Text: Ján 13, 1 + 4 – 5 + 12 – 16
1 Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku.
4 vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. 5 Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný.
12 Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? 13 Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. 14 Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; 15 dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. 16 Veru, veru, hovorím vám: Nie je sluha väčší ako pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal.
KÁZEŇ.
Dnes by som chcela spolu s vami, milí b. a s., premýšľať nad dvomi otázkami. 1. Aká je dokonalá láska? 2. Prečo som v cirkvi?
Keď som premýšľala nad textom a celkovo nad témou dnešnej nedele, kedy chceme zhodnotiť život v našom cirkevnom zbore, v našom spoločenstve za rok 2024, prvé, čo mi prišlo na um, bola Ježišova láska a služba. A v tomto súvise aj text, ktorý je asi jeden z najprimeranejších, kedy Pán Ježiš umýval učeníkom nohy.
Keď sa pozrieme na rok, ktorý je za nami, vidíme dosť bohatý život cirkevného zboru. Podľa najnovších kritérií by som náš zbor zaradila medzi živé zbory, hoci si uvedomujem, že by sa dalo robiť omnoho viacej, keby bol väčší záujem a možno nové podnety zo strany členov zboru. Uvedomujem si aj to, že nepoznám očakávania a predstavy, ktoré má najmä stredná a mladá generácia od cirkvi. Veľmi rada by som im poskytla priestor na to, aby nás voviedli do svojho prežívania vzťahu k Bohu a navrhli, čo by bolo pre nich primerané, aby prišli, aby sa tu cítili dobre, a aby boli aktívnymi členmi.
Za všetko, čo sme však mohli prežiť a vykonať, chcem ďakovať Pánu Bohu, za Jeho milosť a lásku, a potom aj všetkým, ktorí ste sa zapájali do budovania cirkvi. Božia ruka bola s nami aj nad nami v mnohých momentoch. A s tým prichádzalo aj požehnanie. Myslím si, že tí, ktorí boli ochotní dať svoj čas, podporu aj peniaze pre cirkevný zbor, v mnohom aj prijali a do srdca im vstúpila radosť. Aspoň ja to tak vnímam, keď sme spolu na službách Božích, či keď máme tábor alebo rôzne stretnutia, alebo keď len niečo pripravujeme, napr. výzdobu. Teší ma to naozaj. Spoločná práca, ktorá prinesie pekný a dobrý výsledok. A to aj vtedy, keď to možno všetci nevidia alebo keď je nás menej.
V tomto súvise sa teda chcem opýtať, prečo sme v cirkvi. Chcem sa to pýtať nielen vás, ktorí chodíte pravidelne do kostola, prinášate milodary, zapájate sa do aktivít a ste ochotní pomôcť kedykoľvek. Chcem sa to pýtať aj tých ostatných, ktorí tu nie sú, ktorých občas stretávam, alebo s ktorými sa žiaľ ani veľmi nepoznám, lebo nejavia záujem o život v cirkevnom zbore a pre viacerých z nich je problémom zaplatiť si aj cirkevný príspevok. Prečo sme v cirkvi? Prečo sme členmi nejakého spoločenstva?
Nuž odpovede by mohli byť rôzne. Lebo ma dali rodičia pokrstiť a kým žijú, tak to neriešim. Lebo babka za nás platí, ale my už nebudeme. Tak to bolo vždy a neviem si predstaviť, že by to bolo inak, veď to je taká tradícia. Aby ma mal kto pochovať.
Ale možno by niekto povedal: Stojí mi to za to. Cítim sa tam dobre. Mám tam priateľov. Baví ma to, je tam zábava. Neviem si predstaviť svoj život bez Boha, a preto som v cirkvi. Som veriaci človek a príde mi prirodzené byť v cirkvi. Poznám Ježiša. Chcem žiť vo svetle, nie v temnote. Chcem byť zachránený a žiť požehnaný život.
Stojí nám teda cirkev za to, aby sme do nej patrili? Čo je to vlastne cirkev? Je to spoločenstvo veriacich v Ježiša Krista. Spoločenstvo ľudí, ktorí sú rozdielni, majú rôzne záľuby, túžby, koníčky, schopnosti, obdarovania, povahu, rodinné pozadie a pod. A predsa chcú byť spolu každý týždeň, niekedy aj viac krát. Spája ich neviditeľná páska a my hovoríme, že vtedy pôsobí Duch Svätý, ktorý ich zhromažďuje, pomáha veriť, dáva túžbu do srdca byť spolu pri Božom slove a dáva aj radosť z toho všetkého. Cirkev je Božie dielo, ku ktorému nás On povoláva a chce, aby sme sa podieľali na jeho budovaní. A je to zároveň aj výsada patriť k tým, ktorí vedia, že majú svojho Záchrancu a Spasiteľa a môžu vnímať svoj život aj z iného hľadiska.
Učeníci, ktorých si Pán Ježiš vyvolil, boli tiež rôzni. Ani jeden nebol ako druhý, a predsa boli v jednom spoločenstve. Ich spojivom bol Kristus. On si ich vyvolil, On ich vyučoval, On ich napomínal a kresal do tej podoby ako ich chcel mať, On ich miloval a dával im neustále príklad dokonalej lásky.
Keď som si prečítala prvý verš, zarazilo ma to slovo dokonalá láska. Nikdy som si to až tak neuvedomila. Aj preto chcem, aby sme teda hovorili o tom, aká je dokonalá láska.
My ľudia dokážeme milovať veľmi intenzívne. Láska k druhému človeku nás môže pohltiť. Ale väčšinou milujeme podmienene, za istých okolností, splnených podmienok. Aj teraz máme za sebou sviatok Valentína, kedy si ľudia vyjadrujú lásku, snažia sa možno napraviť to, čo sa pokazilo, získať späť toho druhého.
Dokonalá láska je tá, ktorú nám ukázal Pán Ježiš svojim príkladom. Je to láska Pána Boha, ktorý bol ochotný skloniť sa úplne k hriešnemu človeku, stať sa jedným z ľudí a ísť vo svojej láske až na kríž. Aby to učeníci pochopili, Ježiš im dal ešte predposlednú lekciu pri poslednej večeri. Zložil si rúcho, opásal sa zásterou a každému začal umývať nohy. Túto prácu bol povinný vykonať sluha, keď do domu jeho pána prišli hostia. Väčšinou to robil ten najposlednejší otrok. Otrok bol považovaný za majetok svojho pána a nemal slobodu. Každý ním pohŕdal a povyšoval sa nad neho. Ak sa Ježiš, ktorý je Bohom, sklonil k tejto práci, ako sa máme správať my? Pán Ježiš dal týmto skutkom príklad nielen pre učeníkov, ale pre všetkých kresťanov až do konca, kým bude trvať svet. Tak ako sa nemení Jeho postoj k nám, Jeho láska k nám a túžba zachrániť nás všetkých, tak sa nemení ani to, akí máme byť my. Tu nemôžeme hovoriť o tom, aká je dnes doba. Nemáme uvažovať nad tým, že my sme niečo viac ako druhí, a že pre nás by bolo niečo, čo máme v cirkvi urobiť, podradné. Naše spoločenstvo nemá mať zásady delenia sa na tých, ktorí sú vyššie a tých, ktorí sú nižšie. Všetci si máme uvedomiť, že sme bratia a sestry v Pánovi Ježišovi. Všetci sme milovaní dokonalou láskou Božou. A všetci máme rovnakú povinnosť – nasledovať Ježiša resp. napodobňovať Ho. Dal nám príklad dokonalej lásky, ktorá je ochotná skloniť sa až k zemi a vykonať tú najšpinavšiu prácu otroka. Aj my máme tak robiť. Máme sa zdokonaľovať v láske.
Ja verím, že aj v minulom roku sme mali veľa príležitostí, aby sme prejavili tú Kristovu lásku v našom spoločenstve. Či to už bolo pri brigádach, prípravách stretnutí, upratovaní, ale aj pri tom, keď sme dali svoj čas k dispozícii v cirkvi. Láska bola aj v tom, že sme sa navzájom prijímali, odpúšťali si, zbúrali medzi sebou hradby a vytvorili mosty, hoci to možno nebolo až také viditeľné.
Kristova láska je aj preto dokonalá, lebo nevidí prekážky. Nevidí problém milovať človeka takého, aký je. Nie je podmienená, nedožaduje sa pochvaly. Kristova láska je nám príkladom, ako máme žiť, aby aj druhí spoznali, že je skvelé patriť do cirkvi a byť v spoločenstve s druhými. Milí b. a s., na našej vzájomnej láske môžu druhí vidieť, že to myslíme s vierou naozaj vážne. Nesmieme byť prekážkou nikomu, aby zanevrel na cirkev alebo nebodaj na Pána Boha.
Ak sa budeme mať aj naďalej radi, tak ani my nebudeme vidieť prekážky, ale uvidíme spôsoby a možnosti ako ešte lepšie rozvinúť prácu v našom zbore a možno nájdeme aj riešenia pre prácu s tými, ktorých by sme mali radi medzi sebou.
A láska je spojená so službou. Čiže náš život má byť služba v láske, tej Kristovej dokonalej. Nech nám v tom pomáha Ten, ktorý je DOKONALÁ LÁSKA.
Amen.