a tým prikryť aj jeho hriechy, lebo pravá láska to robí.
Kristus vzal všetky hriechy sveta na seba, pripomenul to Ján Krstiteľ, keď o Ňom povedal: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“
A tak milovať Kristovou láskou znamená aj milovať aktívne, čiže mať otvorené oči pre pomoc druhým, hoci mi to možno nikdy neoplatia. A keby sme išli ďalej, tak v tejto láske je aj láska k nepriateľom, k tým, čo stoja vždy v opozícii, odporujú, nedoprajú, závidia, nenávidia, hľadajú dôvody k nezhodám atď.
Môžeme my milovať takouto láskou? Sami zo seba určite nie, hoci by sme po tom veľmi túžili. Ale my vieme, že On nám vie dať dostatok sily aspoň sa priblížiť k takejto láske. Možno je to práve vo chvíli, kedy si uvedomíme, že Kristus miluje každého rovnako, lebo za každého umieral na kríži. Každému odpúšťa rovnako, hoci v našich očiach môže byť hriech vnímaný ako väčší či menší. A vtedy, keď pochopíme, že sme to aj my, každý z nás, kto Ho stál smrť. Lebo ako napísal apoštol: Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej.
Milí b. a s., nikto z nás nie je dosť dobrý na to, aby sme pred Bohom obstáli. Ale Ježišova láska je dostatočná na to, aby sme boli omilostení. Keď toto vieme, tak sa nemôžeme nad nikoho povyšovať a tváriť sa, že sme lepší ako tí druhí. A tak ako pre všetkých učeníkov platil príkaz lásky, tak platí aj pre nás dnes.
V tomto pôstnom čase teda chceme vstúpiť do seba a pýtať sa , či je naša láska taká, akú od nás chce Pán Ježiš. Či dokážeme byť k sebe milí, či sme ochotní si pomáhať a dopriať si, inak povedané žehnať druhým? Aká je naša láska, keď počujeme klebety? Čo s nimi urobíme? Podáme ich ďalej, alebo ich stopneme v našej mysli a upozorníme druhého, aby neporušoval Božie prikázanie: Nevypovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu?
Kristova láska je základom Božieho kráľovstva, ktoré má byť zjavné medzi nami. Keď sa stretávame v cirkvi, tak veríme, že Kristus je prítomný uprostred nás a tým pádom, že Jeho láska je tiež v nás.
Počas každodenného života je tých príležitostí, kedy môžeme druhým preukázať lásku naozaj veľmi veľa. Neraz to býva tak, že práve v tom, v čom máme problém, sa nám podsúvajú možnosti, ako to vyriešiť a to tým, že stretávame ľudí, ktorí nás zrkadlia – ukážu nám na sebe, v čom zlyhávame, aby sme to pochopili a zmenili. Aby sme sa uvideli v pravde a pravda nám pomohla dať veci do poriadku. Ako veriaci to vnímame tak, že tá pravda je Ježiš.
Milí b. a s., ak chceme byť svedkami Pána Ježiša pre ľudí, ktorí sú okolo nás, tak v prvom rade musíme v sebe pestovať Jeho lásku. Učiť sa od Neho, ako konať. A to sa nedá bez toho, aby sme Ho poznali osobne. Osobne sa dá poznať tak, že sme s Ním v kontakte. Neustálom kontakte na modlitbách a pri čítaní Božieho slova. Potom sa nám bude ľahšie pozerať na druhých cez Jeho lásku. A bude nám bližšie a jasnejšie to, čo máme robiť, a tak Ježiš bude rozpoznateľný, živý a prítomný v cirkvi, keď budeme k sebe dobrotiví, znášanliví, keď sa nebudeme vystatovať, nebudeme si závidieť, nebudeme si nijako vzájomne škodiť ani ubližovať.
A potom? Potom budú chcieť do nášho spoločenstva patriť aj iní. Lebo náš život bude pre ich svedectvom Kristovej lásky.
Amen.