Text: 1.Mojžišova 3, 14 – 15 + 20 – 24
14 Vtedy riekol Hospodin Boh hadovi: Pretože si to urobil, prekliaty budeš nad všetok dobytok i nad všetky poľné zvieratá. Po bruchu sa budeš plaziť a prach budeš hltať po všetky dni svojho života. 15 Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu. 20 Adam nazval svoju ženu Evou, lebo ona sa stala matkou všetkých živých. 21 Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich. 22 Hospodin Boh však riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás, keďže pozná dobro i zlo. Aby však teraz nenačiahol ruku, aby nevzal a nejedol zo stromu života a aby nežil večne, 23 poslal ho Hospodin Boh von zo záhrady Éden obrábať pôdu, z ktorej bol vzatý. 24 Potom zahnal človeka a na východ od záhrady osadil cherubov s blýskavými plamennými mečmi, aby strážili cestu k stromu života.
KÁZEŇ
Milí b. a s., tému prvého hriechu sme v prvú pôstnu nedeľu začali pri strome. Tam sa odohrala tragédia ľudstva, ktorá má svoje pokračovanie aj v našom svete, lebo stále žijeme pod hriechom, ktorý nás zotročuje. Strom poznania dobra a zla niesol ovocie, ktorému sa mali prví ľudia vyhnúť. Boli na to upozornení a Pán Boh im oznámil aj dôsledky jedenia z tohto ovocia. Napriek tomu neuposlúchli a dali sa strhnúť pokušiteľom.
Minulú nedeľu sme si pripomenuli, aký trest dostal had, žena aj muž za prestúpenie Božieho zákona. Hriech priniesol medzi prvých ľudí vzájomné odcudzenie sa, izoláciu do svojho vlastného sveta a môžeme povedať, že aj určitý druh pretvárky; hrania, kto som. Toto prežívame aj my v našich vzťahoch ako dôsledok hriechu.
Dôsledkom hriechu je aj nepriateľstvo medzi hadom a ženou i jej potomstvom. To sa prejavuje tak, že človek rozmliaždi hadovi hlavu a had mu schvatne pätu.
A tu si môžeme položiť otázku: „Prečo vlastne Boh neodstránil zlo hneď v rajskej záhrade?“ Mohol usmrtiť hada a všetko by bolo vyriešené. Ani nie! Pretože keby mal Boh odstrániť zlo, musel byť odstrániť aj človeka, ktorý už mal vo svojom tele hadí jed. Úprimne, to zlo ani v nás nesedí iba v malom kútiku nášho srdca. Je všade; v našich myšlienkach; ústach, ktoré dokážu zo seba vypustiť tie najzraňujúcejšie slová; v našich rukách, ktoré sú schopné ublížiť, rúcať namiesto budovania; v nohách, ktoré nás vedú na zlé cesty… .
Boh nemohol odstrániť zlo, lebo by zničil svoj výtvor, človeka, nás a toto platí dodnes, čo sa týka zla v našom svete. Namiesto toho urobil niečo iné. Položil nepriateľstvo medzi človeka a hada, teda zlo. Čiže nemusíme to chápať len v tom zmysle, že hady môžu ľudí uštipnúť a ľudia ich zabíjajú. Je to aj obraz o tom, že zlo sa stáva nepriateľom človeka, proti ktorému má bojovať. A Boh dáva človeku výzbroj, ktorú má používať. Dostáva úlohu rozšliapať zlo. Rozmliaždiť mu hlavu.
Hlava je miestom, kde sa vymýšľa zlo. Tam je podstata problému. Tam treba ísť do hĺbky a zničiť všetko, čo zvádza ku zlu, čo škodí a mučí človeka. Je to tak ako s burinou. Necháme jeden slabý korienok a o niekoľko dní z neho už vyrastá byľ, ktorá bude škodiť v našom záhone, rozmnožovať sa a ničiť našu úrodu.
So zlom sa netreba zahrávať. Tak ako sa nemožno zahrávať ani s chvostom hada, lebo nevieme, kedy sa zvrtne a smrteľne nás uštipne. Moc zla chce urobiť všetko, aby nás odlúčila od Pána Boha už tu na zemi, trápila na púti života, a potom spôsobila trvalé zatratenie spred Božej tváre. Pociťujeme to vždy, keď podceníme zlo; keď nepripustíme, čo všetko môže priniesť už len zlá, nečistá myšlienka, alebo slovo, ktoré rozpúta vojnu vo vzťahu.
Zlo si nás môže veľmi nebadane, zákerne opantať, tak, ako to bolo v rajskej záhrade. Vtiahne nás do svojich zákutí pod rúškom niečoho, čo vyzerá lákavo a bude sa predstavovať ako niečo, čo pomáha k múdrosti. No vždy nás to oddelí od nášho Boha. Neprinesie nám to dobré, ale zlé ovocie.
Pán Boh skonštatoval, že človek je už ako jeden z nich, keďže pozná dobro i zlo. Nasiaknutý hadím jedom, dedične si odovzdávajúci náklonnosť k zlému a odpor voči dobrému. Vzďaľujúci sa od Božej tváre a prežívajúci v temnote hriechu. To vidíme aj v našej dobe. Preto Boh musel urobiť razantné rozhodnutie a uzavrieť cestu k druhému dôležitému a výnimočnému stromu v raji, k stromu života. Keby z neho človek jedol, zlo by tu bolo naveky.
Prví ľudia boli z rajskej záhrady vykázaní, Boh ich poslal preč a doslova ich zahnal. Aby zlo nemalo šancu prežiť večne, ku vchodu do rajskej záhrady postavil Boh cherubov s blýskavými plamennými mečmi, aby strážili cestu k stromu života.
Človek začal žiť bez priamej Božej prítomnosti. A to, milí b. a s., to je oveľa väčší trest ako to, že my ženy rodíme v bolestiach, že sme v konflikte s mužmi, alebo že práca je spojená s námahou a to je našou ťažkosťou. Najväčším trestom je, keď Pán Boh od nás odstúpi, keď nás vykáže zo spoločenstva s Ním. Keď nás nechá robiť si veci po našom a prestane nás trestať. Prečo?
Lebo vtedy sme duchovne mŕtvi. Nezamýšľame sa nad sebou, svojim životom, neskúmame, prečo sa nám dejú tie alebo oné veci. Nepociťujeme pichanie svedomia, ale na všetko máme výhovorky a ospravedlnenia. Nechceme riešiť svoj život. Ideme so zlým ruka v ruke, hoci nám sa môže zdať, že žijeme dobrý život. Bez Boha život nikdy nie je dobrý, hoci by sa nám neviem ako darilo a boli by sme šťastní. Lebo bez Neho nikdy nedôjdeme späť do raja a neokúsime ovocie večného života.
Milí b. a s., je tu aj dobrá správa, že na toto všetko nie sme sami.
Keď prví ľudia zhrešili, urobili si zástery z figového lístia, aby zakryli svoju nahotu, keďže stratili slávu Božiu. Pán Boh urobil Adamovi a Eve iné odevy, z kože. Takže tu sa stala prvá vražda zvierat kvôli človeku. Tiekla krv, aby mohla byť zakrytá ich nahota, aby mohli žiť vo svete mimo raja. Krv ako predobraz toho, čo sa malo stať oveľa neskôr, v príhodnom čase, keď príde Mesiáš. Krv ako jediný prostriedok na očistenie od hriechov.
Dnes je Kvetná nedeľa. V pašiových textoch sme počuli, že Pán Ježiš vstúpil do Jeruzalema, hoci vedel, čo Ho tam čaká. Chcel však z lásky k nám dobrovoľne naplniť slová protoevanjelia, prvej dobrej správy, ktorá zaznela práve v dnešnom texte, ešte v raji, na jednej strane ako vyslovený trest pre hada, ale zároveň ako proroctvo, akým spôsobom bude zničené zlo: „Potomstvo ženy rozmliaždi hadovi hlavu a on mu schvatne pätu.“
To je práve to, čo sa stalo na kríži; čo bol ochotný Boží Syn pre nás podstúpiť. Potomok ženy – všimnime sa, že nie muža, nie Jozefa a Márie, ale len Márie, Pán Ježiš. Takže už v raji bolo určené, akým spôsobom budeme zachránení od večného zatratenia a ako nám bude sprístupnená cesta k stromu života. Jedine ten, kto bude mať podiel na krvi Ježiša Krista, bude môcť prejsť cez stráž cherubov s plamennými mečmi. Takého oheň Božej spravodlivosti nespáli, lebo bude zaodetý čistým rúchom Božej spravodlivosti. V chráme v Jeruzaleme bola táto stráž znázornená oponou, na ktorej boli zobrazení cheruby, a ktorá visela medzi svätyňou a svätyňou svätých, kam veľkňaz mohol vstúpiť len raz v roku, aby priniesol obete za hriechy. Keď Pán Ježiš zomrel, táto opona sa roztrhla na dvoje, odvrchu po spodok, čím Boh ukázal, že skrze smrť Jeho Syna je nám otvorený priamy prístup k Nemu. To, čo prvý Adam pokazil, druhý Adam – Ježiš to napráva.
Milí b. a s., dnes si túto skutočnosť môžeme sprítomniť vo svätej Večeri Pánovej, prijať vyliatu krv Božieho Syna pod spôsobom posväteného vína a obeť Jeho života pod spôsobom posväteného chleba. Takže náš milujúci Boh nám v časnosti robí cestu k sebe samému, pozýva nás na ňu, volá nás po mene, hľadá nás, lebo nás miluje a chce nás zachrániť z našich hriechov a poblúdení. A je na nás, či chceme vstať zo svojej pozície a prijať novú, vydobytú Pánom Ježišom, ktorá nám ponúka možnosť žiť opäť v raji, v priamom spoločenstve s našim Pánom.
Tak ako sa všetko začalo pri strome – poznania dobra a zla, všetko by sa malo skončiť opäť pri strome – večného života.
Amen